znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 264/05-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť B., a. s., T., zastúpenej advokátom Mgr. M. B., B., ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   a čl. 13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn.   1   Sž-o-NS   111/2004 z 22. apríla 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B., a. s., T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2005 doručená sťažnosť B., a. s., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom Mgr. M. B., B.,   ktorou   namieta porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sž-o-NS 111/2004 z 22. apríla 2005. V doplnení ústavnej sťažnosti z toho   istého   dňa   sťažovateľ   rozšíril   svoju   sťažnosť   o namietanie   porušenia   jeho   práva v tomto konaní aj podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a pripojených   príloh   vyplývajú   nasledovné rozhodujúce skutočnosti.

Namietaným rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 111/2004 z 22. apríla 2005 najvyšší súd ako   odvolací   súd   v právnej   veci   sťažovateľa   proti   žalovanému   Úradu   pre   verejné obstarávanie v Bratislave (ďalej len „Úrad“) v konaní o preskúmanie rozhodnutia vo veci verejného obstarávania potvrdil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž 136/03 z 27. mája 2004, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Úradu č. 2502-953-4100/2003 z 12. septembra 2003. Preskúmavaným rozhodnutím Úrad podľa § 86 ods. 7 písm. c) zákona č. 263/1999 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o verejnom obstarávaní“) zamietol námietky sťažovateľa proti určeniu poradia vyhodnotených ponúk vo verejnej súťaži na predmet obstarávania „B.-vodovod, kanalizácia a ČOV“ (ďalej len „predmet   obstarávania“)   vyhlásenej   obstarávateľom   –   Obecným   úradom   obce   B., v zastúpení starostom obce.

Sťažovateľ   uviedol,   že   predmetnej   verejnej   súťaže   sa   okrem   neho   a ďalších záujemcov zúčastnil aj súkromný podnikateľ J. H., so sídlom R. Dňa 14. apríla 2003 sa uskutočnilo otváranie obálok a ponuka tohto uchádzača sa stala víťaznou, pričom ponuka sťažovateľa sa umiestnila na druhom mieste. Sťažovateľ ďalej uviedol, že kým prvým jeho námietkam voči postupu obstarávateľa v predmetnej verejnej súťaži, podstatou ktorých boli jeho   tvrdenia,   že   J.   H.   vo   svojej   ponuke   uviedol   nereálnu   dobu   realizácie   predmetu verejného obstarávania, Úrad vyhovel (rozhodnutím č. 1312-583-4100/2003 z 1. júla 2003) a zrušil   určenie   poradia   vyhodnotených   ponúk,   v poradí   druhým   námietkam   podaným sťažovateľom 30. júla 2003 voči rozhodnutiu obstarávateľa o jeho umiestnení vo verejnej súťaži   (v   poradí   na   2.   mieste)   Úrad   už   nevyhovel.   Podľa   sťažovateľa   Úrad   svoje rozhodnutie   č.   2502-953-4100/2003   z 12. septembra   2003   oprel   o odborné   stanovisko nezávislého   subjektu   –   Z.   (po   tom,   ako   dva   znalecké   posudky   odlišne   posúdili   dobu výstavby predmetu obstarávania), podľa ktorého doba 240 dní, ktorú navrhoval uchádzač J. H.   vo   svojej   ponuke,   je   dostatočná   na   realizáciu   výstavby   predmetu   verejného obstarávania.   Navyše,   Úrad   konštatoval,   že   kritériá   posudzovania   predložených   ponúk jednotlivých uchádzačov obstarávateľom neboli spochybnené žiadnym z uchádzačov.

Sťažovateľ   nepovažoval   postup   Úradu   pri   posudzovaní   reálnosti   doby   výstavby uvádzanej znaleckými posudkami v konaní o jeho námietkach za dostatočne jednoznačný a transparentný v zmysle zákona o verejnom obstarávaní. Namietal, že správny orgán sa mal spoľahlivo   vyrovnať   s existenciou   dvoch   znaleckých   posudkov   s protirečivými   závermi (znalecký posudok č. 2/2003 stanovoval minimálnu dobu výstavby na 11 – 12 mesiacov, znalecký posudok č. 1/2003 považoval dobu 240 dní za dostatočnú na výstavbu). Podľa sťažovateľa   Úrad   bol   povinný   požiadať   o vykonania   (kontrolného)   znaleckého   posudku ústav špecializovaný na znaleckú činnosť v odbore plánovania výstavby, prípadne iného znalca v príslušnom odbore. Posúdenie protirečivých záverov dvoch znaleckých posudkov organizáciou – Z. v okolnostiach prípadu nepovažoval za spoľahlivé.

