znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 264/07-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   D.,   M.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K., pre namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   v   dedičskom   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5 D 405/2006,   D not 173/2006   a   uznesením   Okresného   súdu Michalovce sp. zn. 5 D 405/2006, D not 173/2006 z 23. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2007 doručená   sťažnosť   M. D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   z   toho   istého   dňa,   ktorou prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne namietal porušenie základných práv zaručených   v   čl.   20   ods.   1   a   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v dedičskom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 D 405/2006, D not 173/2006, ako aj uznesením okresného súdu v uvedenej veci sp. zn. 5 D 405/2006, D not 173/2006 z 23. februára 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti (ku ktorej pripojil kópie listín týkajúcich sa predmetnej veci) uviedol, že je na základe závetu dedičom po poručiteľke A. B., rod. G., nar. (...), zomrelej (...) (ďalej len „poručiteľka“). Spolu s neopomenuteľným dedičom J. B. boli účastníkmi dedičského konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. D 2676/93, D not 296/98-Ni, v rámci   ktorého   okresný   súd   uznesením   z   24. júla 2001   určil   všeobecnú   cenu   majetku poručiteľky   v sume   8 580 Sk   s   tým,   že   ide   aj   o   čistú   hodnotu   dedičstva,   a   taktiež „vyporiadal do dedičstva patriaci majetok“ (správne mal potvrdiť nadobudnutie dedičstva podľa   dedičských   podielov)   pozostávajúci   zo   zostatkovej   hodnoty   členského   podielu Okresného   stavebného   bytového   družstva   v M.   (spojeného   s   nájmom   jednoizbového družstevného bytu v M. na ul...) tak, že tento majetok nadobudli neopomenuteľný dedič (syn poručiteľky) a sťažovateľ (ako dedič zo závetu) v podiele ½.

Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. D 2676/93, D not 296/98-Ni z 24. júla 2001 okrem iného uviedol: „Súdny komisár sa pokúsil o dohodu medzi obidvoma stranami   a   o odstránenie   sporných   skutočností   medzi   nimi,   avšak   ani   po   niekoľkých pojednávaniach,   resp.   odročeniach   medzi   účastníkmi   nedošlo   k vzájomnej   zhode   o tom, čo má byť zahrnuté do dedičstva a čo nie.

Jediné na čom sa účastníci zhodujú je to, že predmetom dedičstva je zostatková hodnota   členského   podielu   na   1-izbovom   družstevnom   byte,   ktorý   sa   nachádza   v M. na ul. (...).

Nakoľko podľa ustanovenia § 175k ods. 3 OSP, pokiaľ sú aktíva a pasíva medzi účastníkmi   sporné   obmedzí   sa   súd   len   na   zistenie   ich   spornosti   a pri   výpočte   čistého majetku na ne neprihliada.

Súd   nemôže   rozhodnúť   o tom,   čo   patrí   do   aktív   alebo   pasív   a obmedzí   sa   pri prejednaní dedičstva len na to, čo nie je sporné.

Účastníci o tomto boli poučení a taktiež im bolo vysvetlené, že ohľadne sporných skutočností,   čo   má   do   dedičstva   patriť,   môžu   podať   žalobu   na   Okresnom   súde v Michalovciach.

Preto bolo potrebné rozhodnúť tak, a vyporiadať do dedičstva patriaci majetok tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia, t. j., aby každému z dedičov bol potvrdený jeho dedičský podiel.“

Citované rozhodnutie okresného súdu z 24. júla 2001 napadol sťažovateľ odvolaním v časti týkajúcej sa výroku, ktorým bolo potvrdené dedičstvo obom dedičom. Krajský súd v Košiciach   v   odvolacom   konaní   uznesením   č. k.   15 Co 82/01-81   z 30. novembra 2001 potvrdil uznesenie okresného súdu v napadnutej časti uvedúc v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia:

«Proti tomuto uzneseniu, a to proti výroku, ktorým bolo potvrdené dedičstvo obidvom dedičom podal odvolanie závetný dedič M. D. Zdôraznil, že závetom bol odkázaný celý majetok závetnému dedičovi, a preto žiadal, aby odvolací súd potvrdil členský podiel v sume 8.580,- Sk, členstvo v družstve a nájom bytu pre dediča zo závetu M. D. Poukázal na to, že neopomenuteľný dedič J. B. žije trvale v N. a dedič zo závetu býva v M. v podnájme v služobnom byte a nie je vlastníkom žiadnej bytovej jednotky. (...)

