znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 262/09-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v konaní   vedenom pod sp.   zn.   10   C   47/2005   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Co 120/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2009 doručená sťažnosť Ing. T. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   a základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 47/2005 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 120/2006.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupoval   od   9.   mája   2005 ako navrhovateľ v konaní o ochranu osobnosti vedenom pred okresným súdom. Za odporcu v tomto konaní sťažovateľ označil Ing. T. N., B. (ďalej len „odporca“). Odporca ako vedúci služobného   úradu   na   Úrade   vlády   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   č.   6957/2004 z 18. marca 2004 zmenil štátnozamestnanecký pomer sťažovateľa ako štátneho zamestnanca tak, že ho zaradil mimo štátnu službu. Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie. Keďže vedúci služobného úradu ako orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, odvolaniu sám nevyhovel, predložil podľa § 137 ods. 7 druhej vety zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v rozhodnom čase   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   službe“)   odvolanie   spolu   so   spisovým   materiálom odvolaciemu orgánu – Úradu pre štátnu službu (ďalej len „Úrad“). Predsedovi Úradu však prvostupňový orgán so spisovým materiálom zaslal i sprievodný list, s obsahom ktorého tiež oboznámil   predsedu   disciplinárnej   komisie   Úradu,   keďže   sa   proti   sťažovateľovi   viedlo aj disciplinárne konanie.

Podľa   názoru   sťažovateľa „neoprávnený,   protizákonný zásah do mojej   osobnosti zo strany Ing. N.– odporcu spočíva najmä v tom, že menovaný bez toho, aby mu to zákon o štátnej službe alebo iný zákon ukladal, či umožňoval, neoprávnene vyhotovil a predložil dva listy č. 9997/2004 zo dňa 23. 4. 2004 s nepravdivými a klamlivými údajmi“. Sťažovateľ totiž tvrdí, že „zákonnou povinnosťou odporcu ako prvostupňového správneho orgánu... podľa   ustanovenia   §   137   ods.   7   zákona   o štátnej   službe   bolo   bez   zbytočného   odkladu predložiť   moje   odvolanie   spolu   so   spisovým   materiálom   odvolaciemu   orgánu,   v danom prípade predsedovi Úradu... a nie vtedajšiemu predsedovi odvolacej disciplinárnej komisie Úradu...“. Tieto názory a tvrdenia viedli sťažovateľa k podaniu žaloby o ochranu osobnosti na okresnom súde.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   10   C   47/2005-244   z 18.   januára   2006   žalobu sťažovateľa zamietol a uložil mu povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie okresný súd oprel o nedostatok pasívnej legitimácie odporcu, pretože „napísal predmetný list v rámci úradného konania vo veci štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, podľa   11   hlavy   zákona   o štátnej   službe   v platnom   znení“,   a preto „nie   je   nositeľom procesného postavenia žalovaného“.

V rozsudku okresný súd tiež uviedol, že vzhľadom na dôvod zamietnutia žaloby „v odôvodnení rozsudku neuvádza, či obsah listov bol alebo nebol spôsobilý vyvolať zásah do   osobnostných   práv   žalobcu,   chránených   ustanovením   §   11   Občianskeho   zákonníka. Žalovaný v citovanom liste podal stanovisko na základe akých skutkových okolností vydal rozhodnutie č. 6957/2004 a prečo odvolanie nemieni vyhovieť v rámci autoremedúry.“.

Rozsudok   okresného   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním   z 28.   februára   2006, ktoré odôvodnil tvrdením, že okresný súd „dostatočne neskúmal na strane žalovaného stav vyplývajúci z hmotného práva (napr. zákon o štátnej službe, Správny poriadok, Ústava SR), že   tento   je   subjektom   povinností,   ktoré   sú   predmetom   konania“.   Podľa   sťažovateľa z napadnutého   rozsudku „nie   je   známe   na   základe   akých   konkrétnych   a preukázaných skutočností dospel súd k výroku o pasívnej legitimácii žalovaného“. Sťažovateľ tiež tvrdil, že „z úrovne súdu došlo k porušeniu § 182 ods. 1 vyhl. MS SR č. 543/2005 Z. z. tým, že z písomností, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, bol odcudzený druhý list č. 9997/2004 z 23. 4. 2004, ktorý svojvoľne vyhotovil žalovaný...“, pričom „práve na tomto druhom... liste žalovaného bola taktiež postavená moja žaloba o ochranu mojej osobnosti“.

