znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 264/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., Advokátska kancelária, B., v ktorej namieta, že boli porušené jeho „základné a ľudské práva“ bližšie neurčenými zásahmi orgánov verejnej moci, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013 doručená sťažnosť A. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta, že boli porušené „základné a ľudské práva A. S.“ bližšie neurčenými zásahmi orgánov verejnej moci.

Ako   z príloh   sťažnosti   vyplýva,   sťažovateľ sa   v konaní   vedenom   pred Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 C 2/2009 domáhal náhrady škody proti A. K., K., a proti J. G., K. (ďalej len „odporcovia“). Podľa názoru sťažovateľa totiž „odporcovia   pri   ťažbe   dreva   na parcele   č. 745/199   si   svojvoľne   vytýčili   svoju   parcelu na polohe jeho parcely č. 745/198 a ťažbou dreva mu spôsobili škodu... Následne po jeho ťažbe si privlastnili palivové drevo...“.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní na pojednávaní 3. mája 2012 uznesením zamietol   ďalšie   návrhy   sťažovateľa   na   doplnenie   dokazovania   a   rozsudkom č. k. 1 C 2/2009-186 návrh sťažovateľa vo veci zamietol a odporcom nepriznal náhradu trov konania.   Na   podklade   námietky   odporcov   zistil,   že   uplatnený   nárok   sťažovateľa   je premlčaný, pretože „k vyťaženiu drevnej hmoty došlo v mesiacoch február a marec 2003“ a „škoda... nebola spôsobená úmyselným konaním, preto v danom prípade je objektívna premlčacia doba trojročná. Táto... začala plynúť odo dňa škodnej udalosti, t. j. od 1. 3. 2003 a uplynula dňa 1.3.2006. Pokiaľ ide o plynutie subjektívnej premlčacej doby, táto uplynula ešte pred uplynutím premlčacej doby objektívnej, keďže z výpovede navrhovateľa vyplýva, že o škode a tom, kto za ňu zodpovedá sa dozvedel v roku 2003.“.

Odmietnutie   ďalších   dôkazných   návrhov   okresný   súd   odôvodnil   poukazom   na zistené   premlčanie   sťažovateľom   uplatneného   nároku,   čo   znamenalo,   že   sťažovateľom navrhnuté „doplnenie dokazovania týkajúce sa otázky vlastníckeho práva k predmetným parcelám považoval súd pre posúdenie tohto nároku za nerozhodné...“.

Proti   prvostupňovému   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom   namietal, že okresný súd „odmietol šetriť úmysel žalovaných a o úmysle poškodiť ho žalovanými sa v rozsudku ani nezmienil... Podľa neho mal súd prvého stupňa vychádzať nie z trojročnej objektívnej a dvojročnej subjektívnej lehoty na uplatnenie práva, ale z lehoty desaťročnej podľa § 106 ods. a § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože podľa neho je zrejmý úmysel žalovaných ho poškodiť a lehota na náhradu škody uplynie 1.3.2013. Najprv sa však musí rozhodnúť o tom, podľa ktorého registra, či registra E alebo registra C je právny stav sporných parciel. Namietal nedostatočne zistený stav súdom prvého stupňa, čo podľa neho malo   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci...“.   Zotrval   na   požiadavke   doplnenia dokazovania, ktoré okresný súd nevykonal.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 18 Co 85/2012-209 zo 16. januára 2013 napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o veci samej potvrdil. Dospel   k záveru,   že sťažovateľova   námietka   o potrebe   aplikácie   desaťročnej   premlčacej doby na posudzovaný prípad „neobstojí z dôvodu, že nebolo preukázané úmyselné konanie žalovaných   poškodiť   žalobcu   predmetným   výrubom.   Z obsahu   spisu   vyplýva, a nespochybňuje to ani žalobca, že hranica medzi lesným pozemkom žalobcu... a lesným pozemkom žalovaných... je sporná a vedie sa konanie o určenie vlastníckeho práva k týmto parcelám vo veci 3C 60/2010 na Okresnom súde v Bardejove. Pre úmyselné konanie sa vyžaduje   jednoznačná   vedomosť   žalovaných,   ako   prebieha   hranica   medzi   spornými pozemkami a iba v prípade, žeby táto hranica bola v prírode zrejmá, mohlo by to mať vplyv na posúdenie konania žalovaných ako úmyselného. Túto vedomosť žalovaní ani žalobca nemajú, preto sa vedie spor o určenie vlastníckeho práva k sporným parcelám a o určenie hranice   medzi   nimi.“.   Podľa   názoru   krajského súdu   navrhované doplnenie dokazovania „by bolo nadbytočné a nič by nezmenilo na premlčaní práva“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ veľmi stručne rekapituluje priebeh konania pred okresným súdom i pred krajským súdom, skutkové pozadie sporu o náhradu škody   a opätovne   argumentuje   v prospech   záveru   o úmyselnom   škodovom   správaní odporcov. Namieta, že „samosudkyňa nešetrila dokazovaním úmysel konania žalovaných a rozhodla   podľa   ust.   §106   ods.   1   a 107   ods.   1   OZ   pričom   mala   podľa   súdnej   praxe rozhodnúť podľa ust. § 107 ods. 2 OZ kde je premlčacia doba 10 rokov“. V nadväznosti na to   uvádza,   že „samotným   konaním   OS   Bardejova   a následne   odvolacieho   súdu-   KS Prešov bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu a to podľa prameňa základného práva   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a v danom prípade ako súd I. stupňa, tak súd II. stupňa ako odvolací súd založili svoje právne závery na   skutkovom   základe   a stave,   ktorý   nevyplýva   z vykonaných   dôkazov.   Súdy   nevykonali navrhnuté dôkazy, alebo sa nimi zaoberali len čiastočne.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom o jeho sťažnosti takto:„1) Vyslovuje, že základné a ľudské práva A. S. bytom K., okr. B. porušené bolo.

