znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 264/08-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   septembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   S.,   N.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   G., Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 36/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2008 doručená sťažnosť J. S., N. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného   a rodinného   života zaručeného čl. 19 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva   na súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a základného   práva   na   súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len „najvyšší súd“)   vydaným 22. mája 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 36/2008.

Z predloženej   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   18.   mája 2005 vydalo   Okresné riaditeľstvo   Policajného   zboru   v Nitre,   Okresný   dopravný   inšpektorát   Nitra   (ďalej   len „prvostupňový správny orgán“ alebo „OR PZ Nitra“) rozhodnutie o priestupku č. p. ORP-358/DI-Pr-06,   ktorým   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným   zo   spáchania   priestupku proti bezpečnosti   a plynulosti   cestnej   premávky   podľa   §   22   ods.   1   písm.   a)   zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o priestupkoch“),   ktorého   sa   dopustil   tým,   že   ako   vodič   osobného motorového vozidla 13. marca 2006 v obci Želiezovce prekročil stanovenú rýchlosť jazdy. V dôsledku toho mu tým istým rozhodnutím bola uložená pokuta v sume 5 000 Sk a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu počas desiatich mesiacov.

Sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   správneho   orgánu   odvolanie, o ktorom   Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru   v Nitre,   Krajský   dopravný   inšpektorát Nitra (ďalej len „druhostupňový správny orgán“ alebo „KR PZ Nitra“) rozhodlo tak, že ho zamietlo a napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdilo. S odvolacou námietkou o nesplnení všetkých zákonných podmienok na použitie zariadenia na meranie rýchlosti,   ktoré   je   podľa   sťažovateľa   informačno-technickým   prostriedkom   (ITP) podľa zákona   č.   166/2003   Z.   z.   o ochrane   súkromia   pred   neoprávneným   použitím informačno-technických   prostriedkov   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon o ochrane   pred   odpočúvaním),   sa   druhostupňový   správny   orgán   vysporiadal s odôvodnením, že „meranie rýchlosti Policajným zborom nespĺňa pojmové znaky využitia ITP.   Zákon   č. 166/2003   Z.   z.   o ochrane   súkromia   pred   neoprávneným   používaním   ITP stanovuje presné podmienky ich použitia. ITP sa zasahuje do súkromia vopred známych osôb, dopredu sú známe dôvody zasahovania a to v súvislosti s trestnou činnosťou, teda nie v súvislosti s dokumentovaním priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky náhodných osôb, vykonávané verejným spôsobom na verejnej komunikácii. Skutočnosť, že policajný zbor neumiestnil zreteľnú oznamovaciu tabuľu, že v následnom úseku cesty sa vykonáva meranie rýchlosti Policajným zborom ešte neznamená, že meranie rýchlosti bolo vykonávané utajovaným spôsobom.“.

So žalobou   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   druhostupňového   správneho   orgánu podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) sa sťažovateľ obrátil na Krajský súd v Nitre (ďalej len   „krajský   súd“)   30.   júla   2007.   Žalobné   dôvody   boli   zásadne   identické   s dôvodmi odvolania podaného proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   30   S 59/2007-43   zo   14.   novembra   2007   žalobu sťažovateľa zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z ustanovení zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   171/1993   Z.   z.   o   Policajnom   zbore   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) vyplýva, že Policajný zbor pri odhaľovaní   priestupkov   proti   bezpečnosti   a plynulosti   cestnej   premávky   nemôže používať   informačno-technické   prostriedky.   Zároveň   s poukazom   na   ustanovenie   §   69 ods. 2 (Policajný zbor je oprávnený, ak je to potrebné na plnenie jeho úloh, vyhotovovať zvukové,   obrazové alebo iné   záznamy z miest   verejne prístupných   a zvukové,   obrazové alebo iné záznamy o priebehu služobnej činnosti alebo služobného zákroku) a ods. 3 (ak sú na   vyhotovovanie   záznamov   podľa   odseku   2   zriadené   automatické   technické   systémy, je Policajný   zbor   povinný   vhodným   spôsobom   uverejniť   informáciu   o zriadení   takých systémov) zákona o Policajnom zbore krajský súd vyslovil právny názor, že informáciu o zriadení automatických informačných systémov, „ku ktorým patrí i merač rýchlosti jazdy vozidla … nemožno zamieňať s informáciou o aktuálnom použití merača rýchlosti v určitom priestore,   resp.   na   určitej   komunikácii.   Takáto   povinnosť   policajného   zboru   nie   je zakotvená v žiadnom ustanovení právneho predpisu. Preto pokiaľ policajný orgán použil na odhaľovanie priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky merač rýchlosti jazdy na pozemnej komunikácii, postupoval v súlade so zákonom a dôkaz takto získaný treba považovať za dôkaz získaný zákonným spôsobom.“.

