znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 263/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť K. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Annou Mišovou, Špitálska 2905, Komárno, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 6   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Okresného   súdu   Komárno   č.   k.   11   Nt   15/2013-17   z 5.   septembra   2013 a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 2 Tos 111/2013-33 z 30. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. februára 2014 doručená sťažnosť K. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 Nt 15/2013-17 z 5. septembra 2013 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tos 111/2013-33 z 30. októbra 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v trestnom konaní rozsudkom okresného súdu č. k. 14 T 8/2008-421 zo 16. apríla 2009 uznaný za vinného zo zločinu vydierania podľa   §   189 ods.   1 a 2 písm.   b)   v spojení   s   §   139 ods.   1   písm.   a) Trestného   zákona a zo zločinu kupliarstva podľa § 367 ods. 1, 2, 3 a 4 písm. c) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. j) a § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Tp 32/2009-460 z 10. septembra 2009 mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Okresný súd uznesením č. k. 11 Nt 15/2013-17 z 5. septembra 2013 návrh sťažovateľa na povolenie   obnovy   konania   zamietol,   pričom   krajský   súd   sťažnosť   proti   uzneseniu okresného súdu uznesením č. k. 2 Tos 111/2013-33 z 30. októbra 2013 ako nedôvodnú zamietol.

V sťažnosti ďalej uvádza, že pri ukladaní trestu sa postupovalo podľa § 41 ods. 2 Trestného   zákona   v znení   účinnom   pred   publikovaním   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 (ďalej aj „nález ústavného súdu“), ktorého časť   textu   bola   vyhlásená   za   nesúladnú   s   čl.   1   ústavy,   a   preto   tvrdí,   že „od   času právoplatného   rozhodnutia   v   tejto   veci   vyšli   najavo   nové   skutočnosti,   skôr   neznáme, a zároveň   trest   uložený   sťažovateľovi   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom   Komárno č. k. 14 T/8/2008   v   spojení   s   konaním   na   Krajskom   súde   Nitra   sp.   zn.   5 To/32/2009, a to trest odňatia slobody nepodmienečne v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov je v zrejmom nepomere k závažnosti činu, a to z dôvodu aplikácie ust. § 35 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb.

-   asperačnej   zásady,   pričom   tresty   uložené   podľa   asperačnej   zásady,   podľa   názoru Ústavného súdu SR, nespĺňajú podmienku primeranosti...

Sťažovateľ má za to, že v konaní o žiadosti sťažovateľa o povolenie obnovy konania 14T/8/2008,   Okresný   súd   Komárno   a   Krajský   súd   v   Nitre   porušili   ústavné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd. Okresný   súd   Komárno   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o   povolenie   obnovy   konania   s odôvodnením, že síce nález Ústavného súdu PL ÚS 106/2011 je skutočnosťou súdu skôr neznámou   ale   sama   osebe   nemôže   byť   dôvodom   na   povolenie   obnovy   konania.   Ďalej uviedol, že k tomu, aby súd mohol povoliť obnovu konania, musí byť splnená aj druhá podmienka, a to aby pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu by mal byť v zrejmom rozpore s účelom trestu. Okresný súd Komárno v odôvodnení uviedol, že má za to, že u odsúdeného nie je splnená druhá podmienka, pôvodne uložený trest nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, že odsúdený je špeciálnym recidivistom, ktorý bol už v minulosti odsúdený za trestný čin kupliarstva.“.

Sťažovateľ   súčasne   poukazuje   na   obsah   stanoviska   trestnoprávneho   kolégia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   Tpj   44/2013 publikovaného 1. decembra 2013 k aplikácii § 394 ods. 1 Trestného poriadku o obnove konania   v súvislosti   s nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011.   Predpoklady na povolenie obnovy konania pritom považuje za splnené, keďže strata účinnosti časti § 41 ods. 2 Trestného zákona mohla v jeho prípade privodiť priaznivejšie rozhodnutie o treste.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje   vo   veci   vydať   takéto rozhodnutie:

„1.   Uznesením   Okresného   súdu   Komárno,   sp.   zn.   11 Nt/15/2013-17   zo   dňa 5. 9. 2013... v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 2 Tos/111/2013-33 zo dňa 30. 10. 2013... bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Komárno, sp. zn. 11 Nt/15/2013-17 zo dňa 5. 9. 2013... v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 2 Tos/111/2013-33 zo dňa 30. 10. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Komárno.

3. Okresný súd Komárno je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 305,86   €...   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   Anny   Mišovej...   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

2.1   K namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   uznesením okresného súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa   uznesením   okresného   súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého   je   pravidlo,   že sťažovateľ   má právo   sa   domáhať   ochrany   základného   práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity   je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

V sťažovateľovej kauze mal právomoc poskytnúť ochranu ním označeným právam krajský súd konajúci o riadnom opravnom prostriedku. Sťažovateľ právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu využil. Pre rozhodnutie ústavného súdu je však podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len   preskúmanie postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2   K namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   uznesením krajského súdu

Krajský súd uznesením č. k. 2 Tos 111/2013-33 z 30. októbra 2013 sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu č. k. 11 Nt 15/2013-17 z 5. septembra 2013 podľa § 193 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   ako   nedôvodnú   zamietol   a   po   zhrnutí   dôvodov,   ktoré sťažovateľ   formuloval   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   v relevantnej   časti   odôvodnenia svojho uznesenia uviedol:

„Ako   vyplýva   zo   samotného   prejdnávania   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania, v ktorom bol K. M. právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 14 T/8/2008 zo dňa 16. 04. 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 To/32/2009 zo dňa 10. 09. 2009, odsúdenému K. M. bol ukladaný úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov za použitia tzv. asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák.