2)   Ukladá   OS   Bardejov   uhradiť   A.   S.   trovy   konania   vo   výške   3   00,-   Eur za vypracovanie sťažnosti a právne zastupovanie, ktoré je mu OS Bardejov povinný vyplatiť v hotovosti alebo šekovou poukážkou do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“Zároveň   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhuje, „aby   odložil   vykonateľnosť rozhodnutia OS v Bardejove č. k. 1C 2/2009, ktorý bol potvrdený rozhodnutím v odvolacom konaní č. k. 18Co 85/2012-2009- z dôvodu, že bolo porušené právo a v zmysle čl. 127 ods. 2 Ústavy   SR   zrušil   citované   rozhodnutia   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie“.   Podľa   názoru sťažovateľa „odvolací   súd   neodstránil   porušenie   ústavných   práv   žalovaného   v danom prípade prvostupňovým súdom podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj postupom KS v Prešove nedošlo k náprave ústavných práv žalovaného..., závery súdov nemajú oporu vo   vykonaných   dôkazoch“ a „sťažovateľ   namieta   nedodržanie   základného   práva na spravodlivé konanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   vecných   náležitostí návrhu   na   začatie   konania   (čl.   127   ods.   1   ústavy,   §   20   a § 49   a   nasledujúcich   zákona o ústavnom   súde).   Inak   povedané,   každý   návrh   bez   výnimky   musí   spĺňať   všeobecné náležitosti.   Všeobecné   náležitosti   sa   týkajú   formy   a   obsahu   návrhu.   Až   na výnimky, ktoré v danej veci nie sú   relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

V petite   predloženej   sťažnosti   sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom neuviedol žiadne konkrétne základné právo alebo slobodu garantovanú ústavou či   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou,   ktorých porušenie   navrhuje ústavnému   súdu vysloviť,   neuviedol   ani   jednu   spisovú   značku   konania   pred   orgánom   verejnej   moci, v ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho práv, a ani jedno konkrétne rozhodnutie, ktorým malo dôjsť   k porušeniu   jeho   práv.   Sťažovateľ   sa   uspokojil   s uvedením   toho,   že   postupom a konaním „základné   a ľudské   práva   A.   S...   porušené   bolo“.   Takto   formulovaný   petit sťažnosti   ústavný   súd   považuje   za   neurčitý   a nekonkrétny,   neumožňujúci   jednoznačne stanoviť   predmet   tohto   konania.   Nespĺňa   totiž   náležitosti   ustanovené   v   §   20   ods.   1, ale predovšetkým v § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Navyše, sťažnosť obsahuje návrh na dočasné opatrenie podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v časti sťažnosti, ktorá sa podľa jej označenia systematicky venuje dočasnému opatreniu, sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby „v zmysle čl. 127 ods. 2 Ústavy SR zrušil citované rozhodnutia a vec vrátil na ďalšie konanie“.

