SLOVENSKÁ REPUBLIKA
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 261/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou JUDr. Ľubicou Višňovskou, Advokátska kancelária, Štúrova 20,Košice, pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súduv Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 225/2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 4 Co 225/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 15. marca 2010 Okresný súd Košice I (ďalej len„okresný súd“) rozhodol rozsudkom vo veci vedenej pod sp. zn. 34 C 197/1992, ktorýmvyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Proti predmetnému prvostupňovémurozsudku podala sťažovateľka 21. mája 2010 odvolanie. Krajský súd rozhodol o podanomodvolaní rozsudkom sp. zn. 4 Co 180/2010 z 27. januára 2011, ktorým potvrdil odvolanímnapadnutý rozsudok prvostupňového súdu. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že„generálna prokuratúra SR podala mimoriadne dovolanie na Najvyšší súd SR a to dňa 30.9.2011 pod VI/1Pz493/11-11. Na základe podaného podnetu GP SR Najvyšší súd SR rozhodol uznesením zo dňa 28.5.2013 pod č. 6Mcdo 18/2011 a rozhodol, že rozsudok KS Košice zo dňa 27.1.2011 sp. zn. 4 Co 180/2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. Takto sa vec vrátila Krajskému súdu dňa 30.1.2014 a v súčasnosti je táto vec vedená pod č. 4 Co 225/2013. Vzhľadom na celkovú dĺžku prejednávanej veci, keďže vec nebola rozhodnutá Krajským súdom ani v októbri r. 2014, sťažovateľka podala sťažnosť k rukám predsedu KS dňa 24.10.2014.“.
O odvolaní sťažovateľky po vrátení veci najvyšším súdom nebolo rozhodnuté, čímpodľa sťažovateľky dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd v konanívedenom pod sp. zn. 4 Co 225/2013 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,aby ústavný súd krajskému súdu prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahova aby priznal finančné zadosťučinenie sťažovateľovi v sume 3 500 €, ako aj náhradu trovprávneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavypostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 225/2013.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov...
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľky konštatuje, že ju bolo potrebnéodmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Z judikatúry ústavného súdu totižvyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následokporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keďústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takýmivýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmyslečl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010,I. ÚS 96/2011).
Ústavný súd v posudzovanej veci považoval za relevantnú z hľadiska nametanéhoporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy skutočnosť, že krajský súd rozhodol o sťažovateľkinom odvolaní rozsudkomsp. zn. 4 Co 180/2010 z 27. januára 2011, ktorým bola právna neistota sťažovateľkyodstránená. Po nadobudnutí právoplatnosti uvedeného rozsudku krajského súdu aždo nadobudnutia právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Mcdo 180/2010 jehodoručením (sťažovateľka v tejto súvislosti v sťažnosti uviedla, že „vec sa vrátila krajskému súdu 30.1.2014“) nemohlo dochádzať k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušovaniu jejoznačeného základného práva. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, žesťažovateľka vytýkala krajskému súdu zbytočné prieťahy len po vrátení veci krajskému súdunajvyšším súdom do podania tejto sťažnosti, ktorá bola podaná na poštovú prepravu5. marca 2015. Uvedené obdobie predstavuje niečo vyše trinástich mesiacov.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaná dĺžka napadnutéhokonania sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatísťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označeného základného právasťažovateľky, preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú (podobne napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015).
Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru odvolacieho konania, kdeúlohou odvolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu,pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu sťažovateľky, napr.pojednávaní, je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia pojednávania odvolacímsúdom na prejednanie odvolania (§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov). Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k nariadeniupojednávania, resp. k iným úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľky, ešte sama osebeneznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne nečinný. Ústavný súd nepovažoval namietanúdĺžku odvolacieho konania od vrátenia veci najvyšším súdom do podania tejto sťažnostiza nesúladnú s označeným základným právom sťažovateľky. K takémuto záveru ústavný súddospel aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvanídva až tri roky, v závislosti od povahy veci, nie je v rozpore s právom na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenieporušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke obrátiť saopätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konanína krajskom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015