znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 263/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. E. K., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   Ústavom na výkon väzby a Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Košice, Okresným súdom Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Nt 730/02 a Krajským súdom v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 74/03, a takto

r o z h o d o l :

  1. Sťažnosť RNDr. E. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2003 doručená sťažnosť RNDr. E. K., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   a ods.   3   písm.   a)   a d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Ústavom na výkon väzby a Ústavom na výkon trestu   odňatia   slobody   Košice,   Okresným   súdom   Košice   I (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Nt   730/02   a   Krajským   súdom   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 74/03.

K porušeniu uvedených ústavných práv sťažovateľa došlo podľa jeho tvrdenia tým, že Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach postupoval protizákonne, keď riaditeľ tohto ústavu podal 1. augusta 2002 návrh okresnému súdu na preradenie sťažovateľa z I. nápravnovýchovnej skupiny do II. nápravnovýchovnej skupiny bez   toho,   aby   bol   oboznámený   s týmto   návrhom.   Sťažovateľ   namietal,   že   na   verejné zasadnutie   okresného   súdu   22.   októbra   2002   bol   predvolaný   bez   toho,   aby   mu   bol predložený odpis návrhu, a nebol ani oboznámený s dôvodom predvolania. Napriek jeho protestom   okresný   súd   odmietol   odročiť   pojednávanie   a rozhodol   o jeho   preradení z I. nápravnovýchovnej skupiny do II. nápravnovýchovnej skupiny.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že po tom, ako krajský súd uznesením sp. zn. 5 To 423/02 zo 17. decembra 2002 zrušil rozhodnutie okresného súdu a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie, okresný súd opätovne prerokoval jeho preradenie do II. nápravnovýchovnej skupiny 18. februára 2003. Napriek jeho žiadosti okresný súd odmietol predvolať a vypočuť ním navrhovaných svedkov, odmietol preskúmať oprávnenosť a závažnosť disciplinárnych trestov a dôkazy hodnotil jednostranne v jeho neprospech. Krajský súd uznesením z 29. apríla 2003 sp. zn. 5 To 74/03 potvrdil predmetné rozhodnutie okresného súdu.

V tejto trestnej veci sťažovateľ namietal aj nezákonnosť rozhodnutia okresného súdu z 18. februára 2003 sp. zn. 5 Nt 730/02 o nevylúčení senátu okresného súdu z rozhodovania vo   veci   návrhu   na   preradenie   sťažovateľa   do   II.   nápravnovýchovnej   skupiny,   ako   aj potvrdzujúceho rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 5 To 145/03 zo 17. júna 2003.

V súvislosti s takýmto postupom Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach, ako aj postupom a rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a d) dohovoru.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie okresného súdu sp. zn. 5   Nt   730/02   a uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   5   To   74/03,   ako   aj   aby   mu   priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 000 Sk.

II.

V rámci prípravy na predbežné prerokovanie sťažnosti sťažovateľa si ústavný súd vyžiadal súdny spis okresného súdu sp. zn. 5 Nt 730/02, krajského súdu sp. zn. 5 To 423/02 a po konfrontácii obsahu príslušných častí spisov s jednotlivými námietkami sťažovateľa dospel k nasledujúcim záverom.

Sťažovateľ vykonáva trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov uložený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 6. mája 1999 sp. zn. 1 T 11/98 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 76/99 z 15. decembra 1999 pre trestný čin podľa § 140 ods. 1 a ods. 4 písm. b) Trestného zákona v I. nápravnovýchovnej skupine.

Riaditeľ Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody podal počas výkonu trestu odňatia slobody u odsúdeného sťažovateľa návrh v zmysle § 324 ods. 1 Trestného   poriadku   na   zmenu   spôsobu   výkonu   trestu   jeho   preradením   do II. nápravnovýchovnej   skupiny   s odôvodnením,   že   odsúdený   sústavne   a závažným spôsobom porušuje   ustanovený   poriadok a disciplínu pri výkone trestu, a preto mu boli v období od 19. decembra 2000 do 27. decembra 2002 v 14 prípadoch uložené disciplinárne tresty. Okresný prokurátor navrhol vyhovieť žiadosti riaditeľa.