Odvolací súd podľa § 212 ods.1 O. s. p. preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v jeho   napadnutej   časti,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   a   dospel   k   záveru, že odvolanie je neopodstatnené.

Vzhľadom na   to,   že odvolaním   nebol napadnutý   výrok   o určení   všeobecnej ceny majetku,   výšky   dlhov   a   čistej   hodnoty   dedičstva,   odvolací   súd   sa   správnosťou   tohto rozhodnutia nezaoberal. Preskúmal len výrok o potvrdení (v uznesení nesprávne použitý výraz   „vyporiadava“)   dedičstva   a   na   neho   nadväzujúce   výroky   o   súdnom   poplatku a o odmene notára a náhrade jeho hotových výdavkov.»

Sťažovateľ podal 30. mája 2006 okresnému súdu návrh na prerokovanie dedičstva k novoobjavenému majetku po poručiteľke v zmysle § 175x Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), v ktorom uviedol: „Navrhovateľ je závetným a J. B., nar. (...), Nemecko, neopomenuteľným dedičom po nebohej A. B., rod. G., nar. (...), dátum úmrtia (...). Vo   veci   bolo   vydané   uznesenie   Okresného   súdu   v   Michalovciach   D 2676/93, Dnot 296/98,   v ktorom   bola   určená   všeobecná   cena   majetku   poručiteľky,   výška   dlhov a čistá hodnota dedičstva.

Mám vedomosť o tom, že po poručiteľke ostali finančné prostriedky na osobnom účte v SKK a USD poručiteľky vo (...) ku dňu jej smrti a tieto neboli predmetom dedičského konania. Túto informáciu mi neoficiálne potvrdili v tunajšej pobočke (...).

Na   základe   týchto   skutočností   preto   navrhujem,   aby   súd   v zmysle   §   175x   OSP vykonal konanie o dedičstve (...).“

Listom   sp. zn.   5 D 405/2006,   D not 173/2006   z   2. novembra 2006   vyzvala ustanovená   súdna   komisárka   -   notárka   JUDr.   J.   K.   (ďalej   len   „súdna   komisárka“) sťažovateľa   na   zaplatenie   preddavku   na   trovy   dôkazu,   ktorý   navrhol,   a   listom z 8. decembra 2006 požiadala V., a. s. (ďalej len „peňažný ústav“), o oznámenie, či mala poručiteľka v tejto banke uložené finančné prostriedky na účtoch, prípadne na vkladnej knižke, a aká bola suma uvedených prostriedkov ku dňu smrti poručiteľky (5. august 1993).

Peňažný ústav listom z 11. decembra 2006 súdnej komisárke oznámil: „Na základe Vašej žiadosti v dedičskej veci po neb. menom A. B., M., nar. (...), sme vykonali plošné šetrenie, pri ktorom sme zistili, že V., a. s. nevedie účty na meno a rodné číslo poručiteľa. Upozorňujeme, že banka archivuje údaje 10 rokov.“

Okresný   súd   následne   uznesením   sp.   zn.   5 D   405/2006,   D not 173/2006 z 23. februára 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. apríla 2007, konanie zastavil.

