znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 264/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, práva   na   účinný   prostriedok nápravy   porušenia   práv   podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Krajského   súdu v Bratislave z 29. januára 2010 vydaným pod sp. zn. 8 Co 357/2009 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2010 doručená sťažnosť Mgr. O. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy porušenia práv podľa čl. 13 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 29. januára 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 357/2009.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že krajský súd sťažnosťou napadnutým   uznesením   potvrdil   na   odvolanie   sťažovateľa   uznesenie   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 31Ro/671/2005-27 zo 14. októbra 2005, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor proti platobnému rozkazu. Krajský súd pritom vychádzal z uznesenia okresného súdu č. k. 31 Rob/671/05-42 zo   16.   marca   2009,   právoplatného   4.   septembra   2009,   ktorým   sťažovateľovi   nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.

Podľa názoru sťažovateľa „boli postupom súdov porušené základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 Ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej Republiky, a k porušeniu ľudských práv a základných slobôd podľa medzinárodnej zmluvy, zakotvených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv(ďalej len Dohovor) o práve na spravodlivé súdne konanie, čl. 8 Dohovoru o práve na súkromie a rodinný život, čl. 13 Dohovoru o účinnom opravnom prostriedku, a čl. 1 Protokolu k Dohovoru o práve na majetok“.

Sťažovateľ žiadal vydať toto rozhodnutie: „1.   Krajský súd v Bratislave svojím postupom a uznesením zo dňa 29. januára 2010 sp. zn. 8 Co 357/2009 porušil ľudské práva a základné slobody Mgr. O. F., zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v čl. 8 Dohovoru, čl. 13 Dohovoru a čl. 1 Protokolu k Dohovoru.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   29.   januára   2010 sp. zn. 8 Co 357/2009 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania Mgr. O. F. na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatností tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť na účet Mgr. O. F. 100,000,- Euro (sto tisíc eur) nemajetkovej ujmy.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ súčasne žiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z dôvodu, že sa nachádza v hmotnej núdzi.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   264/2010-10   z   29.   júna   2010   žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom nevyhovel vychádzajúc zo záveru, že sťažovateľ nespĺňa dva z troch nevyhnutných predpokladov, a to existenciu   osobných,   majetkových   a   zárobkových   pomerov   odôvodňujúcich   ustanovenie právneho zástupcu a tiež, že v danom prípade nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ústavný súd tiež v odôvodnení uznesenia sťažovateľa poučil, že je povinný do 10 dní od doručenia tohto rozhodnutia predložiť ústavnému súdu splnomocnenie na jeho právne zastupovanie pred ústavným súdom, inak môže byť jeho sťažnosť odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   sa   po   doručení   uznesenia   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   264/2010-10 z 29. júna   2010   podaním   z 15.   júla   2010   vyjadril   k neustanoveniu   právneho   zástupcu a opätovne žiadal o jeho ustanovenie z dôvodu, že sa nachádza v hmotnej núdzi, alebo „o povolenie,   aby   sa...   mohol   zastupovať   sám,   lebo   finančné   prostriedky   na   advokáta nemá“.   Súčasne doložil aj fotokópiu rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave č. 2009/07614/JJ/6 z 22. septembra 2009 o zvýšení preddavkovo poskytovanej dávky a príspevkov.  

Ústavný   súd   konštatuje,   že   do   rozhodnutia   o predbežnom   prerokovaní   sťažnosti nebol napriek upozorneniu ústavného súdu sťažovateľom odstránený nedostatok spočívajúci v absencii jeho právneho zastúpenia advokátom v konaní pred ústavným súdom, ako to vyžaduje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Návrh sťažovateľa na konanie pred ústavným súdom   tak   nespĺňa   náležitosti   predpísané   zákonom.   Ani   vyjadrenie   sťažovateľa z 15. júla 2010, ktorým vlastne dopĺňa dôvody na ustanovenie právneho zástupcu, nemení nič   na   dôvodoch   formulovaných   ústavným   súdom,   pre   ktoré   nebol   sťažovateľovi ustanovený právny zástupca z radov advokátov podľa § 30 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde. Je potrebné uviesť, že osobné, majetkové a zárobkové pomery sťažovateľa musia aktuálne odôvodňovať nemožnosť   účastníka   uhrádzať   náklady   právneho   zastupovania   v konaní   pred   ústavným súdom   a v tomto   smere   ústavnému   súdu   nemôže   postačovať   preukázanie   takýchto sociálnych   pomerov   sťažovateľa   v minulosti   (v   danom   prípade   v   septembri   2009). Predovšetkým však ústavný súd s poukazom na závery uznesenia sp. zn. III. ÚS 264/2010 z 29. júna 2010 a dôvody tam uvedené poznamenáva, že v okolnostiach prípadu sa naďalej javí sťažovateľom uplatňované právo ako bezúspešné, v dôsledku čoho nebolo dôvodné, aby ústavný súd sťažovateľovi ustanovil v konaní právneho zástupcu.

