znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 264/04-45

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Vladimír Siku, bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Advokátska kancelária, B., v ktorej namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   893/00,   na   neverejnom zasadnutí 27. januára 2005 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd Trenčín   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 7   C 893/00   p o r u š i l základné právo Vladimíra Siku na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   893/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Vladimírovi   Sikovi   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 10 000   Sk   (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Trenčín p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trenčín   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Vladimíra Siku v sume 6 786 Sk (slovom šesťtisícsedemstoosemdesiatšesť slovenských korún) jeho právnemu   zástupcovi   JUDr.   D.   K.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Vladimíra Siku vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 264/04-34 z 3. novembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Vladimíra Siku, bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Advokátska kancelária, B., v ktorej namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   porušenie   jeho   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   893/00.   Sťažovateľ   svoje   podanie z 13. apríla 2004 doplnil listom z 5. októbra 2004 doručeným ústavnému súdu 8. októbra 2004.

Vo   svojich   podaniach   sťažovateľ   uviedol,   že   návrhom   na   začatie   konania z 23. októbra 2000 sa domáhal proti Slovenskej poisťovni, a. s., T. (ďalej len „žalovaná“) náhrady   škody   spôsobenej   poistnou   udalosťou   vo   výške   165   255   Sk.   Okresný   súd rozsudkom   č.   k.   7   C   893/00-82   z 30.   novembra   2001   návrh   sťažovateľa   zamietol. Sťažovateľ v dôsledku nekonania alebo podľa neho neefektívneho konania okresného súdu „vo viacerých jeho veciach“ podal do rúk predsedu okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní   z 31.   januára   2001.   Okresný   súd   na   jeho   sťažnosť   odpovedal   listom   sp.   zn. Spr. 1510/2001 z 19. februára 2001.

Hoci od podania návrhu sťažovateľa v predmetnej veci uplynulo takmer tri a pol roka,   vo   veci   dosiaľ   nie   je   s konečnou   platnosťou   rozhodnuté.   Podľa   sťažovateľa v predmetnom „neefektívnom   doterajšom   konaní“ neboli   súdom „overené“ žiadne   ním uplatňované dôkazy.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) uznesením č. k. 19 Co 143/02-103 z 24. októbra 2002 rozsudok okresného súdu z 30. novembra 2001 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol: „Okresný súd totiž nevykonal žiadne dôkazy na navrhovateľom tvrdenú okolnosť, majúcu vplyv na rozsah žiadaného plnenia, že elektrická inštalácia bola vybudovaná   v roku   1995.“ Z uvedených   skutočností   je   podľa   sťažovateľa   zrejmé,   že okresný súd v predmetnej veci bez oprávnených dôvodov efektívne nekonal.

Na základe uvedených skutočností je podľa sťažovateľa nesporné, že okresný súd porušil svojím postupom v predmetnej veci jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Spôsobené prieťahy v konaní vyvolávajú u sťažovateľa „dlhodobý stav právnej neistoty, ktorý napriek využitiu dostupných právnych prostriedkov nápravy naďalej trvá“.

Predmet   namietaného   konania   nie   je   podľa   sťažovateľa   tak   právne   ani   fakticky zložitý, aby objektívne podmieňoval dlhšiu dobu na prípravu rozhodnutia.

Nečinnosťou   okresného   súdu   sťažovateľ   utrpel   finančnú   ujmu,   pretože   v prípade včasného   rozhodnutia   súdu   v predmetnej   veci,   ktorým   by jeho   návrhu   v celom   rozsahu vyhovel, by u neho došlo k podstatnému zlepšeniu jeho finančnej situácie. Dlhodobý stav právnej neistoty u sťažovateľa spôsobil aj psychickú záťaž, ktorá vyústila až do duševnej poruchy a vyžiadala si opakovanú ambulantnú liečbu u psychiatra. Vzhľadom na čas, ktorý uplynul   od   podania   jeho   návrhu   na   okresnom   súde   možno   podľa   neho   jeho   celkovú finančnú ujmu stanoviť na 200 000 Sk.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 893/00 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ďalej aby okresnému súdu   prikázal konať v predmetnej veci   bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk, a súčasne aby okresný súd zaviazal k náhrade jeho trov konania.