Okresný súd uznesením sp. zn. 5 Nt 730/02 z 22. októbra 2002 podľa § 324 ods. 1 Trestného   poriadku   preradil   odsúdeného   sťažovateľa   na   ďalší   výkon   trestu   z I.   nápravnovýchovnej   skupiny   do   II.   nápravnovýchovnej   skupiny.   Proti   predmetnému uzneseniu sťažovateľ podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť. V písomných dôvodoch vytýkal   prvostupňovému   súdu   odobratie   možnosti   na   prípravu   obhajoby   tým,   že   mu k predvolaniu na pojednávanie nepripojil odpis návrhu, ako aj že okresný súd rozhodol bez náležitého zistenia skutkového stavu veci.

Krajský súd uznesením sp. zn. 5 To 423/02 zo 17. decembra 2002 zrušil napadnuté rozhodnutie   okresného   súdu   a uložil   mu,   aby   vo   veci   znovu   konal   a rozhodol.   Svoje rozhodnutie   odôvodnil   chybným   postupom   okresného   súdu,   keď   tento   nepostupoval v zmysle   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   upravujúcich   prípravu   verejného zasadnutia, ako aj jeho priebeh. Okresný súd nezabezpečil doručenie odpisu návrhu, ktorým bol daný podnet na verejné zasadnutie, odsúdenému. Hoci tento úkon bol nevyhnutný na riadne uplatnenie osobnej obhajoby odsúdeným, okresný súd napriek tomu vo veci rozhodol napadnutým uznesením.

Okresný súd vo veci konal znovu a rozhodol uznesením z 18. februára 2003 tak, že odsúdeného sťažovateľa preradil z I. nápravnovýchovnej skupiny do II. nápravnovýchovnej skupiny. Rozhodol tak na základe § 6 ods. 2 zákona č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody“), podľa ktorého ak odsúdený sústavne a závažným spôsobom porušuje ustanovený poriadok alebo disciplínu pri výkone trestu alebo spácha počas výkonu trestu trestný čin, môže ho súd preradiť   do   vyššej   nápravnovýchovnej   skupiny.   Okresný   súd   vykonaným   dokazovaním zistil, že odsúdený počas výkonu trestu svojím správaním sústavne a závažným spôsobom porušuje   ustanovený   poriadok   a disciplínu,   za   čo   bol   14-krát   disciplinárne   potrestaný. Krajský   súd   sťažnosť   podanú odsúdeným sťažovateľom zamietol uznesením sp. zn. 5   To   74/03   z   29.   apríla   2003   z dôvodu   preukázania   naplnenia   zákonných   podmienok uvedených v § 6 ods. 2 zákona o výkone trestu odňatia slobody.

Sťažnosť sťažovateľa na vylúčenie senátu okresného súdu z rozhodovania vo veci preradenia odsúdeného z I. nápravnovýchovnej skupiny do II. nápravnovýchovnej skupiny okresný súd zamietol uznesením z 18. februára 2003 a túto skutočnosť potvrdil aj krajský súd uznesením zo 17. júna 2003.

III.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01).

Ústavný súd je oprávnený aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy). Takto vymedzená právomoc ústavného súdu   však   nemá   za   následok   vznik   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto   súdy   dospeli   na   základe   výkladu   a uplatňovania zákonov (podobne aj I. ÚS 21/98).

Ústavný súd skúmal to, či tvrdenými postupmi okresného súdu a krajského súdu ako odvolacieho súdu mohla vzniknúť situácia, ktorá by vyústila do záveru, že u sťažovateľa došlo v okolnostiach prípadu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.1 dohovoru. Sťažovateľ   ako   odsúdený   bol   účastníkom   súdnych   konaní   o   preradenie z I. nápravnovýchovnej skupiny do II. nápravnovýchovnej skupiny, ako odsúdený vykonával svoje procesné práva a využíval všetky procesné oprávnenia (sťažnosť, námietky), ktoré mu priznáva Trestný poriadok. Krajský súd v odvolacom konaní prikázal prvostupňovému súdu odstrániť   procesné   pochybenia   týkajúce   sa   uplatnenia   práva   na   obhajobu   odsúdeným. Všeobecné   súdy   nakoniec   rozhodli   v jeho   veci   konečným   rozhodnutím   –   preradením z I. nápravnovýchovnej skupiny do II. nápravnovýchovnej skupiny. Taktiež zamietli jeho námietku zaujatosti prejednávajúceho senátu z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok pre vylúčenie podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku.