Uvedený   nedostatok   náležitostí   sťažnosti   poskytuje   dostatočný   dôvod,   aby   bola sťažnosť odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   však   napriek   uvedenému,   s prihliadnutím   na   absenciu   právneho zastúpenia sťažovateľa, preskúmal sťažnosť i z hľadiska ďalších podmienok obsiahnutých v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a dospel k záveru, že sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Aj keď sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd posúdil sťažnosť podľa celkového obsahu, v ktorom sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy vzhľadom na to, že sťažovateľ nemal právneho zástupcu na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 6 ods. 1 dohovoru, ktorý upravuje právo na spravodlivé súdne konanie, neupravuje väčší rozsah základného práva, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, ako ho upravuje ústava (m. m. III. ÚS 418/08).

Ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel   svoje   skutkové   zistenia, akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil   a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03).

Ústavný súd už aj v iných prípadoch konštatoval, že vyrubenie súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu nebráni vecnému prejednaniu odporu, ktorým sa sťažovateľ bráni žalobe (napr. I. ÚS 24/00). Mohlo by sa tak stať len v takom prípade, ak by pre nezaplatenie súdneho poplatku došlo k zastaveniu konania, lebo iba týmto rozhodnutím by mohla byť odmietnutá súdna ochrana. V danom prípade však sťažovateľovi nehrozilo, že by bolo konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, pretože platná právna úprava   súdom   takýto   postup   v prípade   nezaplatenia   súdneho   poplatku   za   odpor   proti platobnému rozkazu ani neumožňuje. Zastaviť konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa   §   10   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdnych   poplatkoch“)   môže   súd   len   v prípade,   ak   nebol   zaplatený   poplatok   splatný podaním   návrhu   na   začatie   konania   alebo   dovolania,   nie   však   v prípade   nezaplatenia súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu. Z uvedeného dôvodu preto v zmysle § 14 zákona o súdnych poplatkoch primeranou aplikáciou Občianskeho súdneho poriadku okresný súd v danom prípade sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie odporu uznesením zo 14. októbra 2005, ktoré bolo krajským súdom potvrdené uznesením sp. zn. 8 Co 357/2009 z 29. januára 2010. Krajský súd napadnuté uznesenie odôvodnil aplikáciou relevantných právnych noriem upravujúcich rozhodovanie o súdnych poplatkoch a o stanovení ich výšky, pričom vychádzal z už skôr právoplatne uzavretého posúdenia podmienok oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľa uznesením okresného súdu č. k. 31 Rob/671/05-42 zo 16. marca 2009, ktorým mu toto oslobodenie od súdnych poplatkov   priznané   nebolo.   Z   obsahu   sťažnosti   pritom   vyplýva,   že   pokiaľ   došlo v sťažovateľovej   právnej   veci   k zastaveniu   konania   pred   okresným   súdom,   stalo   sa   tak z dôvodu   späťvzatia   návrhu   druhou   procesnou   stranou,   a nie   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku, respektíve pre nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Predmetom porušenia práva na súdnu ochranu mala byť povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor   proti   platobnému rozkazu, ktorú   sťažovateľovi   uznesením   uložil   súd prvého stupňa. Sťažovateľ využil právo podať proti nemu odvolanie, ktoré odvolací súd riadne   prerokoval.   Ústavný   súd   vzhľadom   na uvedenému   konštatuje,   že   preskúmavané rozhodnutie   krajského   súdu   je   logicky   zdôvodnené,   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti, nebránilo   meritórnemu   prerokovaniu   prípadu,   a preto   ním   ani   nemohlo   byť   porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemožno v princípe podriadiť pod „spory o občianskych právach a záväzkoch“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako sú tieto spory   interpretované Európskym súdom pre ľudské práva, preto priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu neprichádza do úvahy (I. ÚS 24/00).

Ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne namietaným porušením čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, keďže tieto ustanovenia neobsahujú základné práva a môžu byť spravidla   porušené   iba   za   predpokladu,   že   ústavný   súd   vysloví   porušenie   niektorého základného   práva   alebo slobody   podľa   druhej   hlavy   ústavy,   resp.   podľa   kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (m. m. IV. ÚS 232/05, IV. ÚS 247/05). Všeobecný súd tiež nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy (obdobne aj čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 8 dohovoru), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy   by bolo   možné uvažovať zásadne   len vtedy,   ak by zo strany   všeobecného súdu primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07).

Ústavný súd na záver k namietanému čl. 13 dohovoru tiež poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa toto ustanovenie dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému kráľovstvu,   rozsudok   z   27. apríla 1988,   séria A,   č. 131,   ods. 52).   V   okolnostiach   tohto prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel a konštatuje, že ak krajský súd po posúdení všetkých okolností dospel k záveru odchyľujúcemu sa od predstáv sťažovateľa, to ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 13 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 324/05, III. ÚS 162/08).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010