znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 264/2015-30

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenéhoadvokátom   Mgr.   Lukášom   Lapšanským,   Kysucká   5,   Bratislava,   vo veci   namietanéhoporušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciachč. k. 4   Cob   8/2012-307   z 30.   januára   2013   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Obdo 32/2013 z 29. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola19. augusta 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 4 Cob 8/2012-307   z 30.   januára   2013   (ďalej   aj   „rozsudok   krajského   súdu“)a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 3 Obdo 32/2013 z 29. mája 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)zaviazal sťažovateľa v merite veci zaplatiť obchodnej spoločnosti STAVSTAV s. r. o. (ďalejlen „navrhovateľ“) sumu 20 000 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 31. júla 2009 dozaplatenia a žalobu v prevyšujúcej časti a vzájomný návrh sťažovateľa na zaplatenie sumy 6358,50   €   zamietol.   Rozsudok   okresného   súdu   bol   rozsudkom   krajského   súdu   sčastipotvrdený, pričom výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, výrok o trovách konaniaa výrok   o trovách   štátu   krajský   súd   zrušil   a v zrušenom   rozsahu   bola   vec   vrátenána prerokovanie okresnému súdu. Sťažovateľom podané dovolanie proti rozsudku krajskéhosúdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 32/2013 z 29. mája 2014 odmietol z dôvodujeho neprípustnosti.

V obsiahlej   sťažnosti   (asi   24   strán   tlačeného   textu)   sťažovateľ   namieta   skutkovéa právne   závery   krajského   súdu,   pokiaľ   ide   o ním   uplatnenú   námietku   o dodatočnejnemožnosti   plnenia   (vykonania   diela)   a osobitne   právny   názor   krajského   súdu,   žepovinnosťou preukázania tvrdenia o vzniku dodatočnej nemožnosti plnenia bol zaťaženýsám   sťažovateľ.   Podľa   sťažovateľa   je   právny   názor   krajského   súdu,   podľa   ktorého«sťažovateľ odôvodňoval dodatočnú nemožnosť navrhovateľa vykonať dielo tak: „... akoby celý   predmet   zmluvy   vykonal   sám.“...   zavádzajúci,   svojvoľný   a neudržateľný   a jeho sformulovaním odvolací súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces...» Uvedenýzáver predstavuje „neprípustné zúženie otázky dodatočnej nemožnosti navrhovateľa vykonať dielo na otázku, či sťažovateľ osobne uskutočnil všetky výstupy použité pri príprave diela... Táto   interpretácia   a aplikácia   ustanovení   upravujúcich   otázku   dodatočnej   nemožnosti plnenia,   ktorá   a priori,   bez   vecného   posúdenia,   vylúčila   mnohé   okolnosti,   ktoré   podľa ustálenej   judikatúry...   sú   okolnosťami   zakladajúcimi   dodatočnú   nemožnosť   zhotoviteľa vykonať dielo, predstavuje ústavne neakceptovateľnú interpretáciu a aplikáciu ustanovení upravujúcich otázku dodatočnej nemožnosti plnenia, ktorá popiera ich účel a význam...».Sťažovateľ namieta, že aj keď odvolací súd mohol, nesformuloval žiadny skutkový aleboprávny   záver   o tom,   či   dielo,   ktoré   odovzdal   sťažovateľ   6.   apríla   2009   investorovia stavebným firmám, spĺňalo požiadavky zmluvy o dielo medzi investorom a sťažovateľoma kto toto dielo vykonal. Tým sa mal odvolací súd dopustiť ústavne nekonformnej aplikácie§ 554 ods. 1 prvej vety Obchodného zákonníka ignorujúcej účel tohto ustanovenia. Týmtopostupom krajský súd „neposkytol jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na skutkovo a právne nanajvýš   relevantnú   otázku“, čím   urobil   toto   svoje   rozhodnutie   arbitrárnym.   Nadväznena uvedené   sťažovateľ   namieta   aj   nedodržanie   podmienok   kladených   na   odôvodnenierozsudku.   Postup   a rozhodnutie   odvolacieho   súdu   tak   považuje   za porušujúci   právona súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti následne formuluje argumenty, pokiaľ ide o záverykrajského súdu o ním tvrdenom platnom odstúpení od zmluvy. Namieta, že krajský súdnesprávne   posudzoval „nedostatok   výstupov   navrhovateľa   odovzdaných   30.6.2009 ⬛⬛⬛⬛ “ iba   ako   vadu   diela   a nevyvodil   z toho   záver   o nesplnení   povinnostiodovzdať   dielo.   V tejto   súvislosti   namieta   nevykonanie   dokazovania,   ktoré   malo   podľasťažovateľa   za   následok   znemožnenie   spoľahlivého   zistenia   relevantných   skutkovýchokolností spôsobilých privodiť zásadne odlišné posúdenie nárokov uplatnených v konaní.Zároveň   namieta,   že   sa   krajský   súd   nevysporiadal   s v odvolaní   uplatnenou   námietkoutýkajúcou   sa   právneho   posúdenia   nedostatku   výstupov   odovzdaných   30.   júna   2009o absencii CD obsahujúceho výkaz výmeru častí architektúra a statika. Poukazujúc na obsahodovzdacieho protokolu sťažovateľ uvádza, že akceptovanie tejto námietky mohlo podľasťažovateľa   privodiť   zásadne   odlišné   posúdenie   sťažovateľom   uplatnených   nárokov.Odvolací súd podľa mienky sťažovateľa neodpovedal ani na jeho argumentáciu, podľa ktorejbol sťažovateľ oprávnený zadržať úhradu faktúry splatnej 30. júla 2009. Poukazujúc naporadu   so   svojím   právnym   zástupcom   nesúhlasí   ani   so   záverom   krajského   súdu,   žedodatočná výzva na splnenie zmluvnej povinnosti popiera tvrdenie odporcu, že po 31. marci2009 už na plnení zmluvy nemal záujem.

