znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 262/2010-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverenom zasadnutí   senátu 29. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., CSc., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 19 ods. 1, čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Národnej rady Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. Š. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2010 doručená sťažnosť I. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 19 ods. 1, čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a rozhodnutím   výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na preskúmanie   rozhodnutia Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „výbor“), ktoré v jeho veci podľa ústavného zákona č. 254/2006 Z. z. o zriadení a činnosti výboru Národnej rady Slovenskej republiky na   preskúmavanie   rozhodnutia   Národného   bezpečnostného   úradu   (ďalej   len   „ústavný zákon“) konali v rozpore s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. októbra 2005. V úvode sťažnosti namieta aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.   3 Sž 57/2009 a v závere tvrdí, že postupom týchto porušovateľov došlo tiež k porušeniu jeho niektorých práv zakotvených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Národný bezpečnostný úrad Slovenskej republiky (ďalej len „NBÚ“) rozhodnutím z 28. apríla 2009 (ďalej len „rozhodnutie NBÚ“) rozhodol o tom, že sťažovateľa nemožno považovať za osobu bezpečnostne spoľahlivú, pretože bol ako osoba zaradený a aktívne vykonával činnosť v štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   výbor   ako   príslušný   odvolací   orgán rozhodnutím   sp.   zn. VPR   NBÚ-2067-18/2006   z   24.   júna   2009   (ďalej   len   „rozhodnutie výboru“) potvrdil rozhodnutie NBÚ.

Sťažovateľ   preto   18.   augusta   2009   podal   najvyššiemu   súdu   žalobu o preskúmanie rozhodnutia   výboru   z 24.   júna 2009   a   najvyšší   súd   následne   rozsudkom sp. zn. 3 Sž 57/2009 z 11. marca 2009 žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   podrobne   rozoberajúc skutkový   a právny   stav v jeho veci tvrdí, že preskúmavanie rozhodnutí NBÚ nemá byť v právomoci výboru, ale malo   by   podliehať   dvojstupňovej   kontrole   pred   všeobecným   súdmi   v rámci   správneho súdnictva, nie ako to je upravené v súčasnosti v ústavnom zákone, keď fyzická osoba nemá proti prvostupňovému rozhodnutiu najvyššieho súdu možnosť podať opravný prostriedok.Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. NR SR a výbor Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu na základe prijatého ústavného zákona č. 254/2006 Z.z. porušili   vyššie   uvedené   články   Ústavy   SR   a   súvisiace   legislatívne   akty,   čím   znemožnili sťažovateľovi domôcť sa svojho práva pred nezávislým a nestranným odvolacím orgánom v prvostupňovom   odvolacom   konaní   ako   aj   domôcť   sa   svojho   práva   pred   nezávislým a nestranným odvolacím orgánom, ktorý môže rozhodovať v zmysle zmeny o merite veci v druhostupňovom odvolacom konaní.

2. Ústavný zákon č. 254/2006 Z. z bol prijatý v rozpore s nálezom ústavného súdu č. PL. ÚS 6/04-67 zo dňa 19. októbra 2005 a nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods.   2   a   s   čl.   46   ods.   1,   2,   3   ústavy.   Rozhodnutie   ústavného   súdu   je   konečné a všeobecne záväzné. Z dôvodu, že táto skutočnosť nebola NR SR a príslušným výborom akceptovaná,   Ústavný   súd   SR   ukladá   Národnej   Rade   Slovenskej   republiky,   aby   zrušila výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na   preskúmavanie   rozhodnutí   Národného bezpečnostného úradu a prijala také opatrenia, ktorými zaručí, že právomoci odvolacieho orgánu na individuálne preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu sa prenesú   na   nezávislý   a   nestranný   súdny   orgán,   ktorý   bude   mať   možnosť   rozhodovať o merite prejednávanej veci, prijímať a meniť rozhodnutia v zmysle Ústavy SR.

