znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 261/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou JUDr. Ľubicou Višňovskou, Advokátska kancelária, Štúrova 20,Košice, pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súduv Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 225/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 4 Co 225/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 15. marca 2010 Okresný súd Košice I (ďalej len„okresný súd“) rozhodol rozsudkom vo veci vedenej pod sp. zn. 34 C 197/1992, ktorýmvyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Proti predmetnému prvostupňovémurozsudku podala sťažovateľka 21. mája 2010 odvolanie. Krajský súd rozhodol o podanomodvolaní rozsudkom sp. zn. 4 Co 180/2010 z 27. januára 2011, ktorým potvrdil odvolanímnapadnutý   rozsudok   prvostupňového   súdu.   Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   uviedla,   že„generálna prokuratúra SR podala mimoriadne dovolanie na Najvyšší súd SR a to dňa 30.9.2011 pod VI/1Pz493/11-11. Na základe podaného podnetu GP SR Najvyšší súd SR rozhodol uznesením zo dňa 28.5.2013 pod č. 6Mcdo 18/2011 a rozhodol, že rozsudok KS Košice zo dňa 27.1.2011 sp. zn. 4 Co 180/2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. Takto sa vec vrátila Krajskému súdu dňa 30.1.2014 a v súčasnosti je táto vec vedená pod č. 4   Co   225/2013.   Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   prejednávanej   veci,   keďže   vec   nebola rozhodnutá Krajským súdom ani v októbri r. 2014, sťažovateľka podala sťažnosť k rukám predsedu KS dňa 24.10.2014.“.

O odvolaní sťažovateľky po vrátení veci najvyšším súdom nebolo rozhodnuté, čímpodľa sťažovateľky dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd v konanívedenom pod sp. zn. 4 Co 225/2013 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,aby ústavný súd krajskému súdu prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahova aby priznal finančné zadosťučinenie sťažovateľovi v sume 3 500 €, ako aj náhradu trovprávneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základnéhopráva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavypostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 225/2013.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov...

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľky konštatuje, že ju bolo potrebnéodmietnuť   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   totižvyplýva,   že nie každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následokporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keďústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takýmivýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmyslečl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),alebo ho   odmietol   ako zjavne neopodstatnený   (napr.   IV. ÚS 221/05,   III.   ÚS 126/2010,I. ÚS 96/2011).

Ústavný súd v posudzovanej veci považoval za relevantnú z hľadiska nametanéhoporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy skutočnosť, že krajský súd rozhodol o sťažovateľkinom odvolaní rozsudkomsp.   zn.   4   Co   180/2010   z 27.   januára   2011,   ktorým   bola   právna   neistota   sťažovateľkyodstránená.   Po   nadobudnutí   právoplatnosti   uvedeného   rozsudku   krajského   súdu   aždo nadobudnutia právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Mcdo 180/2010 jehodoručením (sťažovateľka v tejto súvislosti v sťažnosti uviedla, že „vec sa vrátila krajskému súdu 30.1.2014“) nemohlo dochádzať k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušovaniu jejoznačeného základného práva. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, žesťažovateľka vytýkala krajskému súdu zbytočné prieťahy len po vrátení veci krajskému súdunajvyšším   súdom   do   podania   tejto   sťažnosti,   ktorá   bola   podaná   na   poštovú   prepravu5. marca 2015. Uvedené obdobie predstavuje niečo vyše trinástich mesiacov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaná dĺžka napadnutéhokonania sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatísťažnosti   na   ďalšie   konanie   konštatovať   porušenie   označeného   základného   právasťažovateľky, preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú (podobne napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015).

Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru odvolacieho konania, kdeúlohou   odvolacieho   súdu   je   preskúmanie   postupu   a rozhodnutia   prvostupňového   súdu,pričom   z hľadiska   početnosti   úkonov   viditeľných   z pohľadu   sťažovateľky,   napr.pojednávaní, je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia pojednávania odvolacímsúdom na prejednanie odvolania (§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov). Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k nariadeniupojednávania, resp. k iným úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľky, ešte sama osebeneznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne nečinný. Ústavný súd nepovažoval namietanúdĺžku odvolacieho konania od vrátenia veci najvyšším súdom do podania tejto sťažnostiza nesúladnú s označeným základným právom sťažovateľky. K takémuto záveru ústavný súddospel aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvanídva   až   tri   roky,   v závislosti   od   povahy   veci,   nie   je   v rozpore   s právom   na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   saďalšími   návrhmi   sťažovateľky,   keďže   rozhodovanie   o   nich   je   viazané   na   vyslovenieporušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke obrátiť saopätovne   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti   v napadnutom   konanína krajskom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015