Sťažovateľ   namieta,   že   podľa   § 175d   ods. 1   OSP   si   súd   v rámci   predbežného vyšetrenia najmä obstará údaje potrebné pre zistenie dedičov a pre zistenie poručiteľovho majetku a jeho dlhov a či dedičia, ktorým bol poručiteľ zákonným zástupcom, potrebujú ustanoviť opatrovníka. Podľa ustanovenia § 175m OSP súd zistí poručiteľov majetok a jeho dlhy a vykoná súpis aktív a pasív. Tým nie sú dotknuté ustanovenia § 175k ods. 3 a § 1751 ods. 1 druhej vety OSP. Podľa ustanovenia § 175o ods. 1 OSP na podklade zistenia podľa § 175m určí súd všeobecnú cenu majetku, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva, prípadne výšku   jeho   predĺženia   v   čase   smrti   poručiteľa.   Podľa   ods.   2   citovaného   zákonného ustanovenia   -   ak   súd   zistí   skôr,   než   je   dedičské   konanie   právoplatne   skončené,   nové skutočnosti,   ktoré   vyžadujú   zmenu   tohto   uznesenia,   vykoná   potrebnú   opravu   novým uznesením. Podľa ustanovenia § 175k ods. 2 OSP ak však rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil   žalobou.   Na   podanie   žaloby   určí   lehotu.   Ak   žaloba   nebude   podaná   v   lehote, pokračuje súd v konaní bez zreteľa na tohto dediča. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia - ak sú aktíva a pasíva medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd len na zistenie ich spornosti; pri výpočte čistého majetku na ne neprihliada. Podľa ustanovenia § 175x ods. 1   OSP   ak   sa   objaví   po   právoplatnosti   uznesenia,   ktorým   sa   konanie   o   dedičstve skončilo, alebo po vydaní osvedčenia o dedičstve (§ 175zca) nejaký poručiteľov majetok, prípadne aj dlh, súd na návrh (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 a 2) vykoná o tomto majetku konanie o dedičstve. Ak sa objaví iba dlh poručiteľa, konanie o dedičstve sa nevykoná. Podľa   ods.   2   citovaného   zákonného   ustanovenia   -   v   odôvodnených   prípadoch,   najmä na podnet   súdu,   notára,   štátneho   orgánu   alebo   orgánu   územnej   samosprávy,   môže   súd o majetku uvedenom v odseku 1 začať konanie aj bez návrhu.

Z dosiaľ uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov podľa názoru   sťažovateľa   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   5 D 405/2006, D not 173/2006   z   23. februára 2007   a   postupom   v   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 5 D 405/2006, D not 173/2006 boli porušené jeho práva:

- na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 vety prvej dohovoru,

- na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,

- na dedenie podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,

- na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne argumentuje,   že «od   začiatku   dedičského   konania   poukazoval   na   to,   že   do   majetku po poručiteľke patria aj peňažné prostriedky poručiteľky na účtoch v peňažných ústavoch. Už   v   pôvodnom   dedičskom   konaní   súd   prostredníctvom   súdneho   komisára   nezistil poručiteľkin majetok. Zistením majetku v dedičskom konaní je podľa názoru sťažovateľa potrebné   rozumieť,   zistenie   hodnoty   hnuteľných   alebo   nehnuteľných   vecí,   práv a pohľadávok,   ktoré   poručiteľ   v   čase   smrti   vlastnil.   Takémuto   výkladu   napovedá ustanovenie § 175d O. s. p., podľa ktorého, v predbežnom vyšetrení si súd najmä obstará údaje, potrebné okrem iného pre zistenie poručiteľovho majetku a jeho dlhov. V dedičskom konaní vedenom súdnym komisárom JUDr. S. N., súdny komisár konajúci v mene súdu nepostupoval v súlade s ustanovením § 175m, teda nezistil majetok poručiteľky. Pri tomto postupe sa odvolával na ustanovenie § 175k ods. 3, podľa ktorého, ak sú aktíva a pasíva medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd len na zistenie ich spornosti, pri výpočte čistého majetku   na   ne   neprihliada.   Toto   zákonné   ustanovenie   nezbavuje   súd   a   v   jeho   mene konajúceho súdneho komisára povinnosti zistiť majetok poručiteľa. Ustanovenie sa vzťahuje na   prípady,   keď   je   aktívum   alebo   pasívum,   teda   jeho   zaradenie   do   dedičstva   sporné. V každom prípade však, pre konštatovanie jeho spornosti, musí byť aktívum alebo pasívum identifikované. V predmetnej veci súd takýmto spôsobom nepostupoval, keďže ako už bolo vyššie   uvedené,   aktíva   -   teda   peňažné   prostriedky   na   účtoch   v   peňažných   ústavoch nezisťoval, teda ani neidentifikoval a nemohol sa obmedziť na konštatovanie ich spornosti, keďže išlo o neurčité pohľadávky, ktoré súd nezistil. Citované ustanovenie § 175k umožňuje súdu   nezaraďovať   sporné   pohľadávky   do   čistého   majetku.   Neumožňuje   však   nezistiť majetok poručiteľa. (...)