Vo   vzťahu   k uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   namieta,   že   v dôsledkuodmietnutia dovolania sa najvyšší súd vecne nezaoberal námietkami sťažovateľa o zánikuzmluvy o dielo, pričom najvyšší súd mal nesprávne posúdiť absenciu dovolacieho dôvoduzakotveného   v   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)spočívajúceho v postupe krajského súdu, ktorý podľa sťažovateľa sformuloval svoje právnezávery prvýkrát až v odvolacom konaní bez toho, aby mu bola poskytnutá možnosť sa k nimvyjadriť.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydalvo veci po prijatí sťažnosti takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy... a článku 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.1.2013, sp. zn. 4Cob/8/2012, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.1.2013, sp. zn. 4Cob/8/2012, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 a   2   Ústavy  ...   a   článku   6   ods.   1   Dohovoru...   uznesením   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa 29.5.2014, sp. zn. 3 Obdo/32/20I35 porušené bolo.

4.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   29.5.2014,   sp.   zn.   3   Obdo/32/2013,   sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu..., aby o nej znovu konal a rozhodol.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických   osôb, ak namietajú   porušenie   svojich základných   práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej mocivznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušovaluvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálnenepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupomorgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II.ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistenýskutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveňby mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojenís čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí právona to,   aby   sa   v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,ktorý predpokladá   použitie   ústavne   súladne   interpretovanej   platnej   a účinnej   normyna zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodneniesúdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na takéodôvodnenie,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokova obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské právanevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveďpráve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2.1998).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecnýsúd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením   dôkazov,   tedaza porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právona spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazova ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a po použití   relevantných   právnych   noriem   vo   vecirozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a ženeboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu právana spravodlivý proces.

