znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 262/07-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť JUDr. A. L., K., zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 793/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. A. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 793/94   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   793/94 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. A. L.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. A. L. trovy právneho zastúpenia   v sume   6   296   Sk (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet jej advokátky JUDr. J. F., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti JUDr. A. L. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2007 doručená sťažnosť JUDr. A. L., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.   J.   F.,   K.,   pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 793/94.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že:„Žaloba bola podaná na súde 9. augusta 1994. Vo veci bol súdom prvého stupňa vyhlásený   rozsudok   č.   k.   14   C   793/94-93   z   12.   11.   1999,   ktorý   však   bol   uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 16 Co 514/00-113 z 22. 2. 2001 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Napriek tomu, že vec bola krajským súdom vrátená okresnému   súdu   pred   viac   ako   6   rokmi,   nebola   vec   doposiaľ   ani   len   neprávoplatne rozhodnutá. Sťažnosťou z 27. apríla 2007 sťažovala som sa u predsedu okresného súdu na prieťahy   v   konaní.   Listom   z   3.   5.   2007   mi   predseda   súdu   odpovedal,   že   uznáva, že v období   od   11.   4.   2002   do   25.   7.   2006   došlo   k   prieťahom.   V   ďalších   obdobiach po vrátení veci krajským súdom prieťahy neuznal za dôvodné s poukazom, že v tomto čase došlo k vytýčeniu 3 pojednávaní. (...)

Z   doposiaľ   uvedených   skutočností   a   citovaných   ustanovení   právnych   predpisov vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   u   odporcu   pod   sp.   zn.   14   C   793/94,   v   ktorom   som ja účastníčkou,   došlo   k prieťahom.   Prieťahy   trvajú   prinajmenšom   od   11.   apríla   2002 až doposiaľ, keďže vo veci nebolo stále právoplatne rozhodnuté. (...)

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci nejde v tomto konaní o žiadnu okolnosť, ktorá by   odôvodňovala   zaver   takej   zložitosti   veci,   ktorá   by   mohla   negatívne   ovplyvniť,   resp. odôvodniť doterajší zdĺhavý priebeh konania V konaní ide o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čo je štandartná občianskoprávna vec.

Z hľadiska kritéria správania účastníka môžem konštatovať, že moje správanie bolo od   počiatku   aktívne.   Na   výzvy   súdu   som   vždy   v   stanovenej   lehote   odpovedala, na pojednávania   som   sa   prinajmenšom   od   11.   4.   2002   dostavila   osobne.   O   spôsobení prieťahov   z   mojej   strany   nemožno   hovoriť.   Argument   predsedu   súdu,   podľa   ktorého v období   od vrátenia   veci   krajským   súdom   do   11.   4.   2002,   je   celkom   neprijateľný a nepodstatný z pohľadu celkovej dĺžky konania.

Tretím   rozhodujúcim   kritériom   je   postup   súdu   Predmetné   konanie   sa   začalo 9. augusta 1994. Fakt, že v priebehu konania došlo z rôznych dôvodov niekoľkokrát k zmene zákonného sudcu, nemôže ísť na ťarchu mňa, ako účastníčky konania.

Nachádzam sa teda v stave právnej neistoty. (...) Domnievam sa, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná. Právna neistota, v ktorej sa nachádzam už 13 rokov trvá doposiaľ, keďže vo veci stále nebolo právoplatne rozhodnuté.“

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 793/94 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal   mu   vo   veci   konať bez zbytočných   prieťahov   a zaplatiť jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   27.   septembra   2007   predbežne   prerokoval a uznesením č. k. III. ÚS 262/07-8 ju prijal na ďalšie konanie.

K sťažnosti sa listom sp. zn. 1 SprV/516/2007 z 9. októbra 2007 vyjadril predseda okresného súdu, ktorý uviedol:

„Návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol v danej veci podaný na tunajšom súde dňa 9. 8. 1994 a sťažovateľka má v konaní procesné postavenie žalovanej.