Sťažovateľ ústavnému súdu predložil taktiež fotokópiu listu sp. zn. Spr. 2231/03 z 9. júna 2003 preukazujúceho využitie účinných právnych prostriedkov nápravy vo vzťahu k   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   a to   sťažnosti   na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Na základe výzvy ústavného súdu zo 17. mája 2004 sa k predmetnej veci listom sp. zn.   Spr   2345/2004   z 24.   mája   2004   vyjadrila   aj   predsedníčka   okresného   súdu. Vo svojom   vyjadrení   predsedníčka   okresného   súdu   popísala   priebeh   preskúmavaného konania a v jeho závere uviedla: „Z uvedeného vyplýva, že súd v predmetnej veci konal plynulo.   Prieťahy   v priebehu   konania   som   zo   strany   okresného   súdu   nezistila.   Sudca zabezpečoval   vykonávanie   dôkazov   priebežne.   Nariaďoval   pojednávania   na   základe vykonaných   listinných   dôkazov.   To,   že   došlo   k zrušeniu   rozhodnutia   a inému   právnemu názoru odvolacieho súdu, ktorý nariadil vykonanie iných dôkazov nemôže byť zavineným prieťahom, za ktorý by bolo potrebné priznať finančné zadosťučinenie. Ide o komplikovaný spor náhrady škody z poistnej udalosti. Náročnosť tohto sporu vyplýva jednak z právneho posúdenia veci, a jednak zo skutkového zisťovania, o čom svedčí aj zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem sťažnosť Vladimíra Siku na prieťahy v konaní neprijať, nakoľko v konaní súdu I. stupňa nedošlo k žiadnym prieťahom.“

Právny zástupca sťažovateľa zaslal ústavnému súdu na základe jeho výzvy listom z 2. decembra 2004 vyčíslenie trov konania, ktoré si uplatnil vo výške 6 786 Sk.

Okresný   súd   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   listom   č.   Spr   1484/2004-7 z 23. decembra 2004 oznámil, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej   veci   a k požiadavke   ústavného   súdu,   aby   oznámil   aké   ďalšie   úkony   boli v predmetnom konaní realizované po máji 2004, uviedol: „Vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 7C/893/2000 (Vladimír Sika c/a Slovenská poisťovňa, a. s., B. o zaplatenie 165.255,– Sk s prísl.) Vám oznamujem, že predmetný spis sa od 25. 05. 2004 do 17. 06. 2004 nachádzal na   Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky   v Košiciach.   Po   jeho   návrate   zákonný   sudca obratom (dňa 17. 06. 2004) urobil dopyt na svedka, kedy bude schopný vo veci vypovedať. Na   jeho   účasti   trval   žalobca.   Predchádzajúceho   pojednávania   sa   nezúčastnil   zo zdravotných dôvodov. Dňa 12. 07. 2004 oznámil svedok súdu, že jeho zdravotné problémy pretrvávajú   a zaslal   súdu   písomnú   výpoveď.   Sudca   určil   vo   veci   pojednávanie   na   deň 01. 02. 2005.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal 24. októbra 2000 žalobu na okresnom súde proti žalovanej, ktorou si uplatnil svoje „právo na náhradu škody“ z poistnej udalosti vo výške 165 255 Sk. Listom z 31. januára 2001 sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy   v konaní,   na   ktorú   reagovala   predsedníčka   okresného   súdu   vyjadrením č. Spr 1510/2001 z 19. februára 2001.

Okresný súd vyzval 19. februára 2001 sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu. Sťažovateľ na túto výzvu reagoval žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov z 25. februára 2001 doručenou okresnému súdu 28. februára 2001.

Na základe pokynu okresného súdu z 12. marca 2001 bolo sťažovateľovi 28. marca 2001   zaslané   potvrdenie   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   potrebné k posúdeniu priznania oslobodenia sťažovateľa od súdnych poplatkov vo veci.

