znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 263/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   M.   K.,   R.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   E.   Š., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 2, čl. 22 ods. 2, čl. 36 písm. b), čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   personálnym   rozkazom   ministra   vnútra   Slovenskej republiky   č.   205   z 23.   júna   2000   v spojení   s rozhodnutím   ministra   vnútra   Slovenskej republiky č. p. KM-75/PK-2000 z 11. augusta 2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. K. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2006 doručená sťažnosť z 30. mája 2006 sťažovateľa Mgr. M. K., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 2, čl. 22 ods. 2, čl. 36 písm. b), čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 205 z 23. júna 2000 (ďalej aj „personálny rozkaz ministra vnútra z 23. júna 2000“) v spojení s rozhodnutím ministra vnútra   Slovenskej   republiky   č.   p.   KM-75/PK-2000   z 11.   augusta   2000   (ďalej   aj „rozhodnutie ministra vnútra z 11. augusta 2000“), ktorým bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“).

Z obsahu   sťažnosti   a z k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol personálnym rozkazom ministra vnútra z 23. júna 2000 prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. V tom čase   vykonával   službu   ako   starší   referent   špecialista   Operatívneho   oddelenia protidrogového odboru v B., Národnej protidrogovej jednotky Prezídia Policajného zboru. Dôvodom   prepustenia   sťažovateľa   bolo,   že   podľa   služobných   orgánov   svojím   konaním úmyselne porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Jeho konanie malo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s jeho osobnými záujmami v dôsledku čoho mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru, resp. ohroziť   dôveru   občanov   v   tento   zbor.   Sťažovateľ   mal   svojím   konaním   zvlášť   hrubým spôsobom porušiť základné povinnosti policajta, ktoré sú uvedené v § 48 ods. 3 písm. a), b), f), g) a h) zákona č. 73/1998 Z. z. tým, že v rozpore s úlohami Policajného zboru a v úmysle získať pre seba finančný prospech mal ponúknuť kolegovi na predaj drogu, ktorú si mal na tento   účel   nelegálne   zadovážiť   a   prechovávať.   V   odôvodnení   personálneho   rozkazu   sa uvádza, že skutkový stav bol zistený a preukázaný dôkazmi, ktoré sa opierali o výsledky vyšetrovania   pracovníkov   Sekcie   kontroly   a inšpekčnej   služby   Ministerstva   vnútra Slovenskej republiky, vyšetrovania v trestnom konaní v trestnej veci sťažovateľa, vlastného šetrenia nadriadeného, úradných záznamov o podanom vysvetlení kolegov M. S. a I. K. a výsledkov   skúmania   vzorky   drogy   (heroínu)   Kriminalisticko-expertíznym   ústavom   B.. Dokazovanie predmetnej veci sa vykonávalo podľa § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.

Proti   personálnemu   rozkazu   ministra   vnútra   z   23.   júna   2000   podal   sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote rozklad a žiadal rozhodnutie zrušiť. Rozhodnutím ministra vnútra z 11. augusta 2000 bol rozklad zamietnutý ako nedôvodný a napadnutý personálny rozkaz   ministra   vnútra   z   23.   júna   2000   bol   potvrdený.   Rozhodnutie   ministra   vnútra z 11. augusta   2000   je   konečné.   Nemožno   proti   nemu   podať   žiaden   riadny   opravný prostriedok. Právoplatnosť nadobudlo podľa sťažovateľa 11. augusta 2000.

Sťažovateľ   sa   žalobou   z   11.   septembra   2000   domáhal   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky č. p. KM-75/PK-2000 z 11. augusta 2000 správnym   súdom   podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“). Žiadal zrušenie tohto rozhodnutia a vrátenie veci žalovanému (ministrovi vnútra) na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) svojím rozhodnutím sp.   zn.   7   Sž   152/00   z   12.   decembra   2000   žalobu   zamietol.   Najvyšší   súd   preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 246 ods. 2 písm. b) OSP. Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí: „Domnievame sa, že podľa § 248 ods. 2 písm. d) zák. č. 99/1963 Zb. v platnom znení, rozhodnutie je nenapadnuteľné žalobou na preskúmavanie zákonnosti. Preto je rozhodnutie Najvyššieho súdu zmätočné. Z tohto dôvodu plynie právomoc Ústavného súdu SR.“