Po výzve na zaplatenie súdneho poplatku zo dňa 28. 12. 1994 boli určené termíny pojednávaní na dni 22. 6. 1995, 3. 10. 1995, 24. 10. 1995, 21. 11. 1995, 3. 1. 1996, 24. 1. 1996, 22. 2. 1996, 10. 4. 1996, 9. 5. 1996, 12. 6. 1996, 5. 2. 1997 a 12. 3. 1997. Posledné z uvedených pojednávaní bolo odročené na neurčito a termín ďalšieho určený v mesiaci jún 1998   na   16.   7.   1998.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   ustálenia zostatkových hodnôt vecí tvoriacich rozsah BSM. Výsledok mimosúdneho jednania mal byť podľa uznesenia súdu oznámený do 15. 9. 1998. Sťažovateľka na výzvu súdu reagovala až podaním z januára 1999, ku ktorému žalobca predložil stanovisko dňa 19. 3. 1999. Následne bolo vytýčené pojednávanie na 8. 6. 1999. Ďalšie pojednávania boli určené na dni 5. 10. 1999, 9. 11. 1999 a 12. 11. 1999.

Na poslednom z týchto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok. V dôsledku   žalobcom   podaného   odvolania   a po   vykonaní   úkonov potrebných pre predloženie spisu odvolaciemu súdu (opakované urgencie zasielané právnej zástupkyni žalobcu) bol spis dňa 22. 11. 2000 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na   ktorom   sa   nachádzal   do   10.   4.   2001,   kedy   bol   vrátený   s   rozhodnutím,   ktorým   bol rozsudok tunajšieho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

Po   doručení   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Košiciach   bol   konajúcou   sudkyňou určený v júli 2001 termín pojednávania na 4. 10. 2001. Sťažovateľka sa tohto pojednávania nezúčastnila   z   dôvodu   náhlej   služobnej   zaneprázdnenosti.   Rovnako   ani   ďalšieho pojednávania   dňa   8.   11.   2001,   kde   neúčasť   ospravedlnil   právny   zástupca   sťažovateľky z dôvodu kolízie pojednávaní. Ďalšie pojednávanie, určené na 11. 4. 2002, bolo odročené z dôvodu neprítomnosti žalobcu.

V období od 11. 4. 2002 do 25. 7. 2006 v konaní nebol vykonaný úkon. Dňa 25. 7. 2006 bolo určené pojednávanie na 24. 10. 2006. Dňa 8. 9. 2006 bol v danom konaní doručený nález ústavného súdu (nachádza sa v spise na č. l. 135 a nasl.). Pojednávanie zo dňa 24. 10. 2006 bolo odročené na neurčito za účelom predloženia návrhov na doplnenie dokazovania účastníkmi konania.

V novembri 2006 bolo určené pojednávanie na 13. 2. 2007. Na základe žiadosti žalobcu z dôvodu práceneschopnosti jeho právnej zástupkyne bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Dňa 26. 4. 2007 podala sťažovateľka žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov v konaní a nasledujúci deň podala sťažnosť na prieťahy v danom konaní.

Za účelom zabezpečenia potrebných podkladov pre zistenie existencie podmienok pre rozhodnutie o žiadosti sťažovateľky boli v mesiaci máj a jún 2007 vykonávané úkony. Podaním zo dňa 14. 8. 2007 sťažovateľka oznámila, že na svojej žiadosti zo dňa 26. 4. 2007 netrvá.

Dňa 30. 8. 2007 bol určený termín pojednávania na deň 20. 11. 2007. (...) V období od 11. 4. 2002 do 25. 7. 2006 vo veci nebol vykonaný žiaden úkon a toto obdobie je možné považovať za obdobie existencie zbytočných prieťahov.

Od uvedeného dátumu však súd vo veci koná a vytyčuje pojednávania. Nie je preto zrejmé, z akého dôvodu podala sťažovateľka sťažnosť a následne ústavnú sťažnosť práve v období, keď nečinnosť súdu už netrvala.

Naopak,   práve   sťažovateľka   podala   dňa   26.   4.   2007   bez   akejkoľvek   výzvy   súdu žiadosť o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku, hoci ju súd v tom čase na žiadne platenie   súdnych   poplatkov   nevyzval.   Ďalší   deň   adresovala   predsedovi   súdu   sťažnosť na prieťahy v konaní, pričom v danom období jeho dĺžku nepriaznivo ovplyvnila práve sama sťažovateľka podaním vyššie uvedenej žiadosti. Bez akéhokoľvek zdôvodnenia dňa 14. 8. 2007 oznámila, že na svojej žiadosti netrvá a v priebehu niekoľkých dní podala ústavnú sťažnosť (22. 8. 2007). (...)

