znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 261/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť T. P., T., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 28 C 122//2005   a   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Co 209/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2010 faxom a 20. mája 2010 poštou doručená sťažnosť T. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 122/2005 a jeho rozsudkom z 21. októbra 2009 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co/209/2009 a jeho rozsudkom z 22. februára 2010.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplynulo,   že   v označenom   konaní,   v ktorom   bol sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného, sa žalobca žalobou podanou na okresnom súde   domáhal   určenia,   že   žalovaný   nie   je   oprávneným   držiteľom   nehnuteľností v katastrálnom území obce T.

Okresný   súd   po   vykonaní   dokazovania   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   sp. zn. 28 C 122/2005   z   21. októbra   2009   tak,   že   návrhu   vyhovel,   pričom   svoje   rozhodnutie odôvodnil   tým,   že   pôvodní   žalovaní,   ktorí   previedli   kúpnou   zmluvou   nehnuteľnosti na žalovaného,   nesplnili   podmienky   oprávnených   držiteľov,   a teda   že   predmetné nehnuteľnosti nemohli nadobudnúť z titulu vydržania.

Sťažovateľ   nadobudol   vlastnícke   právo   k   týmto   nehnuteľnostiam «od   svojich právnych predchodcov C. S. a S. M. V čase nadobudnutia vlastníckeho práva bol sťažovateľ dobromyseľný, že nadobúda predmet kúpy do svojho vlastníctva, keďže o žiadnom súdnom konaní nevedel nie len on, ale ešte ani jeho právny predchodcovia (títo sa domnievali, že ide o kedysi stojacu stavbu „Č.“). V čase prevodu nebola zapísaná v katastri nehnuteľností ani poznámka o prebiehajúcom spore...».

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   vlastníctvo   nadobudol   kúpnou   zmluvou „zavkladovanou pod... Túto kúpnu zmluvu nikto nikdy nespochybnil, nebola predmetom súdneho konania a jej platnosť nie je sporná“. Tvrdí, že toto súdne rozhodnutie mu odňalo „vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam“.

V priebehu celého súdneho konania sa sťažovateľ domáhal, „aby sa súd zaoberal jeho   právnou   istotou   v   tom   smere,   aby   sa   súd   vyporiadal   s   existenciou   naliehavého právneho   záujmu   na   určení   jeho   neoprávnenej   držby (poukázal   pritom   na   rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 112/2004, pozn.). Kúpna zmluva nebola nikdy spochybnená a neplatnosťou sa súd nezaoberal ani len predbežne. Len určenie vlastníckeho   práva   (či   už   i   negatívne)   v   konaní   mohlo   zakotviť   právnu   istotu   a   tak predvídaným   spôsobom   odňať   sťažovateľovi   vlastnícke   právo.   Napriek   tomu   však   ani po opakovanej obrane súdy svoje rozhodnutie v tomto smere neodôvodnili čo do potreby určenia neoprávnenosti držby bez toho, aby sa dotkli vlastníckeho práva. I keď účastník konania nemá nárok, aby sa súd vyporiadal so všetkými jeho námietkami, je však táto námietka podľa môjho názoru tak zásadná, že v tomto smere boli porušené i jeho základné práva na spravodlivý proces. Právna istota sťažovateľa bola následne porušená, keďže ako vlastník je v súčasnosti evidovaná Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond, ako žalobca.

Súčasný   právny   stav   rozhodnutím   súdov   je   stavom   bez   právnej   istoty.   Na   liste vlastníctva,   priloženom   v   tomto   podaní,   je   ako   vlastník   vedená   osoba,   ktorá   nikdy vlastníkom   uvedených   pozemkov   nebola.   Stalo   sa   tak   na   základe   rozhodnutia   súdov o neoprávnenej držbe sťažovateľa, dobromyseľného kupujúceho.

Pokiaľ uvedené súdne konanie malo byť vyvlastňovacím konaním, malo sa tak udiať zákonom predpokladaným spôsobom.

Tieto argumenty poukazujú na arbitrárnosť rozhodnutia, keď sa s najpodstatnejšími skutočnosťami súdy odmietli zaoberať...“.

Sťažovateľ   v   zmysle   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   o konaní pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) navrhuje, „aby Ústavný súd uložil Slovenskej republike - Slovenský pozemkový fond so sídlom v B..., sa dočasne zdržal nakladania s nehnuteľnosťami... zapísaných na LV... v k. ú. T.“, a súčasne žiada, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal toto rozhodnutie:

„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co/209/2009 v nadväznosti na konanie na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 28 C/122/2005 porušil základné právo sťažovateľa   T.   P.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a porušil právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove 1 Co/209/2009 z 22. 2. 2010 a Okresného   súdu   Prešov   28   C/122/2005-261   z   21.   10.   2009   a   vracia   vec   na   ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove a Okresný súd v Prešove sú spoločne a nerozdielne povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

1. Predmetom časti sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 122/2005 a jeho rozsudkom z 21. októbra 2009 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pri   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie označených základných práv postupom okresného súdu v predmetnom konaní, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice   právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v právnej veci žalobcu okresný súd rozsudkom sp. zn. 28 C   122/2005   z 21. októbra   2009 určil,   že   žalovaný   nie   je   oprávneným   držiteľom žalovaných nehnuteľností.