Na základe sťažovateľom doručených dokladov vydal okresný súd ešte toho istého dňa, t. j. 20. apríla 2001, uznesenie č. k. 7 C 893/00-19, ktorým mu priznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 26. apríla 2001.

Pokynom sudcu z 23. mája 2001 bola žaloba zaslaná na vyjadrenie žalovanej, ktorá ju riadne prevzala 7. júna 2001 a následne 19. júna 2001 doručila okresnému súdu svoje vyjadrenie k žalobe.

Dňa   19.   júna   2001   určil   okresný   súd   termín   pojednávania   na   24.   august   2001 a zároveň sťažovateľovi doručil vyjadrenie žalovanej z 18. júna 2001.

Na vyjadrenie žalovanej reagoval sťažovateľ svojím stanoviskom z 11. augusta 2001 osobne doručeným okresnému súdu 14. augusta 2001.

Pojednávanie   okresného   súdu   z 24.   augusta   2001   sa   konalo   za   prítomnosti sťažovateľa   a právnej   zástupkyne   žalovanej   a po   vypočutí   účastníkov   konania   bolo odročené na 5. október 2001. Do toho času mala žalovaná predložiť kópie spisov poistných udalostí a súpis platieb, ako boli jednotlivé poistné udalosti likvidované. Potrebné doklady doručila žalovaná okresnému súdu 4. septembra 2001.

Pojednávanie okresného súdu z 5. októbra 2001 konané za prítomnosti sťažovateľa i právnej zástupkyne žalovanej bolo odročené na 6. november 2001 za účelom umožnenia štúdia spisu sťažovateľovi, ktorý sa za týmto účelom dostavil na okresný súd 10. októbra 2001.

Na   základe   nahliadnutia   a preštudovania   predmetného   spisu   doručil   sťažovateľ 26. októbra 2001 okresnému súdu svoje vyjadrenie z 24. októbra 2001, v ktorom poukázal na „zásadné   nedostatky   v celom   komplexe   spisov“ a žiadal,   aby   okresný   súd   zaviazal žalovanú doplatiť mu náhradu škody vo výške 166 288,40 Sk.

Pojednávanie okresného súdu zo 6. novembra 2001 konané za účasti sťažovateľa i právnej zástupkyne žalovanej bolo odročené na 30. november 2001 za účelom predloženia stanoviska žalovanou. V stanovenej lehote doručila 26. novembra 2001 žalovaná okresnému súdu svoje vyjadrenie.

Na pojednávaní okresného súdu z 30. novembra 2001 konanom za prítomnosti oboch účastníkov   konania   bolo   vyhlásené   dokazovanie   za   skončené   a bol   vynesený   rozsudok vo veci.   Predmetným   rozsudkom   č.   k.   7   C   893/00-82   vyhotoveným   2. januára   2002 a expedovaným   účastníkom   konania   23.   januára   2002   súd   návrh   sťažovateľa   zamietol a náhradu trov konania žalovanej nepriznal.

Dňa   27.   februára   2002   bolo   z   Okresného   súdu   Trnava   doručené   odvolanie sťažovateľa z 18. februára 2002, ktorý ho zrejme omylom zaslal na tento súd.

Na základe pokynu okresného súdu z 28. februára 2002 bolo odvolanie sťažovateľa doručené 6. marca 2002 žalovanej na vyjadrenie v lehote 10 dní.

Žalovaná   doručila   svoje   vyjadrenie   k odvolaniu   sťažovateľa   okresnému   súdu 14. marca 2002.

Dňa 18. marca 2002 dal príslušný sudca pokyn na vyhotovenie predkladacej správy a jej zaslanie spolu so spisom krajskému súdu z dôvodu odvolania sťažovateľa vo veci. Predmetný spis okresného súdu bol odvolaciemu súdu doručený 22. marca 2002.

Dňa   27.   septembra   2002   bolo   na   základe   pokynu   príslušného   sudcu   odoslané predvolanie na pojednávanie účastníkom konania na 24. október 2002.

