znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 262/2011-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika o prijatej   sťažnosti   Ing.   J.   M.,   K., zastúpeného advokátom   JUDr.   Ľ.   K.,   Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Kežmarok v   konaní o námietkach proti exekúcii vedenom pod sp. zn. 1 Er 512/2000 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní o námietkach proti exekúcii vedenom pod sp. zn. 1 Er 512/2000 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 512/2000   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), k t o r é   j e   Okresný   súd   Kežmarok p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Kežmarok j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. M. trovy konania v sume 311,22 € (slovom tristojedenásť eur a dvadsaťdva centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. K., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 262/2011   zo 14.   júna   2011   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní o námietkach proti exekúcii vedenom pod sp. zn. 1 Er 512/2000.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   exekučného   konania na strane povinného, v ktorom boli okresnému súdu doručené jeho námietky 11. januára 2001 odôvodnené tvrdením, že bol podaný návrh na zníženie výšky povolených splátok dlžného výživného. O týchto námietkach sťažovateľa rozhodol okresný súd právoplatne až uznesením z 13. mája 2011. Teda v čase doručenia sťažnosti (26. apríla 2011) o námietkach sťažovateľa nebolo rozhodnuté. Sťažovateľ postup okresného súdu v označenom konaní hodnotí ako porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd 19. júla 2011 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a zaslanie relevantného súdneho spisu.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 24. augusta 2011. V jeho prílohe   predseda   okresného   súdu   predložil   súdny   spis   a   podrobnú   chronológiu   úkonov okresného   súdu   i   účastníkov   v   napadnutom   konaní,   z   ktorej   vyplývajú   tieto   podstatné skutočnosti zhodné zo zisteniami ústavného súdu:

Dňa   11. januára 2001   boli   okresnému   súdu   doručené   námietky   sťažovateľa   proti exekúcii   podľa   §   50   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“).

Dňa   22.   novembra   2001   bola   na   okresnom   súde   spísaná   zápisnica   s oprávnenou v napadnutom   exekučnom   konaní,   z ktorej   vyplýva,   že   sťažovateľ   začal   splácať   dlžné výživné a v prípade, ak splatí dlžné výživné v celosti, tak oprávnená zoberie svoj návrh „na výkon rozhodnutia“ v celom rozsahu späť.

Dňa 18. novembra 2004 bolo okresnému súdu doručené podanie exekútora, ktorý mu oznámil,   že   oprávnená   netrvá   na   exekúcii,   keďže   sťažovateľ   vyrovnal   pohľadávku s príslušenstvom   a navrhol   exekúciu   zastaviť   v časti   istiny   a oprávneného   zaviazal na úhradu trov exekúcie tak, ako boli vyčíslené predbežné trovy exekúcie v upovedomení o začatí exekúcie.

Dňa   14.   februára   2011   vyššia   súdna   úradníčka   uznesením   zamietla   námietky sťažovateľa, ako aj podnet exekútora na zastavenie exekúcie.

Dňa 2. marca 2011 bolo okresnému súdu doručené odvolanie proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky o zamietnutí námietok sťažovateľa.

Dňa 4. apríla 2011 bol okresným súdom predložený spis Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa.

Dňa 13. mája 2011 bol krajským súdom vrátený súdny spis okresnému súdu ako predčasne predložený s poukazom na postup podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   s tým,   aby sudkyňa   opätovne   rozhodla   o odvolaní   sťažovateľa.   V prevyšujúcej   časti   krajský   súd potvrdil uznesenie okresného súdu.

Uznesením z 13. mája 2011 okresný súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že jeho námietky   zamietol.   Uvedené   uznesenie   okresného   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   podľa vyznačenej doložky na uznesení 26. mája 2011.

Predseda   okresného súdu   vo svojom   vyjadrení k vecnej   stránke prijatej   sťažnosti na jednej strane s poľutovaním konštatoval zbytočné prieťahy, na strane druhej uviedol, že „... povinný (sťažovateľ, pozn.) po začatí exekúcie dobrovoľne splnil to, čo mu ukladalo titulové súdne rozhodnutie a dobrovoľne dlžné výživné zaplatil. Túto skutočnosť oznámila matka   mal.   detí   súdnemu   exekútorovi   písomným   podaním   doručeným   exekútorovi   dňa 24. 11.   2003.   Mám   za   to,   že   vychádzajúc   z ust.   §   46   ods.   3   zákona   č.   233/1995   Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom ku dňu tohto oznámenia bolo povinnosťou   súdneho   exekútora   po   zistení   tejto   skutočnosti   od   ďalšieho   vykonávania exekúcie   upustiť   a upustenie   od   exekúcie   oznámiť   príslušnej správe   katastra   za   účelom vymazania   poznámky   o vedení   exekúcie   predajom   nehnuteľnosti   povinného.   Dávam   do pozornosti   ust.   50   ods.   1   posledná   veta,   podľa   ktorej   ak   po podaní   námietok   exekútor upustil od vymáhania exekúcie /§ 46/, o námietkach netreba rozhodnúť. Z vyššie uvedeného prehľadu procesných úkonov súdu je zrejmé, že súd už v roku 2003 dotazoval súdneho exekútora na stav v konaní. Keďže súdny exekútor neoznámil, že by bol od exekúcie upustil, súd o námietkach následne rozhodoval.

