znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 262/06-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti K. Š., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Z., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 9/99, na neverejnom zasadnutí 6. decembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 9/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   30 C 9/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. K. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania K. Š. v sume 5 460 Sk (slovom päťtisícštyristošesťdesiat slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. M. Z., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti K. Š. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 262/06-14 z 23. augusta 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   (z   12. mája 2006)   K.   Š.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr. M.   Z.,   B.,   pre   namietané   porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 9/99.

Sťažovateľka   uviedla,   že   sa   ako   žalobkyňa   v   označenom   konaní   domáha   proti žalovanému   –   D.,   B.   (ďalej   len   „žalovaný“)   zaplatenia   dlžnej   mzdy   (za   prácu   nadčas) vo výške   37 282 Sk.   Žalobu   podala   21. januára 1999.   Okresný   súd   prvýkrát   pojednával vo veci   po   tridsiatich   mesiacoch   (19. septembra 2001).   V období   od   24. apríla 2002 do 6. októbra 2003   (cca   sedemnásť   mesiacov)   bol   okresný   súd   vo   veci   nečinný. Od 31. marca 2004   až do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   okresný   súd   vo   veci   opäť nekonal   aj   napriek   tomu,   že „... nejde   o   zložitú   vec   ani   po   vecnej   ani po skutkovej stránke...“.

Sťažovateľka   poukazujúc na fakt,   že   označené   konanie vedené   okresným   súdom nebolo dosiaľ právoplatne skončené žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 9/99, aby prikázal okresnému   súdu   konať   v   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   aby   priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk.

V   podaní   z   27. septembra 2006   doručenom   ústavnému   súdu   4. októbra 2006 sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   oznámila,   že   súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci. V prílohe uvedeného podania   doručila   ústavnému   súdu   vyčíslenie   požadovanej   náhrady   trov   konania pred ústavným súdom v sume 5 460 Sk.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   13. septembra 2006   sa   k   sťažnosti   vyjadril predseda   okresného   súdu   listom   sp. zn.   Spr.   3779/2006   z   12. októbra 2006,   doručeným ústavnému   súdu   23. októbra 2006,   v   ktorom   uviedol: „Ku   skutkovým   okolnostiam uvádzaným v sťažnosti nemám námietky. V prílohe Vám zasielam spis sp. zn.: 30 C 9/99 a vyjadrenie zákonnej sudkyne. Netrvám na ústnom prejednaní veci.“

Vo vyjadrení zákonnej sudkyne, pripojenom k vyjadreniu predsedu okresného súdu k sťažnosti z 12. októbra 2006, sa uvádza: „V predmetnej veci bolo posledným úkonom súdu   nariadenie   znaleckého   dokazovania   znalcom   z odboru   ekonomika   a podnikanie   - odvetvie   účtovníctvo,   personalistika   a   mzdy   (uznesenie   zo   dňa   11. 9. 2006,   č.   k.   30 C 9/1999-329).

Môj postup v danej veci (ako aj ostatných veciach pridelených do môjho súdneho oddelenia)   je   podmienený   objektívnymi   okolnosťami,   ktoré   nedokážem   vlastnými   silami ovplyvniť - počtom a skladbou vecí pridelených do súdneho oddelenia (do roku 2004 som vybavovala výlučne pracovnoprávne veci, ktoré patria medzi veci s nutnosťou ich vybavenia s osobitnou rýchlosťou konania), zaťaženosťou sudcu a pod.. Táto okolnosť je všeobecne známa a ja   sama som   ešte   v roku   2001   podľa   ust.   §   30   ods.   4 zák.   č.   385/2000   Z.   z. o sudcoch a prísediacich signalizovala predsedovi Okresného súdu Bratislava III. to, že nie som schopná bezprieťahovo a plynule vybavovať veci pridelené mi do súdneho oddelenia práve s poukazom na ich neprimeraný počet. Môj postup v priebehu roka 2005 a 2006 bol naviac   ovplyvnený   i   mojou   neprítomnosťou   na   Okresnom   súde   Bratislava   III   v   období od 1. 7. 2005 do 31. 12. 2005 (dočasné pridelenie na Krajskom súde v Bratislave) a i tým, že po návrate z dočasného pridelenia vyvstala potreba konať takmer vo všetkých veciach pridelených do môjho súdneho oddelenia. Po predložení spisu sudcovi kanceláriou dňa 6. 6. 2006 som vo veci konala takmer okamžite po mojom nástupe po čerpaní dovolenky na zotavenie.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami,   ako   aj   s   obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   týkajúceho sa posudzovaného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe predložených listín a obsahu spisu okresného súdu vo veci sp. zn. 30 C 9/99.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Žalobou   z   19. januára 1999   doručenou   okresnému   súdu   21. januára 1999 sa sťažovateľka domáhala proti žalovanému zaplatenia mzdy za prácu nadčas.