Na pojednávaní odvolacieho súdu z 24. októbra 2002 konaného za prítomnosti oboch účastníkov konania bolo vynesené rozhodnutie. Krajský súd uznesením č. k. 19 Co 143/02-103 zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 4. novembra 2002.

Dňa   15.   novembra   2002   bol   spis   s uznesením   z   odvolacieho   súdu   doručený prvostupňovému súdu na nové prejednanie veci.

Dňa 19. novembra 2002 dal príslušný sudca úpravou kancelárii pokyn na zaslanie uznesenia odvolacieho súdu účastníkom konania a výzvy na sťažovateľa, aby v lehote 7 dní označil „dôkazy preukazujúce rekonštrukciu elektrických rozvodov v roku 1985“.

Na výzvu sťažovateľ reagoval listom zo 6. decembra 2002 doručeným okresnému súdu 10. decembra 2002.

Od toho času okresný súd nevykonal v spise žiadny úkon až do 14. januára 2004, keď   sudca   okresného   súdu   vytýčil   termín   pojednávania   na   10. február   2004,   o čom upovedomil účastníkov konania.

Listom zo 4. februára 2004 ospravedlnil sťažovateľ zo zdravotných dôvodov svoju neúčasť na pojednávaní, dal   súhlas na prerokovanie veci   v jeho neprítomnosti, požiadal o vyžiadanie dôkazov a vypočutie svedkov: 1. Ing. J. B., 2. P. H., 3. J. J., 4. J. S. a 5. M. S. Pojednávanie okresného súdu z 10. februára 2004 konané iba za prítomnosti nového právneho   zástupcu   žalovanej   bolo   odročené   na   27. apríl   2004   z dôvodu   predvolania a vypočutia svedkov navrhnutých sťažovateľom a vykonania ďalších procesných úkonov v predmetnej veci.

Nový   právny   nástupca   žalovanej   (Alianz   –   Slovenská   poisťovňa,   a.   s.)   listom z 11. februára 2004 požiadal okresný súd o zaslanie kópie rozsudku z 30. novembra 2001.

Dňa 23. marca 2004 bolo okresnému súdu doručené faxové oznámenie žalovanej, v ktorom uviedla, že svedok P. H. je ich zamestnancom a navrhujú ho v predmetnom spore vypočuť.

V súlade so záverom prijatým na pojednávaní okresného súdu konanom 10. februára 2004   dal   sudca   25.   marca   2004   pokyn   súdnej   kancelárii   na   predvolanie   svedkov   na pojednávanie:   P.   H.,   J.   J.,   J.   S.   a M.   S.,   ako   aj   na   zaslanie   výziev   Západoslovenskej energetike, a. s., T. a sťažovateľovi.

K výzve okresného súdu sa vyjadril sťažovateľ listom z 1. apríla 2004, v ktorom zaslal   jeden   rovnopis   svojho   podania   a potvrdenie   o majetkových   pomeroch.   Rovnopis ďalšieho   podania   sťažovateľ   nezaslal,   pretože   podľa   neho   okresný   súd   nesprávne   určil dátum tohto podania a z tohto dôvodu ho nevedel nájsť. Záverom sťažovateľ oznámil, že vo veci   už   bol   oslobodený   od   súdnych   poplatkov,   a to   uznesením   okresného   súdu   č.   k. 7 C 893/00-19 z 20. apríla 2001.

Listom   doručeným   okresnému   súdu   8.   apríla   2004   zaslala   Západoslovenská energetika, a. s., vyžiadané doklady.

Dňa   21.   apríla   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   ospravedlnenie   neúčasti   na pojednávaní svedka J. J. z dôvodu jeho hospitalizácie v nemocnici.

Na pojednávaní okresného súdu z 27. apríla 2004 konanom za účasti sťažovateľa a právnej   zástupkyne   žalovanej   boli   vypočutí   traja svedkovia:   P.   H.,   Ing. J.   B.   a M.   S. Pretože   sťažovateľ   neupustil   od   vypočutia   neprítomných   svedkov,   okresný   súd pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom   zistenia,   kedy   bude   možné   neprítomných svedkov vypočuť, ako aj vykonania ďalších procesných úkonov.