Ďalej sťažovateľ vo svojom odvolaní dôvodil, že hoci 10. októbra 2005 „predložil súdu...   písomnú   žiadosť   o uplatnenie   práva   na   prednesenie   a   doplnenie...   konkrétnych návrhov pre vykonanie dokazovania na pojednávaní dňa 17. 10. 2005“, „tieto predložené návrhy   samosudkyňa   bezdôvodne   ignorovala,   dôkazom   čoho   je   skutočnosť,   že o mojich návrhoch pre vykonanie dokazovania nie je žiadna zmienka v zápisnici o pojednávaní“. Vo vzťahu k dokazovaniu pred okresným súdom sťažovateľ namietal, že „z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, aké konkrétne dôkazy boli vykonané vo vzťahu k zamietnutiu mojej žaloby s poukázaním na pasívnu legitimáciu žalovaného“.

Sťažovateľ   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   napokon   namietal, že z obsahu jeho odôvodnenia „je nesporné, že súd si osvojil a argumentoval v odôvodnení rozsudku   s niektorými   zavádzajúcimi,   klamlivými   výrokmi   –   výpoveďami   svedkov a to JUDr. P.   a JUDr.   H.   Súdu   je   dostatočne   známe   a preukázané,   že   títo   svedkovia žalovaného   sú   osobami   nedôveryhodnými   nakoľko   sa   podieľali   na   mojom   nezákonnom vydávaní rozhodnutí o mojom prepustení zo stálej štátnej služby a i t. č. sú na nich podané trestné   oznámenia   o možnom   spáchaní   trestných   činov.   Preto   je   nesprávne,   že   súd si v rozpore s ust. § 131 ods. 1 OSP osvojil ich klamlivé a krivé výpovede a uvádza ich aj vo svojom odôvodnení rozsudku. Navyše súd si účelovo prispôsobil, upravil výrok svedka JUDr. H., čím súd tak porušil § 132 OSP...“.

Sťažovateľ   doručil   22.   apríla   2008   predsedníčke   krajského   súdu „sťažnosť na zbytočné prieťahy v súdnom konaní, č. k. 8 Co 120/06“. Predsedníčka krajského súdu v odpovedi z 12. júna 2008 zhodnotila podanú sťažnosť ako dôvodnú.

Rozsudkom č. k. 8 Co 120/2006-325 z 25. novembra 2008 krajský súd odvolaním napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   a nepriznal   odporcovi   náhradu   trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom   súdu   prvého   stupňa   o nedostatku   pasívnej   legitimácie   odporcu   v predmetnom konaní, pričom doplnil, že v sporných listoch odporca «neprezentoval... svoje súkromné názory, ale podal svoje „stanovisko“ k odvolaniu žalobcu, pričom konal v rámci činnosti vedúceho   služobného   úradu   –   Úradu   vlády   SR.   Aj   vzhľadom   na   charakter   listiny obsahujúcej   predmetné   výroky   (stanovisko   k odvolaniu   vypracované   v súvislosti s predložením disciplinárneho spisu odvolaciemu orgánu), nie je vyhotovenie týchto listov takým výnimočným chovaním žalovaného, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako vybočenie z realizácie   činnosti   právnickej,   či   fyzickej   osoby,   ktoré   by   bolo   možné   považovať za tzv. exces, za ktorý by bol občianskoprávnymi sankciami voči dotknutej fyzickej osobe postihnutý priamo žalovaný.».

