znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 261/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Ľ.   J.,   S.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   D.   M., Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. januára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 73/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2011 doručená   sťažnosť   Ing.   Ľ.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z   26.   januára   2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 73/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vedúca služobného úradu R. so sídlom v S. (ďalej len „úrad“) vydala rozhodnutie č. 01/2007/00872-4/SÚ zo 14. mája 2007 o skončení štatnozamestnaneckého   pomeru   sťažovateľky   z   dôvodu   nezaradenia   predstavenej   dňom 15. mája   2007.   Proti   uvedenému   rozhodnutiu   vedúcej   služobného   úradu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodla podľa § 138 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov platnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o   štátnej   službe“)   vedúca   úradu   ako   odvolací   orgán   rozhodnutím   č.   01/2008/01399-10 z 19. septembra 2008 tak, že zamietla odvolanie sťažovateľky a potvrdila rozhodnutie úradu č. 01/2007/00872-4/SÚ zo 14. mája 2007.

Následne sa sťažovateľka žalobou podanou na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   domáhala   preskúmania   a   zrušenia   rozhodnutia   vedúcej   úradu č. 01/2008/01399-10 z 19. septembra 2008. Krajský súd o žalobe sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 S 38/2008 z 20. novembra 2009 tak, že ju zamietol.

Proti tomuto   rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie. V odvolaní okrem   iného   namietala,   že   správne   orgány   pochybili,   pretože   nerešpektovali   procesnú zásadu litispendencie. Tá mala vzniknúť tým, že po zrušení prvostupňového rozhodnutia vedúcej úradu z 5. marca 2007 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe rozhodnutím vedúcej úradu z 9. mája 2007 bolo upovedomením z 10. mája 2007 začaté nové správne konanie vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe. Sťažovateľka poukázala aj na to, že pôvodné konanie vo veci skončenia štátnozamestnaneckého   pomeru   zostalo   bez   meritórneho   rozhodnutia,   pričom   v   oboch konaniach   ide   o   rovnakého   účastníka,   totožný   predmet   konania   a   rovnaké   skutkové okolnosti.

Najvyšší   súd ako odvolací   súd   rozhodol   o odvolaní sťažovateľky   proti   rozsudku krajského   súdu   sp.   zn.   3   S   38/2008   z 20.   novembra   2009,   tak   že   napadnutý   rozsudok krajského súdu potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že „konanie vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne, ktoré bolo   začaté   na   podnet   správneho   orgánu   dňom   5.3.2007,   keď   tento   orgán   urobil   voči účastníkovi   konania   prvý   úkon   (pohovor   so   štátnou   zamestnankyňou),   bolo   z   dôvodu zrušenia prvostupňového rozhodnutia č.   01/2007/00420/SU zo dňa 5.3.2007 o skončení štátnozamestnaneckého   pomeru   žalobkyne   rozhodnutím   odvolacieho   orgánu č. 01/2007/00420-2/SU   zo   dňa   9.5.2007   bez   vrátenia   veci   orgánu,   ktorý   prvostupňové rozhodnutie vydal, na nové konanie a rozhodnutie, právoplatne skončené; proti rozhodnutiu nebol   podaný   riadny   ani   mimoriadny   opravný   prostriedok,   nebolo   preskúmané   mimo odvolacieho konania ani na základe žaloby v správnom súdnictve. Z dôvodu právoplatného skončenia   konania   neexistovala   prekážka   začatého   konania,   námietku   litispendencie vyhodnotil   preto   odvolací   súd   za   nedôvodnú.   Na   zjavné   procesné   pochybenia   vyššie označeného druhostupňového rozhodnutia (neurčitosť výroku v časti uvedenia ustanovenia, nesprávne poučenie) vydaného v predchádzajúcom konaní, na ktoré poukazovala žalobkyňa v predmetnej žalobe a následne i v odvolaní, preto už nebolo možné v rámci súdneho prieskumu neskoršieho konania a rozhodnutia správneho orgánu prihliadnuť. Odvolaciemu súdu však nedá neuviesť, že v dôsledku pochybenia odvolacieho správneho orgánu, keď v rozhodnutí   zo   dňa   9.5.2007,   ktorým   zrušil   prvostupňové   rozhodnutie,   nerozhodol zároveň   o   vrátení   veci   na   rozhodnutie   prvostupňovému   orgánu,   došlo   na   základe upovedomenia   k opätovnému   začatiu   konania   vo   veci   skončenia   štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe. Je zrejmé, že takýmto postupom sa správny orgán snažil odstrániť práve druhostupňovým správnym orgánom vytknuté   nedostatky   predchádzajúceho   konania,   týkajúce   sa   možného   porušenia   zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania. Je však potrebné uviesť, že tieto vady postupu v konaní správneho orgánu nemali za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že týmto postupom správneho orgánu nebola žalobkyňa žiadnym spôsobom ukrátená na svojich právach; naopak, prvostupňový správny orgán dal žalobkyni ako účastníčke konania priestor na uplatňovanie a bránenie jej   práv.   Aj   z   ustálenej   judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (viď.   napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž 98-102/02, zverejnené pod č. R122/2003) vyplýva, že k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu v zmysle ustanovenia § 250i   ods.   3   O.s.p.   môže   viesť   len   taká   vada,   ktorá   mohla   mať   vplyv   na   správnosť, zákonnosť   rozhodnutia,   a   rozhodnutie   sa   nezrušuje   preto,   aby   sa   zopakoval   proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecné iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. V prejednávanej veci zo zisteného skutkového stavu je nepochybne zrejmé, že vzhľadom   na   nemožnosť   zaradenia   žalobkyne   ako   odvolanej   predstavenej na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 16 ods.   3),   ak   sa   štátny   zamestnanec   nedohodne   so   služobným   úradom   inak,   tak   ako   to predpokladá § 31 ods. 4 zákona, nemôže mať opätovné zopakovanie procesu pre žalobkyňu iný, priaznivejší výsledok.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdené porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zdôvodňuje arbitrárnosťou výkladu základnej procesnej zásady litispendencie   a   svojvoľným   výkladom   jednoduchého   práva   v   rozpore   s   jeho   dikciou najvyšším   súdom   v   napadnutom   rozsudku.   Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   pokiaľ   by akceptovala právny názor najvyššieho súdu (o neexistencii prekážky litispendencie, pozn.), tak podľa tohto názoru „by prejednaniu veci bránila dokonca prekážka veci rozsúdenej (res iudicatae), keďže išlo o konanie s tými istými účastníkmi a o tom istom predmete konania“. Sťažovateľka   napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   tiež   vyčíta   arbitrárnosť   jeho odôvodnenia vo všeobecnosti.