Podaným   odvolaním   sťažovateľ   navrhol   rozsudok   krajského   súdu   zmeniť   tak, že rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.   Krajskému   súdu   vytýkal   nedostatočnú   právnu   kvalifikáciu   použitia   cestného rýchlomeru v jeho prípade. Takisto sa krajský súd podľa sťažovateľa nezaoberal odpoveďou na   otázku,   či   Policajný   zbor   pri   použití   cestného   rýchlomeru   13.   marca   2006   splnil povinnosť plynúcu mu z § 69 ods. 3 zákona o Policajnom zbore (povinnosť Policajného zboru informovať vhodným spôsobom o zriadení automatických technických systémov).

Ďalej sťažovateľ v podanom odvolaní uviedol, že krajský súd „bez akejkoľvek opory v platnom práve vytvoril umelý vzťah medzi povinnosťou uvedenou v § 69 ods. 3“ zákona o Policajnom   zbore „a   povinnosťou   uvedenou   v §   4   ods.   1“ zákona   o ochrane pred odpočúvaním, „a   to   tak,   že   v prípade,   ak   správny   orgán  ...   splní   svoju   zákonnú povinnosť podľa § 69 ods. 3“ zákona o Policajnom zbore, „nie je už povinný splniť svoju zákonom stanovenú povinnosť v zmysle § 4 ods. 1“ zákona o ochrane pred odpočúvaním. Podľa   názoru   sťažovateľa   totiž   v prípade, „ak  ...   správny   orgán   používa   automatické technické   systémy   utajovaným   spôsobom   tak,   že   napĺňajú   pojmové   znaky“ informačno-technického prostriedku podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním, „vzniká správnemu   orgánu   osobitná   a nová   povinnosť   postupovať   pri   jeho   použití   striktne podľa tohto zákona o špeciálne podľa jeho § 4 ods. 1“. Zákon o ochrane pred odpočúvaním totiž „nikde neustanovuje vyňatie priestupkového konania spod jeho pôsobnosti“.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   o odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom z 22. mája 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 36/2008 tak, že napadnutý rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   najvyšší   súd stotožnil   s právnym   názorom   krajského   súdu,   že   použitie   cestného   rýchlomeru   nebolo možné   v okolnostiach   sťažovateľovho   prípadu   považovať   za   použitie   informačno-technického   prostriedku   podľa   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním,   a to   vzhľadom na znenie   §   2   ods.   2   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním   v spojení   s   §   36   zákona o Policajnom zbore. Najvyšší súd však navyše dôvodil aj tým, že v daných okolnostiach cestný rýchlomer nemožno považovať ani za automatický technický systém podľa § 69 ods. 2 zákona o Policajnom zbore. Cestný rýchlomer podľa najvyššieho súdu svojím účelom a technickým vybavením „slúži na plnenie úloh policajného zboru uložených mu v §§ 1, 2 ods. 1 písm. j) a k) zákona č. 171/1993 Z. z. a nie na plnenie úloh podľa § 36 zákona č. 171/1993 Z. z., preto na použitie tohto meradla sa nevzťahuje režim ako pri používaní informačno-technických prostriedkov“.

