znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 265/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Jozefa Galamboša, bytom K.; Augustína Sedmáka, bytom K.; Ing. Jozefa Urgela, CSc., bytom Z.; Jána Melicha, bytom D.; Milana Hazuchu, bytom   S. – R.; Valérie Remencovej, bytom K.; Beáty Hlinkovej, bytom H. n. H.; Janky Lipničanovej, bytom D.; Márie Holíkovej, bytom Z. S.; Štefana Kaciana, bytom P.; Ľuboša Kaciana,   bytom   P.;   Petra   Odaloša,   bytom   Z.;   Zdenka   Nociara,   bytom   L.;   Margity Nociarovej, bytom L.; Jozefa Svoreňa, bytom S. L.; Štefana Debnára, bytom Z. S.; Evy Konôpkovej, bytom K.; Petra Konôpku, bytom K.; Pavlíny Konôpkovej, bytom K.; Anny Výbohovej, bytom Z.; Zuzany Šulovej, bytom Z.; Anny Bažíkovej, bytom O.; Ondreja Bažíka, bytom O.; Milana Lipničana, bytom D.; Anny Smrekovej, bytom Z.; Ing. Jána Smreka, bytom Z.; Marty Maliniakovej, bytom Z. S.; Anny Výbohovej, bytom Z., a Eleny Tomaštíkovej,   bytom   Z.,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Z.   B.,   Advokátska   kancelária, B. B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv vyplývajúcich z čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nečinnosťou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministerstva financií   Slovenskej   republiky   a Úradu   pre   finančný   trh   v súvislosti   s činnosťou nebankových subjektov a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jozefa   Galamboša,   Augustína   Sedmáka,   Ing.   Jozefa   Urgela, CSc.,   Jána Melicha,   Milana   Hazuchu,   Valérie   Remencovej,   Beáty   Hlinkovej,   Janky   Lipničanovej, Márie   Holíkovej,   Štefana   Kaciana,   Ľuboša   Kaciana,   Petra   Odaloša,   Zdenka   Nociara, Margity Nociarovej, Jozefa Svoreňa, Štefana Debnára, Evy Konôpkovej, Petra Konôpku, Pavlíny Konôpkovej, Anny Výbohovej, Zuzany Šulovej, Anny Bažíkovej, Ondreja Bažíka, Milana   Lipničana,   Anny   Smrekovej,   Ing.   Jána   Smreka,   Marty   Maliniakovej,   Anny Výbohovej a Eleny Tomaštíkovej   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2004   doručená   sťažnosť   Jozefa   Galamboša,   bytom   K.;   Augustína   Sedmáka,   bytom   K.; Ing.   Jozefa   Urgela,   CSc.,   bytom   Z.;   Jána Melicha,   bytom   D.;   Milana Hazuchu,   bytom S.   –   R.;   Valérie   Remencovej,   bytom   K.;   Beáty   Hlinkovej,   bytom   H.   n.   H.;   Janky Lipničanovej, bytom D.; Márie Holíkovej, bytom Z. S.; Štefana Kaciana, bytom P.; Ľuboša Kaciana,   bytom   P.;   Petra   Odaloša,   bytom   Z.;   Zdenka   Nociara,   bytom   L.;   Margity Nociarovej, bytom L.; Jozefa Svoreňa, bytom S. L.; Štefana Debnára, bytom Z. S.; Evy Konôpkovej, bytom K.; Petra Konôpku, bytom K.; Pavlíny Konôpkovej, bytom K.; Anny Výbohovej, bytom Z.; Zuzany Šulovej, bytom Z.; Anny Bažíkovej, bytom O.; Ondreja Bažíka, bytom O.; Milana Lipničana, bytom D.; Anny Smrekovej, bytom Z.; Ing. Jána Smreka, bytom Z.; Marty Maliniakovej, bytom Z. S.; Anny Výbohovej, bytom Z., a Eleny Tomaštíkovej, bytom Z. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., Advokátska   kancelária,   B.   B.,   ktorou   namietajú   porušenie   ich   základných   práv vyplývajúcich   z čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol   k dohovoru“)   nečinnosťou   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky, Ministerstva financií Slovenskej republiky a Úradu pre finančný trh v súvislosti s činnosťou nebankových subjektov.

