znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 264/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť A. G., H., zastúpeného advokátom JUDr. Š. S., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj pre namietané porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/78/08 a jeho uznesením sp. zn. 2 To/78/08 z 11. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2009 doručená   sťažnosť   A.   G.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   prostredníctvom splnomocneného   právneho   zástupcu   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/78/08 a jeho uznesením sp. zn. 2 To/78/08 z 11. marca 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom   Okresného súdu Martin sp. zn. 1 T/13/2002 z 26. augusta 2008 odsúdený za trestný čin skrátenia dane a poistného   podľa   §   148   ods.   1   a   4   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení neskorších   predpisov   účinného   do   31. decembra 2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“). O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 To/78/08 z 11. marca 2009, ktorým odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   krajský   súd   rozhodol   na   základe   záverov,   ktoré sú arbitrárne   a zjavne neopodstatnené,   a   preto   ako «„primárny   ochranca   práva“   (ktorý je prvotne povolaný, ale aj zodpovedný za ochranu a dodržiavanie základných ľudských práv a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa (ktorý má v danom prípade aj ústavný rozmer), a to vydaním rozhodnutia, ktoré vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a súčasne nim boli porušené aj základné práva sťažovateľa, tak tieto okolnosti zakladajú ingerenciu ústavného súdu v danej právnej veci“».

Sťažovateľ   uvádza,   že   v prvom   rade   namieta   porušenie   práva   na   náležité odôvodnenie rozhodnutia. V tejto súvislosti argumentuje, že krajský súd a ani prvostupňový súd   vo   svojich   rozhodnutiach   neuviedli,   z akých   právnych   úvah   vychádzali, ako sa vyrovnali s obhajobou, aké boli ich úvahy pri posudzovaní skutočností týkajúcich sa otázky viny a trestu. Sťažovateľ upozorňuje, že prvostupňový súd síce uviedol vo svojom rozhodnutí, že návrhy obhajoby na doplnenie dôkazov zamietol, avšak tento svoj postup neodôvodnil.

Podľa sťažovateľa ani prvostupňový súd, ani krajský súd neuviedli, na základe čoho mali   za   preukázané,   že   úkony   vykonané   v rámci   konania   boli   dostatočné   pre   vydanie i potvrdenie rozhodnutia. V konaní sa nevykonal dôkaz, napríklad pribratím znalca z oblasti účtovníctva a daní, pretože podľa názoru sťažovateľa vykonaním tohto dôkazu by sa mohla odstrániť   akákoľvek   pochybnosť v otázke   viny   a taktiež   by bolo možné   určiť   skutočnú výšku škody.

V tejto súvislosti sťažovateľ tiež argumentuje: „Nakoľko súdny spis bol na základe straty   rekonštruovaný   Okresným   súdom,   vychádzalo   sa   z   neúplných   zistení,   ktoré   ako už bolo   spomenuté   nebolo   možné   doplniť   dôkazmi   navrhnutých   obhajobou.   Je   zrejmé, že dôvodné pochybnosti vzťahujúce sa k zistenému skutkovému stavu sa dali eliminovať, resp. vyvrátiť jedine možnosťou obstarať dôkazy ďalšie, ktoré by takúto situáciu zmenili, resp. aspoň eliminovali.“

Takýmto postupom malo byť podľa sťažovateľa porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ poukazuje, že ďalším dôvodom, o ktorý opiera opodstatnenosť sťažnosti, je skutočnosť, že skutok kladený mu za vinu nie je trestným činom v zmysle ustanovenia § 148 ods. 1 a 4 Trestného zákona. Na tomto mieste sa sťažovateľ vyjadruje, že «„Podstata trestného činu skrátenia dane a poistného v zmysle ust. § 148 ods. 1, 4 Tr. zák. spočíva v akomkoľvek konaní páchateľa, ktorým dosiahne, že mu príslušný štátny orgán daň vôbec nevymeria, alebo mu ju vymeria v nižšej ako zákonom určenej čiastke, pokiaľ bola skrátená v nie malom rozsahu“. (R 4/1995). V prípade sťažovateľa však došlo iba ku konštatovaniu, že odsúdený ako fyzická osoba a platca DPH si zaúčtoval do svojho účtovníctva fiktívne daňové   doklady   z   neuskutočnených   obchodný   prípadov,   pričom   treba   pripomenúť, že išlo o faktúry, z ktorých bola uplatnený DPH na vstupe. Nebolo však dané do úvahy to, že aj transakcie na výstupe boli taktiež fiktívne. Ak sa teda v konaní preukázalo to, že aj daň na vstupe aj transakcie dane na výstupe boli fiktívne, tak skutok nemôže byť kvalifikovaný ako trestný čin skrátenia dane a poistného v zmysle § 148 Tr. zák. Výška škody, v danom prípade   výška   čiastky,   v   akej   mala   byť   daň   skrátená   mala   byť   starostlivo   zistená a preukázaná   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   a   nemala   sa   opierať   iba   o   zistenia daňového   úradu.   Navyše   výška   škoda   stanovená   daňovým   úradom   bola   výsledkom daňového konania,   v ktorom sa vykonávali iné dôkazy, než ako vyplývali z vykonaných dôkazov v tomto konaní. Daňová povinnosť pri dani z pridanej hodnoty sa určí ako rozdiel dane   na   výstupe   a   dane   na   vstupe,   pričom   v   danom   prípade   daňový   úrad   vyhodnotil dodávateľské faktúry, u ktorých sa uplatňuje daň na vstupe ako fiktívne, resp. falošné bez toho, aby sa zaoberal tým, či aj odberateľské faktúry, u ktorých sa uplatňuje daň na výstupe nie sú fiktívne. Ak sa by totiž preukázalo, že aj tieto faktúry a z nich vyplývajúce zdaniteľné plnenia sú fiktívne, tak by nedošlo k žiadnemu skráteniu dane. Pribratý znalec sa mohol napr. vyjadriť o k otázke, či aj transakcie na výstupe boli reálne (objektívne) možné.».