Argumentácia sťažovateľa obsiahnutá v sťažnosti a smerujúca k názoru o porušení jeho označených základných práv sa odvíja od tvrdenia, že jediným dôkazom, na základe ktorého bol uznaný vinným zo spáchania priestupku, „je záznam z cestného radarového rýchlomeru..., ktorý bol proti mne dňa 13. 03. 2006 použitý tak, že som pred samotným použitím   nemal   možnosť   dozvedieť   sa   o jeho   používaní“.   Pritom   sťažovateľ   poukázal na legálnu definíciu pojmu „informačno-technický prostriedok“ podľa § 2 ods. 1 zákona o ochrane   pred   odpočúvaním,   z ktorej   vyvodzuje,   že   cestný   rýchlomer   znaky   uvedenej definície spĺňa (technické charakteristiky a utajovaný spôsob použitia), a preto sa na jeho použitie   vzťahujú   ustanovenia   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním,   predovšetkým ustanovenie   §   4   ods.   1   vyžadujúce   súhlas   zákonného   sudcu   na   použitie   informačno-technického prostriedku.

V tejto súvislosti sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti zdôraznil, že najvyšší súd sa   v napadnutom   rozsudku   nezaoberal   otázkou   utajenosti   ako   pojmového   znaku informačno-technického prostriedku, „hoci išlo o jednu zo zásadných otázok celého sporu. Týmto   svojím   konaním   zjavne   nerešpektoval   svoje   Ústavou   SR   zakotvené   povinnosti podľa čl.   142   ods.   1,   teda   neposúdil   zákonnosť   tohto   rozhodnutia   správneho   orgánu, keďže neposudzoval zákonnosť výkladu pojmu ‚verejné použitie zariadenia‘..., ktorý urobil KR PZ Nitra a na základe ktorého o priestupku rozhodol“. Takto podľa názoru sťažovateľa najvyšší   súd   porušil   aj „svoju   povinnosť   stanovenú   v čl.   144   ods.   1   Ústavy   SR,   teda povinnosť   prihliadať   pri   rozhodovaní   na   ústavu,   ústavné   zákony,   medzinárodné   zmluvy podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákony. NS SR bol v konaní povinný podať výklad pojmu ‚utajovaný spôsob použitia‘ zariadenia, nakoľko tento výklad bol medzi stranami sporný a bol povinný sa   pritom   riadiť   zákonmi.“.   Sťažovateľ   citujúc   dôvodovú   správu   k zákonu   o ochrane pred odpočúvaním zaujal stanovisko, podľa ktorého v jeho prípade bol cestný rýchlomer použitý utajovaným spôsobom, pretože ako vodič „nemal a nemohol mať v čase použitia merača rýchlosti vedomosť o jeho použití...“.

K právno-aplikačnému   vzťahu   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním   a zákona o Policajnom zbore sťažovateľ uviedol, že zákon o ochrane pred odpočúvaním „predstavuje právnu normu lex generalis, ktorej ustanovenia (najmä ustanovenia o všeobecnej povahe ITP a o postupe pri ich použití) sa použijú v prípade, ak osobitné... právne predpisy povahy lex   specialis   neobsahujú   osobitnú   úpravu   týchto   otázok“.   Zákon   o ochrane pred odpočúvaním „sa teda vo všetkých uvedených prípadoch použije subsidiárne“. Preto ak   najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol, „že   ak   určité   zariadenie,   hoci aj spĺňa všetky znaky ITP podľa § 2 ods. 1“ zákona o ochrane pred odpočúvaním, „je použité štátnym orgánom na iný účel, než na ktorý umožňuje použitie ITP osobitný predpis (napr.   §   36 zákona   o policajnom   zbore),   takéto   zariadenie   nie   je   ITP,   a to   z dôvodu, že štátny orgán nie je oprávnený ho na takýto účel využívať“, umelo pridal „ďalší pojmový znak ITP, a to účel jeho použitia“, a tak vytvoril „nedôvodnú a nelegitímnu konštrukciu“, ktorá „nemá   oporu   v   §   2   ods.   1“ zákona   o ochrane pred   odpočúvaním.   Podľa   názoru sťažovateľa   je   neprípustný   záver,   že „ak   použije   policajný   zbor   ITP,   resp.   zariadenie napĺňajúce   znaky   ITP,   na   akýkoľvek   iný   účel  ...   nejde   o ITP  ...“.   Takýto   výklad   je podľa sťažovateľa „v   rozpore   s ústavnou   normou,   keď   obmedzuje   ústavné   právo na súkromie   formulované   v článkoch   16 ods. 1   a 19 ods. 2   Ústavy   SR“.   Sťažovateľ s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyslovil názor, že „každé použitie zariadenia, ktoré napĺňa pojmové znaky ITP, musí byť podriadené kontrole   nezávislého   súdu,   aby   sa   tak   zabezpečilo   zasahovanie   do   práv   a súkromia jednotlivca len v nevyhnutných prípadoch. Tejto kontrole sa nesmú vyhnúť ani prípady, v ktorých   bol   ITP   štátnym   orgánom   použitý   na iný   účel   ako   ho   predpokladá   osobitný zákon...“.

Porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd napriek jeho argumentácii „neoznačil dôkaz získaný ITP v rozpore so zákonom za nezákonný“.

Sťažovateľ   sa   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   na   pomerne   rozsiahlom   priestore zaoberal   aj   základnými   princípmi   zásahov   štátu   do   práva   na   súkromie   tak,   ako   ich vyšpecifikovala   judikatúra   ESĽP.   Spomedzi   nich   upriamil   pozornosť   na   princíp proporcionality   (primeranosti)   vyžadujúci, „aby   každý   zásah,   akokoľvek   zákonný a sledujúci záujem spoločnosti, bol vždy primeraný cieľu, ktorý sleduje“. Z tohto hľadiska potom   sťažovateľ   vyjadril   názor,   podľa   ktorého   skutočnosť,   že   pomocou   cestného rýchlomeru Policajný zbor najlepšie zabezpečí plnenie svojich úloh na úseku objasňovania priestupkov   a zisťovania   ich   páchateľov, „nie   je   dôvodom,   ktorý   by   postačoval   na obmedzenie základného práva na súkromie“. Zároveň uviedol, že „len samotná skutočnosť, že tento utajovaný spôsob používania merača rýchlosti je Policajným zborom dlhodobo používaný   a zabezpečuje   vysokú   mieru   postihovania   páchateľov   priestupkov,   nie   je dostatočný   dôvod   na   jeho   podporu.   Takýto   spôsob   získavania   dôkazov   nemá   oporu v zákone, v neprimeranej miere zasahuje do práva na súkromie jednotlivca, nerešpektuje zákonom predpísaný postup pri získavaní takéhoto druhu dôkazu a nie je nevyhnutný na získanie tohto druhu dôkazu.“.

Zistenie, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal otázkou naplnenia princípu proporcionality v sťažovateľovom prípade, považuje tento za odňatie ochrany „ex   post“,   ktorú   majú podľa   jeho názoru   v prevažnej miere poskytovať štátne orgány, teda aj súdy, po vykonaní zásahu do práva na súkromie. V dôsledku namietaného postupu najvyššieho súdu tak sťažovateľovo „právo na ochranu súkromia zostalo úplne nechránené pred nezákonným zásahom“, čo malo mať za následok aj porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Napokon   sťažovateľ   z pohľadu   rešpektovania   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu vytýkal rozsudku najvyššieho súdu aj nedostatočnosť jeho odôvodnenia. V závere odôvodnenia   totiž   najvyšší   súd   uviedol,   že „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je vo výroku zákonný, preto ho odvolací súd, hoci aj z iných dôvodov, ako vecne správny potvrdil“. Podľa sťažovateľa najvyšší súd „neuviedol, na základe ktorých ‚iných dôvodov‘ rozsudok potvrdil“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 36/2008 porušil   právo   J.   S.   na   ochranu   súkromia   zaručené   v čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu v čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaný dňa 22. 05. 2008, sp. zn.: 8 Sžo 38/2008 (správne má byť sp. zn. 8 Sžo 36/2008, pozn.) a nariaďuje sa opätovné prejednanie veci.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Sťažovateľ   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   voči   napadnutému   rozhodnutiu najvyššieho   súdu   zásadným   spôsobom   namietal   jeho   postoj   k prípadnej   kvalifikácii cestného   rýchlomeru   ako   informačno-technického   prostriedku   podľa   zákona   o ochrane pred odpočúvaním.