To, že konečné rozhodnutie všeobecných súdov vyznelo v neprospech sťažovateľa, nemá žiadnu príčinnú súvislosť so základným právom na súdnu ochranu. Právo na súdnu ochranu totiž nie je právom na úspech v súdnom konaní a toto právo ani nezahŕňa právo na zamietnutie návrhu na základe procesnej obrany odsúdeného – sťažovateľa. Ústavný súd taktiež konštatoval, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva na rozhodovanie o zmene   spôsobu   výkonu   trestu,   a o   tom   rozhodovanie   vo veci   sťažovateľa   bolo,   sa pôsobnosť čl. 6 ods. 1 zásadne nevzťahuje (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva o neprijatí sťažnosti AYDIN v. Turecko č. 41954/98 zo 14. septembra 2000).

V tejto časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ohľadne práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom je súčasťou práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tvrdil,   že   v predmetnom   trestnom   konaní   nebolo vypočutých   viacero   ním   navrhovaných   svedkov   v jeho   prospech.   Preto   ústavný   súd preskúmal tvrdenie sťažovateľa a konštatoval, že odmietnutie žiadosti súdom o predvolanie a vypočutie   svedkov   označených   sťažovateľom   nemá   príčinnú   súvislosť   so   základným právom „vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom...“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (preto ho ani nemôže porušiť) a ani s rovnosťou účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy). Žiadosť o predvolanie svedkov v zmysle už vysloveného právneho názoru ústavného súdu (I. ÚS 38/96) nemožno tiež považovať za základné právo občana v zmysle ústavy. Z obsahu základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   pre   všeobecný   súd   nevyplýva   ústavná povinnosť   vykonať   dôkazy,   ktoré   označil   účastník   konania.   Z uvedeného   dôvodu   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Článok 6 ods. 3 dohovoru garantuje obvinenému z trestného činu minimálne práva, medzi ktorými pod písm. d) uvádza jeho práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch vo svoj   prospech   za rovnakých   podmienok ako svedkov proti sebe. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva toto ustanovenie nevyžaduje predvolanie a výsluch každého svedka, ktorého navrhla obhajoba. Ako o tom svedčia   slová za rovnakých podmienok, je jeho základným cieľom úplná rovnosť zbraní. S   touto výhradou ponecháva príslušným vnútroštátnym orgánom starostlivosť o to, aby posúdili, či treba vykonať navrhnutý dôkaz (napr. rozsudok Engel a iní v. Holansko z 8. júna 1976, § 91).

Princíp rovnosti je ustanovený aj v čl. 47. ods. 3 ústavy, ktorý sa vzťahuje na všetky súdne konania. Právo   na verejné prerokovanie veci   v prítomnosti   obvineného a na jeho možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom je ustanovené v čl. 48 ods.   2 ústavy.   Preto   aj   podľa   týchto   článkov   ústavy   ústavný   súd   posúdil   námietky,   ktoré sťažovateľ podriadil pod čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

V danej   veci   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   na   základe   námietok sťažovateľa   alebo   obsahu spisu   týkajúcich   sa   tejto   trestnej   veci   dospieť   k záveru,   že nemohol   uplatniť   právo   dosiahnuť   predvolanie   a výsluch   svedkov   vo   svoj   prospech   za rovnakých   podmienok   ako   svedkov   proti   sebe.   Súd   hodnotil   dôkazy   podľa   svojho vnútorného   presvedčenia   a neprikladal   niektorým   návrhom   odsúdeného   sťažovateľa   na vykonanie dôkazu dôležitosť so zreteľom na iné písomné a svedecké dôkazy. Krajský súd namietaný   procesný   postup   v odvolacom   konaní   preskúmal   a vo   svojom   rozhodnutí konštatoval, že okresný súd v novom konaní (po tom, ako odvolací súd zrušil rozhodnutie okresného súdu a prikázal mu znova konať a rozhodnúť) postupoval správne a v súlade so zákonom,   keď   na   verejnom   zasadnutí   vykonal   zákonu   zodpovedajúcim   spôsobom v potrebnom rozsahu všetky potrebné dôkazy. Ak odvolací súd posúdil sťažnosť ako účinný procesný úkon a po tom, ako pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu nezistil žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, sťažnosť zamietol, nemožno v tejto skutočnosti vidieť porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd nemal dôvod pochybovať o tomto preskúmaní a záveroch krajského súdu.

V preskúmavanej   veci   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) dospel ústavný súd k záveru o nedostatku priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým rozhodnutím   súdu   a možným porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 47 ods. 3 ústavy a vo väzbe na to aj k záveru o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti v tejto časti.

