znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 264/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. T., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupmi   a   rozhodnutiami   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   z 11. novembra   2009   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Er   607/2009,   Krajského   súdu   v Košiciach z 31. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE/29/2010 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 122/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo v citácii „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a rozhodnutiami Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) z 11. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 607/2009, Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   z   31.   marca   2011   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   CoE/29/2010   a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 9. februára 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 122/2011.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že súdny exekútor na jej návrh «podal na Okresnom súde Spišská Nová Ves žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3 C 3/2009 zo   dňa   28.   júla   2009.   Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   právo   sťažovateľa   na   výkon vykonateľného rozhodnutia odoprel, keď o žiadosti exekútora rozhodol Uznesením sp. zn. 5 Er 607/2009-32 zo dňa 11. novembra 2009... tak, že ju zamietol. Rozhodnutiu okresného súdu   predchádzalo   dožiadanie   adresované   sťažovateľovi.   aby   predložil   rozhodcovskú zmluvu.   Na   základe   sťažovateľom   predložených   listín   následne   okresný   súd   vykonal preskúmanie   a   vyhodnotenie   obsahu   týchto   listín,   teda   dokazovanie   bez   ďalšej   účasti sťažovateľa. Podstatou argumentácie okresného súdu bol názor, že medzi sťažovateľom a povinným   nedošlo   k   uzavretiu   rozhodcovskej   zmluvy.   Sťažovateľ   sa   až   z   prekvapivého uznesenia okresného súdu dozvedel, aké skutkové zistenia viedli okresný súd k právnym záverom,   ktoré   pre   sťažovateľa   znamenajú   prakticky   nevykonateľnosť   vykonateľného exekučného titulu (nedostupnosť legitímneho nároku na trovy rozhodcovského konania). Skutkové zistenia okresného súdu nemal sťažovateľ možnosť procesným spôsobom vyvrátiť, pretože exekučný súd aj keď zjavne dokazoval, nenariadil pojednávanie. Sťažovateľ nemal pred okresným súdom možnosť popísať a preukázať skutkové okolnosti prípadu...

Na odvolanie sťažovateľa reagoval odvolací súd tak. že uznesenie okresného súdu uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. marca 2011 sp. zn, 2 CoE 29/2010... potvrdil.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   Uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   122/2011   zo   dňa 09. februára 2012... dovolanie sťažovateľa odmietol.

Na s. 11 odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu uviedol, že „spis nesvedčí o tom, že   by   došlo  ,,k   vzájomnej   výmene“   listov   oprávneného   a povinného“.   Tento   priliehavý postreh Najvyššieho súdu SR je potvrdením relevancie námietok sťažovateľa, že obsah spisu adjustovaný „vyšetrovaním“ okresného súdu a nie v rámci kontradiktórneho procesu, o tom ani svedčiť nemohol. Najvyšší súd SR vychádzal z obsahu exekučného súdneho spisu. Súdny spis   bol   vytvorený   najmä   činnosťou   okresného   súdu.   keď   sťažovateľ   bol   ku   súdnemu konaniu   prizvaný   iba   v   rámci   jediného   všeobecného   dožiadania   o   predloženie rozhodcovskej zmluvy...

V právnom štáte majú mať na obsah súdneho spisu podstatný vplyv tí účastníci konania, o ktorých práva pred súdom ide. Platnosť zmluvy (resp. jej časti o rozhodcovskom konaní), ktorá bola podstatnou predbežnou otázkou pre uznesenie okresného súdu a ktorá sa   vynula   aj   nasledujúcimi   rozhodnutiami   dotknutých   vyšších   súdov,   býva   štandardne súčasťou   riadneho   dokazovania   na   pojednávaní   v   kontradiktórnom   procese.   Obsah priebehu pojednávania je súčasťou súdneho spisu. Iba takto vytvorený súdny spis by mal zodpovedať   zásadám   spravodlivého   procesu   a   mal   by   byť   základom   pre   stanovenie skutkového stavu relevantného pre záver o (ne)platnosti zmluvy, resp. jej časti. Exekučný spis tvorený za cenu potlačenia štandardných procesných práv sťažovateľa, ktorý neúplné a tým aj nesprávne skutkovo rekonštruuje okolnosti uzavretia rozhodcovskej doložky, viedol Najvyšší súd SR k názoru na s. 10 v treťom odstavci Uznesenia, že „nevyplnené (poisťovňou nepodpísané tlačivo nemožno ešte považovať za list (návrh no uzavretie rozhodcovské i zmluvy)“. Takýto záver by mohol obstáť, ak by ponukový list zaslaný povinnému zo strany sťažovateľa   nebol   podpísaný.   Tento   však   sťažovateľom   podpísaný   bol,   Povinný   si   ho ponechal a ak by ho bol okresný súd alebo iné dotknuté exekučné súdy od povinného požadovali alebo ak by súd sťažovateľovi umožnil platnosť rozhodcovskej doložky riadne v spravodlivom procese dokázať, bol by musel dospieť k opačnému názoru.