2.1   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 4 Cob 8/2012-307 z 30. januára 2013

Majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 a nasl.ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd užvo svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   konštatoval,   že   v   prípade   procesnéhorozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota sťažovateľana podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudokEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Českárepublika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Vzhľadom na výsledky dovolaciehoprieskumu,   v   rámci   ktorého   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   ako   neprípustné,   zostalaústavnému súdu právomoc posúdiť, či právne závery napadnutého rozsudku krajského súdumožno považovať z ústavných hľadísk za udržateľné.

Krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku   č.   k.   4   Cob   8/2012-307   z 30.   januára   2013k sťažovateľovej   zásadnej   námietke   o zániku   zmluvy   o dielo   pre   dodatočnú   nemožnosťplnenia   z dôvodu,   že   záväzok   zo   zmluvy   splnil   sťažovateľ   sám,   po   uvedení   zneniadopadajúceho § 575 Občianskeho zákonníka uviedol:

„Záväzok zo zmluvy môže zaniknúť aj v prípade, ak po jej vzniku nastane určitá okolnosť,   ktorá   objektívne   znemožní   dlžníkovi,   povinnému   zo   zmluvy,   aby   poskytol dojednané plnenie, prípadne jeho časť, Je možné, že takouto okolnosťou bude splnenie zmluvnej povinnosti, v danom prípade zo zmluvy o dielo, jej objednávateľom. Nemožnosť plnenia je povinný podľa § 352 ods. 4 Obchodného zákonníka preukázať dlžník, zo zmluvy o dielo teda zhotoviteľ. Podľa názoru odvolacieho súdu však v prípade, ak objednávateľ tvrdí, že záväzok zo zmluvy o dielo splnil sám, je dôkazné bremeno na preukázanie takéhoto tvrdenia na objednávateľovi, pretože z existencie tvrdených skutočností vyvodzuje pre seba priaznivejšie právne dôvody. V posudzovanej veci odporca zánik zmluvy pre dodatočnú nemožnosť plnenia odôvodňuje tak, akoby celý predmet zmluvy vykonal sám. Pritom sám odporca v konaní uviedol a vyplýva to aj z e-mailových správ, že navrhovateľ mu odovzdal v dojednanej lehote minimálne tzv. slepé matrice. Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že   na   USB   kľúči   odovzdal   navrhovateľ   odporcovi   aj   ďalšie   výstupy,   ktorých   nejasné, prípadne   sporné   problémy   odporca   s   navrhovateľom   konzultoval   a   následne   projekt kompletizoval. Pokiaľ odporca namietal, že mu navrhovateľ neodovzdal výkaz výmer a že tento zabezpečil sám, nepreukázal, kto mal túto činnosť vykonať, keďže, ktorý mal nielen kompletizovať, ale aj doprojektovať určité činnosti, uviedol, že on výkazy výmer nerobil, ale dostal ich od odporcu. Je pravdou, že následná nemožnosť plnenia sa môže týkať aj len časti plnenia, podľa názoru odvolacieho súdu však odporca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal rozsah, v akom činnosti, ktoré mal podľa zmluvy o dielo vykonať navrhovateľ,   vykonal   odporca.   Vzhľadom   na   to,   že   tieto   rozhodujúce   skutočnosti nepreukázal, neuniesol dôkazné bremeno na ním tvrdené skutočnosti, a preto nie je možné rozhodnúť   v jeho prospech a uzavrieť,   že k zániku zmluvy došlo v dôsledku následnej nemožnosti plnenia.“

