SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 263/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom JUDr. Zsoltom Suverom, Advokátska kancelária, Murgašova 3, Košice,pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co/435/2013-297 z 27. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola18. augusta 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právana ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co/435/2013-297 z 27. mája 2014 (ďalej aj„napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručenýmOkresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 30. januára 2009 domáhala protibývalému manželovi ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „odporca“) zrušenia spoločnéhonájmu družstevného bytu Stavebného bytového družstva Košice IV nachádzajúceho sav ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „byt“), určenia, že byt budeako výlučná členka družstva a nájomníčka užívať sťažovateľka, a uloženia povinnostiodporcovi z bytu sa vysťahovať a odovzdať ho sťažovateľke bez nároku na bytovú náhradu.Okresný súd rozsudkom č. k. 20 C/15/2009-230 z 13. novembra 2012 zrušil právospoločného nájmu účastníkov k bytu a ručil, že byt ako výlučný člen družstva a nájomcabude užívať odporca. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 20 C/15/2009-267 z 3. septembra 2013okresný súd rozhodol, že sťažovateľka je povinná z bytu sa vysťahovať v lehote 30 dnípo zabezpečení primeraného náhradného bytu. Na základe odvolania sťažovateľky krajskýsúd napadnutým rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. júna 2014, rozsudokokresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd, ale ani okresný súdsa nevysporiadali so všetkými pre ich rozhodnutia významnými okolnosťami, pričom tietonielenže nevyhodnotili v prospech alebo neprospech účastníkov, ale ani s ohľadomna záujem „už ani nie maloletých detí“. Sťažovateľka uviedla, že byt opustila eštev novembri 2008, pričom si z neho zobrala časť základného bytového zariadenia, ktorépoužila na zariadenie rodinného domu vlastnícky patriaceho jej rodičom, do ktorého saspolu s jedným zo spoločných detí presťahovala. Od októbra 2010 sťažovateľka býva v inomdome vlastnícky patriacom jej rodičom, čo však vôbec neznamená, že otázka jej bývania jenatrvalo vyriešená, resp. že na bývanie v byte nie je odkázaná. Za významnú pritomsťažovateľka považuje skutočnosť, že odporca „sa bez vážneho dôvodu vzdal možnosti bývania celkom dvakrát“, pretože byt nachádzajúci sa na ⬛⬛⬛⬛, ktorýnadobudol pred uzavretím manželstva so sťažovateľkou a ktorého bol výlučným vlastníkom,ešte pred rozvodom manželstva daroval svojej neteri, a okrem toho, v dedičskom konaní posvojom nebohom otcovi sa vzdal dedičského podielu na rodinný dom nachádzajúci sav ⬛⬛⬛⬛, ktorý podľa názoru sťažovateľky predstavoval „dostatočný finančný základ pre zabezpečenie si vlastného bývania“.
Sťažovateľka krajskému súdu ďalej vytýka, že «na daný prípad neaplikoval ustanovenie § 705 ods. 3 OZ podľa interpretačného pravidla v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 OZ ústavne súladným spôsobom, keď celú jej argumentáciu v odvolaní..., ktorou odôvodňuje aj túto sťažnosť..., bez náležitého odôvodnenia „prebil“ jediným argumentom spočívajúcom v záujme detí na zachovaní terajšieho stavu bývania a arbitrárne určil, že byt... bude ako výlučný člen družstva a nájomca užívať žalovaný».
V závere sťažnosti sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že napadnutý rozsudokkrajského súdu je voči nej „krajne nespravodlivý“, porušujúci jej „základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces ako aj jej základné právo vlastniť majetok, resp. právo na pokojné užívanie majetku, za ktorý sa nepochybne považujú aj nájomné (užívacie) práva a družstevný členský podiel, vrátane legitímnej nádeje na nadobudnutie vlastníckeho práva k družstevnému bytu“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súdv náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co/435/2013-297 z 27. mája 2014boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátilkrajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právnehozastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súduč. k. 6 Co/435/2013-297 z 27. mája 2014.
Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že predmetná vec obsahovo súvisís inou sťažnosťou sťažovateľky, ktorou namietala porušenie totožných práv rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo/172/2012z 3. októbra 2013, ktorým zamietol jej dovolanie v konaní o určenie, že byt nachádzajúci sa ⬛⬛⬛⬛ patrí do bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľkya odporcu a že darovacia zmluva uzavretá medzi odporcom a jeho neterou, predmetomktorej bol tento byt, je neplatná. Uvedenú sťažnosť ústavný súd uznesenímsp. zn. II. ÚS 591/2014 z 24. septembra 2014 odmietol z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti, pričom poukázal na to, že „... právna úprava spoločenských vzťahovvznikajúcich pri nájme bytov a osobitne pri bytoch družstevných vrátane úpravy práva povinností spojených s členstvom (výlučným i spoločným) v bytových družstvách jev slovenskom (a predtým československom) právnom poriadku tradične oddelenáod právnej úpravy nadobúdania vlastníctva veci, a to pre ich nepochybné špecifiká.Osobitne je upravený aj inštitút spoločného členstva manželov v bytovom družstve vrátanejeho vzniku a zániku (§ 703 a nasl. Občianskeho zákonníka). Na tento prístup zákonodarcunadviazala aj osobitná úprava nadobúdania bytov občanmi od obcí či bytových družstievv zákone č. 182/1993 Z. z. Aj to je jeden z dôvodov, pre ktorý je vzťah právnej úpravy tohtozákona a Občianskeho zákonníka vybudovaný ako vzťah normy špeciálnej k normevšeobecnej.“. Keďže z citovaného uznesenia je sťažovateľke známa judikatúra ústavnéhosúdu týkajúca sa jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecnýchsúdov vo vzťahu k obsahu práv, porušenie ktorých namieta aj v ďalšej sťažnosti,nepovažoval ústavný súd v danom prípade za účelné túto duplicitne citovať.
Ústavný súd však opätovne pripomína, že nespokojnosť sťažovateľa s právnymposúdením veci všeobecným súdom sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovaciačinnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektujenázor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesnýmúspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým aprávnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Pri predbežnom prerokovaní danej veci ústavný súd dospel k názoru, že sťažnosťsťažovateľky je práve takéhoto charakteru, pričom z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadnehodôvodu na spochybnenie právnych záverov krajského súdu, ktorý potvrdil rozsudokokresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom ako vecne správny, čo odôvodnil okreminého takto:
„Ani po doplnení dokazovania v odvolacom konaní spisom Okresného súdu Košice II sp. zn. 39 D 553/2012 – dedičské konanie po otcovi odporcu nebohom ⬛⬛⬛⬛, sa skutkový stav, z ktorého vychádzal súd prvého stupňa pri rozhodovaní, nezmenil a neodôvodňuje iné rozhodnutie vo veci.
Odporca na pojednávaní pred odvolacím súdom potvrdil, že k dohode ohľadne rodinného domu dedičia dospeli na základe tej skutočnosti, že ⬛⬛⬛⬛ sa do tohto rodinného domu nasťahovala už desať rokov pred smrťou nebohého poručiteľa z dôvodu opatery rodičov, o oboch rodičov sa starala a na ďalej sa stará o matku. Dom má pritom 60 rokov a v tomto dome on ani syn nikdy nebývali.
Zohľadniac tieto argumenty odporcu, ako aj skutočnosť, že odporca nadobudol v dedičskom konaní iné nehnuteľnosti, nemožno prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľky, že sa bez právneho dôvodu vzdal bývania v tomto rodinnom dome.