Medzi tým začal Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru v B. (ďalej len „úrad vyšetrovania“) 26. apríla 2000 svojim uznesením sp. zn. ČVS: KUV-34/OVEK-2000-Han trestné   stíhanie   proti   sťažovateľovi   podľa   §   160   ods.   1   Trestného   poriadku   [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov platný   do   31.   decembra   2005,   ďalej   len   „Trestný   poriadok“]   a   súčasne   mu   vzniesol obvinenie podľa § 163 ods.   1 Trestného poriadku pre trestné činy podľa § 187 ods. 1 písm. b), c) a d), ods. 5 písm. a) a podľa § 158 ods. 1 písm. a), b), c), ods. 2 písm. a) Trestného   zákona   (zákon   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov platný do 31. decembra 2005, ďalej len „Trestný zákon“).

Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 1 T 4 /2001 z 12. novembra   2004   rozhodol   podľa   §   226   písm.   b)   Trestného   poriadku   o oslobodení sťažovateľa   spod   obžaloby   v predmetnej   veci.   Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu krajský prokurátor v Bratislave síce podal odvolanie v neprospech obžalovaného, no po predložení   veci   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   (14.   februára   2005)   vzal   generálny prokurátor Slovenskej republiky listom z 29. marca 2006 sp. zn. IV/2 GPt 37/00 odvolanie krajského   prokurátora   späť.   Najvyšší   súd   následne   uznesením   sp.   zn.   3   To   19/2005 z 5. apríla 2006 vzal na vedomie späťvzatie odvolania prokurátora.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia (čl. 16 ods. 1 ústavy) dôvodiac: „V priebehu prípravného trestného konania bolo   vykonaných   sedem   neodôvodnených   domových   prehliadok   (z   toho   dve   u   bývalého kolegu Mgr. Ľ. K.) - jedna u babky sťažovateľa, ktorá v čase vykonávania prehliadky bola už 18 rokov mŕtva. Prehliadky sťažili život rodiny na dedine (na prehliadky boli prizvané osoby z Obecného úradu R. ako nezúčastnené osoby). Po vykonaní domovej prehliadky sťažovateľova, v tom čase 70 ročná matka, zostala v zlom zdravotnom a psychickom stave (bola po infarkte), tiež aj rodina K. bola na tom obdobne.“

Porušenie svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (čl. 19 ods. 1 ústavy) ako aj základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 ústavy) namieta sťažovateľ z týchto dôvodov: „Prepustením sťažovateľ prišiel o prácu na ktorú sa niekoľko rokov špeciálne pripravoval zvyšovaním si vzdelania v oblasti bezpečnostných služieb (ukončené magisterské štúdium Akadémie PZ SR).

Bol mu odňatý cestovný pas a ako osoba bol blokovaný s nemožnosťou vycestovať do zahraničia.

Boli mu zaistené legálne držané osobné a poľovnícke zbrane, čím mu bola sťažená možnosť   prípadnej   obrany   (počas   procesu   bol   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní niekoľkokrát dekonšpirovaný a konfrontovaný s dílerom drog), mal sťažený výkon práva poľovníctva a skutočnosti s tým spojené (je členom poľovníckeho združenia a pre udržanie sa v organizácii je potrebné dosiahnuť určitý počet bodov stanovený v danom kalendárnom roku,   pričom   body sú získavané aj plánovaným   odstrelom   úžitkovej aj   škodlivej zveri). Druhý   deň   po   zadržaní   sťažovateľa   bolo   zástupcom   riaditeľa   NPJ   SKaFP   PPZ dezinformačne   oznámené   všetkým   ostatným   kolegom,   že   boli   u   neho   nájdené   drogy vo väčšom množstve, zlato a šperky z krádeží, nelegálne držané zbrane, falšované listiny a podobne, čo sa nezakladalo na pravde.

Mal sťažené pracovné uplatnenie, pretože jeho vzdelanie je úzko špecializované na bezpečnostnú oblasť a keďže v tejto oblasti pracoval, po novele zákona o SBS od 01. 05. 2004 musel dať výpoveď z detektívnej kancelárie. Novelou zákona bolo zavedené, že v SBS nemohla byť zamestnaná osoba, voči ktorej bolo vznesené obvinenie pre úmyselný trestný čin. Vo väzbe sa mu podstatne zhoršil zdravotný stav, mal vážne problémy so srdcom a vysokým krvným tlakom, na čo bol počas väzby sústavne liečený. V ÚZVJS v B., kde bola vykonávaná väzba, sa o tom nachádzajú záznamy.

