znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 261/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť F. U., zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Kozákovou, Odborárska   7,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   primerané hmotné   zabezpečenie   v starobe   podľa   čl.   39   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. septembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So/123/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. U.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. januára 2014 doručená sťažnosť F. U. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z   25. septembra   2013   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   So/123/2012   (ďalej   aj   rozsudok najvyššieho súdu“). Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 19. februára 2014.

Sťažovateľka bola v procesnom postavení navrhovateľky v súdnom spore (konaní) proti   odporkyni   Sociálnej   poisťovni   –   ústrediu,   Bratislava   (ďalej   len   „odporkyňa“) o preskúmanie rozhodnutia odporkyne č. 5356122460 z 12. marca 2012, ktorým odporkyňa predmetným   rozhodnutím   sťažovateľke   priznala   starobný   dôchodok   od 12. marca   2012 v sume 280,20 € mesačne. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 31. októbra 2011 opravný   prostriedok,   o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom sp. zn. 19 Sd/97/2012 z 22. júna 2012 tak, že rozhodnutie odporkyne potvrdil. Rozhodnutie   krajského   súdu   napadla   sťažovateľka   odvolaním   a následne   najvyšší   súd rozsudkom   sp.   zn.   7 So/123/2012   z   25.   septembra   2013   rozsudok   krajského   súdu z 22. júna 2012 potvrdil.

Predmetom súdneho sporu bolo preskúmanie označeného rozhodnutia odporkyne, najmä jej postupu pri výpočte (stanovení výšky) starobného dôchodku podľa príslušných ustanovení zákona č.   461/2003 Z.   z. o sociálnom   poistení v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) v znení aktuálnom v čase rozhodovania.

Sťažovateľka   v sťažnosti   tiež   uviedla: «Jadrom   problému   je   môj   nesúhlas s Rozhodnutím Sociálnej poisťovne – ústredie... ktorého prepočítanie som žiadala súdnou cestou tak, aby riešil otázku vrátenia štátom zadržiavaných mojich 0,5% za každých 30 dni po skončení vyplácania predčasného dôchodku a z takto nanovo vytvoreného základu, aby mi bol dopočítaný aj rozdiel z valorizácii v jednotlivých rokoch z nesprávne vypočítaných základov.

Podľa   mňa   neexistoval   a   ani   teraz   neexistuje   právny   dôvod   na   dodatočné nevyplatenie zadržaných   0,5   %   od 12.   februára   2011 do   12 februára   2012 a   na nové prepočítanie základu v roku 2008.

Rozsudkom Najvyššieho súdu SR spis. zn. č. 7 So/123/2012 z 25. septembra 2013 bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Nitre spis. zn. č. 19 Sd/97/2012 z 22 júna 2012, ktorý potvrdil správnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne - ústredie, Bratislava č. 5356122460 a tak nepripustil prepočítanie rozhodnutia ktoré som žiadala súdnou cestou.

Svoje   rozhodnutie   zdôvodnil   mojim   právom   opätovne   požiadať   o   prepočet starobného dôchodku.

Ak   jadrom   žaloby   bola   moja   požiadavka   o   prepočet   rozhodnutia   poisťovne č. 5356122460   a   zmenou   zákona   mi   toto   právo   bolo   potvrdené,   tak   najvyšší   súd   mal rozhodnúť o novom prepočte a nie odkázať ma na podanie novej žiadosti...

A tak k doterajšiemu dvojročnému vyčkávaniu na spravodlivý výpočet dôchodku, pribudnú po novom výpočte minimálne ďalšie dva roky.

Podľa doterajšej skúsenosti a postojov súdu i sociálnej poisťovne s jeho monopolným postavením je vysoká pravdepodobnosť, že minimálne ďalšie dva roky a teda spolu 4 roky nebudem poberať spravodlivý dôchodok a tento stav môže pretrvávať.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva „na súdnu ochranu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46   ods.   1   a 2   Ústavy...“,   základného   práva   na   „primerané   hmotné   zabezpečenie v starobe“ podľa čl. 39 ods. 1 ústavy postupom a označeným rozsudkom najvyššieho súdu, zrušil predmetný rozsudok a priznal jej trovy konania. Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 23/2014).

Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä v tom,   že vo veci konajúce   všeobecné   súdy   nedostatočne   vyhodnotili   existujúci   skutkový   stav,   a   z   ich rozhodnutí, a to najmä najvyššieho súdu, nie jasné, že „tak ako zákon č. 543/2010 Z. z., ani odporkyňa a ani ona sama nenašla ustanovenie, ktoré by riešilo otázku vrátenia štátom jej zadržiavaných 0,5 % za každých 30 dní od 12. februára 2011 do 12. februára 2012...“.