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním   tento   zákon   ustanovuje podmienky   použitia   informačno-technických   prostriedkov   bez   predchádzajúceho   súhlasu toho,   komu   zasahuje   do   súkromia   orgán   štátu,   ktorý   informačno-technický   prostriedok používa.

Podľa   §   2   ods.   1   písm.   c)   zákona   o   ochrane   pred   odpočúvaním   informačno-technickými   prostriedkami   na   účely   tohto   zákona   sú   najmä   elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné technické prostriedky a zariadenia   alebo   ich   súbory   používané   utajovaným   spôsobom   pri vyhotovovaní a využívaní obrazových, zvukových alebo iných záznamov.

Podľa   §   2   ods.   2   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním   informačno-technické prostriedky   môže   používať   Policajný   zbor,   Slovenská   informačná   služba,   Vojenské spravodajstvo,   Železničná   polícia,   Zbor   väzenskej   a   justičnej   stráže   a   Colná   správa v rozsahu podľa osobitných predpisov.

Z citovaných   ustanovení   zákona   o   ochrane   pred   odpočúvaním   ústavný   súd vyvodzuje, že pre záver o subsumpcii cestného rýchlomeru pri jeho použití na odhaľovanie priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a zisťovanie ich páchateľov [§ 2   ods.   1   písm.   j)   a   k)   zákona   o Policajnom   zbore]   pod   legálne   definovaný   pojem informačno-technický prostriedok podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním musia byť kumulatívne splnené tieto podmienky:

1. požadovaná   technická   charakteristika   [„... elektrotechnické,   rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory...“],

2. spôsob   použitia   [„...   používané   utajovaným   spôsobom  ...“ a „... bez predchádzajúceho súhlasu...“ osoby, voči ktorej sa cestný rýchlomer používa],

3. účel použitia [„... pri vyhotovovaní a využívaní obrazových, zvukových alebo iných záznamov...“],

4. zásah do súkromia osoby, voči ktorej sa cestný rýchlomer používa,

5. taxatívne určený okruh štátnych orgánov oprávnených cestný rýchlomer použiť [„... Policajný   zbor,   Slovenská   informačná   služba,   Vojenské   spravodajstvo,   Železničná polícia, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colná správa …“]

6. použitie cestného rýchlomeru v rozsahu podľa osobitného predpisu, ktorým je v prípade Policajného zboru zákon o Policajnom zbore.

Ústavný súd konštatuje, že použitie cestného rýchlomeru v sťažovateľovom prípade nespĺňalo 4. a 6 podmienku.

K podmienke č. 4Ústavný súd už uviedol, že pojem „súkromný život“ je pojem široký, ktorý nemožno vyčerpávajúcim   spôsobom   definovať,   najmä   ho   nemožno   obmedziť   na   „intímnu   sféru“ a úplne z neho vylúčiť vonkajší svet tejto sféry.   Ochrana súkromného života   musí teda do istej miery zahŕňať právo jednotlivca nadväzovať a rozvíjať vzťahy so svojimi blížnymi a vonkajším   svetom,   z ktorého   nemožno   vylúčiť   ani   profesijnú   a pracovnú   činnosť (I. ÚS 13/00 a v ňom citované rozhodnutia ESĽP).

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu v odôvodnení svojho rozhodnutia správne identifikoval pojem súkromie, keď uviedol, že „Súkromie tu treba chápať ako súkromie bezprostredne nadväzujúce na osobu občana – odev, predmety, ktoré má pri sebe, ako aj celú intímnu oblasť človeka, jeho záujmy (aj profesionálne), vzťahy, styky, atď.“. K tomu ústavný   súd   dodáva,   že   vodič   motorového   vozidla   pri   jazde   nadobúda   administratívno-právny   status   účastníka   cestnej   premávky   podľa   §   2   písm.   aj)   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o premávke na pozemných komunikáciách“), čo so sebou prináša špecifické práva, ale aj povinnosti takého vodiča.