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   v závere   sťažnosti   sťažovateľ   navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa A. G. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 48 ods. 1, 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 49 Ústavy SR Uznesením Krajského súdu v Žiline, spis. zn. 2 To/78/08-723 zo dňa 11. 03. 2009 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje   sa   v   plnom   rozsahu   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline, spis. č. 2 To/78/08-723   zo   dňa   11. 03. 2009   a   vec   sa   vracia   Krajskému   súdu   v   Žiline na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi A. G. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokáta JUDr. M. M., B.“

Ústavnému   súdu   bolo   po   doručení   sťažnosti   následne   26.   júna   2009   predložené oznámenie advokáta JUDr. M. M. o ukončení právneho zastupovania sťažovateľa v konaní pred   ústavným   súdom   v dôsledku   vypovedania   splnomocnenia   21. júna   2009   zo   strany sťažovateľa.

Dňa 14. júla 2009 advokát JUDr. Š. S. oznámil, že 25. júna 2009 mu bola udelená zo strany sťažovateľa plná moc na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je tvrdenie,   že k porušeniu   jeho   základných   práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom malo dôjsť postupom a rozhodnutím krajského   súdu   v   konaní   o odvolaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 To/78/08,   ktorý   svoje rozhodnutie   náležite   neodôvodnil   vo   vzťahu   k otázkam   dostatočnej   miery   dokazovania a neposkytnutia možnosti vykonať obhajobou navrhnuté dôkazy. Sťažovateľ opiera dôvody sťažnosti aj o presvedčenie, že skutok kladený mu rozhodnutím za vinu nie je trestným činom v zmysle kvalifikácie stanovenej rozhodnutím súdu.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 368 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“) možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená, dovolanie.

Podľa   §   369   ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku   môže   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho   súdu   z dôvodu   uvedeného   v   §   371   ods.   1   dovolaním   napadnúť   obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je dôvodom dovolania skutočnosť, že rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   na   základe   súčinnosti   poskytnutej   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ústavný súd zistil, že proti rozhodnutiu krajského   súdu   sp.   zn.   2   To/78/08   z 11.   marca   2009   podal   sťažovateľ   27.   apríla   2009 mimoriadny   opravný   prostriedok   –   dovolanie.   Dovolacie   konanie   je   vedené   najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo/23/2009 a termín neverejného zasadnutia pre účely rozhodnutia o podanom dovolaní je určený na 5. august 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že podané dovolanie odôvodnil okrem iného aj tým, že   skutok   kladený   mu   za   vinu   nie   je   trestným   činom   v zmysle   jeho   kvalifikácie v právoplatnom odsudzujúcom rozsudku.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   tento   sťažovateľom   označený   dôvod   je   možné subsumovať pod dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorého dôvodom pre podanie dovolania je, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

Proti   namietanému   pochybeniu   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 To/78/08 z 11. marca 2009 spočívajúcom v nesprávnom právnom posúdení zisteného   skutkového   stavu   disponuje   sťažovateľ   dostupným   a   účinným   právnym prostriedkom   nápravy   –   dovolaním.   Sťažovateľ   môže   tento   mimoriadny   opravný prostriedok proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To/78/08 z 11. marca 2009 uplatniť (toto   svoje   právo   aj   využil)   na   základe   zákona   (Trestného   poriadku).   Ochranu sťažovateľovým   právam   garantovaným   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru je v tomto prípade oprávnený, ale aj povinný poskytnúť najvyšší súd v dovolacom konaní.

Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   v   danom   prípade   v   rámci   dovolacieho konania uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 To/78/08 z 11. marca 2009 vylučuje právomoc ústavného súdu v uvedenej veci.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd už konštantne vo svojich rozhodnutiach prezentuje názor, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ako   zjavne   neopodstatnenú   posúdil   ústavný   súd   časť   sťažnosti   týkajúcu sa namietaného   porušenia   čl.   48   ods.   1   a   2   a   čl.   49   ústavy   vzhľadom   na   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   obsahom   týchto   článkov   a napadnutým   postupom krajského súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009