V podanom odvolaní sa sťažovateľ domáhal, aby krajský súd napadnutý rozsudok zmenil   a   žalobu   zamietol.   Ako   dôvody   uviedol,   že   okresný súd   sa   nevysporiadal s   neexistenciou   naliehavého   právneho   záujmu   na   určení   jeho   neoprávnenej   držby a žalobcovi   právo   na   určenie,   že   sťažovateľ   nie   je   oprávneným   držiteľom   pôvodných nehnuteľností, priznal taktiež až po uplynutí 10-ročnej prekluzívnej lehoty.

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základného práva sťažovateľa v podobe odvolania   smerujúca   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   bola   predmetom   rozhodovania krajského súdu. V rámci odvolacieho konania krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn. 1 Co 209/2009 z 22. februára 2010.

Ústavný   súd   konštatuje, že vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebolo   v jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   postupu   a rozsudku okresného   súdu   preto,   lebo   ich   preskúmanie   na   základe   podaného   odvolania   patrilo do právomoci   krajského   súdu.   V súvislosti   s namietaným   porušením   označeného základného práva je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce preto len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 209/2009 a jeho rozsudkom z 22. februára 2010

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľ   tiež   v tom,   že   jeho   právni   predchodcovia   sa   nemohli   vyjadriť   ku všetkým okolnostiam a skutočnostiam týkajúcim sa preukázania ich nárokov v konaní, t. j. vydržanie nehnuteľností (pretože medzitým došlo k zámene účastníkov), a tiež preto, že rozhodnutie krajského   súdu   považuje   za   arbitrárne,   pretože   sa   nevysporiadal   so   skutočnosťou,   že on uvedené nehnuteľnosti nadobudol na základe kúpnej zmluvy, ktorej neplatnosť nikto nespochybnil.

Ústavný   súd   opätovne   pripomína,   že   jeho   právomoc   konať   a rozhodovať   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorej   ústavný   súd   o   namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 44/03). Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu,   bolo   v   právomoci   ústavného   súdu   len   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci všeobecného   súdu   (v   danom   prípade   krajského   súdu)   v   predmetnej   veci   sú   zlučiteľné s citovaným článkom ústavy. Poslaním ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Všeobecný súd je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva, že tento ako odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), na odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav vo veci, vec správne posúdil a jeho rozhodnutie je presvedčivé. Na základe toho   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v celom   rozsahu   potvrdil   ako   vecne   správny   podľa § 219 OSP.

Krajský súd k právnej problematike aj ku skutkovým zisteniam súdu prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol:

„Podľa   § 129   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   držiteľom   veci je ten,   kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

Podľa § 134 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak má nepretržite v držbe vec po dobu troch rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov ak ide o nehnuteľnosť. Toto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb...