Sťažovateľ namieta porušenie práv podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom   Ústavu   na   výkon   väzby   a Ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   Košice a postupom okresného súdu pri jeho preradení   z   I.   nápravnovýchovnej skupiny do II. nápravnovýchovnej skupiny.

Právu na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy zodpovedá povinnosť štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy vytvoriť podmienky pre dostupnosť právnej pomoci, a to   v rozsahu   konania   pred   príslušným   orgánom   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   60/98). Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že právo na právnu pomoc podľa č. 47 ods. 2 ústavy je podľa okolností konkrétneho prípadu potrebné vykladať v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy, pričom rozsah a intenzita ústavou zaručeného práva na obhajobu sa mení v okamihu zmeny právneho postavenia oprávnenej osoby zo zadržaného na obvineného – okamihom vydania uznesenia o obvinení sú práva obvineného na obhajobu vymedzené čl. 50 ods. 3 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 34/99).

Sťažovateľ ako právoplatne odsúdený vykonáva trest odňatia slobody na dobu 10 rokov. Z tohto pohľadu ústavný súd posudzoval jeho právo na obhajobu nie podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, ale podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Práva   zaručené   v čl.   50   ods.   3   ústavy   sa   v   nezmenenom   rozsahu   priznávajú   aj obžalovanému,   aj   odsúdenému.   Uvedený   článok   ústavy   zaručuje   všetkým   oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, ďalej že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Byť   podrobne   oboznámený   s povahou a dôvodom obvinenia priznáva každému aj čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru.

Trestný   poriadok   v jednotlivých   fázach   trestného   konania   zaručuje   ústavou a dohovorom garantované právo obhajoby. V posudzovanom prípade je to ustanovenie § 233 ods. 1 a 4 a § 235 Trestného poriadku.

Keďže sťažovateľ porušenie svojho práva na právnu pomoc a obhajobu (nedoručenie mu   návrhu,   ktorým   bol   na   verejné   zasadnutie   daný   podnet   riaditeľom   ústavu,   spolu s predvolaním   na   verejné   zasadnutie)   relevantným   spôsobom   namietol   v priebehu predmetného trestného konania (podaním sťažnosti), krajský súd uznajúc dôvodnosť jeho námietok zrušil uznesenie okresného súdu a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol, a tým odstránil protiprávny stav vo veci sťažovateľa. Sťažovateľ tak na ochranu práva, ktorého porušenie namietal, využil opravný prostriedok, ktorý mu na ochranu jeho práv poskytuje Trestný poriadok, pričom krajský súd sťažovateľovi v tejto veci vyhovel.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v súlade s procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v trestnej   veci   (rozhodovanie o preradení   z I.   nápravnovýchovnej   skupiny   do   II.   nápravnovýchovnej   skupiny v prvostupňovom   a v odvolacom   konaní),   nemožno   považovať   za   porušenie   základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Súhlas s argumentáciou sťažovateľa by naopak viedol k absurdnému záveru, a to že rešpektovaniu základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy zodpovedá taký postup súdov, ktorý nie je v súlade s platnou právnou úpravou ich konania a rozhodovania   (I.   ÚS   6/97).   Z uvedeného   dôvodu   bolo   treba   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   žiadal   ústavný   súd   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným   súdom.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   ako   zjavne   neopodstatnenú odmietol, bolo už bez právneho významu rozhodovať o tejto žiadosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2003

III. ÚS 263/03-21

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   pripájam k uzneseniu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   III. ÚS 263/03   z 3.   decembra 2003   (ďalej   len   „uznesenie“   a   „ústavný   súd“)   –   ktorým   bola   odmietnutá   ako   zjavne neopodstatnená   sťažnosť   RNDr.   E.   K.   (ďalej   len   „ústavná   sťažnosť“   a   „sťažovateľ“) namietajúca porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   a ods.   3   písm.   a)   a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Ústavom na výkon   väzby   a Ústavom   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   Košice   (ďalej   len   „ústav“), Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Nt 730/02 a Krajským súdom Košice (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To   74/03   –   toto   odlišné   stanovisko,   pretože   nesúhlasím   ani   s výrokom   označeného uznesenia a ani s jeho odôvodnením.