Cestná premávka má verejný charakter. Preto účasť fyzickej osoby v pozícii vodiča motorového vozidla na cestnej premávke netvorí podľa názoru ústavného súdu súčasť tej jeho   súkromnej   sféry,   ktorá   by   mohla   byť,   hoci   aj   použitím   informačno-technických prostriedkov spĺňajúcich pojmové znaky zákona o ochrane pred odpočúvaním, dotknutá. Účelom využitia cestného rýchlomeru je primárne monitoring rýchlosti jazdiaceho vozidla, nie zisťovanie informácií o skutočnostiach priamo súvisiacich so sférou súkromného života vodiča   motorového   vozidla.   Vodič   motorového   vozidla   vzhľadom   na   verejný   charakter cestnej   premávky   svojím   konaním   môže   veľmi   závažným   spôsobom   zasahovať do základných práv a slobôd iných účastníkov cestnej premávky (ohrozenie života, zdravia a pod.). To odôvodňuje prísnejšie obmedzenia, resp. zúženie „nedotknuteľnej“ individuálnej sféry   fyzickej   osoby,   ktorá   je   vodičom   motorového   vozidla,   a teda   účastníkom   cestnej premávky. Spomenuté obmedzenia môžu v konkrétnych okolnostiach znamenať aj zásahy zo strany orgánov verejnej správy na úseku cestnej premávky, ktoré by za iných okolností (ak by fyzická   osoba   nemala   právny   status   účastníka   cestnej   premávky)   bolo   možné jednoznačne kvalifikovať ako zásah do súkromia fyzickej osoby. Takto je v posudzovanom prípade   konkretizovaný   princíp   proporcionality   (primeranosti),   na   ktorý   sa   sťažovateľ s poukazom na judikatúru ESĽP v odôvodnení svojej sťažnosti odvolával a ktorý vo svojej judikatúre   konkretizoval   aj   ústavný   súd   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   22/01).   Použitie   cestného rýchlomeru voči vodičovi motorového vozidla pri vykonávaní dohľadu nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky [§ 115 ods. 1 písm. a) zákona o premávke na pozemných komunikáciách] je podľa názoru ústavného súdu zásahom, ktorý vzhľadom na už uvedené charakteristiky cestnej premávky i právneho statusu účastníka cestnej premávky nemožno považovať   za   taký   zásah   do súkromia   fyzickej   osoby,   ktorý   odôvodňuje   požiadavku dodržiavania procesných postupov formulovaných zákonom o ochrane pred odpočúvaním. Ústavný   súd   k tomu   dodáva,   že   uvedený   záver   nezbavuje   Policajný   zbor   povinnosti používať cestný rýchlomer v súlade s požiadavkou legality.

K podmienke č. 6Podľa § 36 zákona o Policajnom zbore pri plnení úloh v boji proti terorizmu, v boji proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti pri odhaľovaní trestnej činnosti organizovanej v spojení s cudzinou a organizovanej trestnej činnosti súvisiacej s nedovolenou výrobou, držaním a rozširovaním omamných a psychotropných látok, jedov, prekurzorov a jadrových materiálov,   s   falšovaním   a   pozmeňovaním   peňazí,   známok   a   cenných   papierov, pri odhaľovaní   iných   obzvlášť   závažných   trestných   činov,   pri   poskytovaní   ochrany a pomoci   ohrozenému   svedkovi   a   chránenému   svedkovi   podľa   osobitného   predpisu, pri operatívnej ochrane legalizanta a agenta pri odhaľovaní daňových únikov a nezákonných finančných operácií, pri odhaľovaní úmyselných trestných činov podľa druhého a tretieho oddielu tretej hlavy druhej časti Trestného zákona, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej dva roky, alebo iných úmyselných trestných činov, ktorých stíhanie upravuje medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, a pri   zisťovaní   ich   páchateľov   a   pátraní po   nich   je Policajný   zbor   oprávnený   používať informačno-technické prostriedky.

