znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 261/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., G., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., P., Česká republika, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, základného práva nebyť stíhaný za čin, za ktorý už bol právoplatne odsúdený   alebo   oslobodený   spod   obžaloby,   podľa   čl.   50   ods.   5   Ústavy   Slovenskej republiky, práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd,   základného   práva   slobodne prejavovať náboženstvo a vieru podľa čl. 24 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, slobody náboženského vyznania podľa čl. 15 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a slobody myslenia,   svedomia   a   náboženstva   podľa   čl.   9   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 18 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, základného práva nebyť nútený vykonávať vojenskú službu podľa čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 15 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práva nebyť podrobovaný donucovaniu narušujúcemu slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo podľa čl. 18 ods. 2 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 1 a čl. 4 ods.   4   Listiny   základných   práv   a   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k. 23 Tos/24/2012-55 z 22. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2012 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), v petite ktorej namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 24 ods. 2 (v úvodnej časti sťažnosti označuje čl. 24 ods. 1, pozn.), čl. 25 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 4, čl. 15 ods. 1 a 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „protokol   č.   7“)   a   čl.   18   ods.   1   až   3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Tos/24/2012-55 z 22. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov (ďalej len „vojenský súd“) sp. zn. 2 T 311/96 z 21. novembra 1996 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „vyšší   vojenský   súd“)   sp.   zn.   2   To/244/96   z 28. januára 1997 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov nepodmienečne v I. nápravnovýchovnej skupine. Dôvodom odsúdenia bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu svedka Jehovovho   odmietol   vykonať   vojenskú   základnú   službu.   Na   návrh   sťažovateľa   bola uznesením   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   1   Nt   17/2011-43 z 2. decembra 2011 povolená obnova konania a rozsudok vojenského súdu, rovnako ako všetky ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia boli zrušené. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť vojenský prokurátor. Uznesením krajského súdu č. k. 23 Tos 24/2012-55 z 22. marca 2011 bolo uznesenie okresného súdu zrušené a sťažovateľov návrh bol zamietnutý.

Podľa názoru sťažovateľa boli napadnutým uznesením závažným spôsobom porušené jeho ústavné práva. Keďže vo veci nemôže podať dovolanie, nemá inú možnosť, len podať ústavnú   sťažnosť.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   považuje   za   podstatné,   že   aj   keď v dobe   sťažovateľovho   odsúdenia   platil   čl.   15   ods.   3   listiny   a   čl.   25   ods.   2   ústavy, vykonávacie   predpisy   stanovovali   na   podanie   vyhlásenia   o   odoprení   vojenskej   služby „absolutně nevratnou třicetidenní lhůtu, jejíž zmeškaní vedlo k doživotní diskvalifikaci z práva   na   odepření   vojenské   služby“. Dôsledkom   takejto   právnej   úpravy   tak   podľa sťažovateľa bola kriminalizácia osôb, ktoré z nejakých dôvodov lehotu zmeškali, ale pevne sa pridŕžali svojho presvedčenia. Protiústavnosť takejto právnej úpravy mal konštatovať aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 18/98. Sťažovateľ ďalej považuje za jadro sporu výklad čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, kde je garantované právo na znovuotvorenie   prípadu,   pokiaľ   vyvstanú   nové   skutočnosti   alebo sa preukáže podstatná vada predchádzajúceho konania. Krajský súd to «v napadeném rozhodnutí vysvětluje tak, že takové právo existuje, ale že jde pouze o „mimořádné opravné prostředky“ (čl. 50 odst. 5 Ústavy), z nichž podle platného trestního řádu připadá v úvahu v případe

a) procesních a hmotněprávních vad dovolání a

b) skutečností či nových důkazů obnova řízení.