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ voči rozsudku okresného súdu v podstate   zopakoval   námietky,   ktoré   už   boli   obsahom   jeho   odvolania.   Rozsudok odvolacieho   súdu   napadol   tvrdením,   že   krajský   súd „formálne   prevzal   výsledky z nevykonaného,   klamlivého   dokazovania   Okresného   súdu   Bratislava   V,   ktoré   však sťažovateľ   preukazným   spôsobom   spochybnil   tým,   že   predložil   listinné   dôkazy   o tom, že nikdy sa na Úrade vlády, ale ani v disciplinárnej komisii nevyhotovovali obdobne hanlivé stanoviská k odvolaniu jednotlivých ich rozhodnutí v rámci postúpenia spisového materiálu odvolaciemu správnemu orgánu“. Sťažovateľ je toho názoru, že „odvolací súd v podstate nevykonal   ani   jedno   dokazovanie   vo   vzťahu   k...   námietkam   sťažovateľa,   uvedených v odvolaní...“.

Sťažovateľ   navyše   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   zákonná   sudkyňa na okresnom súde „v rámci postúpenia spisu na odvolací senát kraja vedome nezaložila do spisu dva rovnaké hanlivé spisy pod č.   9997/2004 zo dňa 23.   04.   2004 s rovnakým obsahom voči osobe sťažovateľa“. Vzhľadom na to sťažovateľ adresoval 19. apríla 2006 predsedníčke   krajského   súdu   list,   v ktorom   na   tento   nedostatok   upozornil.   Sťažnosť na zákonnú   sudkyňu   spolu   s podnetom   na   začatie   disciplinárneho   konania   proti   nej adresoval aj ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky. Na sťažnosť reagoval predseda okresného   súdu   listom   z 15.   apríla   2008,   v ktorom   k námietke   o chýbajúcich   listinných dôkazoch v spise uviedol, že „list zo dňa 23. 4. 2004 adresovaný Úradu pre štátnu službu, Ľ. P... bol založený v spise bez žurnalizácie“. Predseda okresného súdu túto skutočnosť zdôvodnil   tým,   že „k   žurnalizácii   tohto   dôkazu   nedošlo,   nakoľko   pri prečítaní   obsahu dôkazu   č.   l.   274-275   sa“ asistentka „domnievala,   že tento   dôkaz   bol   daný   duplicitne. Nevšimla si,   že hoci obsah listov je totožný,   je adresovaný inej osobe.“.   Podľa   názoru predsedu okresného súdu „zo strany súdu došlo k administratívnej chybe, ale to nemohlo ovplyvniť rozhodovanie, keď namietané dôkazy v spise boli a sudca sa s nimi vysporiadal“.

Sťažovateľ   požiadal   predsedníčku   krajského   súdu   o prešetrenie   vybavenia   jeho sťažnosti   predsedom   okresného   súdu.   V   odpovedi   z   20. mája 2008   zhodnotila podpredsedníčka   krajského   súdu   neopodstatnenosť   žiadosti   sťažovateľa,   keď   zistila, že predseda okresného súdu podanú sťažnosť vybavil riadne.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu poukázal na skutočnosť, že 26. novembra 2008 podal na krajskom súde „návrh na doplnenie zápisnice + námietky účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania“. Krajský súd o tomto návrhu rozhodol tak, že mu uznesením č. k. 8 Co 120/2006-322 zo 16. decembra 2008 nevyhovel. Svoje rozhodnutie zdôvodnil poukazom na ustanovenie § 52 ods. 5 prvej vety vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   543/2005   Z.   z.   o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa do zápisnice o súdnom pojednávaní zapíše len   podstatný   obsah   výpovedí   a prednesov,   ako   aj   názorom,   že   námietku   nesprávnej protokolácie je prítomný účastník konania oprávnený uplatniť „najneskôr do skončenia predmetného pojednávania“, čo sťažovateľ nevyužil. Sťažovateľ je toho názoru, že týmto uznesením predsedníčka senátu krajského súdu „porušila ust. § 40 ods. 3, ale aj ust. § 117 ods.   1,   2   OSP   tým,   že   nevykonala   účinné   opatrenie   a vec   nepostúpila   na   rozhodnutie nadriadenému senátu“.

