znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 264/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť K. T., zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora   Tekela   23,   Trnava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 176/2013 a jeho uznesením z 31. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014 doručená   sťažnosť   K.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   6   Tos   176/2013   a jeho   uznesením   z 31. októbra 2013   (ďalej   aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 75/2011 z 8. decembra 2011 uznaný za vinného pre spáchanie zločinu lúpeže podľa § 20 a § 188 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a na výkon tohto trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym   stupňom   stráženia.   Keďže   pri   ukladaní trestu   sa   malo   postupovať podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom pred publikovaním nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 (ďalej aj „nález ústavného súdu“), sťažovateľ s poukazom na § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) považuje túto skutočnosť za dôvod na povolenie obnovy trestného konania v jeho veci. Z týchto dôvodov podal vo veci návrh na obnovu konania, ktorý okresný súd uznesením č. k. 4 Nt 58/2013-19 z 8. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol z dôvodu, že neboli zistené   podmienky   obnovy   konania.   Sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorú sťažovateľ vo veci podal podľa ustanovení Trestného poriadku, krajský súd sťažnosťou napadnutým uznesením zamietol.

K namietanému   porušeniu   označených   práv   malo   podľa   sťažovateľa   dôjsť   tým, že krajský   súd „obišiel   obranu   sťažovateľa   vyjadrenú   v   sťažnosti   zo   dňa   26.   9.   2013 a nevysporiadal sa s ňou, odôvodnenie rozhodnutia druhostupňového súdu budí zdanie, že sťažovateľ sťažnosť neodôvodnil.

Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obvineného, sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s čl 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Takéto rozhodnutie je len arbitrárne.“.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje ďalej tým, že „z nezákonného uloženia trestu nemožno dospieť k záveru, že je uložený zákonne lebo je primeraný, z nezákonného v zásade nemožno   urobiť   niečo   zákonné,   vymyká   sa   to   akýmkoľvek   zásadám   logického   myslenia a uplatňovaným   zásadám   trestného   konania   v súdnej   praxi“. Na   podporu   tejto svojej argumentácie poukazuje na obsah svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu č. k.   4 Nt 58/2013-19   z 8.   augusta   2013,   ako   aj   na   stanovisko   trestnoprávneho   kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Tpj 44/2013.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd   vyslovil,   že v   jeho „trestnej   veci  ..   vedenej   na   Krajskom   súde   v   Trnave   pod č. k. 6 Tos/176/2013 v súvislosti s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 6 Tos/176/2013- 30 zo dňa 31. 10. 2013 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy...   a   k   porušeniu   ústavného   práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny... a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru... ako aj k porušeniu čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy...“, a uznesenie krajského súdu zrušil. Súčasne si uplatnil náhradu trov konania v sume 340,89 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (a rovnako čl. 8 ods. 1 a 2 listiny) osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   6 Tos/176/2013-30   z 31.   októbra   2013   zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Nt/58/2013 z 8. augusta 2013 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol:

„Krajský súd v prvom rade považuje za potrebné podotknúť, že aj podľa jeho názoru existencia   Nálezu   Ústavného   súdu   SR   zo   dňa   28.   11.   2012   sama   osebe   nepredstavuje skutočnosť, ktorá by aj v spojení s ustanovením § 41b zákona č. 38/1993 Z. z. zakladal obligatórne povinnosť okresného súdu povoliť obnovu konania. Obnova konania pritom v tomto zmysle je konaním, ktoré je návrhovým.

Krajský   súd   v   tomto   smere   sa   stotožňuje   s   úvahou   okresného   súdu   ako   je   táto vyložená na strane 4 napadnutého uznesenia, v zmysle ktorej je teda okresný súd súčasne povinný   skúmať   pre   prípadné   povolenie   obnovy   konania   aj   naplnenie   materiálnych podmienok uvedených v § 394 odsek 1 Trestného poriadku.

Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na tú skutočnosť, že zákon č. 38/1993 Z. z. je skorším zákonom, má rovnakú právnu silu ako ustanovenia Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z., ktorý je neskorším právnym predpisom. Práve Trestný poriadok pritom stanovuje materiálne podmienky pre prípadné povolenie obnovy konania.