V exekučnom spise sa na dvoch miestach nachádza poistka ako potvrdenie o zmene v poistnom   vzťahu,   ktorá   bola   záverečným   desiatym   krokom   negociačného   procesu.   Túto dôležitú listinu, ktorá preukazuje relevanciu zmien v poistnom vzťahu včítane aplikácie dohody o rozhodcovskom konaní podľa časti XV. poistných podmienok zo dňa 21. 05. 2007, dovolací   súd   na   s.   10   Uznesenia   pri   rekapitulácii   obsahu   exekučného   spisu   v   prvom odstavci   ani   nespomenul.   Poistka   ako   posledný   krok   vzájomne   vykonaných   právnych úkonov medzi sťažovateľom a povinným nad akúkoľvek pochybnosť potvrdzuje zmenu v obsahu   poistného   vzťahu,   ktorej   súčasťou   bola   aj   dohoda   podľa   časti   XV.   poistných podmienok zo dňa 21. 05. 2007 o rozhodovaní sporov medzi sťažovateľom a povinným v rozhodcovskom konaní.

Ak prvostupňový exekučný súd mimo procesu, v ktorom by Sťažovateľovi umožnil dokazovať,   ozrejmiť   súvislosti   prípadu   a   vyjadriť   sa   ku   všetkých   vykonaným   listinným dôkazom zostavil obsah exekučného spisu tak. že zameral svoju pozornosť iba na štyri z celkovo desiatich krokov negociačného procesu medzi sťažovateľom a povinným (poistná zmluva, poistné podmienky, žiadosť, poistka), postup exekučného súdu nemôže byť správny a jeho rozhodnutie ako aj nadväzujúce rozhodnutia vyšších súdov, ktoré sa o postup a rozhodnutie prvostupňového súdu opierali, nemôžu byť právne udržateľné...

Ústavný   súd   SR   sa   v   rozhodnutí   III.   ÚS   60/04   (č.   19/2004)   zaoberal   otázkou dokazovania a nariadenia pojednávania v exekučnom konaní. V tomto rozhodnutí uviedol, že ak exekučný súd vykonáva dokazovanie za účelom, či sú splnené predpoklady na vydanie rozhodnutia podľa Exekučného poriadku, musí sa v takomto prípade v súlade s § 122 ods. 1 O. s. p. nariadiť pojednávanie. Pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. I   Dohovoru   vo   vzťahu   k   vykonávaniu   dokazovania   treba   rozumieť,   že   účastníkovi konania   musí   byť   poskytnutá   možnosť podieľať   sa zákonom   ustanoveným spôsobom   na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný na vykonávaní dokazovania (§122 ods.   1   O.   s.   p.)   vrátane   práva   klásť   účastníkom   otázky   (§   126   ods.   3   O.   s.   p.)   a   k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (§ 123 O. s. p. a § 129 ods. 1 O. s. p.). Z toho dôvodu musí mať účastník konania možnosť byť prítomný na dokazovaní veci (IV. ÚS 130/03). Pokiaľ sa tak nestalo, je takéto pochybenie možné označiť ako postup súdu.   ktorým   bola   sťažovateľovi   ako   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred súdom, ktoré by priamo predpisovalo, že súdne konanie na exekučnom súde prebieha bez nariadenia   pojednávania.   Podľa   §   251   ods.   4   O.   s.   p.   sa   na   exekučné   konanie   podľa osobitného predpisu (EP) použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Okolnosť, že exekučný súd rozhoduje vždy uznesením, nemôže dostatočne odôvodniť záver, že vždy keď súd rozhoduje uznesením, nemusí nariadiť pojednávanie.

Všeobecné súdy v exekučnom konaní o žiadosti sťažovateľa o udelenie poverenia rozhodli bez nariadenia pojednávania. Takýto postup je v rozpore so zákonom, nakoľko nenariadenie   pojednávania   v   exekučnom   konaní   nemá   oporu   v   Občianskom   súdnom poriadku   ani   v   Exekučnom   poriadku   (ďalej   aj   „EP“:).   V   tejto   súvislosti   Sťažovateľ poukazuje na dnes už zrušené ust. § 253 ods. 2 O. s. p. podľa ktorého predseda senátu v exekučnom konaní nariadil pojednávanie, len ak to považoval za potrebné alebo ak to ustanovil zákon. Toto ustanovenie slúžilo exekučným ¬súdom ako procesný podklad pre nenariadenie pojednávaní. Platné znenie O. s. p. a EP v súčasnosti takéto ustanovenie nemá. Exekučný súd je preto povinný na vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento postup je v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu (ak vykonáva dokazovanie   za   účelom,   či   sú   splnené   predpoklady   na   vydanie   rozhodnutia   podľa Exekučného poriadku. III. ÚS 60/04).