Možnost ad a) je ale fakticky nerealizovatelná, neboť stěžovatel dovolání v roce 1991 dát nemohl. V té době dovolání totiž nebylo v trestním řádu zakotveno. A nemůže ho dát ani nyní, neboť tříletá lhůta k jeho podání již dávno uplynula. (§ 370 odst. 2 trestního rádu) O možnosti ad b) pak stížnostní soud tvrdí, že pro ni nejsou splněny předpoklady. Pokud jde o stížnost pro porušení zákona, v napadeném rozhodnutí se uvádí, že lhůta „už byla zmeškaná“. Stěžovatel ovšem připomíná, že současný trestní řád č. 301/2005 Z. z. stížnost pro porušení zákona nezná a předchozí trestní rád č. 141/1961 Sb. její podaní neumožňoval stěžovateli. Ten k ní mohl pouze dát podnět, což učinil, avšak byl odmítnut. (Viz přiložené sdělení Generální prokuratury SR ze dne 26. 2. 2004 č. j. Pz 1003/04-18.) Jinými   slovy,   stížnostní   soud   podmínky   pro   aplikaci   čl.   4   odst.   2   Protokolu interpretuje tak, že nápravu vadného rozhodnutí fakticky znemožňuje.

Tím ovšem dochází k porušení čl. 4 odst. 4 Listiny, neboť vykládat nějaké ustanovení tak, že není možné ho prakticky aplikovat, znamená nešetřit podstatu a smysl základních práv a svobod. Zároveň dochází k porušení čl. 50 odst. 5 Ústavy a čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě.

V napadeném usnesení se připouští, že podle § 394 odst. 4 trestního rádu by novou skutečností mohlo být relevantní rozhodnutí Evropského soudu pro lidská práva,   avšak muselo by se jednat pŕímo o rozhodnutí ve věci stěžovatele. Krajský soud v napadeném rozhodnutí   tvrdí,   že   soud   prvního   stupně   si   svým   rozhodnutím   „prakticky   predčasné,,přivlastnil´ kompetence“ Evropského soudu pro lidská práva.

K tomu stěžovatel uvádí, že jeho věc je plně srovnatelná s kauzami, o nichž rozhodl Evropský soud pro   lidská práva,   a není důvod,   aby stěžovatel byl v   horším postavení. Důležité jsou totiž právní principy vyřčené v rozsudku Evropského soudu pro lidská práva. Jestliže ve srovnatelných případech došlo k porušení čl. 9 Úmluvy, došlo k stejnému porušení i v případě stěžovatele…

Stěžovatel má za to, že z těchto rozsudku je třeba vyvodit praktické závěry a ne počínat   si   jako   arménské   úřady,   které   navzdory   těmto   rozsudkům   nadále   odmítají   ve srovnatelných věcech odsouzení zrušit a nadále ze stejných důvodů vězní 58 dalších mužů… Stěžovatel namítá porušení čl. 9 Úmluvy. Tomu ve slovenských poměrech odpovídá i porušení práva na svobodu svědomí a náboženského vyznaní a související právo na odepření vojenské služby podle čl. 15 odst.1, 3 Listiny, čl. 24 odst. 1. čl. 25 odst. 2 Ústavy a čl. 18 odst. 1-3 Paktu.»

Sťažovateľ   pripomína,   že   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   na   ktoré v sťažnosti poukazuje, prekonali doterajšiu judikatúru ústavného súdu. Následne sťažovateľ poukazuje na viacero rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I a okresného súdu, ktorými došlo   k   zrušeniu   pôvodných   rozsudkov   v   obdobných   prípadoch   pre   ich   nezákonnosť. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že «pokud   jemu   obnova   řízení   byla   odepřena,   zatímco   ve srovnatelných   případech   jiných   slovenských   občanu   byla   povolená,   pak   to   znamená porušení práva na rovnost osob ve shodném právním postavení, a tudíž porušení čl. 1 Listiny, a to při současném porušení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluve.

Zatímco ve… uvedených případech soudy navrhovatelům poskytly ochranu ve smyslu čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy, Krajský soud Trenčín ochranu stěžovateli neposkytl, a tím porušil tato ustanovení a také právo na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. I Úmluvy…

