znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 263/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom   JUDr.   Zsoltom   Suverom,   Advokátska   kancelária,   Murgašova   3,   Košice,pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdrozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co/435/2013-297 z 27. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola18. augusta 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a právana ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd (ďalej   len „dodatkový protokol“) rozsudkom   Krajského   súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co/435/2013-297 z 27. mája 2014 (ďalej aj„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručenýmOkresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 30. januára 2009 domáhala protibývalému manželovi ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „odporca“) zrušenia spoločnéhonájmu   družstevného   bytu   Stavebného   bytového   družstva   Košice   IV   nachádzajúceho   sav ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „byt“), určenia, že byt budeako   výlučná   členka   družstva   a nájomníčka   užívať   sťažovateľka,   a uloženia   povinnostiodporcovi z bytu sa vysťahovať a odovzdať ho sťažovateľke bez nároku na bytovú náhradu.Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   20   C/15/2009-230   z 13.   novembra   2012   zrušil   právospoločného nájmu účastníkov k bytu a ručil, že byt ako výlučný člen družstva a nájomcabude užívať odporca. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 20 C/15/2009-267 z 3. septembra 2013okresný súd rozhodol, že sťažovateľka je povinná z bytu sa vysťahovať v lehote 30 dnípo zabezpečení primeraného náhradného bytu. Na základe odvolania sťažovateľky krajskýsúd   napadnutým   rozsudkom,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   18.   júna   2014,   rozsudokokresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdil.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že   krajský   súd,   ale   ani   okresný   súdsa nevysporiadali so všetkými pre ich rozhodnutia významnými okolnosťami, pričom tietonielenže   nevyhodnotili   v prospech   alebo   neprospech   účastníkov,   ale   ani   s ohľadomna záujem „už   ani   nie   maloletých   detí“.   Sťažovateľka   uviedla,   že   byt   opustila   eštev novembri 2008, pričom si z neho zobrala časť základného bytového zariadenia, ktorépoužila na zariadenie rodinného domu vlastnícky patriaceho jej rodičom, do ktorého saspolu s jedným zo spoločných detí presťahovala. Od októbra 2010 sťažovateľka býva v inomdome vlastnícky patriacom jej rodičom, čo však vôbec neznamená, že otázka jej bývania jenatrvalo   vyriešená,   resp.   že   na   bývanie   v byte   nie   je   odkázaná.   Za významnú   pritomsťažovateľka   považuje   skutočnosť,   že   odporca „sa   bez   vážneho   dôvodu   vzdal   možnosti bývania celkom dvakrát“, pretože byt nachádzajúci sa na ⬛⬛⬛⬛, ktorýnadobudol pred uzavretím manželstva so sťažovateľkou a ktorého bol výlučným vlastníkom,ešte pred rozvodom manželstva daroval svojej neteri, a okrem toho, v dedičskom konaní posvojom   nebohom   otcovi   sa   vzdal   dedičského   podielu   na   rodinný   dom   nachádzajúci   sav ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   podľa   názoru   sťažovateľky   predstavoval „dostatočný   finančný základ pre zabezpečenie si vlastného bývania“.

Sťažovateľka   krajskému   súdu   ďalej   vytýka,   že «na   daný   prípad   neaplikoval ustanovenie § 705 ods. 3 OZ podľa interpretačného pravidla v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1   OZ   ústavne   súladným   spôsobom,   keď   celú   jej   argumentáciu   v odvolaní..., ktorou odôvodňuje   aj   túto   sťažnosť...,   bez   náležitého   odôvodnenia   „prebil“   jediným argumentom   spočívajúcom   v záujme   detí   na   zachovaní   terajšieho   stavu   bývania a arbitrárne určil, že byt... bude ako výlučný člen družstva a nájomca užívať žalovaný».

V závere   sťažnosti   sťažovateľka   vyjadruje   presvedčenie,   že   napadnutý   rozsudokkrajského súdu je voči nej „krajne nespravodlivý“, porušujúci jej „základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces ako aj jej základné právo vlastniť majetok, resp. právo na pokojné užívanie majetku, za ktorý sa nepochybne považujú aj nájomné   (užívacie)   práva   a družstevný   členský   podiel,   vrátane   legitímnej   nádeje   na nadobudnutie vlastníckeho práva k družstevnému bytu“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   v petite   žiada,   aby   ústavný   súdv náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co/435/2013-297 z 27. mája 2014boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátilkrajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a aby   sťažovateľke   priznal   náhradu   trov   právnehozastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a právana ochranu majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súduč. k. 6 Co/435/2013-297 z 27. mája 2014.