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“

Rovnaké skutočnosti, ako uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, zistil aj ústavný súd z obsahu súdneho spisu a taktiež zistil, že na 15. november 2007 je vo veci stanovený   termín   pojednávania,   keďže   okresný   súd   27.   septembra   2007   vyzval   právnu zástupkyňu žalobcu, aby zabezpečila účasť svojho mandanta na pojednávaní.

Sťažovateľka v liste doručenom ústavnému súdu 16. októbra 2007 uviedla, že netrvá na ústnom prerokovaní veci.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným rozhodnutím   sa vytvára právna istota.   Preto pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Ústavný   súd   sa   podrobnejšie   nezaoberal   hodnotením   veci   podľa   týchto   troch kritérií v období   do 21. júna   2006,   pretože   o týchto   prieťahoch   rozhodol   už   nálezom č. k. III. ÚS 103/06-20 z uvedeného dňa, s ktorým sa stotožnil.

Ústavný súd už v náleze č. k. III. ÚS 103/06-20 z 21. júna 2006 (sťažnosť Ľ. K.) týkajúcom sa predmetného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 793/94 konštatoval, že vo veci došlo k zbytočným prieťahom, a to od 12. marca 1997 (keď bolo pojednávanie odročené na neurčito) do 24. júna 1998 (keď okresný súd nariadil termín pojednávania na 16. júl 1998) v trvaní 15 mesiacov a od 11. apríla 2002 (keď sa uskutočnilo pojednávanie) do 16. marca 2006 (keď bola ústavnému súdu podaná sťažnosť) v trvaní 3 rokov, čo spolu predstavuje 4 roky a 3 mesiace.

V období od 21. júna 2006 do rozhodnutia ústavného súdu vo veci ďalšie prieťahy v konaní okresného súdu zistené neboli. Okresný súd mal však problémy s doručovaním zásielok sťažovateľke, ktoré jej doručoval prostredníctvom mestskej polície, a sťažovateľka až následne oznámila svoju novú adresu.

Neušlo pozornosti ústavného súdu, že sťažovateľka účelovo požiadala okresný súd o oslobodenie od zaplatenia súdnych poplatkov. V období od 26. apríla 2007 do 22. augusta 2007 okresný súd zisťoval jej majetkové pomery, avšak po ich preukázaní sťažovateľka vzala   svoj   návrh   späť.   V tejto   časti   sa   sťažovateľka   spolupodieľala   na   vzniknutých prieťahoch v konaní.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   je ústavne   neakceptovateľné,   aby   konanie okresného súdu vo veci trvalo 13 rokov, aj keď v menšej miere sa na tomto stave podieľajú obaja   účastníci   konania.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   hodnotí   postup   okresného   súdu ako porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva sťažovateľky došlo nekonaním okresného súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 793/94 konať (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľka si uplatnila priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000   Sk,   ktoré   odôvodnila   tým,   že   nekonaním   okresného   súdu   je   v stave   právnej neistoty.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľky, vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 C 793/94 a prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov.   Dovŕšením opatrení smerujúcich zo strany ústavného súdu k odstráneniu stavu právnej neistoty bolo i priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľke v sume 60 000 Sk, pričom vzal do úvahy predmet sporu, jeho zložitosť a dĺžku jeho trvania. Výšku zadosťučinenia ústavný   súd   stanovil   najmä   s ohľadom   na   zistené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu a na uvedené   kritériá   riešenia   zisteného   porušenia   základných   práv.   Ústavný   súd   vzal do úvahy aj čiastočný podiel sťažovateľky na vzniknutých prieťahoch a vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel (body 3 a 5 výroku nálezu).

Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o náhrade trov konania okresným súdom.

Podľa   ustanovenia   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon právnej   služby   je   jedna   šestina   výpočtového   základu   vo   veciach   zastupovania   pred ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie je   možné   oceniť   peniazmi.   Predmet   konania   – ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade   nevyjadriteľný   v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením. Podľa § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky   výpočtovým   základom   na účely   tejto   vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za prvý   polrok   predchádzajúceho kalendárneho roka.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   si   uplatnila   trovy   právneho   zastúpenia   v sume 6 296 Sk. Ústavný súd jej priznal trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (prevzatie   a príprava   právneho   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom   a napísanie sťažnosti) po 2 970 Sk a dvakrát režijný paušál po 178 Sk, čo spolu predstavuje sumu 6 296 Sk, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2007