Z uvedenej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že otázkou splneniapodmienok zániku zmluvy o dielo na základe dodatočnej nemožnosti plnenia (vykonaniadiela)   sa   krajský   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zaoberal   a k relevantnýmprávnym otázkam aj zaujal odôvodnené stanovisko. Z obsahu rozsudku krajského súdu jezrejmé,   že   krajský   súd   v sťažnosti   nepopiera   niekoľkokrát   opakovanú   argumentáciu,   žedodatočná nemožnosť plnenia sa môže týkať aj len časti záväzku a že aj nesplnenie častizáväzku môže spôsobiť jeho zánik, avšak rozsudok krajského súdu v danej veci vychádza zozáveru o neunesení dôkazného bremena sťažovateľom, keďže ten nepreukázal, ktorú časťnesplneného   záväzku   namiesto   navrhovateľa   splnil.   Pritom   rozsudok   krajského   súduneobsahuje len tento hodnotiaci záver, ale opiera sa aj o výsledky vykonaného dokazovania.Podľa názoru ústavného súdu tak uvedený právny záver nevykazuje znaky zjavného omylukonajúceho   súdu   pri   hodnotení   zistených   skutkových   okolností   prípadu   ani   v právnomposúdení veci a konštatuje jeho ústavnú udržateľnosť. Z hľadiska obsahu základného právana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne práva zaručeného čl. 6 ods. 1dohovoru   neobstojí   ani   spochybňovanie   povinnosti   sťažovateľa   preukázať   ním   tvrdenéskutočnosti, pretože pokiaľ krajský súd na uvedenú povinnosť poukázal, konal v súlades právnym predpisom vydaným na realizáciu označených práv (čl. 46 ods. 4 ústavy), pretože§ 120 Občianskeho súdneho poriadku ukladá povinnosť označiť dôkazy na preukázaniesvojich   tvrdení   nielen   navrhovateľovi,   ale   každému   účastníkovi   konania   (vrátanesťažovateľa).

Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu ďalej vyplýva, že krajský súd sapodrobne zaoberal všetkými zásadnými odvolacími námietkami sťažovateľa, na ktoré podalústavne konformné odpovede. Vyjadril sa pritom k existencii všetkých skutočností, ktorépodľa sťažovateľa mali viesť k zániku zmluvy o dielo. V prvom rade vysvetlil dôvody, prektoré nie je možné považovať spornú zmluvu o dielo za fixnú zmluvu v zmysle § 349 ods. 3Obchodného zákonníka. Následne rozviedol dôvody, pre ktoré nemohla zaniknúť zmluvao dielo ani odstúpením od zmluvy z dôvodu, že navrhovateľ ako zhotoviteľ neodovzdaldielo   riadne   a včas.   Krajský   súd   svoje   závery   v tomto   smere   odvodil   zo   skutkovýchokolností,   konkrétne   že   sťažovateľ   navrhovateľovi „nielenže   neoznámil   bez   zbytočného odkladu,   že   od   zmluvy   odstupuje,   ale   o   tri   mesiace   neskôr   v   júni   2009   ho   vyzval na odovzdanie diela, teda trval na splnení zmluvnej povinnosti, a od zmluvy odstúpil až v auguste 2009, teda po viac ako piatich mesiacoch odo dňa, kedy mal navrhovateľ splniť zmluvnú povinnosť.   Samotná výzva   s uložením   dodatočnej lehoty na   splnenie   zmluvnej povinnosti popiera tvrdenie odporcu, že po 31.3.2009 už nemal záujem na splnení zmluvy.“.S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   hodnotí   obranu   sťažovateľa,   podľa   ktorej   výzvuna splnenie   povinnosti   doručil   navrhovateľovi   len   na   základe   konzultácie   so   svojímprávnym zástupcom ako nedôvodnú, pretože je právne irelevantné, na podnet koho pri tomsťažovateľ konal. V danom prípade je podstatné, že krajský súd vychádzal z dokazovanímpreukázanej skutočnosti, že na splnení povinnosti sťažovateľ trval aj po 31. marci 2009a na základe toho vec ústavne akceptovateľným spôsobom posúdil.