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že predmetná vec obsahovo súvisís inou   sťažnosťou   sťažovateľky,   ktorou   namietala   porušenie   totožných   práv   rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo/172/2012z 3. októbra 2013, ktorým zamietol jej dovolanie v konaní o určenie, že byt nachádzajúci sa ⬛⬛⬛⬛ patrí   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   sťažovateľkya odporcu   a že darovacia   zmluva   uzavretá   medzi   odporcom   a jeho   neterou,   predmetomktorej   bol   tento   byt,   je   neplatná.   Uvedenú   sťažnosť   ústavný   súd   uznesenímsp. zn. II. ÚS 591/2014   z 24. septembra   2014   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnejneopodstatnenosti,   pričom   poukázal   na to,   že   „... právna   úprava   spoločenských   vzťahovvznikajúcich   pri   nájme   bytov   a   osobitne   pri   bytoch   družstevných   vrátane   úpravy   práva povinností spojených s   členstvom (výlučným i spoločným) v   bytových družstvách   jev slovenskom   (a   predtým   československom)   právnom   poriadku   tradične   oddelenáod právnej   úpravy   nadobúdania   vlastníctva   veci,   a   to   pre   ich   nepochybné   špecifiká.Osobitne je upravený aj inštitút spoločného členstva manželov v bytovom družstve vrátanejeho vzniku a zániku (§ 703 a nasl. Občianskeho zákonníka). Na tento prístup zákonodarcunadviazala aj osobitná úprava nadobúdania bytov občanmi od obcí či bytových družstievv zákone č. 182/1993 Z. z. Aj to je jeden z dôvodov, pre ktorý je vzťah právnej úpravy tohtozákona   a   Občianskeho   zákonníka   vybudovaný   ako   vzťah   normy   špeciálnej   k   normevšeobecnej.“. Keďže z citovaného uznesenia je sťažovateľke známa judikatúra ústavnéhosúdu týkajúca sa jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecnýchsúdov   vo   vzťahu   k obsahu   práv,   porušenie   ktorých   namieta   aj   v ďalšej   sťažnosti,nepovažoval ústavný súd v danom prípade za účelné túto duplicitne citovať.

Ústavný   súd   však   opätovne   pripomína,   že   nespokojnosť   sťažovateľa   s   právnymposúdením veci všeobecným súdom sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovaciačinnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektujenázor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesnýmúspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým aprávnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pri predbežnom prerokovaní danej veci ústavný súd dospel k názoru, že sťažnosťsťažovateľky je práve takéhoto charakteru, pričom z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadnehodôvodu   na   spochybnenie   právnych   záverov   krajského   súdu,   ktorý   potvrdil   rozsudokokresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom ako vecne správny, čo odôvodnil okreminého takto:

„Ani po doplnení dokazovania v odvolacom konaní spisom Okresného súdu Košice II sp. zn. 39 D 553/2012 – dedičské konanie po otcovi odporcu nebohom ⬛⬛⬛⬛, sa skutkový   stav,   z   ktorého   vychádzal   súd   prvého   stupňa   pri   rozhodovaní,   nezmenil a neodôvodňuje iné rozhodnutie vo veci.

Odporca   na   pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   potvrdil,   že   k   dohode   ohľadne rodinného domu dedičia dospeli na základe tej skutočnosti, že ⬛⬛⬛⬛ sa do tohto rodinného domu nasťahovala už desať rokov pred smrťou nebohého poručiteľa z dôvodu opatery rodičov, o oboch rodičov sa starala a na ďalej sa stará o matku. Dom má pritom 60 rokov a v tomto dome on ani syn nikdy nebývali.

Zohľadniac   tieto   argumenty   odporcu,   ako   aj   skutočnosť,   že   odporca   nadobudol v dedičskom konaní iné nehnuteľnosti, nemožno prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľky, že sa bez právneho dôvodu vzdal bývania v tomto rodinnom dome.