Dňa 14. apríla 1999 vyzval okresný súd sťažovateľku na odstránenie nedostatkov návrhu a doplnenie žaloby (najmä pokiaľ ide o formuláciu petitu a upresnenie hodnoty predmetu sporu). Sťažovateľka reagovala podaním z 24. mája 1999 doručeným okresnému súdu 25. mája 1999.

Okresný súd zaslal 8. septembra 1999 rovnopis žaloby žalovanému na vyjadrenie. Zároveň   ho   vyzval   na   predloženie   viacerých   listín.   Vyjadrenie   žalovaného   a žiadaných podkladov bolo okresnému súdu doručené 12. októbra 1999.

Okresný   súd   vyzval   16. novembra 1999   sťažovateľku,   aby   presne   špecifikovala výšku   uplatňovaného   nároku   (aj   na   základe   podkladov   zabezpečených   od   žalovaného). Sťažovateľka   reagovala   podaním   z   26. novembra 1999   doručeným   okresnému   súdu 29. novembra 1999   (požiadala   o   doplnenie   dokazovania   vyžiadaním   ďalších   podkladov od žalovaného).

Okresný   súd   vyzval   20. januára 2000   sťažovateľku   na   upresnenie   petitu   žaloby (výšky   uplatňovaného   nároku).   Sťažovateľka   reagovala   podaním   z   3. februára 2000 doručeným   okresnému   súdu   7. februára 2000   vyčísliac   predbežne   výšku   uplatňovaného nároku s tým, že definitívne bude môcť požadovanú výšku upresniť po žiadanom doplnení dokazovania   zo   strany   okresného   súdu,   vyžiadaním   ďalších   podkladov   od   žalovaného. Následne podaním z 10. marca 2000, doručeným okresnému súdu 15. marca 2000, upresnila prostredníctvom   právneho   zástupcu   (splnomocnenie   predložila   v prílohe   podania)   petit žaloby.

Zákonná sudkyňa nariadila súdnej kancelárii 17. marca 2000 vyzvať sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku. Výzva bola vypravená 2. mája 2000. Sťažovateľka zaplatila súdny poplatok v lehote 22. mája 2000.

Zákonná   sudkyňa   nariadila   14. júna 2001   pojednávanie   vo   veci   na   19. september 2001.   Spolu   s   predvolaním   zaslal   okresný   súd   žalovanému   10. júla 2001   výzvu na predloženie   interných   predpisov   upravujúcich   mzdové   ohodnotenie   zamestnancov v období,   ktorého   sa   týkala   žaloby   sťažovateľky.   Z dôvodu   nekompletnosti   senátu   bolo pojednávanie 19. septembra 2001 odročené na 8. október 2001.

Dňa   3. októbra 2001   predložil   žalovaný   okresnému   súdu   podklady   týkajúce sa mzdových nárokov sťažovateľky. Na pojednávanie konané 8. októbra 2001 sa zástupca žalovaného   nedostavil   včas.   Pojednávanie   bolo   vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť, ako aj vzhľadom na žiadosť sťažovateľky (ktorá chcela presne špecifikovať uplatňované nároky na základe doplnených podkladov), odročené na 12. november 2001.

Podaním   z   5. novembra 2001   doručeným   okresnému   súdu   6. novembra 2001 upresnila sťažovateľka výšku žalobou uplatňovaného nároku.

Na   pojednávanie   konané   12. novembra 2001   sa   bez   ospravedlnenia   nedostavil žalovaný ani jeho právny zástupca. Okresný súd pojednával vo veci a vypočul sťažovateľku. Pojednávanie bolo odročené na 17. december 2001.

Podaním   z   19. novembra 2001   doručeným   okresnému   súdu   22. novembra 2001 upresnil právny zástupca zmenu žaloby vykonanú sťažovateľkou podaním z 5. novembra 2001   (špecifikoval   jednotlivé   zložky   uplatňovaného   nároku,   ich   výšku   a   právny   titul) a navrhol   pripustenie   zmeny návrhu   podľa   §   95   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“).

