znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 262/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. Š., B., zastúpeného spoločnosťou JUDr. J., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. F. G., pre namietané porušenie jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 132/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2013 doručená sťažnosť Ing. S. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 132/2012.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   6.   júla   2012   podal   okresnému   súdu   návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby „odporca Mestská časť B. zastavil ako   predčasné   konanie   o odstránení   stavby   do   času   vyporiadania   sa   so sťažovateľom ohľadne jeho ohlásenej jednoduchej stavby“. Okresný súd uznesením č. k. 17 C 132/2012-23   zo   16.   júla   2012   rozhodol,   že   konanie   o nariadení   predbežného   opatrenia   zastavuje z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podal sťažovateľ   27. júla   2012   odvolanie.   Dňa   11.   septembra   2012   Krajský   súd   v Bratislave uvedené uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V priebehu ďalšieho   konania   okresný   súd   viackrát   vyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   návrhu,   čo   aj obratom   urobil   (24.   novembra   2012,   11.   januára   2013   a 21.   februára   2013).   Následne okresný súd uznesením č. k. 17 C 132/2012-70 z 11. marca 2013 rozhodol, že „postupuje právnu   vec   vecne   a miestne   príslušnému   Krajskému   súdu   v Bratislave“;   uvedené rozhodnutie bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 26. marca 2013 a proti nemu nie je prípustné odvolanie.

Sťažovateľ je presvedčený, že v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom,   a tým   k porušeniu   jeho   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy, pretože   vyriešenie   takej   jednoduchej   veci,   akou   je   nariadenie   predbežného   opatrenia v zákonom   ustanovenej   30-dňovej   lehote,   by   sa   nemalo   bezdôvodne   predlžovať nič neriešiacimi   úkonmi   súdu   na   263   dní.   Sťažnosť   sťažovateľa   na   zbytočné   prieťahy v predmetnom konaní vyhodnotila predsedníčka okresného súdu (listom domučeným mu 4. februára 2013) ako neodôvodnenú.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 132/2012 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   aby   okresnému   súdu   prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov a zaplatiť   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v sume   5   000   €,   ako   aj   náhradu   trov právneho zastúpenia v sume 361,96 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie (I.   ÚS   140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 132/2012.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie označeného práva vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu... K stavu právnej istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07). Ústavný súd taktiež   vyslovil,   že   ochrana   základnému   právu   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie týchto práv označeným orgánom verejnej moci ešte mohlo trvať. To znamená, že ústavný súd pri skúmaní porušenia označeného práva zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o jeho porušení (IV. ÚS 226/04, IV. ÚS 202/2010).   Ak v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nedochádza k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02, IV. ÚS 103/07).

Vychádzajúc   z opisu   procesných   úkonov   uvádzaných   sťažovateľom   ústavný   súd zistil, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (3. mája 2013) okresný súd o žiadnom návrhu sťažovateľa nerozhodoval, pretože uznesením č. k. 17 C 132/2012-70 z 11. marca 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26. marca 2013, rozhodol, že „postupuje právnu vec vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu v Bratislave“.

Na   základe   uvedenej   skutočnosti   bolo   treba   danú   vec   posudzovať   so   zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa skončila pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto bola sťažnosť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnená (podobne napr. III. ÚS 317/2010, III. ÚS 447/2010, III. ÚS 217/2011). Z tohto dôvodu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2013