V sumáre však krajský súd sa stotožňuje správnymi úvahami okresného súdu tak v tejto   otázke,   ako   aj   v   otázke   primeranosti   trestu,   ktorý   bol   v   pôvodnom   konaní odsúdenému K. T. uložený.

Aj podľa názoru krajského súdu trest, ktorý mu bol pôvodne uložený aj za novej právnej situácie je zákonný. Pri existencii dvoch priťažujúcich okolností, a to podľa § 37 písmeno h/ a písmeno n/ Trestného zákona (spáchal viac trestných činov a bol už za trestný čin odsúdený) a jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písmeno 1/ Trestného zákona sa v napadnutom   uznesení   citovaných   ustanovení   spodná   hranica   zvyšuje   o   1/3-inu,   t.   j. z pôvodnej trestnej sadzby 7 rokov až 12 rokov na 8 rokov a 8 mesiacov. Trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov za tejto situácie je uložený pod základnou spodnou hranicou pôvodne trestnej sadzby za použitia § 39 odsek 4 Trestného zákona, a preto krajský súd nepovažuje taktiež tento trest za zrejme neprimeraný. V tejto súvislosti totiž treba brať do úvahy aj tú skutočnosť, že K. T. bol odsúdený za dve ozbrojené lúpežné prepady takže ide tu o skutočnosť, ktorá podstatne zvyšuje závažnosť jeho činu a závažnosť okolností, ktoré sú spoluurčujúcimi pri ukladaní trestu.

Z   týchto   dôvodov   krajský   súd   teda   nepovažoval   sťažnosť   odsúdeného   K.   T.   za dôvodnú, a preto o nej rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“.

Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s nepovolením obnovy konania v jeho trestnej veci, v ktorej bola pri ukladaní trestu použitá asperačná zásada zakotvená v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorého časť textu za bodkočiarkou („súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“) bola nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   z 28.   novembra   2012   vyhlásená za nesúladnú s ústavou.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu,   v   ktorom   krajský   súd   zhrnul skutočnosti   relevantné   pre   posúdenie   sťažovateľovho   návrhu   na   obnovu   konania a v podstate sa nimi prihlásil k záverom uvedeným v uznesení okresného súdu, ako aj obsah sťažovateľom podanej sťažnosti a zistil, že v danej veci bol sťažovateľovi umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci konal, rozhodol a svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania je síce stručné, nie však v rozpore   so   zárukami   vyplývajúcimi   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu (m. m. II. ÚS 106/05).   Reálne   garantovanie   a   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu ochranu   v konaní   o   obnovu   konania   totiž   neznamená,   aby   všeobecné   súdy   preberali skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že tento súd stratu účinnosti časti právneho predpisu na základe nálezu ústavného súdu považoval za skutočnosť súdu skôr neznámu,   na   základe   ktorej   zvažoval   možnosť   povolenia   obnovy   konania   vo   veci sťažovateľa posudzovaním splnenia ďalších podmienok ustanovených v Trestnom poriadku na   prijatie   takéhoto   rozhodnutia.   Na   základe   svojich   úvah   dospel   k   záveru,   že   hoci   je splnená   podmienka   existencie   novej   skutočnosti   súdu   predtým   neznámej,   s   ohľadom na ďalšie okolnosti prípadu, t. j. závažnosť činu a pomery páchateľa nie je v jeho prípade naplnená druhá podmienka povolenia obnovy konania, a síce že konanie prinesie pre neho iné, priaznivejšie rozhodnutie o treste. Tento záver odôvodňuje podľa krajského súdu najmä predpoklad   použitia   zákonného   ustanovenia   o priťažujúcich   okolnostiach   [v   prípade sťažovateľa boli zistené priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h) a m) Trestného zákona], pri aplikácii ktorej by bola dolná hranica zákonnej trestnej sadzby aj tak zvýšená o jednu tretinu (v okolnostiach prípadu na hranicu 8 rokov a 8 mesiacov). Z uvedených dôvodov bola   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   nebolo   návrhu   sťažovateľa na povolenie obnovy konania vyhovené, krajským súdom zamietnutá.