Predmetný rodinný dom naďalej obýva matka odporcu, ktorá si vyžaduje, nepretržitú starostlivosť,   túto   jej   zabezpečuje   sestra   odporcu,   ktorá   z   tohto   dôvodu   aj   dlhodobo v rodinnom dome býva a pokiaľ by sa aj odporca stal dedičom, t. j. spoluvlastníkom tohto rodinného   domu   v   určitom   podiele,   bol   by   v   uspokojovaní   svojej   bytovej   potreby obmedzovaný uspokojovaním bytovej potreby ostatných dedičov (matky a sestry) a závislý od ich súhlasu. Za tohto stavu by teda nešlo o trvalé a uspokojivé riešenie bytovej potreby jeho a syna

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje rovnako ako súd prvého stupňa, že odporca nemá iným spôsobom vyriešenú svoju bytovú otázku, t. j. bývaním v inom byte alebo rodinnom dome so známkami trvalosti, úplnosti a nerušenosti...

Z   ust.   §   705   ods.   3   Obč.   zák.   vyplýva   povinnosť   súdu   prihliadnuť   pri   určovaní nájomcu pri zrušení spoločného nájmu bytu manželmi najmä na záujmy maloletých detí a na   stanovisko   prenajímateľa.   Výpočet   hľadísk   je   demonštratívny,   a   preto   súd   musí prihliadnuť aj k ďalším okolnostiam...

Rozhodujúcim kritériom v prejednávanej veci bol záujem oboch detí, pochádzajúcich z manželstva účastníkov konania. Tieto považujú (dlhodobo) existujúci stav riešenia ich bytovej   otázky   za   vyhovujúci,   t.   j. bývaním   v   spoločnej   domácnosti   s   matkou v rodinnom dome na ⬛⬛⬛⬛ a bývaním v spoločnej domácnosti s otcom v byte ⬛⬛⬛⬛ s možnosťou vzájomných kontaktov vzhľadom na blízkosť ich bydliska a nechcú tento stav meniť...

Za   tejto   situácie,   zodpovedá   spravodlivému   usporiadaniu   vzájomných   vzťahov rešpektovanie   dlhodobo   pretrvávajúceho   stavu   užívania   bytu   na

a ponechanie odporcu ako výlučného nájomcu tohto bytu a člena bytového družstva. Takéto rozhodnutie rešpektuje aj hľadisko účelného využitia bytu práve odporcom a synom, ktorí nemajú inú možnosť riešenia svojej bytovej otázky...

Správny je záver súdu prvého stupňa, že vo väčšej miere je na bývanie v tomto byte odkázaný odporca spolu so synom, z ktorého dôvodu určil za výlučného nájomcu tohto bytu a člena družstva odporcu...

Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka má v zmysle ust. § 712a ods. 8 Obč. zák. v zásade právo na náhradný byt a vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by mala svoje   bytové   potreby   uspokojené   bývaním   v   inom   byte   (dome)   so   známkami   trvalosti, úplnosti   a   nerušenosti   a   neboli   preukázané   ani   iné   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa, pre ktoré by jej patrila iná bytová náhrada, rozhodol súd prvého stupňa vecne správne, ak v súlade s ust. § 712 ods. 1 Obč. zák. zaviazal navrhovateľku vypratať byt po zabezpečení náhradného bytu odporcom. V tomto smere je bez právneho významu, že navrhovateľka v byte nebýva a nemá tam už ani svoje veci.“

Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd poskytolsťažovateľke   náležitú   súdnu ochranu,   jej odvolacími námietkami   sa zaoberal v rozsahu,ktorý   postačuje   na konštatovanie,   že   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnostiprerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby saspochybňovali závery rozsudku krajského súdu, pretože sú dostatočne odôvodnené a majúoporu   vo vykonanom   dokazovaní.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   obsahovorovnaké   námietky   vzniesla   už   v konaní   pred   okresným   súdom   (ako   aj   v označenomsúvisiacom konaní pred všeobecnými súdmi) ústavný súd konštatuje, že z rozhodnutí obochsúdov je zrejmá jasná kontinuita ich záverov vyplývajúca z právomocí toho-ktorého súdu.Napadnutý rozsudok krajského súdu tak nevykazuje znaky svojvôle, jeho odôvodnenie jezrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo skutkových   okolností   konkrétnehoprípadu. Krajský   súd   jasne   uviedol,   ktorými   zákonnými   ustanoveniami   príslušnéhoprocesnoprávneho   kódexu sa pri   posudzovaní   veci   sťažovateľky riadil,   pričom   na danýprípad správne aplikoval aj relevantné ustanovenia hmotnoprávnych predpisov.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti   týkajúcej   sanámietky porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššiehosúdu   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnejneopodstatnenosti.

Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku, pretože medzi týmitoprávami   a napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosťodôvodňujúcu zásah ústavného súdu do právoplatne skončeného konania pred všeobecnýmisúdmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2015