2. Predmetom prieskumu ústavného súdu bolo predovšetkým konanie a rozhodnutie okresného súdu – uznesenie sp. zn. 5 Nt 730/02 z 18. februára 2003 (ďalej len „uznesenie z 18. februára 2003“) – a konanie a rozhodnutie krajského súdu – uznesenie sp. zn. 5 To 74/03 z 29. apríla 2003 (ďalej len „uznesenie z 29. apríla 2003“) – ktorými bol sťažovateľ na základe návrhu riaditeľa ústavu z 1. augusta 2002 preradený vo výkone trestu odňatia slobody z I. do II. nápravnovýchovnej skupiny (ďalej len „NVS“).

Väčšina senátu odmietla ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú najmä preto, lebo právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právom na úspech v súdnom konaní a toto právo ani nezahŕňa právo na zamietnutie návrhu na základe procesnej ochrany odsúdeného sťažovateľa; odmietnutie žiadosti   súdom   o predvolanie a vypočutie svedkov označených sťažovateľom nemá príčinnú súvislosť ani s rovnosťou účastníkov v konaní (čl. 47   ods.   3   ústavy)   a postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v súlade   s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v trestnej   veci,   nemožno   považovať   za   porušenie základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

S argumentáciou   väčšiny   senátu   k označeným   ustanoveniam   ústavy   nesúhlasím z viacerých dôvodov (k neaplikovateľnosti čl. 6 dohovoru nemám námietky).

3. Okresný súd už uznesením sp. zn. 5 Nt 730/02 z 22. októbra 2002 podľa § 324 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len „TP“) preradil sťažovateľa z I. do II. NVS. Krajský súd však uznesením sp. zn. 5 To 423/02 zo 17. decembra 2002 na základe sťažnosti sťažovateľa zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu, keďže sťažovateľovi ani nebol doručený návrh riaditeľa ústavu na jeho preradenie z nižšej do vyššej NVS, a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Okrem iného zdôraznil, že právo obhajoby zahŕňa aj právo obvineného požadovať, aby v trestnom konaní boli zistené všetky okolnosti svedčiace v jeho prospech, pričom   úlohou   okresného   súdu   v novom   konaní   bude   rešpektovať   aj   zásady   trestného konania uvedené v § 2 ods. 5 a 6 TP (ide o kľúčové zásady trestného konania).

Podľa § 2 ods. 5 TP: „Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou   objasňujú okolnosti   svedčiace   proti   obvinenému, ako   aj okolnosti,   ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán. Priznanie   obvineného   nezbavuje   orgány   činné   v trestnom   konaní   povinnosti   preskúmať všetky okolnosti prípadu.“

Podľa § 2 ods. 6 TP: „Orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.“

Okresný   súd   po   vykonanom   verejnom   zasadnutí   uznesením   z 18.   februára   2003 sťažovateľa znovu preradil z I. do II. NVS, keď zistil splnenie podmienok podľa § 6 ods. 2 zákona č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody“). Podľa citovaného ustanovenia ak odsúdený porušuje sústavne a závažným spôsobom ustanovený poriadok alebo disciplínu pri výkone trestu alebo ak spácha počas výkonu trestu trestný čin, môže ho súd preradiť do vyššej NVS.

Ako hlavné argumenty okresný súd uviedol, že sťažovateľ počas výkonu trestu bol 14-krát   disciplinárne   potrestaný   a 2-krát   disciplinárne   odmenený,   k   plneniu   povinností pristupuje nezodpovedne, poriadok v osobných veciach má nedostatočný a nezapája sa do pomocných   prác   v ústave.   Z   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   nevyplýva,   aké disciplinárne tresty (a za aké disciplinárne priestupky) a odmeny boli vlastne sťažovateľovi uložené, či niektoré disciplinárne tresty neboli medzičasom zahladené, odpustené alebo či bolo upustené od výkonu ich zvyšku (§ 21a, § 21b zákona o výkone trestu odňatia slobody), a ani to, že sťažovateľ navrhol na svoju obhajobu vypočuť deviatich svedkov ešte v podaní z 5. februára 2003.

Krajský   súd   uznesením   z 29.   apríla   2003   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu. Mal za nespochybniteľne preukázané, že sťažovateľ sústavne a závažným   spôsobom   porušuje   základné   povinnosti   odsúdeného,   pričom   výsluch   ním navrhnutých   svedkov   nie   je   potrebný,   pretože   disciplinárne   konania   prebehli   podľa príslušných   ustanovení   zákona   o výkone   trestu   odňatia   slobody.   Konkrétnosti   ohľadne disciplinárnych   priestupkov,   disciplinárnych   trestov   a   odmien   sťažovateľa   chýbajú   aj v odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu   a   argumentácia   o neodôvodnenosti   vypočutia svedkov navrhnutých sťažovateľom nie je konkrétna, ale všeobecná a paušálna.