Po   skončení   dedičského   konania   získal   závetný   dedič   informácie   o   tom, že poručiteľka   mala   peňažné   prostriedky   uložené   vo   V.,   pobočka   M.   Táto   skutočnosť mu bola oznámená bývalou zamestnankyňou V., v tomto čase už nebohou. Na základe tejto informácie podal sťažovateľ návrh na prejednanie dedičstva k novoobjavenému majetku, pričom v tomto návrhu uviedol spomínané skutočnosti. (...)

Súd prostredníctvom súdnej komisárky požiadal V. o vyjadrenie, či poručiteľka mala v tejto banke zriadené účty alebo vkladnú knižku a o oznámenie zostatku. Z odpovede V. vyplýva, že táto nevedie účty na meno a rodné číslo poručiteľa. Zároveň banka oznámila, že archivuje údaje 10 rokov.

Táto odpoveď viedla k vydaniu uznesenia, ktoré je predmetom tejto sťažnosti. Aj   na   konanie   o   novoobjavenom   majetku   sa   vzťahujú   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku, ktoré boli vyššie citované a ktoré upravujú postup súdu v dedičskom konaní.   Tak   ako   pri   prejednaní   dedičstva   súd   zisťuje   majetok   poručiteľa   na   základe informácií   účastníkov   dedičského   konania,   tak   je   povinný   podľa   názoru   sťažovateľa zisťovať tento majetok,   ak poskytnuté údaje obsiahnuté v rámci návrhu na prejednanie novoobjaveného majetku umožňujú záver o tom, že tento majetok existuje. V tomto prípade nastupuje povinnosť súdu konať a zistiť majetok poručiteľa.

V predmetnej veci súd vykonal jediný úkon a to obrátil so žiadosťou o vyjadrenie na V. Po odpovedi, ktorá bola vyššie citovaná, konanie zastavil. Podľa názoru sťažovateľa, súd si nesplnil svoju povinnosť, zistiť majetok poručiteľky.

Odpoveď V. zo dňa 11. 12. 2006 totiž obsahuje údaje, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi   vzťahujúcimi   sa   na   nakladanie   s   registratúrnymi   záznamami   a právnymi predpismi týkajúcimi sa archivácie dokumentov.

Súd vychádzajúc z predpokladu znalosti práva, ako aj z ustanovenia O. s. p. o tom, že nie je potrebné dokazovať skutočnosti - právne predpisy uverejnené v Zbierke zákonov, mal   a   musel   vedieť,   že   odpoveď   V.   je   nepravdivá,   nepresná   a   nezodpovedá   právam a povinnostiam tejto právnickej osoby na úseku nakladania s registratúrnymi záznamami, ani s archívnymi dokumentmi.

Je nesporné, že poručiteľka zomrela v roku 1993. Je teda zrejmé, že s peňažnými prostriedkami na účtoch v banke mohla nakladať, resp. tieto účty alebo vkladné knižky založiť, najneskôr v roku 1993. V uvedenom čase sa na nakladanie s dokumentmi vzťahovali ustanovenia   Zákona   č.   149/1975   o   archívnictve.   Z   ustanovení   tohto   zákona   citovaných v časti II. tejto sťažnosti vyplýva, že peňažné organizácie, medzi ktoré nesporne patrí V., zriaďovali svoje archívy. O tom, ktoré z dokumentov pochádzajúcich z činnosti banky boli zaradené medzi archívne dokumenty, bolo rozhodované v osobitnom škartačnom konaní, ktorým bol poverený archív príslušný na vykonávanie dozoru nad vyraďovaním písomností. To, či určitý dokument patrí alebo nepatrí medzi archívne dokumenty, upravovala Vyhláška č. 63/1990 Zb. Z ustanovení právnych predpisov citovaných v článku II. tejto sťažnosti je nesporné, že nie je možné archivovať dokumenty 10 rokov. Archivácia totiž znamená trvalé zachovanie archívnych dokumentov, ktorými sa stávajú záznamy, v tomto prípade V. po tom, čo sú takýmto spôsobom vyhodnotené v škartačnom konaní. Neexistuje možnosť „archivácie na 10 rokov“. Je možné, že uvedená lehota 10 rokov je tzv. dobou uloženia, teda   dobou,   počas   ktorej   pôvodca   záznamu   (v   súčasnosti   pôvodca   registratúrneho záznamu),   potrebuje   záznam   pre   svoju   činnosť.   Nevypovedá   však   nič   o   tom,   či   takýto záznam po uvedenej dobe bol škartovaný (vyradený) alebo sa stal archívnym dokumentom. Je teda nepochybné, že ani v konaní o novoobjavenom majetku nevykonal súd úkony potrebné   k   zisteniu   majetku   poručiteľky.   Rozhodnutie   o   zastavení   dedičského   konania bez toho, aby vykonal ďalšie zisťovanie spôsobom uvedeným v predchádzajúcej časti tejto sťažnosti   znamená,   že   nepostupoval   spôsobom   ustanoveným   zákonom   a   zasiahol   tým do práva   sťažovateľa   zakotveného   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   v   článku   6   ods.   1 Dohovoru.   Zároveň   tým,   že   nezistil   majetok   poručiteľky   zasiahol   do   práva   sťažovateľa na dedenie, keďže svojou činnosťou, na ktorý je jediný oprávnený a má k tomu dispozícii zákonné   prostriedky,   neumožnil   prejednanie   majetku   poručiteľky   a   jeho   nadobudnutie sťažovateľom.»