Napriek   týmto   argumentom   sťažovateľa   najvyšší   súd   jeho žalobu o   preskúmanie zákonnosti predmetného rozhodnutia Úradu z 12. septembra 2003 zamietol s odôvodnením, že povinnosťou Úradu nebolo nariadiť znalecké dokazovanie len cestou znalcov zapísaných v zozname súdnych znalcov, ale mohol dokazovanie vykonať aj spôsobom, ktorý uznal sám za vhodný, a to dopytom na inštitúciu.

V odvolaní proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž 136/03 z 27. mája 2004 sťažovateľ   uviedol,   že   Úrad   prekročil   medze   určené   ústavou   a právnym   poriadkom Slovenskej republiky v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu. Najvyšší súd ako odvolací súd dôvodiac však, že sťažovateľ konkrétne neuviedol porušenie právnych predpisov   ani   konkrétne   nezdôvodnil,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený   rozhodnutím a postupom správneho orgánu, rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.

Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, argumentmi v ňom obsiahnutými, ktoré on považuje za nezákonné, sa zasiahlo do jeho práv podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   ako   aj   čl.   6   a čl.   13   dohovoru.   Podľa   sťažovateľa   sa   všeobecný   súd nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou, rozhodnutie najvyššieho súdu nepovažuje za súladné s ústavným poriadkom Slovenskej republiky.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 a čl. 13 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 111/2004 z 22. apríla 2005, zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 111/2004 z 22. apríla 2005 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, ako aj aby mu priznal trovy konania v zatiaľ nevyčíslenej výške.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie namietaného porušenia súdnej ochrany sťažovateľa v dôsledku rozhodnutia odvolacieho najvyššieho súdu, ktorým bolo   potvrdené   zamietnutie   žaloby   sťažovateľa   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia Úradu č. 2502-953-4100/2003 z 12. septembra 2003. Sťažovateľ v podstate argumentoval tým, že príslušný súd v konaní o jeho veci nezabezpečil jeho právo na spravodlivý proces a prístup k súdu a tiež právo domáhať sa na inom orgáne svojich práv v procese verejného obstarávania v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 a čl. 13 dohovoru.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných   slobodách   (napr.   I.   ÚS   19/02).   Inými   slovami,   právomoc   ústavného   súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd   je   kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Pretože   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu vo veci sťažovateľa, t. j. prejednanie a rozhodnutie o námietkach sťažovateľa ako žalobcu proti určeniu poradia vyhodnotených ponúk vo verejnej súťaži na predmet obstarávania Úradom zamietnutých, sú zlučiteľné s vyššie uvedeným článkom ústavy a dohovoru.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecného súdu (najvyššieho súdu ako správneho súdu), teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení a hodnotením skutkového stavu vo veci sťažovateľa.

Najvyšší súd ako odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že Úrad pri   rozhodovaní   o námietkach   sťažovateľa   postupoval   v súlade   so   zákonom   o verejnom obstarávaní. Vo veci odborného vyjadrenia Z. tento súd dospel k záveru, že Úrad neporušil zákon.   Nebolo   jeho   povinnosťou   nariadiť   znalecké   dokazovanie   kontrolným   znalcom zapísaným   v zozname   súdnych   znalcov.   Záležalo   na   rozhodnutí   Úradu,   aký   spôsob dokazovania zvolí a jeho výsledky vyhodnotí v rámci svojho uváženia v rozhodnutí. Podľa názoru odvolacieho najvyššieho súdu Úrad v rozhodnutí náležite odôvodnil, že predmet obstarávania na základe vykonaných dôkazov možno realizovať v lehote 240 dní. Nedošiel k záveru,   že   by   Úrad   nedodržal   princíp   nediskriminácie   a rovnakého   zaobchádzania s uchádzačmi.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery najvyššieho   súdu   o   existencii   a relevantnosti   dôvodov,   na   základe   ktorých   potvrdil prvostupňový rozsudok (vo veci preskúmania rozhodnutia Úradu), alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, napáda v okolnostiach prípadu vecnú nesprávnosť, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru, ak navyše   sťažovateľ   ničím   nepreukázal,   že   prípadná   vecná   nesprávnosť   by   bola i neústavnosťou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by   bolo   možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   posúdenie   nároku   uplatneného sťažovateľom   najvyšším   (odvolacím)   súdom   takéto nedostatky   nevykazuje.   Ústavný   súd   teda   nezistil   taký   výklad   ustanovení   citovaných v napadnutom   rozsudku   a ich   uplatnenie   vo   veci   sťažovateľa,   ktoré   by   mohli   vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ústavy. V takom prípade ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie   na   prehodnocovanie   záverov   všeobecného   súdu   (najvyššieho   súdu),   ktorý v obidvoch stupňoch vykonajúc dokazovanie dospel k zhodným záverom.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   z právnych   východísk   a záverov   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu namietaného porušenia základných práv, t. j. aj v rozsahu tvrdení o porušení práv podľa   čl.   6   a čl.   13   dohovoru.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   už   nerozhodoval   o ďalších návrhoch sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2005