Napokon sťažovateľ v predloženej sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keď podľa jeho názoru „zbytočné prieťahy v rozhodovaní odvolacieho súdu sú evidentné z priložených listinných dôkazov, ktoré uznala aj predsedníčka KS a trvali vyše 32 mesiacov“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd meritórne rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo Ing. T. L. priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   8   Co   120/06   a postupom   Okresného   súdu Bratislava V. v konaní vedenom pod č. k. 10 C 47/05 porušené bolo

2. Základné právo Ing. T. L. priznané podľa čl. 48 ods. 1, ods. 2 ústavy postupom Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   č.   k.   8   Co   120/06   a postupom Okresného súdu Bratislava V. v konaní vedenom pod č. k. 10 C 47/05 porušené bolo

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn.: 8 Co 120/06-325 zo dňa 25. 11. 2008 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V. pod sp. zn.: 10 C 47/05-244 zo dňa 18. 01. 2006, Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia na nové konanie

4. Ing.   T.   L.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 13 333.-   € (slovom   trinásťtisíctristotridsaťtri   eur),   ktoré   sú   povinní   Okresný   súd   Bratislava V. a Krajský   súd   v Bratislave   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu rovným dielom

5. Okresný   súd   Bratislava   V.   a Krajský   súd   v Bratislave   súd   povinní   zaplatiť rovným dielom   trov   právneho   zastúpenia   Ing.   T.   L.   v sume   882,23   €   (slovom osemstoosemdesiatdva eur) na účet právneho zástupcu JUDr. P. Č. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ doručil 1. júna 2009 ústavnému súdu podanie označené ako „Doplnenie ústavnej sťažnosti zo dňa 25. 03. 2009“, v ktorom informoval, že jeho podnet a opakovaný podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   bol   Krajskou   prokuratúrou   v B.   a následne i Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky vybavený so záverom, že „nie sú splnené zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti   sťažnosti   napádajúcej   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   10   C   47/2005-244 z 18. januára   2006   ústavný   súd   poukazuje   na   citovaný čl.   127   ods.   1   ústavy, ktorý podmieňuje   právomoc   ústavného   súdu   na konanie   o sťažnostiach   fyzických   osôb a právnických osôb zistením, že ochranu tam uvedeným právam a slobodám neposkytuje iný súd. V opačnom prípade ústavný súd nemá dostatok právomoci na poskytnutie takejto ochrany a predbežne prerokúvanú sťažnosť musí odmietnuť (ide o tzv. princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu). Vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok okresného súdu bol rozhodnutím súdu prvého stupňa, mal sťažovateľ možnosť podať proti nemu riadny opravný prostriedok – odvolanie, na základe ktorého ochranu základným právam, ktorých porušenie v prvostupňovom konaní sťažovateľ tvrdil, bol oprávnený poskytnúť krajský súd ako súd odvolací. To vylučuje právomoc ústavného súdu konať o predloženej sťažnosti v uvedenej časti, preto v tomto rozsahu ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   označených základných   práv   i   ďalších   ustanovení   ústavy   a   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 8 Co 120/2006-325 z 25. novembra 2008, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ťažiskovou námietkou sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie bolo tvrdenie, že „odvolací súd   neumožnil   sťažovateľovi   predniesť   a doplniť   svoje   prednesy,   návrhy,   námietky na vedenie tohto konania predsedom odvolacieho senátu, neumožnil sťažovateľovi na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu, ale ani k právnej stránke veci“. To potom malo mať za následok aj ústavnoprávne významné nedostatky v kvalite odôvodnenia rozsudku krajského súdu.