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo   veci rozhodol nálezom tohto znenia:

„Právo sťažovateľa

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru,

-   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods.   1 Ústavy SR,

- na dedenie podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR,

- na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

bolo postupom v konaní vedenom na Okresnom súde v Michalovciach pod sp. zn. 5 D/405/2006,   D not 173/2006   a   uznesením   Okresného   súdu   v   Michalovciach   sp.   zn. 5 D/405/2006, D not 173/2006 zo dňa 23. 2. 2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu   v Michalovciach sp. zn. 5 D/405/2006, D not 173/2006 zo dňa 23. 2. 2007 a vracia mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   v   Michalovciach pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa   petitom   svojej   sťažnosti   domáhal ochrany svojich   práv   vo   vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 D 405/2006, D not 173/2006 a vo   vzťahu   k uzneseniu   okresného   súdu   v tejto   veci   z   23. februára 2007.   Napriek uvedenému   v rámci   argumentácie   v odôvodnení   sťažnosti   namietal   taktiež   neústavnosť postupu okresného súdu v pôvodnom dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 2676/93, D not 296/98-Ni   tvrdiac,   že   okresný   súd   v   rozpore   s   povinnosťami   vyplývajúcimi mu z ustanovení § 175d ods. 1 a § 175m OSP nezistil prostredníctvom súdneho komisára poručiteľkin majetok a nezaobstaral si pre tento účel dôsledne všetky dostupné údaje.

Sťažovateľ   poukazuje na   zjavnú   súvislosť   medzi   pôvodným   dedičským   konaním vedeným pod sp. zn. D 2676/93, D not 296/98-Ni a neskorším konaním o dedičstve sp. zn. sp.   zn.   5 D   405/2006,   D   not   173/2006   začatom   na   návrh   podľa   §   175x   OSP   tvrdiac, že ani v konaní   o   novoobjavenom   majetku   okresný   súd   nevykonal   úkony   potrebné k zisteniu majetku poručiteľky, nepostupoval spôsobom ustanoveným zákonom a zasiahol tým   do označených   práv   sťažovateľa   zaručených   v ústave,   dohovore   a dodatkovom protokole.   V tejto   súvislosti   jeho   právna   zástupkyňa   doslova   uvádza,   že   sťažovateľ sa „... od roku   1993   domáha   v skutočnosti   jedinej   veci   a to   prejednania   majetku poručiteľky.   Po   uplynutí   doby   14   rokov   je   jeho   presvedčenie   v zákonnosť   postupu Okresného súdu v Michalovciach nenapraviteľne otrasená.“

