znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 262/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s. v konkurze, B., zastúpenej advokátom Mgr. D. Š. B., a advokátom JUDr. B. J., B., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uzneseniami Krajského súdu v Žiline zo 4. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Sp/53/2010, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. októbra 2011 v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr/74/2011 a v dovolacom konaní z 25. januára 2012 vedenom pod sp. zn. 1 Sdo/70/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s. v konkurze,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P, a. s. v konkurze (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) zo 4. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Sp/53/2010, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 7. októbra 2011 v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr/74/2011 a najvyššieho súdu z 25. januára 2012 v dovolacom konaní sp. zn. 1 Sdo/70/2011.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   zastúpení   štatutárnym   orgánom (predsedom predstavenstva a podpredsedníčkou predstavenstva) podala opravný prostriedok proti   rozhodnutiu   O.   v N.   č.   OPÚ-2010-08/00785/dam   z   1.   októbra   2010,   ktorým   boli vydané   viaceré   nehnuteľnosti   v   katastrálnom   území   obce   S.   oprávneným   osobám   – podielnikom P. v zmysle § 6 ods. 1 písm. m) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov.

Krajský súd 4. marca 2011 uznesením sp. zn. 29 Sp/53/2010 konštatoval nedostatok aktívnej   procesnej   legitimácie   sťažovateľky   na   podanie   opravného   prostriedku   a   tento odmietol.   V   konaní   krajský   súd   skúmal   iba   splnenie   procesných   podmienok   konania, a najmä to, či opravný prostriedok podala sťažovateľka ako oprávnená osoba. Konštatoval, že „uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20. 12. 2001, sp. zn. 36 K – 24 K 323/00-614   bol   na   majetok   dlžníka   P.   a.   s.   vyhlásený   konkurz   a   v   súčasnosti   funkciu správkyne konkurznej podstaty zastáva JUDr. D. Ď...“.

Krajský   súd   takisto   zdôraznil,   že   k   podaniu   opravného   prostriedku   došlo   až po vyhlásení   konkurzu   na   majetok   sťažovateľky   a   že „procesné   práva   na   vyvolanie súdneho prieskumu“ sťažovateľke ako úpadkyni „neprislúchajú a že tieto práva naopak svedčia správcovi...“.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol uznesením sp. zn. 1 Sžr/74/2011 zo 7. októbra 2011 tak, že potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. 29 Sp/53/2010 zo 4. marca 2011.

Proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho   podala   sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 1 Sdo/70/2011 z 25. januára 2012 konanie o dovolaní zastavil.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   poukazuje   na   to,   že   rozhodnutia   krajského   súdu a najvyššieho súdu sú založené na „nesprávnom právnom názore odvolacieho súdu, ktorý vyústil do odňatia možnosti účastníkovi... konať pred súdom vo veci podaného opravného prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu..

...   Základnou   vadou   rozhodnutia   je   nesprávna   aplikácia   ustanovení   zákona   č. 328/1991 Zb. zákona o konkurze a vyrovnaní, na základe ktorej dospel odvolací súd k záveru, že nakoľko majetok, ktorého sa týka odvolanie patrí do konkurznej podstaty, tak právo konať ohľadom tohto má správca konkurznej podstaty...“.

Sťažovateľka   tiež   všeobecným   súdom   vytýka,   že   sa   nedostatočne   zaoberali skutočnosťou,   či „má   aktívnu   legitimáciu   na   podanie   opravného   prostriedku   proti rozhodnutiu   O.   N.   alebo   naopak,   či   túto   aktívnu   procesnú   legitimáciu   nemá“, a tiež „opomenuli dôkladnejšie sa zaoberať ďalšou z podmienok uvedených v § 14 ods. 1 ZKV a to je podmienka majetku patriaceho do konkurznej podstaty sťažovateľa...“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   cituje   v   sťažnosti   viaceré   ustanovenia „zákona o konkurze a vyrovnaní“, uvádza k tomu judikatúru najvyššieho súdu a tvrdí, že jej aktívnu legitimáciu „na podanie opravného prostriedku možno vyvodzovať aj z § 250m O. s. p...“, pretože   v   správnom   konaní   sa   konalo   aj   so   štatutárnym   orgánom   sťažovateľky   ako s účastníkom konania.

Podľa   názoru   sťažovateľky   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   má   preto   znaky arbitrárneho a nedostatočne právne odôvodneného rozhodnutia a rozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu tým došlo k odmietnutiu spravodlivosti.

Na základe uvádzaných skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Sp/53/2010 a postupmi najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr/74/2011 a v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Sdo/70/2011   a   priznal   jej   náhradu   trov konania.

Súčasne   požaduje,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 29 Sp/53/2010 zo 4. marca 2011, najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr/74/2011 zo 7. októbra 2011 a sp. zn. 1 Sdo/70/2011 z 25. januára 2012 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   práv   postupom a uznesením krajského súdu zo 4. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Sp/53/2010

Ústavný súd uvádza, že z princípu subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatnení svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   tiež   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V   danom   prípade   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   podliehalo   revíznej právomoci   najvyššieho   súdu   v   odvolacom   konaní,   preto   v   súvislosti   s   namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie postupu   najvyššieho súdu   (obdobne napr. III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05).