Predmetný prípad bol medializovaný v S., v denníku N., v T.. Počas   väzby   podal   niekoľko   odvolaní   na   nezákonnosť   väzby,   avšak   nikto z kompetentných tieto odvolania primerane neriešil.“

Porušenie   svojho   základného   práva   na   nedotknuteľnosť   obydlia   v zmysle   čl.   21 ods. 1   ústavy   namieta   sťažovateľ   z týchto   dôvodov: „Domové   prehliadky,   tak   ako   je uvedené vo vyjadrení k článku 16 Ústavy SR, boli neodôvodnené a boli vykonané na základe zavádzajúceho a vykonštruovaného šetrenia Sekciou kontroly a inšpekčnej služby MV SR, ktoré však nevychádzalo z reálneho stavu vecí, čím bol sudca ktorý rozhodoval o vykonaní domových prehliadok uvedený do omylu.“

Porušenie svojho základného práva na rešpektovanie listového tajomstva v zmysle čl. 22   ods.   2   ústavy   namieta   sťažovateľ   z   dôvodu,   že   použitím   informačnotechnických prostriedkov sa vyšetrovateľ, ktorému bol prípad pridelený „...dozvedel o kritike svojej osoby a hlavne kritike metód jeho vyšetrovania a to dokonca ešte v čase pred vznesením obvinenia...   S   veľkou   pravdepodobnosťou   aj   týmto   došlo   k   negatívnemu   ovplyvneniu vyšetrovateľa a tým aj celého prípadu. (Negatívnu zaujatosť vyšetrovateľa naznačujú aj niektorí iní svedkovia)“.

Sťažovateľ   namieta   taktiež   porušenie   svojho   základného   práva   na   ochranu   proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy, dôvodiac: „Zamestnávateľ svojvoľne a predčasne bez riadnych dôkazov prepustil sťažovateľa   zo   zamestnania.   Diskriminoval   ho   u   svojich   kolegov   nepravdivými vyhláseniami, a nezodpovedne vykonaným šetrením OČTK uvalil na neho súd nedôvodnú väzbu.“

Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy namieta sťažovateľ z týchto dôvodov: „Žalobou zo dňa 11. 08. 2000 sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia č. k.: KM-75/PK- 2000. Rozsudkom NS SR č. k.: 7-Sž-152/00 z 12. 12. 2000 bola žaloba zamietnutá. Podľa § 228 ods. 1 písm. a), b) OSP mal sťažovateľ možnosť domáhať sa svojho práva v trojročnej premlčacej lehote podľa § 230 ods. 2 OSP návrhom na obnovu konania. Návrh na obnovu konania v zákonom stanovenej lehote však sťažovateľ podať nemohol z dôvodu prieťahov v konaní Krajského súdu v Bratislave, kedy tento rozsudkom č. k.: 1 T 4/2001 zo dňa 12. 11. 2004 rozhodol až po 6 rokoch, že tento sa spod obžaloby Krajskej prokuratúry Bratislava vznesenej 05. 02. 2001 sp. zn.: 1 Kv 8/2000 oslobodzuje v celom rozsahu, pretože skutok z ktorého bol obvinený nie je trestným činom.“

Napokon porušenie svojho základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2   ústavy   namieta   sťažovateľ   tvrdiac: „Sťažovateľa   zamestnávateľ   prepustil zo služobného   pomeru   predčasne,   bez   riadne   zisteného   skutkového   stavu,   nepostavil   ho mimo službu pokiaľ sa nerozhodne o jeho vine právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Zamestnávateľ svojim rozhodnutím vopred prezumoval vinu sťažovateľa, čím porušil jeho právo dané mu ústavou.“

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného právneho zástupcu žiadal, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „Prepustením   sťažovateľa   podľa   §   192   ods.   1   písm.   e)   zák.   č.   73/1998   Z.   z. zo služobného   pomeru   príslušníka   Policajného   zboru   dňa   26.   06.   2000   na   základe rozhodnutia   personálneho   rozkazu   ministra   vnútra   SR   z   23.   06.   2000   a   rozhodnutia Ministerstva   vnútra   SR   č.   p.:   KM-75/PK-2000   zo   dňa   11.   08.   2000   došlo   k   porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa upravených v článku 16 ods. 1, č1. 19 ods. 1, 2, čl. 21 ods. 2, čl. 22 ods. 2, čl. 36 písm. b), čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Personálny rozkaz ministra vnútra SR v spojení s rozhodnutím ministerstva vnútra SR vydaného na základe rozkladu sťažovateľa sa zrušujú.