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti považoval ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti za právne významné, že sťažovateľ v návrhu rozhodnutia, ktorého sa od ústavného súdu vo svojej sťažnosti domáhal, nežiadal vyslovenie porušenia svojich základných práv zo   strany   okresného   súdu   v   pôvodnom   dedičskom   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. D 2676/93, D not 296/98-Ni. Toto konanie bolo navyše právoplatne skončené ešte   20.   februára   2002,   pričom   sťažovateľ   sa   na   ústavný   súd   obrátil   až   4.   júna   2007, t. j. zjavne po   zákonom   stanovenej   lehote   dvoch   mesiacov,   vyplývajúcej   z   §   53   ods.   3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   bráni   prípadnému   meritórnemu   prerokovaniu sťažovateľovej sťažnosti v časti týkajúcej sa konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. D   2676/93,   D not   296/98-Ni   aj   v   prípade   náležitej   úpravy   petitu   jej   oneskorenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Argumentáciu   v odôvodnení   sťažnosti   ohľadne   postupu   okresného   súdu (resp. súdneho komisára) v pôvodnom dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 2676/93, D not 296/98-Ni   vzal   preto   ústavný   súd   do   úvahy   iba   za   účelom   posúdenia   širších súvislostí relevantných   pre   posúdenie   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 D 405/2006, D not 173/2006 a vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu v tejto veci z 23. februára 2007, ktorých sa týka petit sťažnosti.

Ústavný   súd   však   v tomto   kontexte   považoval   za   nezanedbateľnú   aj   skutočnosť, že sťažovateľ   aj   napriek   tvrdeniu,   že   už   v priebehu   pôvodného   dedičského   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. D 2676/93, D not 296/98-Ni tvrdil, že do dedičstva po poručiteľke patria aj peňažné prostriedky na účtoch v peňažných ústavoch, nenapadol v odvolaní   podanom   proti   prvostupňovému   uzneseniu   okresného   súdu   v uvedenej   veci výrok, ktorým okresný súd určil všeobecnú cenu majetku poručiteľky ku dňu jej smrti, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva (prvostupňové rozhodnutie okresného súdu podľa § 175o ods.   1 OSP) a nenamietal v tejto súvislosti nezákonný postup súdneho komisára pri obstaraní údajov potrebných pre zistenie poručiteľkinho majetku. Uvedenú skutočnosť konštatoval aj odvolací súd (Krajský súd v Košiciach), keď v odôvodnení svojho uznesenia č. k.   15 Co 82/01-81   z 30. novembra 2001   uviedol,   že   vzhľadom   na   rozsah,   v ktorom sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní   napadol   uznesenie   okresného   súdu sp.   zn.   D   2676/93, D not 296/98-Ni z 24. júla 2001 v predmetnej veci, preskúmal iba rozhodnutie o potvrdení dedičstva   podľa   dedičských   podielov   (prvostupňové   rozhodnutie   okresného   súdu   podľa § 175q ods. 1 OSP).

Sťažovateľ   teda   v rámci   uplatnenia   súdnej   ochrany   svojho   dedičského   práva vo vzťahu   k zisteniu   majetku   patriaceho   do   dedičstva   po   poručiteľke   už   v priebehu pôvodného   dedičského   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   D   2676/93, D not 296/98-Ni   nevyužil   dôsledne   účinný   právny   prostriedok   nápravy   (odvolanie), ktorý mu bol v zmysle ustanovení OSP v označenom dedičskom konaní priamo dostupný (§ 201 - 227 OSP).

Následne sa súdnej ochrany svojich práv ohľadne dedičstva po poručiteľke procesne kvalifikovaným   spôsobom   domáhal   30.   mája   2006,   keď   podal   okresnému   súdu   návrh na začatie dedičského konania o novoobjavenom majetku po poručiteľke v zmysle § 175x OSP tvrdiac, že mu v peňažnom ústave „neoficiálne potvrdili“, že „po poručiteľke ostali finančné prostriedky na osobnom účte v SKK a USD“.

Na základe uvedeného skutkového tvrdenia požiadal okresný súd prostredníctvom súdnej   komisárky   peňažný   ústav   o   oznámenie   skutočností,   ktoré   mali   pre   konanie a rozhodnutie   súdu   v danej   veci   význam, t. j.   o oznámenie,   či   mala poručiteľka   ku   dňu svojej   smrti   v uvedenom   peňažnom   ústave   vklady   finančných   prostriedkov   a aká je ich hodnota.

Odpoveď peňažného ústavu z 11. decembra 2006 neobsahovala žiadnu informáciu, ktorá   by   nasvedčovala   tomu,   že   majetok   poručiteľky,   o ktorom   sa   zmieňoval   návrh sťažovateľa,   skutočne   existuje.   Práve   naopak,   peňažný   ústav   v odpovedi   oznámil, že neeviduje vklady na meno a rodné číslo poručiteľky.