... je potrebné mať na zreteli predovšetkým v danej veci právne rozhodnú skutočnosť, a to že ak by súdny exekútor bol postupoval v súlade s ust. § 46 ods. 3 Exekučného poriadku a už v roku 2003 od exekúcie upustil a toto upustenie oznámil príslušnej správe katastra, súd by nerozhodoval o námietkach a exekúcia mohla byť už v roku 2003 ukončená.“.Predseda   okresného   súdu   v závere   svojho   vyjadrenia   zároveň   vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Sťažovateľ v podaní doručenom 21. septembra 2011 okrem iného vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 512/2000 z dôvodu, že okresný súd o jeho námietkach nerozhodol „po dobu viac ako 10 rokov“.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04), keďže   nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04, III. ÚS 229/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na   škodu   jednej   zo strán.   Výkon   rozsudku   alebo   rozhodnutia   súdu   treba   považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, respektíve práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že neexistujú   dôvody,   ktoré   by   umožňovali   hodnotiť   namietanú   fázu   (rozhodovanie o námietkach proti exekúcii) exekučného konania ako právne alebo fakticky zložitú.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní   súvisiaceho   súdneho   spisu   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by   sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

3. Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   viacerých   rozhodnutiach   zdôraznil,   že   požiadavku na rýchly a efektívny postup súdu pri rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného výkonu   rozhodnutia   je   vzhľadom   na   jeho   charakter   a účel   potrebné   posudzovať   ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04). K tomu je možné navyše uviesť, že urgentnú povahu konania a rozhodnutia súdu   o námietkach   v exekučnom   konaní   potvrdil   aj   zákonodarca   novelou   Exekučného poriadku č. 341/2005 Z. z., ktorou ustanovil povinnosť súdu rozhodnúť o námietkach proti exekúcii najneskôr do 60 dní od ich doručenia súdu (§ 50 ods. 2 Exekučného poriadku, pozn.).

V danom   prípade   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   o námietkach   sťažovateľa doručených   mu 11.   januára 2001   rozhodol   právoplatne   až uznesením   z 13.   mája 2011, ktorým   tieto   námietky   sťažovateľa   zamietol.   Skutočnosť,   že   okresný   súd   rozhodol o námietkach sťažovateľa po vyše desiatich rokoch, nie je podľa názoru ústavného súdu ničím ospravedlniteľná.

Na   tom   nič   nemení   skutočnosť,   že   po   dobrovoľnom   splnení   toho,   čo   ukladal exekučný   titul,   o   ktorom   sa   okresný   súd   dozvedel   z podania   oprávnenej   (doručeného súdnemu   exekútorovi   24.   novembra   2003,   pozn.)   doručeného   súdnym   exekútorom okresnému súdu 18. novembra 2004, nič nebránilo okresnému súdu, aby ukončil exekučné konanie, keďže nebol dôvod na to, aby sa pokračovalo v exekučnom konaní. Ústavný súd preto konštatuje, že neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu sa napadnuté exekučné konanie zbytočne neúmerne predĺžilo a trvá až doteraz.

Ústavný súd nemohol akceptovať ani špekulatívne koncipovanú obranu spočívajúcu v tvrdení   okresného   súdu,   že   ak   by   súdny   exekútor   upustil   od   vykonávania   exekúcie, o námietkach   by nebolo potrebné rozhodnúť (podľa § 46 ods.   3 Exekučného poriadku) predovšetkým z toho dôvodu, že bolo prvoradou povinnosťou okresného súdu primerane reagovať na vzniknutú situáciu (zanikol dôvod, pre ktorý sa exekúcia viedla), respektíve rozhodnúť o podaných námietkach včas bez ohľadu na aktivitu súdneho exekútora, ktorý mohol upustiť od vykonávanej exekúcie z dôvodu dobrovoľného plnenia.

Vychádzajúc   z uvedeného   zistenia   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   doterajším postupom   okresného   súdu   v tomto   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Na   základe   zistenia   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   okresným   súdom,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   sp. zn.   1   Er   512/2000   konal bez zbytočných prieťahov, keďže okresný súd vo veci do času rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti nerozhodol (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 7 000   €,   ktoré   odôvodnil   dlhodobou   právnou   neistotou   vo   vzťahu   k prebiehajúcemu exekučnému konaniu a nemožnosťou voľne nakladať so svojím nehnuteľným majetkom.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti neušlo pozornosti ústavného súdu, že sťažovateľ de facto uznal oprávnenosť exekučného titulu tým, že ho začal dobrovoľne plniť. V nadväznosti na to ústavný súd mal pochybnosť o miere jeho právnej neistoty   v súvislosti s rozhodovaním o jeho námietkach proti exekúcii v napadnutom konaní, keďže sťažovateľ dobrovoľne splnil to,   čo   mu   exekučný   titul   ukladal   (pred   24.   novembrom   2003),   čím   vlastne   negoval opodstatnenosť   svojich   námietok.   Skutočnosť,   že   okresný   súd o sťažovateľových námietkach   proti   exekúcii   právoplatne   rozhodol   až   26.   mája   2011 (uznesením   z 13.   mája   2011),   síce   viedla   ústavný   súd   k záveru   o vyslovení   porušenia označených   článkov   ústavy   a dohovoru,   ale   podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ najneskôr   od   24.   novembra   2003   už   nemohol   dôvodne   pociťovať   právnu   neistotu z materiálneho   hľadiska   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   námietkach   proti   exekúcii, keďže sám dobrovoľne splnil to, čo mu exekučný titul ukladal.

Vzhľadom na uvedené a doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho nečinnosť v konaní a rozhodovaní o námietkach   proti   exekúcii,   berúc do   úvahy predmet   konania   na   okresnom   súde   a   všetky   okolnosti   daného   prípadu   ústavný   súd považoval priznanie sumy 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 311,22 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania   nepresahuje   sumu   vypočítanú   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   za   dva   úkony   právnej služby vykonané v roku 2011 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti), teda neodporuje vyhláške, a preto sťažovateľovi priznal požadovanú sumu 311,22 € (bod 4 výroku nálezu).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011