K uvedenej sťažnostnej námietke ústavný súd použijúc svoju judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, uvádza, že priebeh odvolacej fázy konania sa nemusí v každom konkrétnom prípade vyznačovať dokazovaním. Ak súd prvého stupňa objasní skutkový stav veci v miere nevzbudzujúcej žiadne pochybnosti z hľadiska skutkového základu následného prvostupňového   rozhodnutia   a   ak v odvolaní   účastník   konania   neuvedie   žiadne   dôkazy, ktoré   má   na   mysli   §   205a   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   pre   spravodlivé   rozhodnutie   odvolacieho   súdu môže   postačovať   prerokovanie   odvolania   bez   uskutočnenia   dokazovania   s tým, že v rozhodnutí o odvolaní sa druhostupňový súd obmedzí na stotožnenie sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvostupňového. Ústavný súd sa tak nevyhnutne musel zamerať na posúdenie konania pred okresným súdom a pred krajským súdom ako jedného celku.

V prvostupňovej fáze posudzovaného konania sťažovateľ predložil okresnému súdu dôkazy,   ktoré   mali   viesť   k vyhoveniu   jeho   žalobe.   Okresný   súd   však   žalobu   zamietol na základe zistenia, že sťažovateľom označený odporca nie je pasívne legitimovaný v spore o ochranu osobnosti. Na takýto záver postačovali okresnému súdu dôkazy dosvedčujúce skutočnosť   zmeny   štátnozamestnaneckého   pomeru   sťažovateľa,   skutočnosť   podania odvolania   sťažovateľom   a skutočnosť   následného   postupu   odporcu   v pozícii prvostupňového   orgánu   v konaní   podľa   zákona   o štátnej   službe.   Z týchto   skutkových záverov (ktoré mimochodom neboli medzi účastníkmi konania sporné) aj podľa názoru ústavného   súdu   bolo   možné   rozhodnúť   o sťažovateľovej   žalobe   bez akýchkoľvek pochybností, a teda bez potreby vykonávania ďalších dôkazov. Preto, ak okresný súd využil ustanovenie   § 120   ods.   1 druhej   vety   OSP (súd   rozhodne,   ktoré z označených   dôkazov vykoná)   a krajský   súd   jeho   skutkové   závery   považoval   za dostatočné   pre   rozhodnutie o predmete   konania,   nemožno   za   žiadnych   okolností   uvažovať   o prípadnom   porušení základných práv sťažovateľa postupom krajského súdu pri prerokúvaní podaného odvolania.Ak v tejto súvislosti sťažovateľ namietal, že okresný súd sa pri zisťovaní skutkového stavu veci jednostranne zameral na výpovede svedkov JUDr. P. a JUDr. H., ústavný súd poukazuje na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, v ktorom sa uvádza, že „súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, svedkov Ing. J. P., Ing. T. G., Ing. A. Č., JUDr. D. P., JUDr. H.   M.,   Ing.   J.   T.   Ing.   P.   S.,   oboznámením   sa so spisom   NS   SR č.   SZ   97/2004, rozhodnutím č. 6957/2004 zo dňa 18. 3. 2004, rozhodnutím č. VŠS-22253/2004 zo dňa 2. 6. 2004,   listom   vedúceho   služobného   úradu   č. 9997/2004   zo   dňa   23.   4.   2004,   ostatnými listinnými dôkazmi...“. Okresný súd teda vykonal aj iné dôkazy, než namietané výsluchy dvoch   svedkov,   vysvetlil   však,   že   ostatné   svedecké   výpovede   k objasneniu   skutkového stavu   veci   neprispeli.   Navyše okresný   súd   celkom   jasne v odôvodnení   svojho rozsudku uviedol, že vzhľadom na zamietnutie žaloby pre nedostatok pasívnej legitimácie odporcu „v odôvodnení rozsudku neuvádza, či obsah listov bol alebo nebol spôsobilý vyvolať zásah do   osobnostných   práv   žalobcu,   chránených ustanovením   § 11   Občianskeho   zákonníka“. Pri takto naznačených skutkových, ale aj právnych záveroch prvostupňového súdu, nebolo potrebné vykonávanie ďalšieho dokazovania odvolacím súdom, a to obzvlášť s ohľadom na to, že sa stotožnil s právnym posúdením veci zo strany okresného súdu.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie zdôvodňoval sťažovateľ aj nesprávnym vyhodnotením predložených   listinných dôkazov, keďže   podľa   jeho   názoru   žiaden   z konajúcich   súdov   nevzal   do   úvahy   skutočnosť, že odporca ako vedúci služobného úradu zaslal sporný sprievodný list nielen odvolaciemu orgánu,   ale   aj   predsedovi   disciplinárnej   komisie   Úradu.   K tejto   námietke   ústavný   súd opätovne poukazuje na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia okresného súdu, v ktorom uviedol, že „pokiaľ ide o zaslanie totožného listu aj predsedovi odvolacej disciplinárnej komisie   Úradu   pre   štátnu   službu,   ktorý   bol   aj   predsedom   poradnej   odvolacej   komisie, z rozhodnutia   o odvolaní   č.   VŠS-22253/2004   z   2. 6. 2004,   je   zrejmé,   že rozhodnutiu o odvolaní   predchádzalo   prerokovanie   odvolania   v poradnej   odvolacej   komisie.   Z toho vyplýva, že s predmetným listom by sa predseda odvolacej disciplinárnej komisie oboznámil aj z obsahu spisu, ktorého súčasťou sa tento list stal pri postúpení odvolaciemu orgánu“. Okresný   súd   sa   tak   riadne   vysporiadal   aj   s existenciou   druhého   listu.   Z tohto   dôvodu ústavný súd považuje za nedôvodné aj sťažnostné námietky týkajúce sa prípadného vplyvu administratívnych nedostatkov pri žurnalizácii druhého listu na postup a na naň nadväzujúce rozhodnutia oboch konajúcich súdov.