Ministerstvo vnútra SR je povinné nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

II.

2.1 Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2 Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 2, čl. 22 ods. 2, čl. 36 písm. b), čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy tvrdiac: „Rozhodnutím Ministerstva vnútra č. p.: KM-75/PK-2000 zo dňa

11. 08. 2000 v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu – personálny rozkaz ministra vnútra   SR   č.   205   z 23.   06.   2000   došlo   k porušeniu   vyššie   citovaných   základných   práv a slobôd.

Orgány   Ministerstva   vnútra   SR   svojimi   rozhodnutiami   obišli   práva   sťažovateľa, hrubo porušili jeho základné práva a slobody dané mu Ústavou SR. Sťažovateľ tvrdí, že neboli splnené predpoklady na vydanie napadaného rozhodnutia a tak došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd.“

V rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť v rozsahu   vyplývajúcom   z ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   v spojení s ustanovením § 20 ods. 3 uvedeného zákona.

Podľa   § 20 ods.   3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred   ústavný   súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.

V posudzovanom prípade sa sťažovateľ domáha rozhodnutia, ktorým by ústavný súd vyslovil   porušenie   ním   označených   základných   práv   a slobôd   zaručených   v ústave personálnym   rozkazom   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   205   z 23.   júna   2000 v spojení   s rozhodnutím   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   p.   KM-75/PK-2000 z 11. augusta 2000, žiadajúc zároveň zrušenie týchto rozhodnutí.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Pokiaľ sa sťažovateľ v konaní podľa čl. 127 ústavy domáha rozhodnutia, ktorým by ústavný súd vyslovil   porušenie jeho základných práv alebo slobôd zaručených   v ústave rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci,   je   nevyhnutnou   podmienkou   včasného   podania sťažnosti z hľadiska zákonnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, aby   bola   sťažnosť   podaná   v lehote   dvoch   mesiacov   od   nadobudnutia   právoplatnosti napádaného rozhodnutia orgánu verejnej moci.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že rozhodnutie ministra vnútra z 11. augusta 2000, ktorým   bol   zamietnutý   sťažovateľom   podaný   rozklad   a   potvrdený   personálny   rozkaz ministra   vnútra   z 23.   júna   2000,   nadobudlo   právoplatnosť   11. augusta   2000   (žalobou z 11. septembra   2000   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania   zákonnosti   právoplatného rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky č. p. KM-75/PK-2000 z 11. augusta 2000 správnym súdom podľa druhej hlavy piatej časti OSP).

Sťažovateľ sa však na ústavný súd obrátil až sťažnosťou z 30. mája 2006, podanou na poštovú prepravu 31. mája 2006, teda zjavne po uplynutí zákonom stanovenej lehoty dvoch mesiacov od okamihu, keď rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky č. p. KM-75/PK-2000   z 11.   augusta   2000   nadobudlo   právoplatnosť. Vzhľadom   na   túto skutočnosť je preto sťažnosť sťažovateľa, smerujúca proti rozhodnutiam ministra vnútra z 23. júna 2000 a z 11. augusta 2000, podaná oneskorene.

Ústavný súd preto sťažnosť z uvedeného dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.3 Nad rámec uvedeného dôvodu ústavný súd poznamenáva, že v časti sťažnosti týkajúcej sa sťažovateľom namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 2, čl. 22 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľ domáhal rozhodnutia ústavného súdu, ktorým by vyslovil porušenie označených základných práv   sťažovateľa   personálnym   rozkazom   ministra   vnútra   z 23.   júna   2000   v spojení s rozhodnutím ministra vnútra z 11. augusta 2000 v konaní vo veciach služobného pomeru príslušníka   Policajného   zboru   podľa   zákona   č.   73/1998   Z.   z.,   pričom   z odôvodnenia sťažnosti vyplýva,   že zásahy do označených základných práv sťažovateľa mali spočívať v postupe a v rozhodnutiach orgánov činných v trestnom konaní v trestnej veci sťažovateľa vedenej v prípravnom konaní úradom vyšetrovania pod sp. zn. ČVS: KUV-34/OVEK-2000- Han a po podaní obžaloby na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 4 /2001, prípadne v konaní tretích osôb v súvislosti s uvedený trestným konaním.