Po zverejnení citovaného Nálezu Ústavného súdu SR vo vzťahu k aplikácii časti § 41 ods. 2 Tr. zák. pri ukladaní trestu, súdna prax je nejednotná, o čom svedčí aj argumentácia odsúdeného pri citácii rozhodnutí niektorých súdov, ktoré rozhodovali odlišne od výroku napadnutého uznesenia.

Okresný   súd   sa   zaoberal   primeranosťou   uloženého   trestu,   keď   odsúdenému   bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov v rámci trestnej sadzby 7 rokov až 16 rokov. Táto sadzba trestu odňatia slobody je zákonom daná v zmysle § 41 ods.2 Tr. zák. aj po aplikácii už spomenutého nálezu Ústavného súdu,

Pri   skúmaní   primeranosti   alebo   neprimeranosti   uloženého   trestu   okresný   súd správne poukázal aj na predchádzajúce odsúdenie K. M. pre trestný čin kupliarstva na trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 4 mesiace a v trestnej veci, v ktorej odsúdený podal návrh na povolenie obnovy konania mu bol znovu ukladaný trest za zločin kupliarstva. Z uvedených dôvodov   považoval   krajský   súd   napadnuté   uznesenie   za   správne a sťažnosť odsúdeného zamietol ako nedôvodnú v zmysle výroku tohto uznesenia.“Vzhľadom na potvrdenie uznesenia okresného súdu ako vecne správneho ústavný súd na posúdenie ústavnej konformnosti uznesenia krajského súdu uvádza, že podstatné právne závery okresného súdu, ktorý považoval nález ústavného súdu za skutočnosť súdu skôr neznámu, „sama o sebe nemôže byť dôvodom na povolenie obnovy konania“. Okresný súd ďalej vo svojom uznesení uviedol: „K tomu, aby súd mohol povoliť obnovu konania, musí   byť   splnená   aj   druhá   podmienka,   a   to   aby   pôvodne   uložený   trest   bol   v   zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu by mal byť v zrejmom rozpore s účelom trestu.

V danom prípade súd má za to, že u odsúdeného nie je splnená druhá podmienka. Pôvodne uložený trest nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa. V osobe odsúdeného ide o špeciálneho recidivistu. V minulosti už bol odsúdený za dvojnásobný trestný čin kupliarstva podľa § 204 odsek 1, odsek 3 písmeno c) Trestného zákona a to rozsudkom Okresného súdu Komárno č. 3 T 155/2005 zo dňa 23. 10. 2007 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. 2 To 42/2007 zo dňa 4. 4. 2008 a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 4 mesiace, pre výkon ktorého bol zaradený   do I. nápravnovýchovnej   skupiny.   V   prípade   odsúdenia   rozsudkami   ktoré   sú predmetom tohto konania, bol menovaný tiež uznaný za vinného aj zo zločinu kupliarstva. Keďže v jeho prípade sa aplikovala tzv. asperačná zásada, horná hranica trestnej sadzby sa zvýšila   o   jednu   tretinu   a   to   na   16   rokov.   Základná   trestná   sadzba   v   prípade   zločinu kupliarstva podľa § 367 odsek I, odsek 2, odsek 3, odsek 4 písmeno c) Trestného zákona, podľa ktorého bol odsúdenému trest vymeraný, je 7 až 12 rokov. Pri aplikácii asperačnej zásady podľa § 41 odsek 2 Trestného zákona po rozhodnutí Ústavného súdu SR dolná hranica trestnej sadzby je 7 rokov, ale horná hranica trestnej sadzby sa naďalej zvyšuje o jednu tretinu a aj v súčasnosti predstavuje 16 rokov. Trest, ktorý bol odsúdenému uložený v pôvodnom konaní, t. j. trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov, bol vymeraný pri polovici trestnej sadzby. Súd je toho názoru, že tento trest nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom odsúdeného. Tento trest súd považuje za primeraný a spravodlivý a má za to, že ani v prípade, že by sa bola povolila obnova konania, nie je možné očakávať uloženie nižšieho trestu.“.

Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s nepovolením obnovy konania v jeho trestnej veci, v ktorej bola pri ukladaní trestu použitá asperačná zásada zakotvená v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorého časť textu za bodkočiarkou („súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“) bola nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   z 28.   novembra   2012   vyhlásená   za nesúladnú s ústavou.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu,   v   ktorom   krajský   súd   zhrnul skutočnosti relevantné pre posúdenie sťažovateľovho návrhu na obnovu konania prihlásiac sa k záverom uvedeným v uznesení okresného súdu, ako aj obsah sťažovateľom podanej sťažnosti a zistil, že sťažovateľovi bol v danej veci umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný   súd   na   základe   ním   podaného   návrhu   vo   veci   konal,   rozhodol   a   svoje rozhodnutie   jasne   a zrozumiteľne   odôvodnil.   Odôvodnenie   namietaného   uznesenia krajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania je síce stručné, nie je však v rozpore   so   zárukami   vyplývajúcimi   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu (m. m. II. ÚS 106/05).   Reálne   garantovanie   a   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu ochranu   v konaní   o   obnovu   konania   totiž   neznamená,   aby   všeobecné   súdy   preberali skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že tento súd stratu účinnosti časti právneho predpisu na základe nálezu ústavného súdu považoval rovnako ako okresný súd za skutočnosť súdu skôr neznámu, na základe ktorej zvažoval možnosť povolenia obnovy konania   vo   veci   sťažovateľa   posudzovaním   splnenia   ďalších   podmienok   ustanovených v Trestnom   poriadku   na   prijatie   takéhoto   rozhodnutia.   Na   základe   svojich   úvah   dospel k záveru,   že   hoci   je   splnená   podmienka   existencie   novej   skutočnosti   súdu   predtým neznámej, s ohľadom na ďalšie okolnosti prípadu, t. j. závažnosť činu a pomery páchateľa nie   je   v   jeho   prípade   naplnená   druhá   podmienka   povolenia   obnovy   konania,   a síce že konanie prinesie pre neho iné, priaznivejšie rozhodnutie o treste. Tento záver odôvodňuje podľa krajského súdu aj zistenie špeciálnej recidívy (predchádzajúce odsúdenie sťažovateľa za rovnaký druh trestného činu – kupliarstvo), ktorá je v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona považovaná za priťažujúcu okolnosť. Vzhľadom na uvedené bola sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým nebolo návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vyhovené, krajským súdom zamietnutá.

Z hľadiska obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný   súd   nedospel   k záveru   o arbitrárnosti   napadnutého   uznesenia   ani   z dôvodu, že toto je   v rozpore   s obsahom   stanoviska   trestnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu sp. zn. Tpj 44/2013, podľa ktorého je vydanie uvedeného nálezu ústavného súdu v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde dôvodom obnovy konania „ex lege“. V okolnostiach prípadu   je   zrejmé,   že   uvedené   stanovisko   bolo   prijaté   mesiac   po   vydaní   napadnutého uznesenia, a teda že krajský súd toto zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu nemohol pri svojom rozhodnutí zohľadniť a ani na neho vo svojom rozhodnutí reagovať.

Ústavný   súd   síce   rešpektuje   právomoc   najvyššieho   súdu   zjednocovať   judikatúru všeobecných súdov, tak ako táto vyplýva zo zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   [§ 8 ods. 3,   § 20   ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)], avšak vzhľadom na to, že sa nepovažuje za ďalšiu   inštanciu   všeobecného   súdnictva,   ale   za   nezávislý   orgán   ochrany   ústavnosti, pridŕžajúc sa princípu zdržanlivosti svojich zásahov do výsledkov rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, nevzhliadol dostatok relevantných dôvodov na revíziu napadnutého uznesenia   krajského   súdu,   pretože   jeho   obsah   vyhodnotil   ako   spĺňajúci   ústavné   limity kladené základným právom   zaručeným čl.   46   ods.   1 ústavy. Ústavný súd   je totiž toho názoru, že povoľovaním obnovy konania „ex offo“ by došlo k nadbytočnému, formálnemu a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí v trestných veciach, ktoré by boli na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove   konania   je   zo   všetkých   okolností   zrejmé,   že   obnovenie   konania   nemôže   pre odsúdeného   privodiť   iný,   resp.   priaznivejší   výsledok   (podobne   I.   ÚS   673/2013, III. ÚS 18/2014).

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   krajského   súdu formulované   pri   aplikácii   relevantných   právnych   noriem   v napadnutom   uznesení korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých okolností podstatných pre rozhodovanie o tejto otázke, ktorá   mala   z hľadiska   posúdenia   dôvodu   zamietnutia   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodujúci význam.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   dospel k záveru, že námietky sťažovateľa o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením   krajského   súdu   sú   zjavne   neopodstatnené,   keďže   medzi   týmto   uznesením a uvedeným   základným   právom   neexistuje   taká   príčinnú   súvislosť,   ktorá   by   zakladala reálnu možnosť na to, aby mohol ústavný súd vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru   nespadá   konanie   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   za   ktoré   treba bezpochyby   považovať   aj obnovu   konania   (IV. ÚS 382/09,   m.   m.   I. ÚS 5/02   A.   B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože   rozhodnutia   o   povolení   obnovy   konania   alebo   zamietnutí   návrhu   na   povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru   alebo   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia   proti   adresátom   práv   podľa   tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania   [pozri   aj   Svák,   J.   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje   na rozhodnutie   vo   veci   Callaghon   c.   Spojené   kráľovstvo   z 9. mája   1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (obdobne I. ÚS 673/2013, III. ÚS 18/2014, III. ÚS 47/2014). Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014