V okolnostiach prípadu exekučné súdy meritórne rozhodli, pričom na účely § 44 ods. 2 EP resp. § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. dokazovali, avšak bez nariadenia pojednávania. Listiny, ktoré mali podľa názorov súdov rozhodujúcich vo veci samej pre prípad podstatný význam, súdy neprečítali a ani neoboznámili ich obsah. Tým odňali možnosť sťažovateľovi vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Právny   názor   dovolacieho   súdu   v   otázke   nariadenia   pojednávania   v   exekučnom konaní   je   v   priamom   rozpore   s   ustálenou   judikatúrou   Ústavného   súdu...   Najvyšší   súd Slovenskej republiky ako orgán, ktorý je taktiež orgánom ochrany nielen zákonnosti, ale aj ústavnosti,   neposkytol   sťažovateľovi   ochranu   práva na   prístup   k súdu.   práva na   súdnu ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces   odmietnutím   aplikácie   zásad   podľa   vyššie   cit. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/2004...

Vo svetle vyššie uvedených okolností si sťažovateľ dovoľuje tvrdiť, že rozhodnutie dovolacieho   súdu   aj   rozhodnutia,   ktoré   mu   predchádzali,   sú   arbitrárne,   pretože   sú svojvoľné, právne neudržateľné a založené na takom stave exekučného spisu, ktorý nebol vytvorený správnym procesným postupom exekučných súdov».

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   po   podrobnom   odôvodnení   sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil:

„1.   Právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...,   právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. I Dohovoru... postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011 porušené bolo.

2.   Právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...,   právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. marca 2011 sp. zn. 2 CoE 29/2010 porušené bolo.

3.   Právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...,   právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a   rozhodnutím   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   zo   dňa   II.   novembra   2009   sp.   zn. 5 Er 607/2009-32 porušené bolo.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011, Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. marca 2011 sp. zn. 2 CoE 29/2010 a Uznesenie   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   zo   dňa   11.   novembra   2009   sp.   zn. 5 Er 607/2009   sa   rušia   a   vec   sa   vracia   Okresnému   súdu   Spišská   Nová   Ves   na   ďalšie konanie.“

Sťažovateľka sa tiež domáha aj úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi a uznesením okresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu,   ktoré   rozhodovali   o   jej   návrhu na vykonanie   exekúcie   na   základe   právoplatného   rozhodcovského   rozsudku,   v   ktorej vystupovala ako oprávnená osoba. Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní o žiadosti sťažovateľky o udelenie poverenia rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre účely § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonávali dokazovanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou ústavného súdu (III. ÚS 60/04), ktorú vôbec nerešpektovali a na túto jej námietku ani neodpovedali.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením okresného súdu z 11. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 607/2009

Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv   a   slobôd   fyzických   osôb   a   právnických   osôb.   V   zmysle   princípu   subsidiarity formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) nemal ústavný súd právomoc preskúmať uznesenie okresného súdu z 11. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 607/2009, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane práv   sťažovateľky,   ktoré   ním   mohli   byť   porušené,   mal   v   rámci   riadneho   inštančného postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania, ktoré sťažovateľka aj využila 28. decembra 2009 (vyplýva to z vyžiadaného spisu okresného súdu, ktorý si ústavný súd zapožičal   na   nahliadnutie,   pretože   sťažovateľka   nepredložila   k   sťažnosti   aj   fotokópie namietaných právoplatných rozhodnutí okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.)

Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi a uzneseniami krajského súdu z 31. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE/29/2010 a najvyššieho súdu z 9. februára 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 122/2011

Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (m.   m.   II.   ÚS   21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne   patrí   aj   absencia   ústavnoprávneho   rozmeru   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské   práva   [ďalej   len   „ESĽP“   (napr.   rozsudok   ESĽP   z   12.   novembra   2002   vo   veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   v   tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2011)

Z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   súdny   exekútor   doručil 23. septembra 2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s § 44 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   na   základe   exekučného   titulu rozhodcovského rozsudku sp. zn. 3 C/03/2009 z 28. júla 2009, ktorý vydal Arbitrážny súd, s. r. o., Košice (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), a ktorým bola uložená povinnosť povinnému   nahradiť   sťažovateľke   trovy   konania   v   sume   390   €   na   účet   jej   právneho zástupcu. Prílohu žiadosti tvoril rozhodcovský rozsudok, splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky   v   exekučnom   konaní   právnym   zástupcom   z 9. septembra   2009,   poistná zmluva   z   10.   augusta   2007   medzi   sťažovateľkou   a povinným   a   potvrdenie   o   zaplatení súdneho poplatku v sume 16,5 €.