Stěžovatel k této problematice připomíná též dvě rozhodnutí Nejvyššího soudu ČR: Slovenský občan F. B. byl ze stejného důvodu jako stěžovatel odsouzen v roce 1959 a částečně byl rehabilitován v roce 1992. Šlo o jediné odsouzení, tudíž zásada „ne bis in idem“ zde nehrála roli. F. B. však chtěl dosáhnout úplné rehabilitace, a proto podal návrh na povolení obnovy řízení. Návrhu vyhověl Okresní soud Hradec Králové usnesením ze dne 15. 12. 2000 sp. zn. Nt 1710/99, avšak ministr spravedlnosti ČR proti tomuto rozhodnutí podal stížnost pro porušení zákona s tím, že náprava je možná pouze cestou stížnosti pro porušení zákona. Nejvyšší soud ČR však ministrovu stížnost zamítl usnesením ze dne 3. 7. 2001 sp. zn. 7 Tz 140/2001, neboť právě obnova řízení umožňuje, aby ve smyslu článku 38 odst. 2 Listiny a článku 6 odst. 1 Úmluvy byla navrhovatelova „záležitost... spravedlivě, veřejně a v přiměřené lhůtě projednána nezávislým a nestranným soudem“.

Český občan R. R. byl ze stejného důvodu jako stěžovatel odsouzen v roce 1988. Podaní návrhu na přezkumné řízení podle zákona č. 119/1990 Sb. zmeškal a návrh na vrácení lhůty soud v roce 1993 zamítl. Ani zde nešlo o zásadu „ne bis in idem“. Usnesením Okresního soudu Olomouc ze dne 5. 12. 2001 sp. zn. Nt 225/2001 byla ve věci povolená obnova řízení, avšak ministr spravedlnosti ČR i v tomto případe podal stížnost pro porušení zákona. Ministr namítal, že náprava vadného rozhodnutí byla možná „pouze v řízení podle zákona č. 119/1990 Sb.“. Nejvyšší soud ČR i v tomto případě ministrovu stížnost zamítl, a to usnesením ze dne 20. 8. 2003 sp. zn. 4 Tz 99/2003, v němž vysvětlil, že podle článku 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě je předpokladem pro povolení obnovy řízení „podstatná vada v předešlém řízení“, přičemž „nejde jen o vadu řízení, tedy vadu procesní, ale též o vadu hmotněprávní, k níž v předešlém řízení došlo... Podmínky obnovy řízení z pohledu Protokolu č.   7   jsou   tedy   širší   než   ty,   které   jsou   uvedený   v   existujícím   českém   trestním   řádu   v ustanovení § 278 odst. 1 tr. ř. a za této situace má Nejvyšší soud zato, že povolení obnovy řízení   tak   v   posuzovaném   případe   požadavkům   stanoveným   čl.   4   odst.   2   citovaného protokolu č. 7 plně konvenuje.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v jeho veci vydal toto rozhodnutie:„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 22. 3. 2012 č. j. 23 Tos/24/2012-55 bylo porušeno právo stěžovatele na

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy;

- šetření základních prav a svobod podle čl. 4 ods. 4 Listiny;

- soudní ochranu podle čl. 36 odsl. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy;

- znovuotevření případu podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě;

- rovnost podle čl. 1 listiny;

- odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 3 Listiny a čl. 25 odst. 2 Ústavy;

- svobodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu, čl. 15 odst. 1 Listiny a čl. 24 odst. 2 Ústavy a čl. 9 Úmluvy.

II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 22. 3. 2012 č. j. 23 Tos/24/2012-55 se zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000,- Euro, které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatil k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupovaní, které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatil na účet právního zástupce stěžovatele...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Z   týchto   hľadísk   pristúpil   ústavný   súd   aj   k   posúdeniu   napadnutého   uznesenia krajského súdu. V odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 23 Tos 24/2012-55 z 22. marca 2012, ktorým bolo uznesenie okresného súdu č. k. 1 Nt/17/2011-43 z 2. decembra 2011 zrušené a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania smerujúci proti právoplatnému rozsudku vojenského súdu sp. zn. 2 T/311/96 z 21. novembra 1996 v spojení s uznesením vyššieho vojenského súdu sp. zn. 2 To/244/96 z 28. januára 1997 bol zamietnutý, krajský súd uviedol:

«Podľa   názoru   krajského   súdu   ustanovenie   čl.   4   ods.   2   Protokolu   č.   7   vyššie citovaného   Dohovoru   vyjadruje   možnosť   obnovy   konania,   ako   výnimky   z   ods.   1   vyššie citovaného ustanovenia a neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Predmetné ustanovenie Dohovoru pod pojmom obnova konania, nemá na mysli len obnovu konania v zmysle nášho Tr. por. (vrátane Tr. por. účinných do 31.   12.   2005),   ale   obnovu   konania   všeobecne,   z   dôvodov   jednak   skutkových   alebo procesných.   Takto   formulovanej   možnosti   „otvorenia“   právoplatne   skončenej   veci   bol potom daný výraz aj v Ústave Slovenskej republiky, kde v čl. 50 ods. 5 sa používa pojem „mimoriadne opravné prostriedky“.

