znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 263/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. V., H., zastúpeného advokátkou JUDr. A. M., Advokátka kancelária, H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 32 ods. 3 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoP 7/08 a jeho   rozsudkom   z 27. marca   2008   v spojení   s rozsudkom   Okresného   súdu   Humenné sp. zn. 19 P 410/07 z 13. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2008 doručená sťažnosť V. V., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 32 ods. 3 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoP 7/08 a jeho rozsudkom z 27. marca 2008 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19 P 410/07 z 13. decembra 2007.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   odporca   bol   účastníkom konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   19   P   410/07   vo   veci   starostlivosti o maloletého,   v ktorom   sa   matka   7-ročného   maloletého   ako   navrhovateľka   proti sťažovateľovi   ako   otcovi   maloletého   domáhala   zvýšenia   výživného   zo   sumy   1   500   Sk na sumu   4 000 Sk.   Okresný   súd rozsudkom   sp.   zn. 19 P   410/07   z 13.   decembra 2007 v prevažnej časti vyhovel návrhu matky a určil výživne pre maloleté dieťa sumou 3 500 Sk mesačne. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 CoP 7/08 z 27. marca 2008 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil,   okrem   výroku,   ktorým   bol   návrh   matky   na   zvýšenie   výživného   za   obdobie od 1. septembra 2006 do 25. septembra 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol: „V čase   podania   návrhu   na   zvýšenie   výživného   otec   dieťaťa   V.   V.   dosahoval priemerný mesačný zárobok zo zamestnania vo výške 15 595,- Sk v čistom. Je nájomcom 3-izbového družstevného bytu, nájomné spojené s užívaním bytu predstavuje sumu 3 545,- Sk a inkaso celkom 3 051,- Sk. Okrem   toho   má   dve   vyživovacie   povinnosti   a to   k deťom   narodeným   z jeho predchádzajúceho manželstva (...) Podľa ústnej dohody s dospelými deťmi, s ktorými má ich otec dobré vzťahy, im prispieva na výživu a ich štúdium sumou po 3 000,- Sk mesačne. Tieto dospelé deti sťažovateľa študujú ďaleko od domova, ich náklady na výživné a na štúdium sú nepochybne podstatne vyššie ako náklady na výživu 7 – ročného dieťaťa, no napriek tomu prvostupňový súd určil pre toto dieťa vyššie výživné. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že otec dieťaťa v roku 2007 predal rodinný dom za sumu 1450 000,- Sk, kúpil si už používané osobné motorové vozidlo za sumu 280 000,- Sk, zariadenie bytu približne za sumu 130 000,- Sk. Dospelým deťom z peňazí získaných za predaj domu rozdelil po 100 000,- Sk a takúto sumu založil aj pre maloletého ako kapitálové životné poistenie.

Z predaja rodinného domu mu ostala suma niečo cez 150 000,- Sk, z ktorej mal povinnosť odviesť daň z prevodu nehnuteľnosti, zabezpečiť pohreb pre príbuznú, ktorá mu pred časom nehnuteľnosť darovala. Sťažovateľ chcel zo zvyšku peňazí nadobudnutých predajom rodinného domu žiť do času ukončenia štúdií dcéry Z., pretože po odpočítaní nákladov na život a zaplatení výživné na tri deti mu ostáva na živobytie suma 1149,- Sk, ktorá suma ako diabetikovi, otcovi maloletého rozhodne nemôže postačovať na prežitie. (...) Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že u otca maloletého dieťaťa v rozhodnom období ide o ďalší príjem a tiež tým, že nie je možné porovnávať, či výživné na plnoleté deti vo   výške   3000,-Sk   mesačne   a výživné   na   maloletého   vo   výške   3500,-   Sk   mesačne   za súčasných pomerov nie je možné, pretože súd neskúma otázku výživného pre deti z prvého manželstva, kde rozhodujúcimi faktormi sú pomery plnoletých detí a pomery ich rodičov. Nemožno súhlasiť s týmito názormi prvostupňového a odvolacieho súdu, otec maloletého nezískal podľa nášho názoru v rozhodnom období ďalší príjem a tiež nemožno nebrať do úvahy potreby plnoletých detí, ktoré sú aj ich priloženými prehláseniami podstatne vyššie ako sú potreby 7 ročného maloletého.“

Vzhľadom   na   uvedené   boli   podľa   sťažovateľa   v konaní   pred   okresným   súdom a krajským súdom porušené jeho označené práva.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd:„1.vyhovel   sťažnosti   sťažovateľa   a vydal   nález,   že   v konaniach,   ktoré   boli   na všeobecnom   súde   dovŕšené   na   Krajskom   súde   v Prešove   sp.   zn.   2   CoP   7/08   v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 19 P 410/07 boli porušené: a/ základné práva sťažovateľa garantované čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásených pod č. 209/1992 Zb., č. 32 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.

2. zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 CoP 7/08 a vracia ho tomuto súdu na ďalšie konanie, opätovné prejednanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoP 7/08 a jeho rozsudkom z 27. marca 2008 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 P 410/07 z 13. decembra 2007 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 32 ods. 3 a čl. 37 ods. 3 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 32 ods. 3 listiny deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich uvedených   práv rozsudkom   okresného   sudu   sp.   zn.   19   P   410/07   z 13.   decembra 2007, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ako vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľa,   porušenie   ktorých namieta vo vzťahu k rozsudku okresného súdu, rozhodol na základe jeho odvolania krajský súd, ktorý, ako už bolo uvedené, rozsudkom sp. zn. 2 CoP 7/08 z 27. marca 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu okrem výroku, ktorým bol návrh matky na zvýšenie výživného za obdobie od 1. septembra 2006 do 25. septembra 2007 zamietnutý.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej porušenie jeho práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 P 410/07 z 13. decembra 2007 pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta porušenie označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoP 7/08 a jeho rozsudkom z 27. marca 2008, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadané argumenty, ktoré   by z ústavnoprávneho hľadiska   odôvodňovali   jeho tvrdenie   o porušení označených práv a ktoré by mohli byť podkladom na rozhodnutie ústavného súdu. Tvrdenie sťažovateľa o porušení označených práv je založené na opise skutkových okolností prípadu a nesúhlase sťažovateľa s právnym názorom a závermi krajského súdu vyjadrenom v jeho rozhodnutí, ktorým rozhodol o ním podanom odvolaní.

Na   základe   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   ústavný   súd   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou   inštitúciou vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských   právach   a základných   slobodách   (napr. II. ÚS   1/95, II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd preskúmal sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu a dospel k záveru,   že   z jeho   odôvodnenia   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   vysporiadal   s námietkami sťažovateľa   uvedenými   v podanom   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu. Zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo bolo potrebné námietky sťažovateľa   zamietnuť.   Zo   záverov   rozsudku   krajského   súdu   nevyplýva   jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych prepisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Postup a rozsudok krajského súdu preto nemožno z ústavného hľadiska považovať za neodôvodnený a zjavne arbitrárny. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožnil so závermi krajského súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu a rozhodnutia a v konečnom dôsledku k porušeniu sťažovateľom označených práv.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ namieta   porušenie   svojich   práv   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 CoP 7/08 a jeho rozsudkom z 27. marca 2008 už pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2008