Sťažovatelia   uviedli,   že   so   spoločnosťami   Horizont   Slovakia   o.   c.   p.,   akciová spoločnosť, K., BMG INVEST, s. r. o., K., AGW, s. r. o., K., a BVD Družstvo, B. B., uzavreli rôzne typy zmlúv (zmluvy o pôžičke a zmluvy o tichom spoločenstve), na základe ktorých   v zmysle   dohodnutého   plnenia   poskytli   svoje   finančné   prostriedky   označeným podnikateľským subjektom (ďalej aj „nebankové subjekty“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia tak konali preto, lebo „tieto obchodné spoločnosti,   označované   ako   nebankové   subjekty   ako   účastníci   zmluvného   vzťahu uzatvoreného so sťažovateľmi ponúkli výhodné zhodnotenie ich hotovostných finančných vkladov“, pričom uzatvorením uvedených zmlúv podľa právnej zástupkyne sťažovateľov „BMG Invest s. r. o., K., AGW s. r. o., K., BVD Družstvo, B. B., HORIZONT Slovakia o.   c.   p.,   a.   s.,   K.,   prevzali na   seba   zmluvnú   povinnosť   zabezpečiť   vkladateľom (sťažovateľom) podiel na zisku, výnos, alebo iným spôsobom označené zúročenie vkladov“.

Podľa   právnej   zástupkyne sťažovateľov „uvedené   spoločnosti   vykonávali   činnosť v oblasti finančného trhu. Pre výkon takejto podnikateľskej aktivity sa okrem všeobecných náležitostí pre podnikanie vyplývajúcich z Obchodného zákonníka vyžadovalo aj splnenie špeciálnych podmienok stanovených v právnych normách“.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   namietajú,   že   ústredné   orgány   štátnej   správy, konkrétne   „Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstvo   financií   Slovenskej republiky   a   Úrad   pre   finančný   trh   v rámci   svojich   zákonných   povinností   nevenovali dostatočnú pozornosť pôsobeniu tzv. nebankových subjektov na trhu“, pričom vedeli, že „podnikanie týchto subjektov je v rozpore s platným právnym poriadkom“.

Sťažovatelia   tvrdenie   o zodpovednosti   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky, Ministerstva financií Slovenskej republiky a Úradu pre finančný trh za nezákonnú činnosť tzv.   nebankových   subjektov   a ich   následnú   neschopnosť   plniť   svoje   zmluvné   záväzky opierajú   o ustanovenia §   16,   §   28,   §   29   a §   30   zákona   č.   347/1990   Zb.   o   organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako aj o ustanovenia § 59, § 60 a § 62 zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších predpisov.

V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na čl. 12 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sú ľudia   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v právach,   pričom   základné   práva   a   slobody   sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné, v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa právnej zástupkyne sťažovateľov „sťažovatelia negatívnym a protizákonným stavom plynúcim z vykonávania podnikateľských aktivít nebankových subjektov utrpeli ujmu na   svojich   základných   právach,   keď   vložené   úspory   neboli   zhodnotené   spôsobom garantovaným...   Sťažovatelia   vložením   vlastných   finančných   úspor   do   spoločností...   za účelom   ich   zhodnotenia   utrpeli   ujmu   a to   aj   z toho   dôvodu,   že   Ministerstvo   financií Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a Úrad pre finančný trh nekonali   dôsledne   svoju   povinnosť   kontrolovať   dodržiavanie   zákonnosti   v rámci   im zverených kompetencií. Svojou nečinnosťou spôsobili, že subjekty, ktoré podnikali na trhu, nespĺňali   zákonom   predpísané   podmienky   a ústredné   orgány   štátnej   správy   nezasiahli v rámci možností zverených im zákonom“.