Ďalej   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   citované   ustanovenie   Dohovoru   výslovne odkazuje na zákon a Trestný poriadok príslušného štátu, pričom v Tr. por. je daný tomuto výraz v ustanoveniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch - 8. hlava III. časti Tr. por., kde najmä procesné vady a hmotnoprávne vady, vrátane vád týkajúcich sa trestu, môžu byť dôvodom na dovolanie (predtým sťažnosť pre porušenie zákona) a až skutkové vady v prípade nových skutočností, alebo dôkazov týkajúce sa ako výroku o vine tak, aj výroku o treste, môžu byť podmienky pre obnovu konania.

Pod pojmom podstatná chyba v predchádzajúcom konaní nemožno mať na mysli použitie nesprávnej právnej kvalifikácie na základe nesprávneho právneho názoru, hoci by to   aj   vyplývalo   z   nesprávnej   aplikácie   do   úvahy   prichádzajúcich   predpisov,   vrátane medzinárodných dohôd. Iný výklad by bol v rozpore s podmienkami obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. Tu je potrebné súčasne poukázať na ustanovenie § 394 ods. 4 Tr. por., podľa ktorého skutočnosťou skôr neznámou je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky, alebo v konaní,   ktoré   mu   prechádzalo,   boli   porušené   základné   ľudské   práva   alebo   slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto ustanovenia nemožno inak napraviť. Súd prvého stupňa si svojím rozhodnutím prakticky predčasne „osvojil“ kompetencie tohto Európskeho súdu, pričom v konaní o obnove konania negatívne dôsledky vyššie uvedených súdnych rozhodnutí, nemožno inak napraviť.

Obnova konania, ako jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov sa podľa § 394 ods. 1 Tr. por. povolí na základe zistenia nových skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych. V rámci konania o návrhu na obnovu konania preto súd nie je oprávnený skúmať procesnú správnosť pôvodného postupu konania ani správnosť pôvodných právnych záverov. Výnimka je prípustná len podľa § 394 ods. 4, 5 Tr. por. (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa však podľa názoru krajského súdu musí týkať predmetnej veci a odsúdeného a právoplatný rozsudok o tom, že policajt, prokurátor, sudca alebo prísediaci v pôvodnom konaní porušením povinností spáchali trestný čin). Naviac v dobe keď   súd   rozhodoval   o   vine   odsúdeného,   boli   súčasťou   právneho   poriadku   Slovenskej republiky aj Listina základných práv a slobôd ako aj Dohovor, dokonca s prednosťou pred vnútroštátnym poriadkom. Pokiaľ súd rozhodol v rozpore s týmito právnymi normami, tento nedostatok už nie je možné napraviť prostredníctvom obnovy konania, ak už bola zmeškaná lehota na podanie sťažnosti pre porušenie zákona.»

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva nebyť stíhaný za čin, za ktorý už bol právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby podľa čl. 50 ods. 5 ústavy a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov.

Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní   podliehajúcom   právomoci   toho   istého   štátu   za   trestný   čin,   za   ktorý   už   bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.

Podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodovanie vo veci.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že pre zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania bolo pre krajský súd podstatné, že neboli zistené nové skutočnosti   alebo   nové   dôkazy,   ktoré   by   boli   konajúcim   všeobecným   súdom   predtým neznáme. Za skutočnosť skôr neznámu by krajský súd považoval rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) len v tom prípade, ak by sa takéto rozhodnutie týkalo „predmetnej   veci   a   odsúdeného“.   Za   skutočnosť   skôr   neznámu,   ktorá   by odôvodňovala povolenie obnovy konania však krajský súd nepovažoval rozhodnutia ESĽP vydané v iných prípadoch a týkajúcich sa iných odsúdených.