Nadväzne na to krajský súd s poukazom na § 349 ods. 2 Obchodného zákonníkauzavrel, že vzhľadom na to, že „navrhovateľ v dodatočne poskytnutej lehote svoj záväzok splnil, odporca už následne nemohol pre omeškanie navrhovateľa so splnením povinnosti vyplývajúcej mu zo zmluvy o dielo od tejto zmluvy platne odstúpiť. Vyplýva to z citovaného ustanovenia, ktoré určuje lehotu na zánik práva na odstúpenie od zmluvy Navrhovateľ v dodatočnej lehote odovzdal projektovú dokumentáciu, čo písomne potvrdil aj odporca, jeho záväzok zo zmluvy preto zanikol splnením, ak splnil svoj záväzok riadne, teda v súlade so zmluvou.“. V tejto súvislosti krajský súd na námietku sťažovateľa osobitne skúmal, aj čipovinnosť   zo   zmluvy   dlžník   riadne   splnil   a či   zodpovednosť   za   vady   diela   bolau navrhovateľa včas uplatnená. K posúdeniu uvedených právne významných otázok krajskýsúd uviedol:

«V   posudzovanej   veci   navrhovateľ   preukázal,   že   písomným   odovzdávacím protokolom odovzdal dňa 30.6.2009 projektovú dokumentáciu pre realizáciu stavby, ktorá pozostávala z troch častí - architektonicko-stavebného riešenia, statiky a výkazu výmer. Dielo prevzal, ktorý podľa záveru súdu prvého stupňa, ku ktorému dospel na základe   vykonaného   dokazovania,   bol   osobou   oprávnenou   za   odporcu   projektovú dokumentáciu   prevziať.   V   odvolacom   konaní   tento   záver   súdu   prvého   stupňa   nebol spochybnený.

Odporca od zmluvy odstúpil výslovne z dôvodu podľa článku VIII bod 8.3 zmluvy, teda pre omeškanie s plnením predmetu zmluvy, listom zo dňa 24.8.2009. V uvedenom liste súčasne vytýkal navrhovateľovi aj to, že ním spracovaný projekt nepovažuje za kompletný realizačný projekt, osobitne však neuviedol, že od zmluvy odstupuje aj z dôvodu vád diela. To   by   znamenalo,   že   ak   by   si   týmto   podaním   odporca   splnil   notifikačnú   povinnosť, neuplatnil si z tohto dôvodu práva zo zodpovednosti za vady diela podľa § 436 Obchodného zákonníka, ak považoval vady diela za podstatné porušenie zmluvy, alebo podľa § 437 Obchodného zákonníka, ak išlo o nepodstatné porušenie zmluvy.

Odvolací súd vychádzal z obsahu listu odporcu zo dňa 24.8.2009 a dospel k záveru, že   týmto   podaním   odporca   odstúpil   od   zmluvy   nielen   pre   omeškanie   navrhovateľa so splnením zmluvnej povinnosti, ale aj pre vady diela.

Z   obsahu   spisu   však   vyplýva,   že   odporca   neoznámil   vady   diela   včas,   teda   bez zbytočného odkladu po tom, čo ich zistil, resp. bez zbytočného odkladu po tom, čo ich mal zistiť pri vynaložení odbornej starostlivosti pri prehliadke uskutočnenej podľa § 562 ods. 1 Obchodného zákonníka. Odporca, resp. ⬛⬛⬛⬛ za odporcu, totiž prevzal projektovú dokumentáciu   dňa   30.6.2009.   Listom   zo   dňa   7.7.2009   odporca   oznámil   navrhovateľovi okrem iného, že po jej preštudovaní sa vyjadrí k jej úplnosti. V odpore proti platobnému rozkazu pritom odporca uviedol, že „V prípade, že by bol odporca prítomný v kancelárii, po jednoduchom   prehliadnutí   odovzdávanej   dokumentácie   by   skonštatoval,   že dokumentácia   je   nekompletná   a   nedokončená   a   ako   takú   by   ju   určite   neprevzal.“   To znamená, že ak vady diela boli také jednoznačné, odporca neoznámil navrhovateľovi vady diela bez zbytočného odkladu potom, ako mal a mohol vady zistiť pri prehliadne projektovej dokumentácie už v júni 2009, ale oznámil vady diela až listom zo dňa 24.8.2009, a to len všeobecným poukazom na nekompletnosť a povrchné spracovanie projektovej dokumentácie bez podrobnej špecifikácie vád, ktorá by odôvodňovala tento časový odstup od prevzatia diela. Vzhľadom na to, že odporca neoznámil vady diela včas, podľa § 441 Obchodného zákonníka   nemôže   od   zmluvy   z   tohto   dôvodu   odstúpiť.   Odporca   si   však   iné   práva zo zodpovednosti za vady (dodanie chýbajúcich častí diela, oprava odstrániteľných vád diela, primeraná zľava) v oznámení vád diela (24.8.2009), ani bez zbytočného odkladu po tomto oznámení neuplatnil, nemohol ich teda ani súd prejednať a o nárokoch odporcu z vád diela voči navrhovateľovi rozhodnúť.»