Sťažovateľka tiež namieta, že „§ 293bt ods. 6 zákona o sociálnom poistení (v znení zákona č. 543/1010 Z. z.) svojím nerovnoprávnym postavením nároku štátu a občana pri vrátení neoprávnených finančných prostriedkov, nie je v súlade s čl. 39 ods. l, čl. 12 ods. 1 a2a čl. 13 ods. 4 ústavy“.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto   rozhodnutia,   resp.   v   nich   vyslovené   závery   sú   alebo   nie   sú   v   súlade   s   ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   preskúmania   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 33/2014 a tam citovaná judikatúra).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods.   1   a 2   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   označeným   rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   7   So/123/2012   z   25.   septembra   2013   sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy (resp. dohovoru). V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva,   že   (podľa   svojej   konštantnej   judikatúry)   nemá   zásadné   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým na základe odvolania sťažovateľky potvrdil   rozsudok   krajského   súdu,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia vychádzajúca z v konaní (administratívnom a aj súdnom) zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúcich právnych záverov. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení   podstaty   prvostupňového   rozsudku   a odvolacej   argumentácie   sťažovateľky svoje rozhodnutie odôvodnil takto: «Podľa § 69a ods. 1, 2 a 3 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 413/2012 Z. z. predčasný starobný dôchodok po dovŕšení dôchodkového veku   je   starobný   dôchodok.   Ak   poistencovi,   ktorému   bol   priznaný   predčasný   starobný dôchodok, nebol predčasný starobný dôchodok vyplácaný nepretržite od vzniku nároku na tento dôchodok do dovŕšenia dôchodkového veku, suma starobného dôchodku podľa odseku 1, na ktorú mal poistenec nárok v deň dovŕšenia dôchodkového veku, sa určí na žiadosť poistenca znovu.

Suma starobného dôchodku podľa odseku 1 určená podľa § 68 ods. 2 a zvýšená podľa § 82 sa zvýši o 0.5 % za každých začatých 30 dní, počas ktorých netrval nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku; § 82 ods. 16 sa v tomto prípade neuplatní. Nárok na výplatu starobného dôchodku, ktorého suma bola určená podľa odseku 2, vznikne odo dňa podania žiadosti poistencom, najskôr dňom dovŕšenia dôchodkového veku. Podľa   §   293bt   ods.   3   zákona   o   sociálnom   poistení   ak   poistenec,   ktorému   bol priznaný predčasný starobný dôchodok podľa zákona účinného do 31.   decembra 2010, nedovŕši   dôchodkový   vek   do   28.   februára   2011,   je   povinne   dôchodkovo   poistený ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba k 31. decembru 2010 a toto dôchodkové poistenie trvá po 28. februári 2011, nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku   zaniká   od   najbližšej   splátky   predčasného   starobného   dôchodku   splatnej po 28. februári   2011.   Nárok   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   poistenca uvedeného v prvej vete sa posudzuje a jeho suma sa určuje za obdobie do najbližšej splátky dôchodku splatnej po 28. februári 2011 podľa zákona účinného do 31. decembra 2010 a za obdobie po najbližšej splátke dôchodku splatnej po 28. februári 2011 podľa zákona účinného od 1. januára 2011.

Z obsahu spisov vyplýva, že na základe žiadosti navrhovateľky zo 17. decembra 2007 bol rozhodnutím z 26. februára 2008 číslo 535 612 2460 podľa § 67 ods. 1 a § 82 zákona o sociálnom poistení (v znení zákona č. 43/2004 Z. z.) priznaný navrhovateľke predčasný starobný dôchodok v sume 6 870 Sk mesačne s účinnosťou od 17. decembra 2007. V ňom je uvedené (str. 2), že od vzniku nároku na výplatu predčasného starobného dôchodku, od 17. decembra 2007 navrhovateľke do dovŕšenia dôchodkového veku, do 12. marca 2012 chýba 1 547 dní.

Rozhodnutím z 1. marca 2011 číslo 535 612 2460 odporkyňa podľa § 293bt ods. 3 zákona   o   sociálnom   poistení   (v   znení   zákona   č.   543/2010   Z.   z.)   zastavila   výplatu predčasného   starobného   dôchodku   navrhovateľky   s   účinnosťou   od   18.   marca   2011. Navrhovateľka žiadosťou z 27. februára 2012 požiadala o uvoľnenie výplaty starobného dôchodku od dovŕšenia dôchodkového veku od 12. marca 2032.

V konaní bolo preukázané, že navrhovateľke napriek zastaveniu výplaty predčasného starobného dôchodku od 18. marca 2011 do dovŕšenia dôchodkového veku 12. marca 2012 nezaniklo   povinné   dôchodkové   poistenie.   Navrhovateľka   má   preto   nárok   na   prepočet a zvýšenie výšky starobného dôchodku za uvedenú dobu od 18. marca 2011 do 12. marca 2012. kedy jej nebol predčasný starobný dôchodok vyplácaný nepretržite od vzniku nároku naň do dovŕšenia dôchodkového veku v zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 69a ods. 2 zákona o sociálnom poistení od jeho účinnosti dňom 1. januára 2013 s tým. že nárok na takto novourčenú sumu starobného dôchodku navrhovateľke vznikne najskôr odo dňa dovŕšenia dôchodkového veku. Suma starobného dôchodku, na ktorú má navrhovateľka nárok v deň dovŕšenia dôchodkového veku, sa určí na jej žiadosť znova.