Napokon   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   vysporiadať   sa   i s námietkou sťažovateľa   smerujúcou   k samotnému   právnemu   posúdeniu   veci   okresným   súdom i krajským súdom, teda k záveru o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v predmetnom konaní. Ústavný súd stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu iba   vtedy,   ak   by   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Právny názor oboch súdov nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený. Okolnosti prerokúvaného prípadu totiž nasvedčujú, že za porušujúci označené základné práva by ho bolo možné považovať len v tom prípade, ak by sťažovateľ nemal inú možnosť právnej ochrany proti úradnému postupu odporcu, než je   žaloba   o   ochranu   osobnosti.   I samotný   okresný   súd   však   v odôvodnení   svojho rozsudku naznačil možnosť posúdenia konania odporcu ako vedúceho služobného úradu „podľa § 420 Občianskeho zákonníka“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   navrhol   ústavnému   súdu   vyslovenie   porušenia   základného práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom   zaručeného čl.   48 ods.   2 ústavy postupom krajského súdu. Túto časť svojho návrhu zdôvodnil tvrdením, že „odvolací súd neumožnil   sťažovateľovi...   na   záver   pojednávania   zhrnúť   svoje   návrhy,   vyjadriť sa k dokazovaniu, ale ani k právnej stránke veci“.

Zo zápisnice z pojednávania odvolacieho súdu z 25. novembra 2008, ktorá tvorila prílohu sťažnosti sťažovateľa, ústavný súd zistil, že právny zástupca sťažovateľa dostal možnosť vyjadriť sa k meritu prerokúvanej veci, čo aj využil, keď navrhol odvolaciemu súdu   zrušiť   prvostupňový   rozsudok   a vrátiť   vec   súdu   prvého   stupňa,   pričom   odkázal na dôvody, „ktoré sú v odvolaní dostatočne skutkovo a právne podložené“. Právny zástupca sťažovateľa tiež poukázal na to, „že je neprípustné, že súd sa riadne nezaoberal druhým listom, ktorý bol poslaný predsedovi disciplinárnej komisie“, a zdôraznil „tú časť svojho odvolania, že práve vo veci je dôležitý tento druhý list, ktorý bol podaný bez akéhokoľvek zákonného podkladu“.