V   danej   dôkaznej   situácii   okresný   súd   zastavil   konanie   s poukazom   na   to, že sťažovateľ nepredložil ani neoznačil žiaden ďalší doplňujúci dôkaz na podporu svojho relatívne nekonkrétneho tvrdenia o existencii peňažných vkladov poručiteľky v peňažnom ústave.

Pokiaľ   sťažovateľ   poukázal   na   úradnú   povinnosť   všeobecného   súdu   dôsledne zisťovať v dedičskom konaní na základe informácií účastníkov konania majetok poručiteľa a za týmto účelom si zaobstarať potrebné a dostupné podklady, ústavný súd dospel k záveru, že údaje obsiahnuté v návrhu sťažovateľa na začatie dedičského konania o novoobjavenom majetku poručiteľky vzhľadom na svoju nekonkrétnosť a nepodloženosť po konfrontácii s obsahom   odpovede   peňažného   ústavu   z   11. decembra 2006   neodôvodňovali   záver, že tento majetok existuje.

Terminologická   nepresnosť   v odpovedi   peňažného   ústavu   z   11. decembra 2006 obsiahnutá v tvrdení, že „banka archivuje údaje“ o konkrétnych vkladoch a ich majiteľoch 10   rokov,   nie   je   dôvodom   pre   záver   o nepravdivosti   skutkových   tvrdení   uvedených v spomínanom oznámení z 11. decembra 2006.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   namietal,   že   v čase   smrti   poručiteľky   vyplývala z ustanovení   v tom   čase   platných   a účinných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov o archívnictve   pre   banky   povinnosť   archivovať   (trvalo   uchovať   v príslušnom   archíve) niektoré dokumenty (ďalej len „registratúrne záznamy“) po uplynutí tzv. doby uloženia (dobu, počas ktorej potrebuje pôvodca registratúry registratúrny záznam pre svoju činnosť). Podľa   sťažovateľa   mal   okresný   súd   vzhľadom   na   znenie   vyhlášky   Ministerstva vnútra Slovenskej   socialistickej   republiky   č. 63/1976 Zb.,   ktorou   sa   určujú   kritériá na posudzovanie písomností ako archívnych dokumentov a upravujú niektoré podrobnosti o postupe   pri   vyraďovaní   (škartácii)   písomností   (ďalej   len   „vyhláška   č.   63/1976   Zb.“), preveriť,   či   údaje   o účtoch   vedených   v peňažnom   ústave   a ich   majiteľoch   nemali   byť po uplynutí úložnej doby archivované.

Vzhľadom   na   dátum   úmrtia   poručiteľky   (5. augusta 1993)   a   dobu   uloženia registratúrnych   záznamov   uvedenú   peňažným   ústavom   (10   rokov)   neboli   už   v čase uplynutia úložnej doby a vyraďovania písomností peňažného ústavu, týkajúcich sa obdobia úmrtia   poručiteľky,   právne   predpisy,   na   ktoré   sťažovateľ   poukázal   (zákon   Slovenskej národnej rady č. 149/1975 Zb. o archívnictve v znení neskorších predpisov a vykonávacie predpisy   vydané   na jeho vykonanie,   vrátane vyhlášky   č. 63/1976   Zb.),   platné   a účinné, keďže   k ich   zrušeniu   došlo   na   základe   §   35   zákona   č. 395/2002   Z.   z.   o   archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 1. januára 2003.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   zistil,   že   závery   okresného   súdu v sťažovateľom napádanom uznesení sp. zn. 5 D 405/2006, D not 173/2006 z 23. februára 2007, alebo postup okresného súdu v predmetnej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a nezlučiteľné   so   sťažovateľom   označenými   článkami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu, teda že by zo strany okresného súdu nebola sťažovateľovi ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana vo vzťahu k jeho základnému právu na dedenie a pokojné užívanie majetku, tak ako to vo svojej sťažnosti namietal.

Prihliadajúc   k týmto   skutočnostiam,   ako   aj   k faktu,   že   sťažovateľ   v priebehu pôvodného   dedičského   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   D   2676/93, D not 296/98-Ni nevyužil dôsledne dostupné a účinné právne prostriedky ochrany svojho dedičského práva vo vzťahu k majetku patriacemu do dedičstva po poručiteľke, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 D 405/2006, D not 173/2006 a uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   5 D 405/2006, D not 173/2006   z 23. februára 2007, ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2007