Ako uznesenie okresného súdu z 18. februára 2003, tak aj uznesenie krajského súdu z 29. apríla 2003 nezodpovedajú dostatočne náležitostiam vyžadovaným na odôvodnenie uznesenia v § 134 ods. 2 TP (ktoré treba v okolnostiach prípadu chápať aj v kontexte so základnými zásadami trestného konania podľa § 2 ods. 5 a 6 TP). Podľa § 134 ods. 2 TP v odôvodnení treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, najmä uviesť skutočnosti, ktoré boli vzaté za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

4.   Preradenie   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   z nižšej   do   vyššej   NVS   súvisí s osobnou slobodou (podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno pozbaviť slobody inak ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon),   pričom   s poukazom   na   §   324   TP (rozhodovanie o zmene spôsobu výkonu trestu) a § 6 ods. 2 zákona o výkone trestu odňatia slobody možno uviesť, že náš právny poriadok uznáva právo odsúdeného nebyť preradený vo výkone trestu odňatia slobody z nižšej do vyššej NVS (menej práv a viac povinností) bez zákonných dôvodov a rozhodnutia súdu.

Návrhom riaditeľa ústavu na preradenie sťažovateľa z I. do II. NVS bolo vyvolané súdne konanie, kde sa sťažovateľ domáhal označeného práva v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Právo na súdnu ochranu mal mať teda zabezpečené spolu s ústavnými garanciami, ktoré sa naň vzťahujú, vrátane rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 a práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd v náleze sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 uviedol okrem iného, že súčasťou základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na tento nález sa odvoláva aj ďalší nález sp. zn. III.   ÚS 119/03   zo   16.   septembra   2003.   V   posledne   citovanom   náleze   ústavný   súd   vytkol všeobecnému súdu, že v odôvodnení svojho rozhodnutia neodôvodnil náležite, o čo oprel skutkové zistenie, aké právne úvahy ho viedli k jeho rozhodnutiu, nepreskúmal komplexne sťažovateľove procesné a hmotné námietky, postupoval nedôsledne, a tým porušil aj právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

5.   V   teraz   prerokúvanej   veci   sťažovateľa   bolo   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity hlavným predmetom posudzovania ústavného súdu konanie a rozhodnutie krajského súdu z 29. apríla 2003 (samozrejme v kontexte s tým, čo mu predchádzalo).

Z hľadiska základných zásad trestného konania podľa § 2 ods. 5 a 6 TP a náležitostí odôvodnenia uznesenia podľa § 134 ods. 2 TP vzbudzovali pozornosť najmä už uvedený nedostatok skutkových zistení ohľadne disciplinárnych priestupkov, disciplinárnych trestov a odmien sťažovateľa, neobjasnený význam sťažovateľom navrhnutých svedkov pre jeho obhajobu a nedostatok transparentných dôvodov pre nevypočutie týchto svedkov.

Nedostatok   náležitého   objasnenia   disciplinárnych   priestupkov,   trestov   a   odmien sťažovateľa,   ako   aj   vyrovnania   sa   s návrhom   na   vypočutie   deviatich   svedkov   na   jeho obhajobu má súvis najmä so základnými právami podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy. Opodstatnenosť konkrétnych námietok porušenia týchto práv bolo potom možné v zásade vyriešiť až v konaní vo veci samej.

Spôsob, akým sa s týmito námietkami vyrovnala väčšina senátu a ústavnú sťažnosť sťažovateľa preto odmietla ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (pozri   napr.   prvý   odsek   na   str.   2   tohto   odlišného   stanoviska),   je   podľa   môjho   názoru nepresvedčivou   abstraktnou   konštrukciou   a nie   je výrazom   účinnej   a praktickej   ochrany ústavnosti.

6.   Sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd   o ustanovenie   mu   obhajcu   v konaní   pred ústavným súdom. Keďže ústavná sťažnosť nepredstavuje zrejme bezúspešné uplatňovanie práva na ochranu ústavnosti, mala byť najskôr vyriešená otázka jeho povinného právneho zastúpenia a až potom predbežne prerokovaná jeho ústavná sťažnosť. Jej odmietnutie už v tomto   štádiu   konania   ako   zjavne   neopodstatnenej   bolo   preto   podľa   môjho   názoru predčasné a nesprávne.

V Košiciach 3. decembra 2003