Citovaná časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu právne závery krajského súdu k námietkam o zániku sťažovateľom napádanej zmluvy o dielo odstúpením od nej vykladá presvedčivo a v dostatočnej miere, pričom vzhľadom na ním odôvodnený záver o včasnom neuplatnení zodpovednosti za vady dodaného diela sťažovateľom, ktorého dôsledkom je, že o nárokoch sťažovateľa z vád diela súd nerozhodoval, možno podľa názoru ústavného súdu považovať   sťažovateľom   v odvolaní   navrhnuté   znalecké   dokazovanie,   či   navrhovateľom dodaná   dokumentácia   spĺňa   požiadavky   kladené   na   štandardný   realizačný   projekt, za nadbytočné.

V súvislosti s uplatnenou námietkou o nevykonaní navrhnutého dokazovania ústavnýsúd   zdôrazňuje,   že   jeho   úlohou   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietanéhorozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcichzo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho„vylepšovanie“,   ale   posúdenie   jeho   ústavnej   udržateľnosti   (m.   m.   IV.   ÚS   325/08,III. ÚS 462/2012 ). Pritom ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať skutkové zisteniavšeobecných súdov a spochybňovať výsledky záverov vyplývajúcich z nimi vykonanýchdôkazov, a to aj za predpokladu vzniku možnosti určitých faktických pochybení v procesevykonávania   a   posudzovania   dôkazov,   pokiaľ   tieto   výsledky   hodnotenia   dôkazova posudzovania výsledkov procesu dokazovania zodpovedajú pravidlám právnej a formálnejlogiky, nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvý rámec ako podklad na rozhodnutie(m.   m.   I.   ÚS   230/2013).   Ústavný   súd   pripomína,   že jeho úlohou   nie   je   pôsobiť   akotzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymiomylmi   všeobecných   súdov.   Výklad   a   aplikácia   zákonov   (v   danom   prípade   zákonao konkurze) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny aje náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať.

Posudzujúc   obsah   rozsudku   krajského   súdu   vo   svetle   námietok   predloženýchsťažovateľom   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   krajský   súd   pri   svojom   rozhodovanírešpektoval ústavné hľadiská vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu, keď sazaoberal   všetkými   relevantnými   námietkami   sťažovateľa   a poskytol   na   ne   ústavneakceptovateľné odpovede. V napadnutom rozsudku sa podľa názoru ústavného súdu krajskýsúd pomerne obšírne zaoberal splnením podmienok pre priznanie práva navrhovateľovina zaplatenie   žalovanej   sumy,   ako   aj   dôvodmi,   pre   ktoré   malo   sťažovateľovo   právona odstúpenie od zmluvy zaniknúť a pre ktoré nemohol krajský súd sťažovateľovej obranepriznať súdnu ochranu, ani pokiaľ išlo o jeho tvrdenie o zániku záväzku zo zmluvy o dielonásledkom   dodatočnej   nemožnosti   splniť   záväzok.   Predložené   sťažnostné   námietkyv skutočnosti len odzrkadľujú nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom napadnutého konania,čo však samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označeného základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V zhode so svojou judikatúrou ústavný súd pripomína, že jeho ingerencia do výkonuprávomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasils interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi   zákonov“,   v   zmyslejudikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súduiba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel ich účel a význam.