Citované ustanovenie vymedzuje rozsah, ktorý Policajný zbor musí pri používaní technických   zariadení   spĺňajúcich   ostatné   pojmové   znaky   informačno-technických prostriedkov   podľa   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním   rešpektovať.   Výkon   dohľadu nad bezpečnosťou   a plynulosťou   cestnej   premávky,   ako   ani odhaľovanie   priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a zisťovanie ich páchateľov v taxatívnom výpočte uvedenom v § 36 zákona o Policajnom zbore nie je obsiahnuté. Z toho možno vyvodiť,   že   pri   odhaľovaní   priestupkov   proti bezpečnosti   a plynulosti   cestnej   premávky a zisťovaní   ich   páchateľov   Policajný   zbor   nemôže   využívať   informačno-technické prostriedky, ktoré má na mysli zákon o ochrane pred odpočúvaním.

Ak teda sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti uviedol, že použitie informačno-technického prostriedku „Policajným zborom v rozpore s § 36 ZPZ (zákona o Policajnom zbore, pozn.) v žiadnom prípade nezbavuje použité zariadenie jeho povahy ITP“, ústavný súd považuje za potrebné dodať, že s takýmto názorom sťažovateľa sa možno stotožniť len berúc do úvahy technické hľadiská, nie však hľadiská legislatívno-právne.

Pojem informačno-technický prostriedok, tak ako je definovaný v zákone o ochrane pred odpočúvaním, je pojmom legislatívnym, ide o legálnu definíciu, ktorej vymedzením chcel zákonodarca určitý okruh technických zariadení zahrnúť pod spoločný právny režim. Konkrétne zariadenie však môže z pohľadu technických parametrov spĺňať charakteristické (technické) znaky informačno-technického prostriedku, pričom nebude napĺňať črty legálnej definície   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním.   V takom   prípade   je   zrejmé,   že   uvedené zariadenie   nemožno   podriadiť   pod   právny   režim   informačno-technických   prostriedkov podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním. V praxi môže nastať aj situácia, keď to isté zariadenie pri jeho použití v konkrétnom prípade bude považované za informačno-technický prostriedok podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním, pričom pri použití v inom prípade už   o ňom   ako   o informačno-technickom   prostriedku   podľa   predmetného   zákona   nebude možné hovoriť. Takáto situácia podľa názoru ústavného súdu nastala aj v sťažovateľovom prípade. Cestný rýchlomer síce vykazuje technické charakteristiky informačno-technického prostriedku   podľa   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním,   ale   jeho   použitie   na   účel, ktorý nedovoľuje   Policajnému   zboru   používať   informačno-technické   prostriedky, neumožňuje podriadiť   ho   v posudzovanom   prípade   pod   právny režim   zákona o ochrane pred odpočúvaním.

Ústavný súd tak v zhode s názorom najvyššieho súdu dospel k záveru, že použitie cestného   rýchlomeru   v sťažovateľovom   prípade   nepredstavovalo   z právneho   hľadiska použitie informačno-technického prostriedku podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním. Tento   záver   podporuje   aj   logický   výklad   §   4   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ochrane pred odpočúvaním, ktorý vyžaduje pri žiadosti o súhlas na použitie informačno-technického prostriedku adresovanej zákonnému sudcovi uviesť aj údaje o osobe, proti ktorej sa má tento prostriedok použiť. Zároveň súd nesmie rozhodnúť o žiadosti, ktorá nemá zákonom ustanovené náležitosti, a takúto žiadosť vráti žiadateľovi (§ 4 ods. 3 posledná veta zákona o ochrane   pred odpočúvaním).   Už   prvostupňový   správny   orgán   v odôvodnení   svojho rozhodnutia uviedol, že „pri používaní merača rýchlosti jazdy na verejnej komunikácii však nie je vopred známe, kto sa dopustí priestupku... a do čieho súkromia bude orgán štátu zasahovať“. Subsumpcia cestného rýchlomeru pod pojem informačno-technický prostriedok podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním by tak v každom prípade znamenala, že zákonný sudca by súhlas na jeho použitie nemohol udeliť.