Dňa 25. septembra 2009 okresný súd žiadal Okresný súd Trenčín o oznámenie, či je u   neho   vedené   konanie   (o   ochranu   spotrebiteľa),   ktorého   navrhovateľom   bol   povinný, a súčasne vyzval sťažovateľku na predloženie rozhodcovskej zmluvy.

Dňa 6. októbra 2009 sťažovateľka predložila okresnému súdu podanie z 5. októbra 2009   označené   ako „Predloženie   rozhodcovskej   zmluvy   k   sp.   zn.   5   Er/607/2009“ s prílohami,   v   ktorom   napr.   uviedla,   že   podľa   §   4   ods.   1   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 244/2002 Z. z.“) „môže   mať   rozhodcovská   zmluva   aj   formu   rozhodcovskej   doložky   ku   zmluve,   pričom ustanovenie § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. umožňuje, aby bola rozhodcovská doložka uzavretá aj vo vzájomne vymenených listoch“. Prílohy k podaniu tvorili napr. „všeobecné poistné   podmienky   z   21.   mája   2007“ zverejnené   na   internetovej   stránke   právneho predchodcu   sťažovateľky,   žiadosť   o   zníženie   poistného   z   20.   júna   2007   podpísaná povinným, poistka z 10. augusta 2007, podací hárok o zaslaní poistky povinnému a podanie z 2. marca 2009.

Uznesením   č.   k.   5   Er/607/2009-32   z   11.   novembra   2009   okresný   súd   žiadosť exekútora o udelenie poverenia exekúcie zamietol aj z dôvodu, že „rozhodcovská zmluva nebola uzavretá ako jeden dokument podpísaný zmluvnými stranami tak, ako to predvída § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.“, ale aj z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok predložený okresnému súdu „nebol opatrený zákonom vyžadovaným potvrdením o vykonateľnosti“.

Zo spisu okresného súdu ďalej vyplýva, že 12. novembra 2009 súdny exekútor podal na okresnom súde návrh na zastavenie exekúcie a 28. decembra 2009 sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 Er/607/2009-32 z 11. novembra 2011 odvolanie bez odôvodnenia. Dňa 14. januára 2010 bol spis postúpený odvolaciemu súdu, ktorý vyzval právneho   zástupcu   sťažovateľky   na   doplnenie   odôvodnenia   odvolania,   ktorý   ho   doplnil podaním   z   12.   februára   2010.   V   odvolaní   sťažovateľka   namietala,   že   uznesenie   je nezákonné a porušujúce jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) za použitia § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a § 205 ods. 2 písm. b) d) a f) OSP.

Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP, pretože podľa jeho názoru nešlo o vec podľa   §   214 ods.   1   OSP, dospel   k   záveru,   že odvolanie sťažovateľky   nie je dôvodné. Krajský   súd   sa   stotožnil   s   odôvodnením   uznesenia   okresného   súdu   a   na   doplnenie odôvodnenia resp. k odvolaniu sťažovateľky (citujúc na s. 3 ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona   č.   244/2002   Z.   z.   a   §   57   ods.   2   Exekučného   poriadku)   na   s.   4   konštatoval, že „exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka   rozhodcovského   konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom“, resp. uviedol, že „v danej veci bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bol síce podaný návrh na vykonanie exekúcie, ale súdny exekútor ešte nebol poverený jej vykonaním...“.

Krajský   súd   ďalej   na   s.   5   konštatoval,   že „zmluvný   vzťah   medzi   oprávneným a povinným   vznikol   z   poistnej   zmluvy...   uzatvorenej   podľa   §   788   a   nasledujúcich Občianskeho   zákonníka...   Povinný   ako   poistený...   je   fyzickou   osobou,   preto   predmetný zmluvný vzťah účastníkov konania z poistnej zmluvy je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovení § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka“.