V danom prípade teda ústavný súd nevzhliadol v postupe krajského súdu a v jehorozsudku také relevantné skutočnosti, ktoré by popierali   účel a zmysel právnej   úpravya aplikovateľných   právnych   inštitútov   upravených   Obchodným   zákonníkom,   prípadneObčianskym   zákonníkom,   pričom   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s   právnym   názoromuvedeným   v   napadnutom   rozsudku   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveruo zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenieústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   Odôvodnenierozsudku krajského súdu spĺňa podľa názoru ústavného súdu požiadavky kladené na obsahsúdnych   rozhodnutí   a   z   ústavnoprávneho   hľadiska   ho   hodnotí   ako   ústavne   udržateľné.S prihliadnutím na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť, ktorou bolo namietané porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, za zjavne neopodstatnenú.

Rovnako   neopodstatnená   je   sťažnosť,   aj pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   čl.   46ods. 2   ústavy,   keďže   v danom   prípade   bolo   predmetom   súdneho   konania   rozhodovanieo žalobe o plnenie zo zmluvy uzavretej podľa obchodného práva, a nie súdny prieskumrozhodnutia orgánu verejnej správy. Preto absentuje akákoľvek relevantná súvislosť medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva zaručeného čl. 46ods. 2 ústavy, čo aj vo vzťahu k tomuto právu zakladá záver o zjavnej neopodstatnenostisťažnosti.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 32/2013 z 29. mája 2014

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta, že jeho dovolanie protirozsudku krajského súdu bolo odmietnuté napriek tomu, že v odvolacom konaní mu bolaodňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   keďže „nemal   možnosť   účinne   namietať   správnosť právnych   záverov   súdu   ohľadne   námietok   o zániku   zmluvy   o dielo   –   prvý   krát sformulovaných až odvolacím súdom – na inštančne vyššom súde“.

Najvyšší súd po skonštatovaní, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z § 238OSP,   so   zreteľom   na   §   242   ods.   1   druhú   vetu   OSP,   ktoré   dovolaciemu   súdu   ukladápovinnosť vždy skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konanípostihnutom   niektorou   z procesných   vád   uvedených   v   §   237   OSP,   preskúmal   obsahdovolania osobitne sa zaoberajúc existenciu sťažovateľom tvrdeného dôvodu, že postupomkrajského   súdu   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   [§   237   písm.   f)   OSP].K sťažovateľom   predloženým   námietkam   najvyšší   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenianapadnutého uznesenia uviedol:

«Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   taký   postup   súdu,   ktorým účastníkovi   odňal   možnosť   realizovať   tie   procesné   práva,   ktoré   mu   Občiansky   súdny poriadok   priznáva   za   účelom   ochrany   jeho   práva   a   právom   chránených   záujmov. Skutočnosť,   že   súd   nevykoná   účastníkmi   navrhované   dôkazy,   ani   takýto   jeho   postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným postupom   odňal   účastníkovi   možnosť   navrhnúť   vykonanie   dôkazov,   čo   v tomto   prípade nebolo preukázané. Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom   k   takým   procesným   vadám   konania,   ktoré   by   mali   za   následok   vyslovenie,   že účastníkovi /žalobcovi/ bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

Dovolací súd vyslovil, že článok 6 ods. 1 dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu /García Ruiz proti Španielsku/. Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozhodnutia stotožní s názorom vysloveným   prvostupňovým   súdom   bez   toho,   aby   vytkol   obsah   odôvodnenia   rozsudku, nemožno ani túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí.