Keďže sťažovateľka mala proti uzneseniu krajského súdu v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila, ústavný súd uplatniac princíp subsidiarity preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr/74/2011

Ústavný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   18/2010   odmietol   sťažnosť sťažovateľky   vo   vzťahu   k   postupu   a   uzneseniu   najvyššieho   súdu   z   25.   januára   2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr/74/2011 pre neprípustnosť z dôvodu, že v prípade sťažovateľky, ktorá podala mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) a súbežne sťažnosť ústavnému súdu, je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Keďže tiež vyslovil, že lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej republike,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), ústavný súd preskúmal uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu a zisťoval, či námietky sťažovateľky v sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu sú dôvodné alebo nedôvodné.

Ústavný   súd   k   tomu   poznamenáva,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil,   a   ani   mu   neprislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,   III.   ÚS   284/08).   Do   práva na spravodlivý   proces   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, avšak patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (napr. IV. ÚS 77/02). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Bez   toho,   aby ústavný   súd   podrobne   opisoval   odôvodnenie   napádaného súdneho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré je sťažovateľke známe, ústavný súd po preskúmaní jeho obsahu ho hodnotí (vrátane konania, ktoré mu predchádzalo) ako ústavne konformné a zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z rozhodnutia sp. zn. 1 Sžr/74/2011 zo 7. októbra 2011 vyplýva, že najvyšší súd sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, ktorý dospel k záveru, že sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná na podanie opravného prostriedku, pretože procesné práva svedčia iba správcovi konkurznej podstaty, na jej majetok bol vyhlásený konkurz ešte v roku 2001. Z rozhodnutia najvyššieho súdu je ďalej zrejmé, že na všetky relevantné námietky, ktoré sťažovateľka   nastolila   v   odvolaní   proti   uzneseniu   krajského   súdu   (a   obdobne   ich formulovala   aj   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu),   najvyšší   súd   podal   primeranú odpoveď. Sťažovateľka síce tvrdí, že s ňou správny orgán konal ako s účastníčkou konania a najvyšší súd jej nedal priamu odpoveď na túto námietku, táto okolnosť však na druhej strane nemôže zmeniť postoj ústavného súdu, že rozhodnutie najvyššieho súdu je právne logické, zrozumiteľné a vyčerpávajúce, do odôvodnenia ktorého (na s. 7 až s. 13) nie je ústavný súd v zásade oprávnený zasahovať a prípadne nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že rozhodnutie najvyššieho súdu sa opiera aj o konanie vedené pod sp. zn. 3 Sp/12/2003 na krajskom súde, pretože aj v tomto konaní bol odmietnutý   opravný   prostriedok   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu   ako navrhovateľky v druhom rade z dôvodu nedostatku jej aktívnej legitimácie (pozri rozsudok krajského   súdu   zo   14.   januára   2008   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu),   hoci navrhovateľovi   v   prvom   rade   (správcovi   konkurznej   podstaty   úpadkyne)   bolo   v   tomto konaní vyhovené a vec bola krajským súdom vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 113/2008 potom iba odmietol   odvolanie   odporcov   (z   tohto   rozhodnutia   a   sťažnosti   tiež   nevyplýva,   že   by sťažovateľka   prípadne   namietala   aj   nezákonnosť   predchádzajúceho   rozsudku   krajského súdu zo 14. februára 2008).

Keďže najvyšší súd ako odvolací súd v uznesení sp. zn. 1 Sžr/74/2011 zo 7. októbra 2011, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. 29 Sp/53/2010 zo 4. marca 2011, racionálne   a   zrozumiteľným   spôsobom   svoje   právne   úvahy   odôvodnil   (pri   odmietnutí opravného prostriedku sťažovateľky proti rozhodnutiu správneho orgánu v tom smere, že sťažovateľka   nepreukázala   svoju   aktívnu   legitimáciu)   a   vykonal   aj   výklad   príslušných ustanovení „zákona o konkurze a vyrovnaní“, ktorý zásadne nepopiera ich účel a význam, ústavný   súd   konštatoval,   že   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   námietkami   sťažovateľky a obsahom základného práva sťažovateľky obsiahnutého v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje také nedostatky, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že je svojvoľné a porušujúce základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   to   tvrdí   vo svojej sťažnosti.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu v dovolacom konaní

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sdo/70/2011   z   25.   januára   2012   bolo dovolacie konanie proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 7. októbra 2011 zastavené z dôvodu, že zo žiadneho ustanovenia piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nevyplýva   prípustnosť   dovolania,   pričom   svoj   právny   názor   najvyšší   súd   oprel   aj o rozhodnutia ústavného súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia prípustnosti dovolania je navyše otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k   záveru   o   porušení   označených   práv   sťažovateľky   (mutatis   mutandis   IV.   ÚS   35/02, II. ÚS 324/2010).

Pokiaľ teda najvyšší súd s poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením   §   246   ods.   1   OSP   dospel   k   záveru   o   zastavení   dovolacieho   konania, uvedeným postupom neporušil označené práva sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu právny   názor   najvyššieho   súdu   o   zastavení   dovolacieho   konania   je   v   napadnutom rozhodnutí zdôvodnený primerane a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje   a   tvrdí,   že   v   jej   prípade   nejde   o   rozhodovanie   v   správnom   súdnictve a dovolanie malo byť v jej veci prípustné, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/70/2011 z 25. januára 2012, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec ústavný súd však poukazuje na to, že sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 13 dohovoru nie je vecne odôvodnená, preto sa jej námietkami vo vzťahu k označeným právam ústavný súd už bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012