Rovnako odôvodnenie predloženej sťažnosti neobsahuje čo i len jedinú dostatočne konkrétnu námietku ústavnoprávnej relevancie, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení niektorého zo základných práv alebo slobôd, na ktorých ochranu je ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy povolaný. Sťažovateľ iba namietal, že v jeho veci konajúce všeobecné   súdy „založili   svoje   právne   závery   na   skutkovom   základe   a stave, ktorý nevyplýva z vykonaných dôkazov. Súdy nevykonali navrhnuté dôkazy, alebo sa nimi zaoberali   len   čiastočne“,   že „odvolací   súd   neodstránil   porušenie   ústavných   práv žalovaného...“ a   že „závery   súdov   nemajú   oporu   vo   vykonaných   dôkazoch“.   Citované námietky sú celkom nekonkrétne, nie sú v príčinnej súvislosti s namietaným porušovaním práv a bez ďalšieho neumožňujú urobiť si relevantný úsudok o ich ústavnoprávnej podstate, ktorá   by   následne   mohla   byť   predmetom   prieskumu   zo   strany   ústavného   súdu.   Takto sťažnosť nespĺňa ani náležitosť vyžadovanú § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh na začatie konania (sťažnosť) musí okrem iného obsahovať aj odôvodnenie.

Aj   v perspektíve   komplexného   hodnotenia   predloženej   sťažnosti   ústavný   súd konštatuje,   že   sa   vyznačuje   mimoriadne   nekonzistentnou   argumentáciou   i formálnou úpravou. Charakter zistených nedostatkov vyvoláva vážne otázniky o odbornosti právneho zástupcu,   ktorého   si   sťažovateľ   zvolil,   ba   dokonca   vytvára   priestor   pre   úvahy   o tom, že sťažnosť   vypracoval   samotný   sťažovateľ   (ako   osoba   bez   právnického   vzdelania) a následne ju na účel formálneho preukázania právneho zastúpenia zvolený právny zástupca iba podpísal, čo by zase nasvedčovalo jeho minimálne neetickému konaniu.

Ústavný   súd,   pravdaže,   neopomenul,   že   zo   spojenia   odôvodnenia   sťažnosti   s jej nedostatočným   petitom   by   bolo   možné   vyvodiť,   aké   základné   práva   a slobody a ktorými rozhodnutiami   všeobecných   súdov   boli   podľa   názoru   sťažovateľa   porušené. Ústavný súd však v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyznačujúcom sa pri jeho začatí bezvýnimočným uplatňovaním dispozičnej   zásady   nie je oprávnený „dopĺňať“ vlastným hodnotením sťažnosti ako celku taký sťažnostný návrh, ktorý nespĺňa požiadavky kladené na jeho kvalitu zákonom o ústavnom súde.

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát   povinný   vykonávať   tak,   aby   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov, ktorými začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr.   II.   ÚS   117/05,   III.   ÚS   236/07, III. ÚS 334/09).

Popísaný rozsah nedostatkov sťažnosti má v okolnostiach posudzovaného prípadu za následok   záver,   že   ani   prípadná   výzva   adresovaná   sťažovateľovi   na účel   doplnenia predloženého podania nemohla viesť ku zhojeniu jeho vád. Doplnenie sťažnosti by totiž s ohľadom na uvedené malo za následok de facto podanie novej sťažnosti.

Pretože   predmetná   sťažnosť   v   predloženej   podobe   neobsahuje   náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a   síce   jednoznačnú   špecifikáciu   základných   práv   a slobôd,   ktorých   sťažovateľ   žiada od ústavného súdu vysloviť, nezameniteľné určenie zásahu, resp. zásahov, ktorými mali byť v prípade   sťažovateľa   porušené   jeho   základné   práva   a slobody,   ako   ani   relevantné odôvodnenie   ako   východiskový   rámec   sťažnosti   obsahovo   korešpondujúce   s návrhom na rozhodnutie   vo   veci   samej,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2013