Krajským súdom formulované dôvody, na základe ktorých bol návrh sťažovateľa na povolenie   obnovy   konania   zamietnutý,   považuje   ústavný   súd   za   zákonné   a   ústavne akceptovateľné. Zároveň je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že sťažovateľ nenamieta nesprávny procesný postup krajského súdu, resp. porušenie konkrétnych procesných práv, namieta len nesprávnosť právnych záverov, pre ktoré krajský súd jeho návrh na povolenie obnovy   trestného   konania   zamietol.   Ústavný   súd   však   v   zhode   so   svojou   judikatúrou zdôrazňuje, že samotné nestotožnenie sa sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Takýto zásah ústavného súdu by však v uvedenom prípade nebol dôvodný, pretože výklad krajského súdu o tom, že v danom prípade povolenie obnovy konania do úvahy neprichádza, vychádza z podmienok ustanovených v platnom procesnom predpise (zákon č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov;   ďalej   len   „Trestný poriadok“).   Sťažovateľ   totiž   má   v   zmysle   čl.   50   ods.   5   ústavy   garantované   právo na uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov len v súlade so zákonom, pokiaľ teda v tom-ktorom prípade nie sú splnené podmienky na konania o mimoriadnom opravnom prostriedku,   potom   zamietnutie   návrhu   na   obnovu   konania   nemôže   spôsobiť   porušenie základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   5   ústavy.   Na   tom   nič   nemení   ani   argumentácia sťažovateľa v tom smere, že dovolanie nemohol podať vzhľadom na to, že v čase jeho odsúdenia rozsudkom vojenského súdu sp. zn. 2 T 311/96 z 21. novembra 1996 v spojení s uznesením   vyššieho   vojenského   súdu   sp.   zn.   2   To   244/96   z   28.   januára 1997   takýto mimoriadny opravný prostriedok nemal možnosť podať. Z podmienok povolenia obnovy konania   ustanovených   v   §   394   až   §   395   Trestného   poriadku   totiž   nevyplýva,   že   tento mimoriadny opravný prostriedok možno uplatniť v prípade, ak nebolo možné vo veci podať dovolanie, ale len vtedy, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení s inými skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, prípadne o treste.

Rozhodnutie   krajského   súdu   nesignalizuje   ani   porušenie   práva   nebyť   opakovane súdený   alebo   trestaný   podľa   čl.   4   ods.   2   protokolu   č.   7,   ktorého   porušenie   považuje sťažovateľ za kľúčové, keďže podobne ako v prípade sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 50 ods. 5 ústavy, aj právo vyplývajúce z čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 umožňuje povolenie   obnovy   konania   „podľa   zákona   a   trestného   poriadku   štátu“.   Ak   teda   nie   sú splnené   zákonom   ustanovené   podmienky   na   povolenie   obnovy   konania,   nie   je   možné uvažovať ani o porušení tohto práva vyplývajúceho z protokolu č. 7.

Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu vo svojej sťažnosti poukazuje aj na iné rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I a okresného súdu, ako aj na rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky,   ktoré   podľa   jeho   názoru   preukazujú skutočnosť, že „jemu obnova řízení byla odepřena, zatímco ve srovnatelných případech jiných   slovenských   občanů   byla   povolena“.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považuje za potrebné   ku   sťažovateľom   namietanej   existencii   obsahovo   odlišnej   judikatúry všeobecných súdov uviesť, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľom   napadnutý právny   výklad   krajského   súdu   nevykazuje   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva nebyť stíhaný za čin, za ktorý už bol právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby podľa čl. 50 ods. 5 ústavy a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, a vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   slobodne   prejavovať náboženstvo a vieru podľa čl. 24 ods. 2 ústavy, slobody náboženského vyznania podľa čl. 15 ods. 1 listiny a slobody myslenia, svedomia a náboženstva podľa čl. 9 dohovoru a čl.   18   ods.   1   paktu,   základného   práva   nebyť nútený   vykonávať   vojenskú   službu podľa   čl.   25   ods.   2   ústavy   a   čl.   15   ods.   3   listiny   a   práva   nebyť   podrobovaný donucovaniu narušujúcemu slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo podľa čl. 18 ods. 2 a 3 paktu

Podľa čl. 24 ods. 2 ústavy každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo   vieru   buď   sám,   buď   spoločne   s   inými,   súkromne   alebo   verejne,   bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.