Z hľadiska obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno dospieť k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia ani z dôvodu, že toto je v rozpore   s obsahom   stanoviska   trestnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu sp. zn. Tpj 44/2013, podľa ktorého je vydanie uvedeného nálezu ústavného súdu v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde dôvodom obnovy konania „ex lege“. V okolnostiach prípadu   je   zrejmé,   že   uvedené   stanovisko   bolo   prijaté   mesiac   po   vydaní   napadnutého uznesenia, a teda že krajský súd toto zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu nemohol pri svojom rozhodnutí zohľadniť a ani na neho vo svojom rozhodnutí reagovať.

Ústavný   súd   síce   rešpektuje   právomoc   najvyššieho   súdu   zjednocovať   judikatúru všeobecných súdov, tak ako táto vyplýva zo zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,   § 22   a   § 23   ods. 1   písm. b)],   avšak   vzhľadom   na   to,   že   sa   nepovažuje   za   ďalšiu inštanciu všeobecného súdnictva, ale za nezávislý orgán ochrany ústavnosti, pridŕžajúc sa princípu zdržanlivosti svojich zásahov do výsledkov rozhodovacej činnosti všeobecných súdov   nevzhliadol   dostatok   relevantných   dôvodov   na   revíziu   napadnutého   uznesenia krajského   súdu,   pretože   jeho   obsah   vyhodnotil   ako   spĺňajúci   ústavné   limity   kladené základným   právom   zaručeným čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   je   totiž   toho   názoru, že povoľovaním   obnovy   konania   „ex   offo“   by   došlo   k nadbytočnému,   formálnemu a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí v trestných veciach, ktoré by boli na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove   konania   je   zo   všetkých   okolností   zrejmé,   že   obnovenie   konania   nemôže pre odsúdeného   privodiť   iný,   resp.   priaznivejší   výsledok   (podobne   I.   ÚS   673/2013, III. ÚS 18/2014, III. ÚS 208/2014).

Neobstojí ani námietka, že trest uložený sťažovateľovi neposudzoval zákonný sudca, pretože   sudca   rozhodujúci   o obnove   konania   skúmal   len   otázku   zrejmej   neprimeranosti uloženého trestu k závažnosti činu, t. j. či je vzhľadom na nové skutočnosti dôvodné prípad znovu otvoriť, a sťažovateľovi žiaden nový trest neukladal.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   krajského   súdu formulované   v jeho   uznesení   pri   aplikácii   relevantných   právnych   noriem   korešpondujú so skutkovými   zisteniami.   Tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle,   ale   komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie o tejto otázke, ktorá   mala   z hľadiska   posúdenia   dôvodu   zamietnutia   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodujúci význam.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   preto dospel k záveru, že námietky sťažovateľa o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani podľa čl. 36 ods. 1 listiny uznesením krajského súdu sú zjavne neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením a uvedenými základnými právami neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný súd vysloviť ich porušenie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru   nespadá   konanie   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   za   ktoré   treba bezpochyby   považovať   aj obnovu   konania   (IV. ÚS 382/09,   m.   m.   I. ÚS 5/02   A.   B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože   rozhodnutia   o   povolení   obnovy   konania   alebo   zamietnutí   návrhu   na   povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru   alebo   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia   proti   adresátom   práv   podľa   tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania   [pozri   aj   Svák,   J.   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje   na rozhodnutie   vo   veci   Callaghon   c.   Spojené   kráľovstvo   z 9. mája   1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].

Napokon k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny ústavný   súd   poznamenáva,   že   uvedené   základné   právo   na   osobnú   slobodu   umožňuje pozbaviť niekoho osobnej slobody iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné. Inými slovami, každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli   (I.   ÚS   165/02,   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   177/03,   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   115/07, I. ÚS 187/07).   V týchto   súvislostiach   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   bol a v súčasnom   období   aj   je   pozbavený   osobnej   slobody   v dôsledku   jeho   právoplatného odsúdenia pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T/8/2010 z 8. júna   2010, teda pozbavenie jeho osobnej slobody výkonom právoplatne uloženého trestu odňatia slobody je/bolo „zákonným“ zásahom do tohto jeho základného práva garantovaného ústavou. Inými slovami ústavný súd nenachádza príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu podľa   čl. 17 ods. 1 ústavy a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, v dôsledku čoho konštatuje, že k porušeniu tohto práva zamietnutím návrhu na povolenie obnovy konania dôjsť nemohlo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (obdobne I. ÚS 673/2013, III. ÚS 18/2014, III. ÚS 47/2014). Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014