Pokiaľ   sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdil,   že   k   porušeniu   označených   základných   práv a slobôd   došlo   vykonaním   neodôvodnených   domových   prehliadok,   zhoršením   jeho zdravotného   stavu   v dôsledku   nezákonnej   väzby,   zaujatosťou   vyšetrovateľa   a jeho protizákonným postupom pri vyšetrovaní v trestnej veci sťažovateľa, zbytočnými prieťahmi v konaní pred krajským súdom v trestnej veci sťažovateľa, medializáciou trestného stíhania sťažovateľa, či nepravdivým informovaním spolupracovníkov sťažovateľa zo strany jeho nadriadených   o okolnostiach   jeho   zadržania   v súvislosti   s trestným   konaním,   alebo   aj sťažením   spoločenského   a pracovného   uplatnenia   sťažovateľa   v dôsledku   obvinenia z úmyselného trestného činu a prebiehajúceho trestného stíhania, nemohol sa s úspechom na základe týchto tvrdení domáhať rozhodnutia ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam ministra, ktoré neboli vydané v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi a priamo sa netýkajú   uvedených   skutočností,   ktoré   majú   predstavovať   zásah   do   sťažovateľových základných práv a slobôd.

Z uvedených   dôvodov   nemôžu   byť   skutočnosti   týkajúce   sa postupu   a rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní v trestnej veci sťažovateľa, prípadne konanie tretích osôb   v súvislosti   s uvedeným   trestným   konaním   základom   pre   vyslovenie   porušenia základných práv sťažovateľa rozhodnutiami ministra vnútra v konaní vo veciach služobného pomeru   príslušníka   Policajného   zboru   podľa   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru aj o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v tejto časti (§ 25 ods. 2 uvedeného zákona).

2.4 Z obdobných dôvodov ústavný súd konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti aj pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie princípu prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods.   2   ústavy   personálnym   rozkazom   ministra   vnútra   z 23.   júna   2000   v spojení s rozhodnutím ministra vnútra z 11. augusta 2000.

Označenými rozhodnutiami ministra vnútra bol sťažovateľ prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. (pre   porušenie   služobnej   prísahy   alebo   služobnej   povinnosti   zvlášť   hrubým   spôsobom v dôsledku   čoho   ponechanie   v   služobnom   pomere   by   bolo   na   ujmu   dôležitých   záujmov štátnej   služby).   Predmetom   konania,   v ktorom   boli   tieto   rozhodnutia   vydané,   nebolo rozhodovanie   o otázke   viny   sťažovateľa   za   trestný   čin.   Na   rozdiel   od   prepustenia zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. f) zákona č. 73/1998 Z. z. (na základe právoplatného odsúdenia pre úmyselný trestný čin alebo pre trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody), nebolo v danom prípade túto otázku potrebné riešiť ani ako otázku predbežnú. Na druhej strane bolo v právomoci príslušných služobných orgánov samostatne prešetriť a právne posúdiť skutočnosti významné z hľadiska naplnenia dôvodu skončenia služobného pomeru sťažovateľa podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. Medzi sťažovateľom napádanými rozhodnutiami ministra vnútra z 23. júna 2000 a z 11. augusta 2000 a ním označeným základným právom na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy teda v danom prípade nie je daná priama príčinná súvislosť.

2.5   Sťažnosťou   napádaný   personálny   rozkaz   ministra   vnútra   z 23.   júna   2000 v spojení s rozhodnutím ministra vnútra z 11. augusta 2000 boli naopak spôsobilé zasiahnuť do   sťažovateľovho   základného   práva   na   zachovanie dobrej   povesti   a na ochranu   mena (čl. 19   ods.   1   ústavy)   a do   jeho   základného   práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní [čl. 36 písm. b) ústavy], porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti taktiež namietal.