Navrhovateľka   podala   pred   vznikom   a   účinnosťou   citovanej   právnej   úpravy požiadala 27. februára 2012 o uvoľnenie výplaty predčasného starobného dôchodku, ktorý po dovŕšení dôchodkového veku (od 12. marca 2012) je jej starobným dôchodkom. Žiadosť o prepočítanie starobného dôchodku za uvedené obdobie dôchodkového poistenia,   teda za čas od 18. marca 2011 do dovŕšenia dôchodkového veku 12. marca 2012 za účinnosti citovanej právnej úpravy, t. j. v čase od 1. januára 2013, nepodala. Až na základe novej žiadosti bude môcť odporkyňa vykonať prepočet výšky starobného dôchodku navrhovateľky aj   za   predmetné   obdobie,   kedy   navrhovateľke   nebol   predčasný   starobný   dôchodok vyplácaný nepretržite do dovŕšenia dôchodkového veku.

Po   rozhodnutí   o   novom   výpočte   starobného   dôchodku   bude   navrhovateľka v rovnakom postavení ako ostatní pracujúci dôchodcovia, preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné požiadať   Ústavný súd o   posúdenie ústavnosti   § 293bt   zákona   o sociálnom poistení.

Z   uvedených   dôvodov   odvolací   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok Krajského súdu v Nitre z 22.   júna   2012,   č.   k.   19   Sd/97/2012-31   v zmysle   § 219   OSP potvrdil.»

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že z ústavnoprávneho hľadiska   niet   žiadneho dôvodu,   aby sa   spochybňovali závery   napadnutého   rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Ústavný súd preto nie je oprávnený ani povinný tieto závery (postupy a hodnotenia) nahradzovať (podobne aj IV. ÚS 110/03, I. ÚS 384/2011) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Skutočnosť, že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právne akceptovateľné a namietaný rozsudok najvyššieho súdu je aj náležite odôvodnený. Ústavný súd   považuje   postup   najvyššieho   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia   krajského   súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   označených   práv, a preto sťažovateľkinu sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietol (obdobne I. ÚS 23/2014 a IV. ÚS 443/2013).

Ústavný   súd   v súvislosti   s predbežným   prerokovaním   sťažnosti   navyše   považuje za potrebné   poukázať   na   povahu   a špecifiká   správneho   súdnictva   podľa   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať   činnosť   orgánov verejnej   správy,   ale   len   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutí   a postupov   orgánov   verejnej správy (§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   v návrhu   rešpektovali   príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie je   súdom   skutkovým,   ale   je   súdom,   ktorý   posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého rozhodnutia   a postup   orgánov   verejnej   správy,   teda   orgánov   inej   ako   súdnej   sústavy (m. m. IV. ÚS 596/2012).

Za   týchto   okolností   neexistuje   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu a obsahom práv označených sťažovateľkou taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie.   Ústavný   súd   preto   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 39 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05,   IV.   ÚS   301/07,   IV.   ÚS   396/08), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 39 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom a namietaným porušením základného práva sťažovateľky upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia jej základného práva zaručeného v čl.   39 ods.   1 ústavy, a v danom prípade konkrétne okolnosti   posudzovaného   prípadu   ani nenaznačujú, že   by po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie práva hmotného charakteru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu zaručeného čl. 39 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (obdobne III. ÚS 422/2013).

Ústavný súd tiež konštatuje, že odôvodnenie predloženej sťažnosti neobsahuje ani jednu dostatočne konkrétnu ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčiť v prospech   záveru   o   porušení niektorého   z označeného základného práva podľa   ústavy   a práva podľa dohovoru a na ktorých ochranu je ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy povolaný.

V posudzovanom prípade sťažovateľky je obsah sťažnosti založený najmä na tom, že najvyšší súd sa nezaoberal jej návrhom na „prepočítanie starobného dôchodku“ a odkázal ju   na   prepočet   starobného   dôchodku   odporkyňou, čím   malo   dôjsť   k   porušeniu   jej označených práv. Citovaná námietka bez ďalšieho neumožňuje urobiť si relevantný úsudok o jej ústavnoprávnej podstate, ktorá by následne mohla byť predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu. Okrem toho námietky sťažovateľky smerujú aj k posúdeniu „§ 293bt ods. 6 zákona o sociálnom poistení (v znení zákona č. 543/1010 Z. z.) svojím nerovnoprávnym postavením nároku štátu a občana pri vrátení neoprávnených finančných prostriedkov“, ktorý nie je podľa nej „v súlade s čl. 39 ods. l, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy“, teda ide o návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 písm. a) ústavy, a sťažovateľka pritom nie je podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde oprávnenou osobou na podanie tohto návrhu.

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát   povinný   vykonávať   tak,   aby   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

Pretože   predmetná   sťažnosť   v   predloženej   podobe   neobsahuje   relevantné odôvodnenie (podstatnú náležitosť vyžadovanú § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde) ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom   predpísaných náležitostí (obdobne III. ÚS 238/2013).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014