znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 263/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   –   okolie   v konaní   vedenom pod sp. zn.   6   C   99/2005   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Cop 253/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2007   doručená   sťažnosť   V.   Š.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. M.   M.,   B.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 99/2005 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cop 253/2006.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   7.   marca   2005   podala   Okresnému   súdu Košice II návrh na zvýšenie výživného. Podľa jej vyjadrenia všetci sudcovia tohto súdu boli vylúčení   z prerokovania   a rozhodovania   v danej   veci,   a preto   bola   vec   postúpená okresnému   súdu,   ktorým   bola   vedená   pod   sp.   zn.   6   C   99/2005.   Sťažovateľka   uviedla, že 31. mája   2006   okresný   súd   v danej   veci   rozhodol   rozsudkom.   Proti   prvostupňovému rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   a   odporca   odvolanie.   Podľa   jej   vyjadrenia   bola vec predložená krajskému súdu 28. júla 2006.

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   daná   vec   nie   je   ani   právne   ani   skutkovo   zložitá, pretože predmet rozhodovania tvorí bežnú agendu všeobecných súdov, a podľa jej názoru žiaden   z účastníkov   konania   nespôsobil   prieťahy   v konaní.   Ďalej   vyslovila   názor, že vzhľadom na to, že okresný súd vo veci rozhodol až po roku a odvolací súd nerozhodol ani   po   uplynutí   1   roka   odo   dňa,   keď   mu   bol   spis   spolu   s odvolaním   predložený na rozhodnutie, obidva súdy tým spôsobili zbytočné prieťahy v konaní, a tým aj porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Prejavom sťažovateľkinej nespokojnosti s postupom okresného súdu bolo podanie sťažnosti na prieťahy v konaní. Táto sťažnosť z 29. mája 2007 bola predsedom okresného súdu   vyhodnotená   ako   nedôvodná,   pretože   v čase   vybavovania   sťažnosti   sa   už   spis nachádzal na krajskom súde. Sťažnosťou z 20. júla 2007 sťažovateľka namietala aj prieťahy v konaní krajského súdu. Podľa jej vyjadrenia predseda krajského súdu vybavil predmetnú sťažnosť listom z 1. augusta 2007, v ktorom uviedol, že sťažnosť je dôvodná, ale zároveň poukázal   na   zaťaženosť   sudcov   krajského   súdu.   Predseda   krajského   súdu   súčasne sťažovateľku ubezpečil, že v danej veci bude rozhodnuté v októbri 2007.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 99/2005 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cop 253/2006 porušili jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, krajskému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov,   okresný   súd   zaviazal   zaplatiť   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100 000 Sk a krajský súd zaviazal zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk a obidva súdy zaviazal zaplatiť jej náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 76/06).

Sťažovateľka   v časti   sťažnosti   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 99/2005.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd v namietanej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 C 99/2005 z 31. mája 2006. Vyhlásením prvostupňového rozsudku a jeho doručením, ako aj ďalšími s tým spojenými úkonmi okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky.   Ďalšie   úkony   alebo postupy   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať,   a preto je možné posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľky skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (napr. II. ÚS 76/06, II. ÚS 184/06).

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu   označeného   práva   ešte   dochádza   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   trvá (I. ÚS 34/99,   III. ÚS 20/00,   II. ÚS 204/03,   IV. ÚS 102/05).   Sťažovateľka   namietala prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý o jej veci v okamihu podania sťažnosti nekonal, pretože   namietaná   vec   sa   už   v danom   čase   nachádzala   v štádiu   odvolacieho   konania na krajskom súde.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom, a napokon   ani   postup   krajského   súdu.   Tento   stav   viedol   ústavný   súd   so zreteľom na podstatu a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu   je zjavne   neopodstatnená, a preto ju podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde po jej predbežnom   prerokovaní   z tohto   dôvodu   odmietol   (obdobne   napr.   IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06, II. ÚS 184/06).

Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cop 253/2006.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v tejto časti nepôjde o jej neprípustnosť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   v prípadoch   namietaného   porušenia   základných   práv   v   dôsledku zbytočných   prieťahov   v konaní   zapríčinených   všeobecným   súdom   skúma,   či   sťažovateľ využil právne prostriedky, ktoré mu na ochranu jeho práv poskytuje zákon č. 757/2004 Z. z. o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov v ustanoveniach § 62 a nasl. Využitie týchto prostriedkov nápravy, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu účastníkovi súdneho konania ľahko dostupné, nevyžaduje ústavný súd ako podmienku   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   z   okolností   konkrétneho   prípadu vyplýva, že uvedenú podmienku sťažovateľ nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavom súde), najmä ak využitie uvedených prostriedkov nápravy nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú   ochranu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (napr. III. ÚS 197/05, III. ÚS 13/06, III. ÚS 63/07).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka namietala postup krajského súdu v konaní vednom pod sp. zn. 8 Cop 253/2006 podaním sťažnosti na prieťahy v konaní z 20.   júla 2007.   Predseda   krajského   súdu   reagoval na sťažnosť   listom   sp.   zn. Spr 144/07 z 1. augusta 2007, v ktorom uviedol, že sťažnosť je síce dôvodná, ale zároveň poukázal na zaťaženosť krajského súdu a súčasne ju ubezpečil, že vo veci bude rozhodnuté v októbri 2007.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   podanie   sťažnosti   predsedovi krajského súdu (v danom prípade sťažnosť z 20. júla 2007) v krátkom čase pred podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   (v   namietanom   prípade   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu 30. augusta 2007) sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda krajského súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (obdobne napr. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, III. ÚS 85/06, III. ÚS 131/06). Aj keď v danom prípade predseda   krajského   súdu   sťažovateľke   prisľúbil,   že   vo   veci   bude   rozhodnuté   v mesiaci október 2007, v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo možné posúdiť, či podanie sťažnosti, ako aj opatrenia prijaté predsedom krajského súdu na ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru splnili svoj účel.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie označených práv postupom krajského súdu, odmietol pre jej neprípustnosť.

Ústavný súd je však toho názoru, že v prípade, ak by aj sťažovateľka postupovala v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a teda využila by všetky právne prostriedky na ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v danom čase by sa sťažnosť v tejto časti javila ako zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru)   môže   vyplývať   aj   z toho,   že   porušenie   tohto   základného   práva   sa   namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 233/06).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného   týmito   článkami   (napr.   II.   ÚS   57/01),   prípadne   návrhu   buď   nevyhovel (napr. I. ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako zjavne   neopodstatnený   (napr.   I.   ÚS   17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie   vedené   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 8   Cop   253/2006   prebieha   od   31.   júla   2006,   keď   bol   spis   okresného   súdu   predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Je potrebné konštatovať, že s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku odvolacieho konania (takmer 14 mesiacov), ako aj s prihliadnutím na dĺžku konania (takmer 2 roky a 7 mesiacov), a to aj napriek predmetu súdneho sporu, ktorým je návrh na zvýšenie   výživného,   sa   ústavný   súd   nedomnieva,   že by   postup   krajského   súdu   bolo možné   považovať   za   postup,   ktorý   by   bol   podkladom   pre vyvodenie   záveru   o porušení označených práv. Z uvedeného dôvodu je potrebné konštatovať zjavnú neopodstatnenosť tejto časti sťažnosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007