Na základe tvrdení obsiahnutých v sťažnosti žiadali sťažovatelia, aby ústavný súd ich sťažnosť   prejednal   a nálezom   vyslovil,   že „nekonaním   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky, Ministerstva financií Slovenskej republiky, Úradu pre finančný trh bolo porušené základné   právo   sťažovateľov   vyplývajúce   z   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   1 dodatkového   protokolu   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd...“. Zároveň žiadali priznať im rôzne finančné čiastky určené asi podľa ich zmluvných vzťahov s nebankovými subjektmi, ale neuviedli, z akého titulu. Možno sa len domnievať, že ide o primerané finančné zadosťučinenie (str. 6 sťažnosti).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky pre jeho prijatie na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z obsahu podania a najmä návrhu na rozhodnutie (petitu) vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru v dôsledku nečinnosti príslušných orgánov Slovenskej republiky vo vzťahu k pôsobeniu nebankových subjektov.

Základnou ústavnou podmienkou konania o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je sťažovateľom namietané porušenie   niektorých   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   zaručených   v   ústave,   alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, pričom   ochrana   uvedeného   práva   v okolnostiach   daného   prípadu   nepatrí   do   právomoci všeobecných súdov.

Z ustanovení čl. 20 ústavy však nemožno vyvodiť pozitívne právo fyzickej osoby alebo   právnickej   osoby   voči   štátu   (prípadne   jeho   mocenským   orgánom)   na   elimináciu, prípadne   kompenzáciu   strát   vyplývajúcich   z rizík   spojených   s jej   dobrovoľnou   účasťou v podnikateľských,   resp.   súkromnoprávnych   vzťahoch   založených   na   báze   zmluvnej voľnosti. Sťažovatelia pri tom na základe vlastného rozhodnutia vstúpili do takých typov záväzkovoprávnych   vzťahov,   v rámci   ktorých   právny   poriadok   neposkytuje   účastníkom právneho vzťahu právne garancie zo strany štátu týkajúce sa „návratnosti“ poskytnutého peňažného   plnenia,   či   ekonomickú   dosiahnuteľnosť   dohodnutej   miery   úročenia   alebo podielu   na   zisku   vo   vzťahu   k poskytnutému   peňažnému   plneniu.   Zákonom   ustanovené podmienky   ochrany   vkladov   a poskytovania   náhrad   za   tieto   vklady,   ak   sa   stanú nedostupnými, boli sťažovateľom v čase uzatvárania dotknutých zmlúv dostupné a známe (zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 118/1996 Z. z. o ochrane vkladov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Navyše, je potrebné uviesť, že o ochrane vlastníckeho práva rozhodujú podľa čl. 142 ods. 1 ústavy všeobecné súdy.

Ústava   garantuje   ochranu   vlastníckeho   práva,   negarantuje   však   výšku   zisku v podnikaní, prípadne pri špekulatívnom používaní majetku.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade orgány, ktoré sťažovatelia vo svojej sťažnosti označili ako porušiteľov ich základných práv, sa tohto porušenia, tak ako to žiadajú sťažovatelia vysloviť v petite sťažnosti, nemohli dopustiť.

Táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.

Sťažovatelia   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   poukázali   aj   na   čl.   20   ods.   1   ústavy garantujúci právo vlastniť majetok, rovnosť vlastníckeho práva, ako aj rovnakú ochranu vlastníckeho práva všetkých vlastníkov, v spojení s čl. 12 ústavy. Vo vzťahu k čl. 12 ústavy sa však sťažovatelia rozhodnutia ústavného súdu nedomáhali. Ústavný súd sa preto súc viazaný návrhom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) sťažnosťou sťažovateľov zaoberal v rozsahu,   v akom   predmet   konania   vymedzila   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   v petite sťažnosti.

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sa   k návrhu   na   začatie konania   musí   pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

V sťažnosti   je   uvedená   aj   Anna   Šulcová,   bytom   S.,   ktorá   však   neudelila splnomocnenie   na   zastupovanie,   ani   nesplnomocnila   zástupcu   na   zastupovanie   pred ústavným   súdom.   Z uvedeného   dôvodu   o jej   návrhu   nebolo   rozhodované   ako   o návrhu sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2004