znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 263/09-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   V.   F.,   B.,   t.   č.   Ústav   na výkon   trestu   odňatia   slobody a Ústav na výkon väzby L., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 92/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2009 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 24. júla 2009) V. F., B., t.   č.   Ústav   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   a Ústav   na výkon   väzby   L.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 92/2008.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   27.   marca   2008   podal Okresnému súdu Trnava „návrh na začatie konania vo veci ochrana osobnosti“, ktorý bol z dôvodu miestnej príslušnosti postúpený 26. mája 2008 okresnému súdu. Dňa 2. apríla 2009 sťažovateľ adresoval predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá ju kvalifikovala ako dôvodnú vzhľadom na nečinnosť okresného súdu v období od 26. mája 2008 do 25. novembra 2008, a to z dôvodu „vysokého nápadu vecí v oddelení vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu ako aj nedostatočného personálneho obsadenia sudcov na civilnom úseku“. Sťažovateľ 2. júla 2009 adresoval okresnému súdu ďalšiu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola rovnako predsedníčkou okresného súdu vyhodnotená   ako dôvodná   s poukázaním   na   obdobie   nečinnosti   od   23.   februára   2009   do 10. júla   2009. V sťažnosti   tiež   sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   mu   dosiaľ   nebolo   doručené uznesenie okresného súdu z 25. novembra 2008, ktorým sťažovateľa vyzval na doplnenie a odstránenie nedostatkov podaného návrhu.

  V postupe okresného súdu vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto navrhuje ústavnému súdu, aby vyslovil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 92/2008 okresný súd porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať   a priznal   mu   primerané   finančné zadosťučinenia v sume 1 000 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   ktorého   sa   mal dopustiť   okresný   súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 92/2008.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 167/03). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru),   ústavný súd skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03).

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry (I. ÚS 120/03, I. ÚS 66/04, II. ÚS 57/01) berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov,   a   tým   ani   porušenie základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“ (II.   ÚS   109/03),   „argumenty   v sťažnosti sťažovateľa   nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia   základného práva   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie“ (II. ÚS 93/03),   resp.   že „na   základe   skutočností   uvedených   v sťažnosti   nemožno postup súdu   považovať   za   taký,   ktorý   by   signalizoval   pri   predbežnom   prerokovaní   možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 131/03).

Ústavný súd z predloženého spisového materiálu sp. zn. 7 C 92/2008 zistil tento priebeh a stav konania:

Dňa 27. marca 2008 podal sťažovateľ na Okresnom súde Trnava „Žalobný návrh o ochrane   osobnosti“,   požiadal   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a o   ustanovenie právneho zástupcu.

Dňa   26.   mája   2008   bol   návrh   sťažovateľa   postúpený   okresnému   súdu   z dôvodu miestnej príslušnosti.

Dňa   8.   októbra   2008   doručil   sťažovateľ   okresnému   súdu   vyplnené   „Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov a na ustanovenie zástupcu v právnej veci “.

Okresný   súd   uznesením   z 25.   novembra   2008   vyzval   sťažovateľa   na doplnenie a odstránenie nedostatkov podaného návrhu (zásielku sa sťažovateľovi nepodarilo doručiť, okresnému súdu bola vrátená 2. februára 2009 s oznámením o premiestnení sťažovateľa do iného ústavu na výkon trestu odňatia slobody).

Dňa 29. januára 2009 požiadal okresný súd kompetentný subjekt o oznámenie pobytu sťažovateľa, oznámenie bolo okresnému súdu doručené 3. februára 2009.

Dňa 30. marca 2009 okresný súd adresoval zásielku na adresu ústavu na výkon trestu odňatia   slobody,   ktorý   mu   bol   oznámený   2.   februára   2009,   zásielka   mu   bola   vrátená 3. apríla 2009 nedoručená s oznámením o opätovnom   premiestnení sťažovateľa do iného ústavu na výkon trestu odňatia slobody.

Dňa   10.   júla   2009   okresný   súd   opätovne   pristúpil   k doručeniu   zásielky sťažovateľovi.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe zistených skutočností považovať postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné najmä vzhľadom na celkovú dĺžku konania   (jeden   rok   a štyri   mesiace)   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle citovaného článku ústavy. V postupe okresného súdu je síce možné zistiť aj prieťah v trvaní približne   5   mesiacov   (obdobie   od   26.   mája   2008,   keď   bol   okresnému   súdu   postúpený sťažovateľov   návrh,   do   25.   novembra   2008,   keď   okresný   súd   prijal   uznesenie,   ktorým sťažovateľa   vyzval   na doplnenie   a odstránenie   nedostatkov   podania),   išlo   však   doteraz o ojedinelý prieťah, ktorý bol následným začatím vykonávania úkonov zo strany okresného súdu,   a to   opakovanými   pokusmi   o doručenie   zásielky   sťažovateľovi   –   uznesenia z 25. novembra   2008,   napravený.   Na   tomto   mieste   považuje   ústavný   súd   za   potrebné poznamenať, že zdĺhavé doručovanie tohto uznesenia nemožno pripísať na vrub okresnému súdu,   keďže   aktuálny   pobyt   sťažovateľa   bol   neustále   menený,   a z tohto   dôvodu   musel okresný súd doručovanie zásielky na aktuálnu adresu opakovať.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre uznal, že „nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov“   (IV. ÚS 203/03),   pričom   jednorazový   prieťah   v konaní   súdu nesignalizuje bez ďalšieho možnosť zbytočných prieťahov v konaní.

Ústavný   súd   súčasne   zobral   do   úvahy   aj   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka konania, ktorý čiastočne prispel k predĺženiu konania.

Podanie   neperfektného   návrhu   zo   strany   sťažovateľa,   ktoré   si   vyžiadalo   výzvu okresného súdu na opravu a doplnenie tohto podania, je práve takým správaním, ktoré je potrebné pripočítať na ťarchu sťažovateľa ako účastníka konania.

K hodnoteniu zložitosti prerokúvanej veci, ktorou je návrh na ochranu osobnosti, nebolo možné pristúpiť, pretože skutkové okolnosti potrebné pre toto preskúmanie nie sú ešte zrejmé vzhľadom na počiatočné štádium konania.

Na základe všetkých uvedených skutočností a berúc do úvahy celkovú doterajšiu dobu konania pred okresným súdom ústavný súd konštatuje, že doterajší postup okresného súdu   nesignalizuje   možnosť   zbytočných   prieťahov   v konaní,   dôvodnosť   ktorej   by   bolo potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie,   preto   sťažnosť   sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh zjavne neopodstatnený.Pre   úplnosť   ústavný   súd   poznamenáva,   že   toto   jeho   rozhodnutie   nebráni sťažovateľovi   opätovne   sa   obrátiť   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v budúcnosti v napadnutom konaní na okresnom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009