Krajský súd oprel svoje rozhodnutie aj o citovanú judikatúru Európskeho súdneho dvora, ktorý nastolil trend chrániť práva spotrebiteľov, a podľa jeho právneho názoru „túto ochranu spotrebiteľa umožňuje aj ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý pri rozhodovaní a udelení poverenia ukladá preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom... Súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ustanovením § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Ak tento hmotnoprávny   predpoklad   chýba,   exekučný   súd   zamietne   žiadosť   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a je povinný prihliadať na dôvody zastavenia exekúcie uvedené v § 45 ods. 1 písm. b) a c) zákona o rozhodcovskom konaní“.

Krajský súd ďalej konštatoval, že okresný súd bol oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok, a v závere sa stotožnil aj s názorom okresného súdu, ktorý podľa neho   správne   posúdil   neplatnosť   rozhodcovskej   doložky   aj   formálne   nedostatky rozhodcovského rozsudku, a preto jeho rozhodnutie potvrdil ako vecne správne.

Vychádzajúc   z   mantinelov   možných   zásahov   ústavného   súdu   do   rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   možno uviesť, že postup krajského súdu   pri odôvodňovaní právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jej označené práva.

Odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   nevykazuje   všeobecný,   resp.   arbitrárny charakter, v spojení s preskúmavaným uznesením okresného súdu primeraným spôsobom reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným   (m.   m.   I.   ÚS   313/2010, II. ÚS 134/09).   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných súdov,   ktoré   sú   „pánmi   zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   krajského   súdu   takéto   nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Rovnako   vo   vzťahu   k   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že odôvodnenie   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti   dovolania   sa nevyznačuje arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľky uvedená v jej sťažnosti nie je spôsobilá spochybniť opodstatnenosť záverov najvyššieho súdu, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil, a vyjadril sa jednak k jej námietkam, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP], resp. že jej postupmi okresného súdu a krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], a to na s. 5 až s. 10, a tiež k jej námietkam, že všeobecné súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], resp. k tomu, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, a to na s. 11 a s. 12 svojho rozhodnutia z 9. februára 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 122/2011.

Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd a ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka svoju sťažnosť v podstate opiera o rovnaké argumenty, aké uviedla v dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu   v otázke akceptácie vyslovenej neprípustnosti   ňou podaného dovolania   nestotožňuje,   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   otázka   posúdenia   podmienok dovolacieho konania je zásadne otázkou zákonnosti a jej riešenie spravidla nemôže viesť k záveru   o   porušení   sťažovateľkiných   označených   základných   práv   (IV.   ÚS   238/07), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom, a neporušil pritom ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danom   prípade   nemožno   prijať   záver   o   takej   príčinnej súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   a   v   sťažnosti   označenými   právami sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, bolo možné reálne dospieť k záveru o porušení týchto práv.

Ústavný   súd   sa   osobitne   v   závere   osobitne   zaoberal   opodstatnenosťou   námietok sťažovateľky, ktorá poukazujúc na judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 60/04) tvrdila, že jej vec mala byť prejednaná verejne a v jej prítomnosti, teda malo byť v konaní nariadené pojednávanie. Rovnako tvrdila, že sa nemohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom.

Ústavný   súd   vychádzajúc z   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (č.   l.   132   až   č.   l   137 súdneho spisu) konštatoval, že najvyšší súd jej dal primeranú odpoveď aj na tieto námietky, keď uviedol: «V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia   tých   zákonom   stanovených   procesných   predpokladov,   za   ktorých   súd   poverí exekútora vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medzitým skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titulu a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p.. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   alebo   návrh   na   vykonanie   exekúcie   alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú v ustanoveniach § 122   až   124   O.   s.   p.)   –   postačujúce   je   totiž   ak   sú   rozhodujúce   skutočnosti   dostatočne osvedčené   okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu,   vrátane   do   neho   založených   listín. Vzhľadom   na   to   sa   oboznamovanie   s   obsahom   listín,   ktoré   je   zamerané   na   posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   nemusí   vykonávať   na   pojednávaní   a   za   prítomnosti oprávneného a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti,   ide   o   námietku   neopodstatnenú.   Namietaným   postupom   súdov   nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.»

Toto odôvodnenie najvyššieho súdu k námietkam sťažovateľky považuje ústavný súd tiež za jasné, logické a právne akceptovateľné a vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. mája 2004, na ktorý sa sťažovateľka odvoláva, ústavný súd uvádza, že v uvedenej veci išlo o iný prípad, a to zisťovanie, či boli splnené predpoklady na odklad exekúcie v zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, čo však nie je vec totožná s vecou sťažovateľky.

Z tohto dôvodu ústavný súd nemohol dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na základe jej argumentácie opierajúcej sa o nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. mája 2004.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   aj   vo   vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012