Na   pojednávanie   konané   17. decembra 2001   sa   bez   ospravedlnenia   nedostavil žalovaný ani jeho právny zástupca. Okresný súd pojednávanie odročil na 30. január 2002 a právnemu zástupcovi žalovaného uložil poriadkovú pokutu.

Okresný   súd   zaslal   10. januára 2002   právnemu   zástupcovi   žalovaného   písomné vyhotovenie   rozhodnutia   o   uložení   poriadkovej   pokuty,   ako   aj   výzvu   na   vyjadrenie sa k zmene   žaloby.   Právny   zástupca   žalovaného   podal   23. januára 2002   proti   tomuto rozhodnutiu odvolanie.

Na   pojednávanie   konané   30. januára 2002   sa   dostavili   účastníci   aj   ich   právni zástupcovia.   Okresný   súd   pojednával   vo   veci.   Pojednávanie   odročil   na   6. marec 2002. Okresný súd v uvedený deň pojednával vo veci. Pojednávanie odročil na 24. apríl 2002 za účelom doplnenia dokazovania.

Dňa   15. apríla 2002   doručil   žalovaný   okresnému   súdu   podanie   z   11. apríla 2002, v ktorom navrhol uzavretie zmieru (§ 99 OSP) s tým, aby „... súd vykonal pokus o zmier s navrhovateľkou (...) aby súd schválil takto uzavretý zmier.

D.,   v zastúpení   Dr.   J.   H.,   riaditeľom   (...)   sa   zaväzuje   navrhovateľke   Dr. K.   Š., zaplatiť rozumnú sumu v čiastke, ktorú určí súd do troch dní od právoplatnosti uznesenia o schválení zmieru“.

Pokynom zo 17. apríla 2002 nariadila zákonná sudkyňa súdnej kancelárii oznámiť účastníkom konania zrušenie termínu nariadeného pojednávania z dôvodu „neprítomnosti sudcu“ a   vyzvať   právneho   zástupcu   odporcu   na   upresnenie,   či   vzhľadom   na   podanie z 11. apríla   2002   uznával   sťažovateľkinu   pohľadávku   v   uplatnenej   výške,   s   poučením, že ak malo byť uvedené podanie návrhom na uzavretie zmieru, musí byť určité, čo do výšky peňažného plnenia.

Sťažovateľka   nahliadla   do   spisu   13. mája 2002.   Následne   22. mája 2002   doručila okresnému   súdu   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podanie   z   21. mája 2002, v ktorom   vyčíslila   výšku   plnenia   zo   strany   žalovaného   (uvedúc   výšku   uplatňovanej pohľadávky vrátane vyčísleného príslušenstva), ktorú je ochotná akceptovať v súvislosti s návrhom na uzavretie súdneho zmieru.

Na   základe   pokynu   zákonnej   sudkyne   súdnej   kancelárii   z   29. mája 2002   vyzval okresný súd 6. júna 2002 žalovaného na oznámenie v lehote 10 dní, či   akceptuje návrh sťažovateľky   na   uzavretie   súdneho   zmieru   a   zaslal   mu   kópiu   podania   sťažovateľky z 21. mája 2002.

Žalovaný reagoval podaním z 26. júna 2002 doručeným okresnému súdu 27. júna 2002,   v ktorom   vzhľadom   na   výšku   sumy   požadovanej   sťažovateľkou   návrh   odmietol a navrhol aby vo veci rozhodol okresný súd.

Okresnému   súdu   bolo   16. októbra 2002   doručené   podanie   právneho   zástupcu sťažovateľky   zo   14. októbra 2002,   v   ktorom   konštatoval   neúspech   pokusu   o   ukončenie sporu zmierom a žiadal pokračovať v konaní.

Zákonná sudkyňa nariadila 7. júla 2003 pojednávanie vo veci   na 6. október 2003. Na pojednávanie   sa   nedostavil   žalovaný   (štatutárny   zástupca   sa   ospravedlnil   dodatočne, 9. októbra 2003).   Okresný   súd   pojednával   v   neprítomnosti   zástupcu   žalovaného. Pojednávanie bolo odročené na 12. november 2003.

Okresný   súd   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   vyzval   14. októbra 2003 žalovaného na predloženie viacerých listín v lehote 10 dní. Zároveň požiadal o zaslanie podkladov Ministerstvo školstva Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo školstva“). Ďalšou   výzvou   z   22. októbra 2002   uložil   okresný   súd   žalovanému   oznámiť   adresu navrhnutej svedkyne.