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k napádaným rozhodnutiam ministra vnútra z 23. júna 2000 a z 11. augusta 2000 domáhal podaním žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia právneho orgánu 14. septembra 2000 na najvyššom súde (podľa piatej   časti   OSP).   Najvyšší   súd   žalobu   sťažovateľa   meritórne   prerokoval   a rozsudkom sp. zn. 7 Sž 152/00 z 12. decembra 2000 žalobu zamietol konštatujúc, že žalovaný správny orgán postupoval vo vzťahu k sťažovateľovi v súlade so zákonom.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z čl.   127   ods.   1   ústavy   poskytuje ústavný súd ústavnú ochranu rozhodovaním o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb   vo   veci   porušenia   ich   základných   práv   alebo   slobôd   v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   právomoc   ústavného   súdu   priamo   vo   vzťahu   k napádaným rozhodnutiam ministra vnútra z 23. júna 2000 a z 11. augusta 2000 je zachovaná, pretože rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž 152/00 z 12. decembra 2000 je zmätočný. Právomoc najvyššieho súdu preskúmať rozhodnutia ministra vnútra z 23. júna 2000 a z 11. augusta 2000 na základe žaloby sťažovateľa z 11. septembra 2000 (doručenej najvyššiemu súdu 14. septembra   2000)   bola v čase   podania uvedenej   žaloby vylúčená ustanovením   §   248 ods. 2 písm. d) OSP.

Aj napriek skutočnosti, že § 248 ods. 2 písm. d) OSP v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2001 vylučoval z prieskumnej právomoci súdov podľa druhej hlavy piatej časti OSP (týkajúcej sa žalôb proti právoplatným rozhodnutiam správnych orgánov) rozkazy funkcionárov ozbrojených síl a ozbrojených zborov, právomoc najvyššieho súdu preskúmať rozhodnutia   ministra   vnútra   z   23.   júna   2000   a z   11.   augusta   2000   na   základe   žaloby sťažovateľa z 11. septembra 2000 bola založená priamo ústavou.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Keďže   sťažovateľom   napádané   rozhodnutia   ministra   vnútra   z   23.   júna   2000 a z 11. augusta 2000 sa nepochybne dotýkajú základných práv a slobôd sťažovateľa, bolo v právomoci   najvyššieho   súdu   žalobu   sťažovateľa   z 11.   septembra   2000   meritórne prejednať   a vo   veci   rozhodnúť   aj   napriek   tomu,   že   z formálneho   hľadiska   možno predovšetkým prvostupňové rozhodnutie ministra vnútra z 23. júna 2000 označiť za rozkaz funkcionára ozbrojeného zboru.

Postup najvyššieho súdu ako primárneho ochrancu ústavnosti (napr. III. ÚS. 79/02) viazaného   čl.   152   ods.   4   ústavy   (výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou) bol   v tomto   smere   ústavne   konformný,   čo   vyplýva   napokon   aj   z doterajšej   judikatúry ústavného súdu, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou uviedol, že je úlohou súdu   pri   uplatňovaní   OSP   v   spojení   s čl.   46   ods.   2   poslednou   vetou   ústavy   zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu [vrátane rozhodnutia, uvedeného v § 248 ods. 2 písm. d) OSP], zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania (II. ÚS 50/01, obdobne taktiež II. ÚS 236/02 a III. ÚS 138/03). Právomoc správneho súdnictva založenú čl. 46 ods. 2   ústavy   nemôže   podľa   názoru   ústavného   súdu   vylúčiť   zákonné   ustanovenie (IV. ÚS 81/04).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   bola   vo   vzťahu   k   sťažovateľom   napádaným rozhodnutiam   ministra   vnútra   z   23.   júna   2000   a z   11.   augusta   2000   daná   právomoc správneho súdu, v dôsledku čoho je bezprostredne vo vzťahu k označeným rozhodnutiam v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy vylúčená právomoc ústavného súdu. Prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k personálnemu rozkazu ministra vnútra z 23. júna 2000 v spojení s   rozhodnutím   ministra   vnútra   z 11.   augusta   2000   preto   bráni aj   nedostatok   právomoci ústavného súdu na jej meritórne prerokovanie (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006