Predmetný rodinný dom naďalej obýva matka odporcu, ktorá si vyžaduje, nepretržitú starostlivosť, túto jej zabezpečuje sestra odporcu, ktorá z tohto dôvodu aj dlhodobo v rodinnom dome býva a pokiaľ by sa aj odporca stal dedičom, t. j. spoluvlastníkom tohto rodinného domu v určitom podiele, bol by v uspokojovaní svojej bytovej potreby obmedzovaný uspokojovaním bytovej potreby ostatných dedičov (matky a sestry) a závislý od ich súhlasu. Za tohto stavu by teda nešlo o trvalé a uspokojivé riešenie bytovej potreby jeho a syna
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje rovnako ako súd prvého stupňa, že odporca nemá iným spôsobom vyriešenú svoju bytovú otázku, t. j. bývaním v inom byte alebo rodinnom dome so známkami trvalosti, úplnosti a nerušenosti...
Z ust. § 705 ods. 3 Obč. zák. vyplýva povinnosť súdu prihliadnuť pri určovaní nájomcu pri zrušení spoločného nájmu bytu manželmi najmä na záujmy maloletých detí a na stanovisko prenajímateľa. Výpočet hľadísk je demonštratívny, a preto súd musí prihliadnuť aj k ďalším okolnostiam...
Rozhodujúcim kritériom v prejednávanej veci bol záujem oboch detí, pochádzajúcich z manželstva účastníkov konania. Tieto považujú (dlhodobo) existujúci stav riešenia ich bytovej otázky za vyhovujúci, t. j. bývaním v spoločnej domácnosti s matkou v rodinnom dome na ⬛⬛⬛⬛ a bývaním v spoločnej domácnosti s otcom v byte ⬛⬛⬛⬛ s možnosťou vzájomných kontaktov vzhľadom na blízkosť ich bydliska a nechcú tento stav meniť...
Za tejto situácie, zodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzájomných vzťahov rešpektovanie dlhodobo pretrvávajúceho stavu užívania bytu na
a ponechanie odporcu ako výlučného nájomcu tohto bytu a člena bytového družstva. Takéto rozhodnutie rešpektuje aj hľadisko účelného využitia bytu práve odporcom a synom, ktorí nemajú inú možnosť riešenia svojej bytovej otázky...
Správny je záver súdu prvého stupňa, že vo väčšej miere je na bývanie v tomto byte odkázaný odporca spolu so synom, z ktorého dôvodu určil za výlučného nájomcu tohto bytu a člena družstva odporcu...
Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka má v zmysle ust. § 712a ods. 8 Obč. zák. v zásade právo na náhradný byt a vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by mala svoje bytové potreby uspokojené bývaním v inom byte (dome) so známkami trvalosti, úplnosti a nerušenosti a neboli preukázané ani iné dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by jej patrila iná bytová náhrada, rozhodol súd prvého stupňa vecne správne, ak v súlade s ust. § 712 ods. 1 Obč. zák. zaviazal navrhovateľku vypratať byt po zabezpečení náhradného bytu odporcom. V tomto smere je bez právneho významu, že navrhovateľka v byte nebýva a nemá tam už ani svoje veci.“
Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd poskytolsťažovateľke náležitú súdnu ochranu, jej odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu,ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnostiprerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby saspochybňovali závery rozsudku krajského súdu, pretože sú dostatočne odôvodnené a majúoporu vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka obsahovorovnaké námietky vzniesla už v konaní pred okresným súdom (ako aj v označenomsúvisiacom konaní pred všeobecnými súdmi) ústavný súd konštatuje, že z rozhodnutí obochsúdov je zrejmá jasná kontinuita ich záverov vyplývajúca z právomocí toho-ktorého súdu.Napadnutý rozsudok krajského súdu tak nevykazuje znaky svojvôle, jeho odôvodnenie jezrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností konkrétnehoprípadu. Krajský súd jasne uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami príslušnéhoprocesnoprávneho kódexu sa pri posudzovaní veci sťažovateľky riadil, pričom na danýprípad správne aplikoval aj relevantné ustanovenia hmotnoprávnych predpisov.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sanámietky porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššiehosúdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.
Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku, pretože medzi týmitoprávami a napadnutým rozsudkom krajského súdu nezistil žiadnu príčinnú súvislosťodôvodňujúcu zásah ústavného súdu do právoplatne skončeného konania pred všeobecnýmisúdmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2015