Sťažovateľka v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/73/2010 zo dňa 26. januára 2011 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6Sžo/73/2010   zo   dňa 26. januára   2011   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 EUR, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. D. M., advokáta do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľka   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   predostrela   jednak   námietku arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo všeobecnosti a jednak námietku arbitrárnosti výkladu zásady litispendencie.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa   názoru   ústavného súdu   výklad najvyššieho   súdu   týkajúci sa   litispendencie v napadnutom   rozsudku   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   možno   považovať   za   dostatočné a presvedčivé. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Najvyšší   súd   jasným   a   zrozumiteľným   spôsobom,   na   základe   vykonaného dokazovania   a   z   nich   vyplývajúcich   skutočností   vyhodnotil,   prečo   považoval   námietku sťažovateľky týkajúcu sa litispendencie za nedôvodnú. Závery najvyššieho súdu sa preto javia   ako logické   a presvedčivé.   Je   ústavne akceptovateľný   názor   najvyššieho   súdu,   že pokiaľ bolo predchádzajúce správne konanie právoplatne skončené, nie je možné hovoriť o litispendencii.   Sťažovateľka   v   súvislosti   s   týmto   právnym   názorom   najvyššieho   súdu (s ktorým sa v plnej miere stotožňuje aj ústavný súd) týkajúcim sa neexistencie prekážky litispendencie   za   daných   skutočností   ďalej   argumentovala,   že   potom   prerokovaniu   veci bráni   prekážka   veci   rozsúdenej.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   v   okolnostiach posudzovanej   veci,   keď   skoršie   správne   konanie   právoplatne   skončilo   rozhodnutím o zrušení   prvostupňového   rozhodnutia   správneho   orgánu   bez   toho,   aby   odvolací   orgán zároveň   vrátil   vec   prvostupňovému   orgánu   na   ďalšie   konanie,   a   teda   bez   vydania meritórneho rozhodnutia vo veci, nemožno hovoriť o existencii prekážky veci rozsúdenej, preto ústavný súd túto námietku sťažovateľky považoval za neopodstatnenú.

Rovnako   ústavný   súd   posúdil   aj   námietku   všeobecnej   arbitrárnosti   odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pretože podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd primerane   reagoval   na   všetky   námietky   sťažovateľky   predostreté   v   podanom   odvolaní, vysporiadal sa s nimi spôsobom súladným s požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí z ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu   nemožno najvyššiemu súdu   vyčítať ani to,   že by v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne neobjasnil svoje interpretačné úvahy. Na základe uvedeného ústavný súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   tak   poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Námietky zdôvodňujúce tvrdené porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 S 38/2008 z 20. novembra 2009,   tak   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   nedôvodné   a   nespôsobilé   v   rámci   meritórneho prerokovania   sťažnosti   priviesť   ústavný   súd   k   záveru   o   ústavnej   vadnosti   rozhodnutia najvyššieho súdu.

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   nedostatku   ústavne relevantnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľkiným základným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a jej právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnostnom petite (zrušenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   priznanie   nároku   na   náhradu   trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011