Zároveň dovolací súd poukázal na to, že Ústava SR neupravuje dôsledky jednotlivých procesných nesprávností ku ktorým v praxi dochádza v súdnych konaniach, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ako aj predpoklady a podmienky, za ktorých   možno   v   dovolacom   konaní   procesné   nesprávnosti   konania   súdov   nižších stupňov napraviť. Procesné vady taxatívne vymedzuje ust. § 237 O. s. p., ktoré zakladajú prípustnosť   dovolania.   Občiansky   súdny   poriadok   považuje,   okrem   procesných   vád vymenovaných v § 237 O. s. p., aj iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, za relevantný dovolací dôvod /§ 241 ods.2 písm. b/, c/ O. s. p./, avšak vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá „inú vadu konania“ podľa § 241 ods.2 O. s. p., nie však vadu procesnú podľa § 237 O. s. p. V preskúmavanej veci dovolateľ dôvodil v dovolaní najmä existenciou procesnej vady konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. v spojení s § 241 ods.2 písm. a/ O. s. p., ku ktorému názoru dovolací súd vyslovil, že jednak v konaní neboli zistené také procesné vady, ktoré by mohli   mať   za   následok   nesprávnosť   napadnutého   uznesenia   a   jednak   i   v   prípade nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia by nešlo o vadu podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale o inú vadu podľa § 241 ods.2 písm. b/, ktorá však bez ďalších predpokladov nezakladá prípustnosť dovolania /I.ÚS 184/2010, I.ÚS 264/2011, I.ÚS 141/2011, III.ÚS 184/2011, IV.ÚS 481/2011, IV,ÚS 499/2011, I.ÚS 418/2012/.

Pokiaľ dovolateľ opiera svoje dovolanie, ktoré inak nie je prípustné, o ust. § 237 písm. f/ O. s. p., dovolací súd prijal názor, že neboli zistené také vady konania, ktoré by mali za následok splnenie predpokladov dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Postup odvolacieho súdu, ako i súdu prvého stupňa, dovolací súd vyhodnotil ako správny.»

Z ústavným   súdom   uvádzanej   časti   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súduvyplýva, že najvyšší súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnals otázkou prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu. S prihliadnutím na obsahdovolania pripojeného k sťažnosti ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa dostatočnezaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľa, podľa ktorých malo postupom krajskéhosúdu a jeho rozsudkom dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu zakotveného v § 237 písm. f)OSP (t. j. k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom), resp. k porušeniu základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Odôvodnenie   napadnutéhouznesenia   najvyššieho   súdu   dáva   na   argumentáciu   sťažovateľa   uvedenú   v dovolanídostatočnú odpoveď, ktorej podstatou však podľa názoru ústavného súdu bol rovnako akov prípade sťažnosti podľa čl. 127 ústavy nesúhlas s celkovým právnym posúdením veci,ktoré vyznieva v neprospech sťažovateľa.

Vo vzťahu k sťažovateľom formulovanému dovolaciemu dôvodu o odňatí možnostiúčastníka konať pred súdom postupom odvolacieho súdu, v dôsledku ktorého nemal podľajeho názoru možnosť účinne namietať správnosť ustálených právnych záverov, ústavný súdzistil, že sťažovateľ námietku takéhoto obsahu v dovolacom konaní neuplatnil. Ústavný súdv tejto súvislosti poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základnýchpráv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť,ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi (v danom prípade pred najvyšším súdomako súdom dovolacím), ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Keďže sťažovateľ nevyužil možnosť súdneho prieskumutejto   otázky   najvyšším   súdom   v   konaní   o   dovolaní,   ústavný   súd   túto   námietku   bližšieneposudzoval.

Ústavný   súd   navyše   pripomína,   že   samotná   otázka   posúdenia   podmienokpre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania jevecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku,ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základnéhopráva   na   súdnu   ochranu,   nemôže   v   konečnom   dôsledku   viesť   k   záveru   o   porušeníoznačených práv sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania nemal najvyšší súd ani právomocpreskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich oexistencii inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods.2 písm. b) OSP] alebo jej nesprávneho právneho posúdenia [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   aj   vo   vzťahu   k uzneseniu   najvyššieho   súduprávne uzatvára, že sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 a 2 ústavy ani právo na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunajvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 32/2013 z 29. mája 2014 neporušil, a preto sťažnosťaj   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.Košiciach 9. júna 2015