Keďže   najvyšší   súd   pri   rešpektovaní   aplikačného   vzťahu   zákona   o ochrane pred odpočúvaním   a zákona   o Policajnom   zbore   (na   ktorý   sťažovateľ   tiež   vo   svojej sťažnosti   poukázal)   nepovažoval   cestný   rýchlomer   za   informačno-technický   prostriedok podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním, nezaoberal sa v odôvodnení svojho rozhodnutia otázkou   utajenosti   použitia   rýchlomeru,   pretože   pre   jeho   rozhodnutie   odpoveď   na   túto otázku   bola   irelevantná.   Tvrdenie   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   porušil   jeho   označené základné práva, pretože   sa   nezaoberal otázkou   utajenosti použitia   cestného rýchlomeru, by tak v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti nemohlo za žiadnych okolností viesť k záveru   o rozpornosti   postupu   najvyššieho   súdu   s ústavou.   To   vedie   ústavný   súd k odmietnutiu sťažnosti v tejto jej časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Záver, ku ktorému ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel, ešte považuje za potrebné doplniť odkazom   na svoju   ustálenú judikatúru, podľa   ktorej   nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS   344/06).   Ústavný   súd   poukazujúc   na už   uvedené   odôvodnenie   zastáva   názor, že uvedené   charakteristiky   súdnej   interpretácie   zakladajúce   jeho   právomoc   konštatovať porušenie základných práv sťažovateľa výklad najvyššieho súdu nenaplnil. Taký záver je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ   napadnutému   rozhodnutiu   vytýkal   aj   nedostatočné   odôvodnenie, keď v jeho   závere   najvyšší   súd   uviedol,   že „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je vo výroku zákonný, preto ho odvolací súd, hoci aj z iných dôvodov, ako vecne správny potvrdil“. Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu tým, že najvyšší súd neuviedol, na základe ktorých „iných dôvodov“ rozsudok krajského súdu potvrdil.

Ústavný súd tu poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že všeobecný súd nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvostupňového i odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04). V tejto súvislosti ústavný súd tiež judikoval, že   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

„Iné dôvody“, pre ktoré najvyšší súd ako súd odvolací potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu, vyplývajú zo súvislosti odôvodnení oboch rozhodnutí. Krajský súd právne kvalifikoval cestný rýchlomer ako automatický technický systém podľa § 69 ods. 2 zákona o Policajnom   zbore,   pričom   uviedol,   že   „informáciu   o zriadení   takýchto   systémov  ... nemožno   zamieňať   s informáciou   o aktuálnom   použití   merača   rýchlosti   jazdy   vozidla v určitom priestore, resp. na určitej komunikácii“. Naproti tomu podľa názoru najvyššieho súdu cestný rýchlomer nemožno podradiť ani pod pojem automatický technický systém. Oba   súdy   sa   zhodli   v názore,   že   cestný   rýchlomer   nie   je   informačno-technickým prostriedkom   podľa   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním,   rozdielny   postoj   však   mali ku kvalifikácii cestného rýchlomeru ako automatického technického systému podľa zákona o Policajnom zbore.

Ani jeden   z uvedených   názorov však podľa   názoru ústavného súdu   nesignalizuje možnosť   zistenia   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   mu   čl.   46   ods. 1 ústavy vzhľadom na to, že právne závery konajúcich súdov nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných   súdov   a suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z. z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]   zveruje práve najvyššiemu súdu   (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (mutatis   mutandis   I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

Ústavný   súd   tak   aj   v tejto   časti   posúdil   predmetnú   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú,   pretože   nezistil   priamu   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu.

Napokon   v sťažnostnom   petite   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   vyslovil aj porušenie jeho základného práva na súdny prieskum správnych rozhodnutí zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, v odôvodnení sťažnosti však tento návrh bližšie neobjasnil. Ústavný súd   z rozsudku   najvyššieho   súdu   nezistil   žiadne   skutočnosti,   z ktorých   by   bolo   možné pri meritórnom   prerokovaní   sťažnosti   zistiť   porušenie   uvedeného   základného   práva. Najvyšší súd odvolanie sťažovateľa riadne prerokoval, meritórne o ňom rozhodol a svoje rozhodnutie   riadne   zdôvodnil.   Prístup   k správnemu   súdnictvu   tak   sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností upretý nebol, preto je predložená sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2008