Podľa čl. 25 ods. 2 ústavy nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa čl. 15 ods. 1 listiny sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania je zaručená.   Každý   má   právo   zmeniť   svoje   náboženstvo   alebo   vieru   alebo   byť   bez náboženského vyznania.

Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa   čl.   9   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   myslenia,   svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo   presvedčenie,   ako   aj   slobodu   prejavovať   svoje   náboženské   vyznanie   alebo presvedčenie sám   alebo spoločne s inými, či   už verejne alebo súkromne,   bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.

Podľa čl. 9 ods. 2 dohovoru sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa   čl.   18   ods.   1   paktu   každý   má   právo   na   slobodu   myslenia,   svedomia a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne   s   inými   či   už   verejne   alebo   súkromne,   vykonávaním   náboženských   úkonov, bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.

Podľa   čl.   18   ods.   2   paktu   nikto   nesmie   byť   podrobený   donucovaniu,   ktoré   by narušovalo   jeho   slobodu   vyznávať   alebo   prijať   náboženstvo   alebo   vieru   podľa   svojej vlastnej voľby.

Podľa   čl.   18   ods.   3   paktu   sloboda   prejavovať   náboženstvo   alebo   vieru   sa   môže podrobiť len takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutné na ochranu verejnej   bezpečnosti,   poriadku,   zdravia   alebo   morálky   alebo   základných   práv   a   slobôd iných.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné   v   zásade   uvažovať   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo k porušeniu   niektorého   z   uvedených   práv   zakotvujúcich   tieto   ústavnoprocesné   princípy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd ani nenachádza vecnú súvislosť medzi obsahom namietaného uznesenia krajského súdu a právami sťažovateľa vyplývajúcimi z čl. 24 ods. 2 ústavy, čl. 15 ods. 1 listiny, čl. 9 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 paktu, ktorých obsahom je v ich podstate zaručenie   práva   jednotlivca   na   slobodu   myslenia,   svedomia   a   náboženského   vyznania vrátane   práva   prejavovať   svoju   vieru.   Inými   slovami,   ústavný   súd   nezistil,   že   by napadnutým uznesením bola porušená sloboda náboženského vyznania, ako táto vyplýva z označených ustanovenia ústavy, listiny, dohovoru a paktu.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 25 ods. 2 ústavy, čl. 15 ods. 3 listiny a čl. 18 ods. 2 až 3 paktu ústavný súd uvádza, že v danom prípade   bola   sloboda   svedomia   a   náboženského   vyznania   sťažovateľa   obmedzená na základe   zákona   a   o   tomto   obmedzení   nemožno   tvrdiť,   že   by   bolo   úplne neospravedlniteľné   záujmom   štátu   na   zabezpečení   jeho   obranyschopnosti   a   zachovaní verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ (obdobne II. ÚS 342/06). Ústavný súd aj v inom podobnom prípade (v ktorom však k odsúdeniu za trestný čin nenastúpenia služby v   ozbrojených   silách   došlo   ešte   v   roku   1981)   vo   vzťahu   k   slobode   svedomia   uviedol, že relevantná časť práva platného v čase rozhodovania o vine a treste nevykazuje ani podľa vtedy platných medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli a museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v tom čase ani všetky členské štáty Rady Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko) a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách (pozri III. ÚS 165/05).

Ústavný súd v tomto kontexte poukazuje na to, že podrobnosti o spôsobe realizácie základného   práva   nebyť   nútený   vykonávať   vojenskú   službu,   ak   je   v   rozpore   s   jeho svedomím alebo náboženským vyznaním, ako je zakotvené v čl. 25 ods. 2 ústavy a čl. 15 ods. 3 listiny, ustanovuje zákon. Pokiaľ v súvislosti s uplatnením označených základných práv sťažovateľ nesplnil podmienky ustanovené zákonom, ktorý v danom čase upravoval výkon   tohto   práva,   a   z   toho   dôvodu   bol   v   demokratickej   spoločnosti   ústavne akceptovateľným   spôsobom   sankcionovaný,   nemôže   sa   úspešne   domáhať   zrušenia právoplatného rozhodnutia s poukazom na porušenie týchto základných práv.