Je tak zrejmé, že možnosť vyjadriť sa sťažovateľ na pojednávaní krajského súdu dostal, pričom ju využil predovšetkým odkazom na obsah podaného odvolania. Okrem toho v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ namietal, že „odvolací súd nevykonal žiadne dôkazy“. Preto jeho námietka o porušení práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom vyvoláva vnútornú rozpornosť jeho sťažnostnej argumentácie. S poukazom na odôvodnenie tohto   uznesenia   v časti   týkajúcej   sa   namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie tak ústavný súd nezistil žiadnu signalizáciu príčinnej súvislosti medzi postupom krajského súdu pri prerokúvaní odvolania a základným právom sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Preto aj v tejto časti ústavný súd posúdil sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

K návrhu   sťažovateľa   na   vyslovenie   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   krajského   súdu   ústavný   súd poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej sa   ochrana   základnému   právu zaručenému   čl.   48   ods.   2   ústavy   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy, ak v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   označenými   orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).

Z obsahu sťažnosti i z jej príloh jednoznačne vyplýva, že konanie krajského súdu bolo v čase doručenia sťažnosti (27. marca 2009) ústavnému súdu právoplatne ukončené. Preto v tejto časti je sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   v sťažnostnom   petite   napokon   navrhol   aj   vyslovenie   porušenia   jeho základného   práva   zaručeného čl.   48   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   z obsahu   odôvodnenia predloženej sťažnosti zistil, že v tomto prípade ide zrejme o chybu v písaní, keďže v časti odôvodnenia sťažnosti označenej ako „porušené základné právo“ cituje sťažovateľ čl. 48 ods. 1 ústavy tak, že „každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“. Avšak ústavný súd vzhľadom na to, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde   je   viazaný   návrhom   na   začatie   konania,   zaoberal   sa   aj   prípadným   porušením základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu.

Sťažovateľ   v predloženej   sťažnosti   neuviedol,   v čom   vidí   porušenie   svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, hoci zákon o ústavnom súde v § 20 ods. 1 ako povinnú obsahovú náležitosť návrhu na začatie konania predpisuje jeho odôvodnenie.

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   zrejmé,   že   za   zákonného   sudcu   treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol   natrvalo   alebo   dočasne   pridelený   na   výkon   funkcie   k   určitému   súdu,   jeho   funkcia nezanikla   a bol   určený   na   prejednanie   konkrétnej   veci   v súlade   s rozvrhom   práce   súdu (III. ÚS 116/06). Inak povedané, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu) miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce prijatého   v súlade   so   zákonom   (pozri   napr.   I. ÚS 8/94,   II. ÚS 15/96,   II. ÚS 43/97, II. ÚS 47/99, III. ÚS 31/01).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv zaručených   čl. 6   ods. 1   dohovoru   vyplýva,   že   zákonnosť   súdu   musí   byť   okrem   iného založená   na   jeho   zložení.   Súd   zriadený   zákonom   musí   byť   teda   obsadený   zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).

Sťažovateľ   žiadne   námietky   týkajúce   sa   vymedzených   kritérií   základného   práva na zákonného sudcu v odôvodnení svojej sťažnosti nevzniesol a obsah príloh predloženej sťažnosti ani žiadne takéto nedostatky v postupoch oboch konajúcich všeobecných súdov nesignalizuje. Preto   i   v tejto   časti   hodnotí   ústavný   súd   predloženú sťažnosť ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   preskúmal   z hľadísk   vyjadrených   sťažovateľom   v odôvodnení   jeho sťažnosti   napadnuté rozhodnutie krajského súdu   vo väzbe na prvostupňové rozhodnutie okresného   súdu   a   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť k záveru o porušení označených základných práv sťažovateľa zaručených ústavou, prípadne k záveru o porušení práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Preto   sťažnosť   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal (priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, náhrada trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009