Dňa   12.   mája   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa k výsluchom svedkov. Zo sprievodného listu k vyjadreniu je zrejmé, že sťažovateľ podal do rúk predsedu okresného súdu aj sťažnosť na prieťahy v konaní.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o plnenie v občianskoprávnej veci týkajúca sa nárokov vyplývajúcich z poistnej zmluvy. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci,   avšak   po   skutkovej   stránke   možno   konštatovať,   že   v danom   prípade   ide   o vec skutkovo   zložitú,   vyžadujúcu   si   vykonanie   rozsiahlejšieho   dokazovania,   ktoré   môže spôsobiť predĺženie konania najmä v prípade, ak zistenie skutkového stavu je závislé od vypočutia viacerých svedkov, zabezpečenia viacerých listinných dôkazov a pod. Spomínaná skutková   zložitosť   veci   však   nemôže   ospravedlniť   obdobie   nečinnosť   okresného   súdu v konaní o žalobe sťažovateľa.

B) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd hodnotí ako aktívne, sťažovateľ   reagoval   na výzvy   okresného súdu,   zúčastňoval   sa   jednotlivých   pojednávaní i označoval dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V správaní sťažovateľa teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   bez   existencie   zákonnej   prekážky   konania v období od 10. novembra 2002, keď mu bola doručená reakcia sťažovateľa na jeho výzvu, až do 14. januára 2004, keď vo veci konajúci sudca okresného súdu nariadil pojednávanie, v predmetnej veci nekonal. Uvedené obdobie nečinnosti v postupe okresného súdu trvajúce viac ako   13   mesiacov   malo   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania,   a preto   ho   je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri   svojom   rozhodovaní   ústavný   súd   prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že   predmetné konanie bolo predĺžené aj o obdobie trvajúce takmer osem mesiacov, t. j. od 22. marca 2002 do 15. novembra 2002, keď sa spisový materiál v predmetnej veci nachádzal na krajskom súde v dôsledku sťažovateľom podaného odvolania proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 893/00-82 z 30. novembra 2001.

V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že krajský súd v rámci odôvodnenia uznesenia č. k. 19 Co 143/02-103 z 24. októbra 2002 uviedol, že „(...)   Okresný   súd   totiž   nevykonal   žiadne   dôkazy   na   navrhovateľom   tvrdenú   okolnosť, majúcu vplyv na rozsah žiadaného plnenia, že elektrická inštalácia bola vybudovaná v roku 1995 (...)“. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol v predmetnej veci na skutočnosť, že sťažovateľ   svoje   nové   návrhy   na   vykonanie   dokazovania   ohľadom   preukázania   svojich tvrdení v predmetnom konaní predložil okresnému súdu až v podaní zo 4. februára 2004 na základe jeho výzvy, a preto vzhľadom na zákonnú povinnosť sťažovateľa ako účastníka konania   označiť   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení   (§   120   Občianskeho   súdneho poriadku)   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   obdobie,   počas   ktorého   krajský   súd rozhodoval o sťažovateľom podanom odvolaní, započítať na ťarchu okresného súdu.

S ohľadom na uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške   200   000   Sk,   ktoré   odôvodnil   tým,   že   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu v predmetnom konaní mu bola spôsobená finančná ujma a taktiež sa dlhodobo nachádza v stave   právnej   neistoty,   ktorý   u neho   spôsobil   psychickú   záťaž,   ktorá   vyústila do psychickej poruchy a vyžiadala si opakovanú ambulantnú liečbu u psychiatra.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 10 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   predmet   konania   okresného   súdu,   dĺžku   zbytočných prieťahov   v tomto   konaní   (trinásť   mesiacov)   a s nimi   spojenú   nemajetkovú   ujmu sťažovateľa.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 6 786 Sk.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal v súlade s ustanovením § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   z ustanovení   §   1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   s tým,   že   predmet   konania   podľa   čl.   127 ústavy   pred   ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v období   od   1.   januára   2004   v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 540 Sk (základom pre výpočet je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) a hodnota režijného paušálu 136 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   6 786   Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2005