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľovu   argumentáciu   o   neústavnosti   právneho   predpisu vydaného na vykonanie základného práva podľa čl. 25 ods. 2 ústavy a čl. 15 ods. 3 listiny, ústavný súd uvádza, že právo odoprieť výkon vojenskej služby a nahradiť ju výkonom civilnej   služby   bolo   upravené   v   §   2   zákona   č.   18/1992   Zb.   o   civilnej   službe   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „skorší zákon o civilnej službe“), respektíve od 4. októbra 1995 v § 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 207/1995 Z. z. o civilnej službe a o   zmene   a   doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   347/1990   Zb.   o   organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších   predpisov,   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   83/1991   Zb.   o   pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky pri zabezpečovaní politiky zamestnanosti v znení neskorších predpisov   a   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení neskorších predpisov. V konaní pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov bol posudzovaný len súlad § 2 ods. 1 a 2 skoršieho zákona o civilnej službe, pričom znenie § 2 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona bolo vyhlásené za nesúladné s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 25 ods. 2 ústavy, len pokiaľ sa vzťahovalo na odvody uskutočnené pred 16. januárom 1992,   odvedenec   požiadal   o   odklad   vojenskej   základnej   služby   a   dôvody   jej   odkladu pominuli pred 16. januárom 1992 (PL. ÚS 6/94). V ostatnom bolo znenie § 2 ods. 1 a 2 skoršieho zákona o civilnej službe posúdené ústavným súdom ako súladné s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a čl. 25 ods. 2 ústavy, keď v uznesení sp. zn. PL. ÚS 18/95 z 24. mája 1995 ústavný súd vyslovil názor, že za porušenie ústavného práva vyplývajúceho z čl. 25 ods. 2 a čl. 24 ods. 1 ústavy nie je možné považovať tú skutočnosť, že oprávnená osoba   sa   domáha   právne   relevantných   účinkov   verejného   prejavenia   svojho   zmýšľania mimo zákonom stanovenej lehoty (PL. ÚS 18/95).

Ústavný súd už judikoval, že platná a účinná zákonná právna norma nie je čosi, čo je k dispozícii orgánom ju aplikujúcim. Tieto orgány sú právnu normu povinné aplikovať. V teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť (mutatis mutandis III. ÚS 274/07). Pokiaľ v okolnostiach prípadu všeobecné   súdy   posudzovali   prípad   sťažovateľa   podľa   právnej   úpravy   civilnej   služby platnej a účinnej v čase spáchania skutku a táto právna úprava nebola v konaní o súlade právnych predpisov vyhlásená za neústavnú, postupovali ústavne konformným spôsobom a v súlade s princípmi právneho štátu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   nenachádza   relevantnú   príčinnú súvislosť ani medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľom označenými právami vyplývajúcimi z čl. 25 ods. 2 ústavy, čl. 15 ods. 3 listiny a čl. 18 ods. 2 a 3 paktu, a keďže nezistil porušenie označených práv, sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 4 ods. 4 listiny

Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   4   ods.   4   listiny   pri   používaní ustanovení   o   medziach   základných   práv a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na iné účely, než na ktoré boli ustanovené.

V posudzovanom prípade sa sťažovateľ domáha aj vyslovenia porušenia čl. 1 a čl. 4 ods. 4 listiny, ktoré však neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale sú akýmisi základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva   zaručeného   medzinárodnými   zmluvami   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd.   Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   porušenie   iného   článku   ústavy,   prípadne   listiny možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným   porušením   už   konkrétneho   označeného   základného   práva   alebo   slobody (obdobne   napr.   II.   ÚS   167/04,   III.   ÚS   300/06,   III.   ÚS   224/08).   Keďže   porušenie sťažovateľom označených práv (čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 5 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 9 dohovoru, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 18 ods. 1 až ods. 3 paktu) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení čl. 1 a čl. 4 ods. 4 všeobecných ustanovení listiny.

Na   základe opísaných   dôvodov   ústavný súd   rozhodol   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom ostatnými návrhmi sťažovateľa (t. j. návrhom na zrušenie napadnutého uznesenia, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia a na úhradu trov konania) už nebol dôvod sa zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012