Na   výzvu   zo   14. októbra 2003   reagoval   žalovaný   podaním   z   22. októbra 2003 doručeným   okresnému   súdu   24. októbra 2003.   Ministerstvo   školstva   reagovalo   podaním z 21. októbra 2003 doručeným okresnému súdu 24. októbra 2003. Výzvu okresného súdu z 22. októbra 2002 splnil žalovaný 30. októbra 2003.

Dňa   10. novembra 2003   bol   okresnému   súdu   doručený   list   svedkyne   K. P. predvolanej   na   pojednávanie   nariadené   na   12. november 2003,   v   ktorom   oznámila, že sa nemôže dostaviť „z vážnych zdravotných dôvodov“. Okresný súd vo veci pojednával 12. novembra 2003. Pojednávanie bolo odročené na 14. január 2004 za účelom doplnenia dokazovania.

Dňa   25. novembra 2003   doručili   účastníci   konania   okresnému   súdu   návrhy na doplnenie dokazovania a listiny týkajúce sa veci.

Okresný   súd   pojednával   14. januára 2004   vo   veci   (svedkyňa   K. P.   sa   opätovne ospravedlnila).   Pojednávanie   bolo   odročené   na   1. marec 2004   za   účelom   doplnenia dokazovania.   Tento   termín   pojednávania   23. februára 2004   zákonná   sudkyňa   zmenila na 31. marec 2004.

Okresný súd pojednával vo veci 31. marca 2004. Na pojednávaní vypočul svedkyňu K. P. Pojednávanie bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania vyžiadaním stanoviska Metodického   centra   mesta   B.   (ďalej   aj   „metodické   centrum“),   ministerstva   školstva a vypracovaním znaleckého posudku. Účastníkom bolo oznámené, že v lehote 5 dní môžu predložiť „okruh otázok, ktorých zodpovedanie budú žiadať v dopyte vypracovanom súdom vo vzťahu k Ministerstvu školstva a Metodickému centru mesta B.“, ako aj pre potreby znaleckého dokazovania. Sťažovateľka predložila návrh otázok, ktoré žiadala zodpovedať okresnému súdu 5. apríla 2004.

Uznesením   z   31. mája 2004   priznal   okresný   súd   jednej   z   vypočutých   svedkýň uplatnený nárok na svedočné.

Na základe pokynu zákonnej sudkyne zo 6. decembra 2004 požiadal okresný súd 7. decembra 2004   Ministerstvo   školstva   Slovenskej   republiky   o   stanovisko   k   niektorým otázkam   v   súvislosti   s   prerokovávanou   vecou.   Odpoveď   ministerstva   školstva   bola okresnému súdu doručená 27. decembra 2004.

Okresný súd uznesením č. k. 30 C 9/1999-329 z 11. septembra 2006 nariadil vo veci znalecké dokazovanie poveriac vypracovaním znaleckého posudku súdneho znalca v odbore ekonomika   a   podnikanie   -   odvetvie   účtovníctvo,   personalistika   a   mzdy,   uložiac mu vypracovať   znalecký   posudok   v   lehote   50 dní   od   doručenia   rozhodnutia.   Obom účastníkom konania uložil zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Písomné vyhotovenie uvedeného rozhodnutia okresného súdu bolo vypravené 13. septembra 2006.

III.

3.1 Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Povinnosťou súdov, vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej   republiky   plynúcich   z   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (garantovať právo na prerokovanie veci súdom v primeranej dobe), je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa súdneho rozhodnutia, v primeranej dobe (obdobne napr. III. ÚS 111/04, III. ÚS 81/05, III. ÚS 239/06).

Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným súdnym rozhodnutím v prerokúvanej veci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecné súdy vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 29/03).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania   a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (obdobne napr. III. ÚS 175/04, III. ÚS 229/04).

3.2 Predmetom   posudzovaného   konania   je   žaloba   sťažovateľky,   ktorou   sa   proti žalovanému   (bývalému   zamestnávateľovi)   domáhala   zaplatenia   mzdy   za   prácu   nadčas. Žaloby   tohto   typu   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov, pričom z vyjadrení účastníkov konania pred ústavným súdom ani zo spisu okresného súdu sp. zn. 30 C 9/99, týkajúceho sa predmetnej veci, nevyplýva žiadna skutočnosť svedčiaca o osobitnej   právnej   alebo skutkovej   zložitosti   veci.   Posudzované konanie teda   nemožno hodnotiť ako právne alebo fakticky zložitú vec.

