znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 263/04-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Heleny Káplockej, bytom B. K., ktorou namietala porušenie svojho práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) a porušenie čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 13 C 17/00 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 8 Co 119/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Heleny Káplockej o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2004 doručená   sťažnosť   Heleny   Káplockej,   bytom   B.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   svojho   práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) a porušenie čl. 144 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) v konaní vedenom   na Okresnom   súde Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   13   C   17/00   a   v konaní   vedenom   na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Co 119/03.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených listín vyplýva, že sťažovateľka 30. decembra 1997   uzavrela   s Poľnohospodárskym   družstvom   Bátorove   Kosihy   pracovnú   zmluvu. Sťažovateľka tvrdí, že pracovnú zmluvu uzavrela „zo strachu a bez toho, aby vedela čo podpisuje“. Svoje tvrdenie odôvodňuje tým, že uvedenú zmluvu odmietala podpísať, ale vtedajší predseda družstva na ňu kričal, že zmluva je v poriadku a iba ona a jej manžel majú stále výhrady, tak ju podpísala, hoci jej nerozumela, pretože bola napísaná v slovenskom jazyku   a sťažovateľka   ovláda   iba   maďarský   jazyk.   Sťažovateľka   sa   domnieva,   že poľnohospodárske družstvo s ňou pracovnú zmluvu uzavrelo len preto, aby následne mohlo s ňou rozviazať pracovný pomer, čo sa aj stalo 27. apríla 1998.

Sťažovateľka (v konaní vedenom na okresnom súde navrhovateľka) sa na okresnom súde   domáhala   určenia,   že   pracovná   zmluva   z 30. decembra   1997   medzi Poľnohospodárskym družstvom Bátorove Kosihy a ňou je neplatná. Okrem toho v návrhu žiadala,   aby   jej   bola   priznaná   náhrada   za   pracovnú   odmenu   od   1.   augusta   1998 do 29. februára 2000 v sume 98 268 Sk.

Okresný   súd   návrh   navrhovateľky   zamietol   s   odôvodnením,   že   pracovný   pomer medzi navrhovateľkou a odporcom vznikol na základe pracovnej zmluvy z 30. decembra 1997.   Výpoveďou   však   tento   pracovný   pomer   zanikol   podľa   §   46   ods.   1   písm.   c) Zákonníka práce. Výpovedná lehota začala plynúť od 1. mája 1998 a skončila 31. júla 1998. Výpoveď navrhovateľka prevzala 28. apríla 1998. Navrhovateľka 6. apríla 1999 podala na okresnom súde návrh na vyhlásenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, tento návrh však   v plnom   rozsahu   vzala   späť   a žiadala   zastaviť   konanie.   Okresný   súd   na   základe vykonaného dokazovania návrh   navrhovateľky na určenie neplatnosti pracovnej   zmluvy rozsudkom sp. zn. 13 C 17/00 z 30. júna 2000 v plnom rozsahu zamietol. V odôvodnení rozsudku je okrem iného uvedené, že pracovný vzťah medzi navrhovateľkou a odporcom vzniknutý   z pracovnej   zmluvy   platne   zanikol   výpoveďou,   neplatnosti   výpovede   sa navrhovateľka   nedovolala.   Navrhovateľka   svoje   tvrdenie   ohľadne   uzavretia   pracovnej zmluvy   pod   nátlakom   pracovníkov   dôkazom   nepodložila,   a preto   bol   okresný   súd   toho názoru, že dôkazné bremeno navrhovateľka neuniesla.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   navrhovateľka   odvolanie.   Odvolací   súd rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v časti   týkajúcej   sa   určenia   neplatnosti   pracovnej   zmluvy z 30. decembra 1997 potvrdil. V časti týkajúcej sa náhrady mzdy a náhrady trov konania napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie.

Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 17/00-170 z 29. januára 2003 zamietol návrh navrhovateľky   v časti   týkajúcej   sa   zaplatenia   náhrady   mzdy   vo   výške   138   142   Sk   za obdobie od 1. októbra 1998 do 22. januára 2000 a o trovách účastníkov v celom konaní rozhodol tak, že navrhovateľku zaviazal zaplatiť ich náhradu odporcovi v sume 28 510 Sk do   15   dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   Svoje   rozhodnutie   s poukazom   na   doplnené dokazovanie   odôvodnil   tým,   že   návrh   navrhovateľky   nebol   dôvodný   a úspešnému odporcovi náhrada trov konania patrí.

Tento rozsudok napadla navrhovateľka odvolaním a žiadala, aby krajský súd vydal rozsudok,   v ktorom   určí,   že   výpovedná   lehota   jej   skončí   až   pri   splnení   zákonných povinností odporcom. V odvolaní poukázala na to, že súd neriešil to, že voči výpovedi sa odvolala, že pri pobyte jej manžela je uvedený chybný údaj, že z evidencie nezamestnaných bola vyradená z iného dôvodu a že výpoveď uvádzala klamný dôvod výpovede, a preto ide podľa § 242 Zákonníka práce o neplatný právny úkon. Výpovede svedkov sú nepravdivé, výklad súdu o neuchádzaní sa o sociálne dávky je nesprávny a aj keď jej manžel prispieva, domácnosť má iba jednu v P. Krajský súd ako odvolací súd rozsudkom č. k. 8 Co 119/03-198 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   podľa   jej   názoru „okresný   a krajský   súd nepostupovali v konaní o jej žalobe o určenie neplatnosti právneho úkonu tak, že by to bolo možné kvalifikovať ako rešpektovanie citovaných článkov Ústavného zákona“. Preto navrhla aby, ústavný súd rozhodol, že konaním okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu čl.   36   písm.   b)   a čl.   144   ods.   1   ústavy,   a zároveň   žiadala,   aby   ústavný   súd   odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa trov konania.

II.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   rozhoduje   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu. Ústavný súd 13. augusta 2004 na okresnom súde zistil, že namietaný rozsudok   okresného   súdu   13   C   17/00-170   z 29.   januára   2003   v spojení   s rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   8   Co   119/03-198   z 13.   novembra   2003   nadobudol právoplatnosť16. marca 2004.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietanými sú rozsudky okresného súdu a krajského súdu, pričom právoplatnosť týchto rozsudkov (16. marca 2004) je relevantná pre počítanie lehôt v danom prípade. Predmetná sťažnosť z 31. mája 2004 bola ústavnému súdu doručená po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   zákonom   pre   tento   druh   konania   pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   podanú   oneskorene, nepovažoval   za   potrebné   rozhodovať   o   žiadosti   sťažovateľky   o ustanovenie   právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom zo 16. júla 2004.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2004