3. Zákon č. 215/2004 Z. z. nie je v súlade so základnými právami a slobodami podľa Ústavy SR, pretože podľa neho nie je možné rozlišovať osoby, ktoré sa dopustili porušenia zákona a ktoré nie. Zákon postihuje všetky osoby rovnako, vrátane tých, ktorí pred rokom 1989 sa nedopustili porušenia vtedy platného právneho poriadku.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 120, 23 Eur podľa   §   11   ods.   2   vyhlášky   655/2004   Z.   z.,   ktorú   je   výbor   Národnej   rady   Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu.

5. Vzhľadom k skutočnosti, že kauza sťažovateľa trvá od roku 2005 a vzhľadom k   nevymožiteľnosti   práva,   za   ktorú   sťažovateľ   nenesie   vinu   priznáva   sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Eur...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vychádzajúc   z obsahu   podania   sťažovateľa   z 20.   mája   2010   označeného   ako „Ústavná sťažnosť“ ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek tomu, že je sťažovateľ zastúpený právnym zástupcom, neobsahuje jasný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený jasne, presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci.

Formulácia návrhu na rozhodnutie je nevykonateľná a nezrozumiteľná, keďže petit sťažnosti   požadovaný   sťažovateľom,   ktorým   je   ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), nie je zhodný s tým, čo uvádza v úvode a odôvodnení sťažnosti. Sťažovateľ označuje za porušovateľov ústavy a svojich základných práv predovšetkým národnú radu, jej výbor a tiež aj najvyšší súd, ale v petite už napadnuté konanie najvyššieho súdu (spomínaného v úvode sťažnosti) nie je vôbec namietané.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že národná rada a jej výbor mali prijatím ústavného zákona porušiť viaceré články ústavy, ktoré mu znemožnili „domôcť sa svojho práva pred nezávislým   a   nestranným   odvolacím   orgánom   v   prvostupňovom   odvolacom   konaní   ako aj domôcť   sa   svojho   práva   pred   nezávislým   a   nestranným   odvolacím   orgánom“, a tiež sa domnieva, že   „Zákon   č.   215/2004   Z.   z.   nie   je   v   súlade   so   základnými   právami a slobodami podľa Ústavy SR.“.

Ústavný súd konštatuje, že týmto požiadavkám sťažovateľa nie je možné v konaní, podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyhovieť jednak preto, že okrem toho, že sú formulované veľmi všeobecne, na podanie takéhoto návrhu nie je aktívne legitimovanou osobou podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) až i) ústavy.

Z návrhu na rozhodnutie jeho podania vyplýva tiež taká požiadavka, o ktorej ústavný súd   nemá   právomoc   konať,   a   to   posudzovanie   súladu   namietaného   ústavného   zákona s ústavou,   ktoré   majú   rovnaký   stupeň   právnej   sily,   a podľa   judikatúry   ústavného   súdu podaného pri výklade ústavy „neexistuje rozdiel medzi ústavou a ústavným zákonom“, resp. „v   procedúre   prerokúvania,   prijímania   a   vyhlasovania   ústavy   a   ústavných   zákonov   nie sú právne rozdiely (I. ÚS 39/93).

Ústavný súd je predovšetkým nezávislým súdnym orgánom na ochranu ústavnosti, ktorý má presne špecifikované právomoci vymedzené v čl. 125 až čl. 129 ústavy a čl. 136 ústavy, a v zmysle nich nemôže preskúmavať predpisy   rovnakej právnej sily (obdobne napr. m. m. PL. ÚS 14/00, II. ÚS 109/08).

Národná   rada   je   podľa   čl.   72   ústavy   jediným   ústavodarným   a   zákonodarným orgánom Slovenskej republiky, ktorý má podľa čl. 86 písm. a) ústavy oprávnenie uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú.

Z uvedeného vyplýva, že do   okruhu ústavou vymedzených právomocí ústavného súdu   nepatrí   oprávnenie   prikazovať   národnej   rade   rušiť   jej   výbory,   ktoré   boli   riadne zriadené na základe ústavného zákona, a ani ukladať povinnosti na prijatie takých zákonov, ktoré by upravovali prípadné dvojinštančné preskúmavanie rozhodnutí NBÚ všeobecnými súdmi v správnom súdnictve, ako to požaduje sťažovateľ.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez toho,   aby   sa   bližšie   zaoberal   argumentáciou   sťažovateľa   vo   vzťahu   k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2010