3.3 Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania sčasti prispelo k predĺženiu doby prerokovania uvedenej veci.

Ústavný súd pripomína, že v sporovom konaní, akým je aj posudzované konanie, nesú účastníci konania (strany sporu) vo výraznej miere zodpovednosť za jeho priebeh a výsledok, predovšetkým z hľadiska náležitej formulácie žalobného návrhu, predkladania, resp.   navrhovania   dôkazov   na   podporu   svojich   tvrdení,   rešpektovania   sudcovských a zákonných lehôt a ďalšej procesnej aktivity v záujme ochrany svojich práv a právom chránených záujmov (obdobne napr. IV. ÚS 381/04, III. ÚS 11/05, III. ÚS 208/06).

Sťažovateľkina   žaloba   v   predmetnej   veci   nespĺňala   v   čase   jej   podania   všetky zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 79 OSP, predovšetkým pokiaľ ide o formuláciu jej   petitu   a   presné   vyčíslenie   výšky   uplatňovaných   nárokov.   Okresný   súd   bol   nútený opakovane (14. apríla 1999, 16. novembra 1999 a 20. januára 2000) vyzývať sťažovateľku na   odstránenie   jej   nedostatkov   (§ 43   ods. 1   OSP),   čím   tiež   dochádzalo   k   predlžovaniu konania.

Predĺženie konania v dôsledku odstraňovania nedostatkov v zákonom predpísaných náležitostiach návrhu patrí medzi okolnosti, na ktoré ústavný súd prihliada pri posudzovaní tvrdenia žalobcu o porušení jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súdnom konaní.

Sťažovateľka   upozornila okresný   súd,   že pokiaľ ide   o   presné vyčíslenie žalobou požadovanej   mzdy,   je   obmedzená   tým,   že   jej   zamestnávateľ   neumožnil   nahliadnuť do podkladov týkajúcich sa jej mzdových nárokov. Žiadala, aby okresný súd v priebehu konania zabezpečil v tomto smere listinné dôkazy, na základe ktorých následne upresní petit žaloby (sťažovateľka tak urobila podaním z 5. novembra 2001 doručeným okresnému súdu 6. novembra 2001, predbežne vyčísliac svoje nároky podaním z 10. marca 2000 doručeným okresnému súdu 15. marca 2000). Z jej strany teda síce nešlo o svojvoľný, resp. nedbalý postup   pri   uplatňovaní   svojich   práv,   no   objektívne   predĺženie   konania   v dôsledku odstraňovania   nedostatkov   v   zákonom   predpísaných   náležitostiach   žaloby,   v   období od jej podania   (21. januára 1999)   až   do   marca   2000,   nemožno   pričítať   ani   na   ťarchu okresného súdu.

Na druhej strane ústavný súd opakovane judikoval, že uvedená skutočnosť na strane sťažovateľa   majúca   vplyv   na   predĺženie   doby   konania   sama   osebe   nevylučuje zodpovednosť   súdu   za   zbytočné   prieťahy   v   konaní,   spôsobené   jeho   nesprávnym či neefektívnym   postupom   alebo   dokonca   nečinnosťou   (obdobne   napr.   III. ÚS 193/03, III. ÚS 111/04).

Ústavný   súd   preto   skúmal   existenciu   namietaných   zbytočných   prieťahov v označenom   konaní   aj   použitím   ďalšieho   kritéria,   ktorým   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

3.4 V súčasnom období sa posudzované konanie nachádza v stave, keď po takmer ôsmich rokoch po podaní žaloby nebolo v tejto pracovnoprávnej veci súdom prvého stupňa rozhodnuté. Ten bol pritom v priebehu uvedeného konania (pokiaľ ide o postup vo veci samej)   opakovane   nečinný,   bez   toho,   aby   jeho   postupu   bránila   relevantná   procesná prekážka.

Ide   o   obdobia   od   22. mája 2000,   keď   sťažovateľka   zaplatila   súdny   poplatok, do 14. júna 2001, keď zákonná sudkyňa nariadila pojednávanie vo veci (viac ako jeden rok); od 27. júna 2002, keď bolo okresnému súdu doručené podanie žalovaného, z ktorého bolo zrejmé, že neakceptuje podmienky sťažovateľky pre uzatvorenie súdneho zmieru a žiada pokračovať v konaní, do 7. júla 2003, keď zákonná sudkyňa nariadila ďalšie pojednávanie vo veci (viac ako jeden rok); od 5. apríla 2004, keď účastníkom konania uplynula stanovená lehota na predloženie prípadných návrhov otázok pre súdneho znalca, ministerstvo školstva a metodické   centrum,   do   6. decembra 2004,   keď   zákonná   sudkyňa   sformulovala   výzvu pre ministerstvo školstva (takmer osem mesiacov) (uznesenie okresného súdu z 31. mája 2004   o priznaní   svedočného   vypočutej   svedkyni   nie   je   procesným   úkonom   týkajúcim sa bezprostredne   veci   samej)   a   napokon   obdobie   od   27. decembra 2004,   keď   bola okresnému súdu doručená odpoveď ministerstva školstva na výzvu zo 7. decembra 2004, do 11. septembra 2006, keď okresný súd nariadil znalecké dokazovanie a ustanovil súdneho znalca (viac ako jeden rok a osem mesiacov).

Uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   nemožno   odôvodniť   existenciou relevantnej procesnej prekážky brániacej plynulému postupu v konaní.

Ústavný súd dospel k záveru, že v dôsledku týchto období nečinnosti okresného súdu (spolu   štyri   roky   a   štyri   mesiace),   v   ktorých   dochádzalo   k   zbytočným   prieťahom v posudzovanom konaní, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Pokiaľ ide o argumentáciu obsiahnutú vo vyjadrení zákonnej sudkyne k priebehu posudzovaného   konania,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   v   súlade   s   medzinárodným štandardom   uplatňovania   dohovoru   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   je   nevyhnutné zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Pretrvávajúci vysoký nápad vecí a v tejto súvislosti neprimerané zaťaženie sudcov prípadne   ďalších   osôb   podieľajúcich   sa na výkone súdnej   moci   nemá povahu okolností, ktoré   by   vylučovali   alebo   znižovali   zodpovednosť   súdu   ako   nositeľa   štátnej   moci za rešpektovanie   základných   práv   účastníkov   súdneho   konania.   Tieto   okolnosti   preto ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť základné právo na prerokovanie veci súdom bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 17/02, IV. ÚS 208/04,   III. ÚS 208/06).   V   konaní   podľa   čl. 127   ústavy,   ktorého   predmetom je posúdenie   namietaného   porušenia   uvedeného   základného   práva   účastníka   súdneho konania pritom ústavný súd neposudzuje prípadnú individuálnu subjektívnu zodpovednosť sudcov prípadne ďalších osôb podieľajúcich sa na výkone súdnej moci za vznik zbytočných prieťahov, ale zodpovednosť súdu, ako nositeľa štátnej moci a reprezentanta štátu vo vzťahu k účastníkom konania.

3.5 Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   (...),   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   postupom   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   nachádza   (bod   2   výroku nálezu).

3.6 Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo   výške   60 000 Sk   z   dôvodu   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   pretrvávajúcim   stavom právnej neistoty v súvislosti s posudzovaným konaním, majúcim „... negatívny dopad...“ na jej „... psychiku i život...“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a   účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   považoval   v   tomto   prípade   za   primerané   priznať   finančné zadosťučinenie   vo   výške   50 000 Sk,   zohľadňujúc   predmet   posudzovaného   konania (pracovnoprávny   spor),   dobu   a   stav,   v   ktorom   sa   toto   konanie   v   súčasnosti   nachádza, ako aj dĺžku   obdobia,   v   ktorom   bol   postup   okresného   súdu   poznačený   zbytočnými prieťahmi   v   konaní   (štyri   roky   a   štyri   mesiace)   a   s   tým   spojenú   nemajetkovú   ujmu sťažovateľky spôsobenú pretrvávajúcim stavom právnej neistoty (bod 3 výroku nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

3.7 Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania vo výške 5 460 Sk, pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia,   spočívajúcich   v   odmene   právneho   zástupcu   za   dva   úkony   právnej   služby realizované v roku 2006 (prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom - 2 730 Sk a podanie sťažnosti ústavnému súdu - 2 730 Sk).

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č. 655/2004   Z. z.“) s tým,   že   predmet   konania   pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

V súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. mohla sťažovateľka požadovať náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2006 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,   písomné podanie   vo   veci   -   sťažnosť)   ako   aj   náhradu   výdavkov   na   miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (režijný paušál), teda (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk).

Ústavný súd preto priznal sťažovateľke podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v celej uplatnenej výške 5 460 Sk (bod 4 výroku nálezu).Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2006