V   predmetnej   veci   bolo   nepochybne   preukázané,   že   právni   predchodcovia žalovaného   nemohli   splniť   podmienky   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   k   predmetným nehnuteľnostiam   titulom   vydržania.   V   priebehu   konania   totiž   nebol   preukázaný   žiadny hodnoverný titul,   na základe ktorého by žalovaní S. M. a C. S. vstúpili do držby predmetných   nehnuteľností   ako   oprávnení   držitelia   a   tieto   užívali   s   presvedčením,   že im nehnuteľnosti   vlastnícky   patria.   Dokazovanie,   ktoré   bolo   vykonané   na   súde   prvého stupňa   preukázalo,   že   bolo   nepochybne   a   akceptované   aj   samotnými   právnymi predchodcami žalovaného, že predmetné nehnuteľnosti sú tzv. americkými čiastkami, ktoré vlastnícky patrili J. M., príbuznému právnych predchodcov žalovaného. V tejto súvislosti nebol   predložený   žiadny   hodnoverný   právny   úkon   alebo   doklad,   ktorým   by predmetné nehnuteľnosti boli prevedené na právnych predchodcov žalovaného. Preto osvedčenie, na základe ktorého boli právni predchodcovia žalovaného zapísaní v evidencii nehnuteľností ako vlastníci predmetných nehnuteľností, na základe predmetného dokazovania nemožno považovať za vecne správne a nemožno usudzovať, že by podľa § 2 ods. 2 zákona č. 293/92 Zb. sa právni predchodcovia žalovaného stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností titulom vydržania, pretože, vo vzťahu k ním potom nesvedčí oprávnená držba týchto nehnuteľností, ale nie je ani splnená podmienka 10 rokov nerušenej držby odo dňa zápisu do evidencie nehnuteľností,   ako je to uvedené v § 2 ods.   2 zákona č.   293/92 Zb.,   pretože žaloba v predmetnej veci bola podaná pred uplynutím tejto lehoty, a to 4. 4. 2005. Aj keď na základe zmluvy   označenej   ako   kúpna   zmluva,   boli   predmetné   nehnuteľnosti   prevedené   na žalovaného už po uplynutí tejto lehoty, nemožno prijať právny názor, že by žalovaný sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností titulom tejto kúpnej zmluvy, pretože samotní jeho právni   predchodcovia   S.   M.   a C.   S.   sa   nestali   vlastníkmi   týchto   nehnuteľností   práve   z dôvodu, že v predmetnej veci bola podaná predmetná žaloba popierajúca ich postavenie oprávnených držiteľov. To znamená, že ak došlo k uzavretiu zmluvy označenej ako kúpna zmluva medzi právnymi predchodcami žalovaného a žalovaným vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam, môže ísť len o prevod postavenia oprávneného držiteľa, ako na to pamätá §   2   ods.   2   zákona   č. 293/1992   Zb.,   pričom   ani   samotný   žalovaný   nesplnil   podmienky nadobudnutia   vlastníckeho   práva   k predmetnej   nehnuteľnosti   titulom   vydržania,   pretože jeho vlastnícke právo a postavenie oprávneného držiteľa bolo spochybnené predmetnou žalobou a argumentáciou, ktorú predostrel žalobca v predmetnej veci, ako aj samotným dokazovaním   vykonaným   na   súde   prvého   stupňa,   ktoré   jednoznačne   preukázalo, že predmetné nehnuteľnosti neboli prevedené ani formálnym spôsobom, ani neformálne na právnych predchodcov žalovaného v predmetnej veci. Za týchto okolností, ako bolo vyššie naznačené, nie je možné uvažovať o vlastníckom práve právnych predchodcov žalovaného k predmetným nehnuteľnostiam a v závislosti od toho ani o vlastníckom práve samotného žalovaného k predmetným nehnuteľnostiam.

Správne   preto   postupoval   súd   prvého   stupňa,   pokiaľ   vyhovel   žalobe   o   určenie, že žalovaný   nie   je   oprávneným   držiteľom   predmetných   nehnuteľností.   Iné   znenie   petitu neprichádza   v   predmetnej   veci   do   úvahy   a   v   závislosti   od   toho   ani   iné   znenie   výroku rozsudku súdu prvého stupňa, pretože ako bolo vyššie naznačené, žalovaný sa nemohol stať vlastníkom predmetných nehnuteľností titulom predmetnej kúpnej zmluvy, ale má podobne ako   jeho   právni   predchodcovia,   len   postavenie   oprávneného   držiteľa,   pokiaľ   toto postavenie pochopiteľne nie je spochybnené ďalšími okolnosťami,   ktoré vyjdú najavo v súdnom konaní ako sa to stalo aj v predmetnej právnej veci.

V   závislosti   od   toho   je   nepodstatná   aj   námietka   absencie   naliehavého   právneho záujmu   na   strane   žalobcu,   ktorá   bola   prezentovaná   prostredníctvom   žalovaného   (jeho právneho   zástupcu)   v   priebehu   prvostupňového   konania,   ako   aj   v   samotnom   odvolaní. Naopak,   žalobca,   ktorý   spochybňuje   postavenie   právnych   predchodcov   žalovaného a samotného   žalovaného   ako   oprávnených   držiteľov   predmetných   nehnuteľností,   má nepochybne právny záujem na tom, aby eventuálne štát, ktorého záujmy aj v tomto konaní reprezentuje, vstúpil do vlastníckych práv k predmetným nehnuteľnostiam.“

Ústavný súd po oboznámení sa s rozsudkom krajského súdu (a tiež okresného súdu), ako aj s argumentáciou   sťažovateľa   uvádza,   že   krajský   súd   sa   vysporiadal   so   všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   sa   zaoberal a vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, avšak sa s nimi nestotožnil. Nevyhovenie odvolacím dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje,   nie   je   možné   považovať   za   odmietnutie   spravodlivosti   a   nemôže   viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu interpretácia Občianskeho zákonníka najmä k otázke nepreukázania   podmienok   oprávnenej   držby   (vydržania)   pôvodne   žalovanými (sťažovateľom)   a citované   skutkové   a právne   závery krajským   súdom   (vychádzajúce zo skutkových   zistení   okresného   súdu,   ktorý   vykonal   v tomto   smere   podrobné dokazovanie), takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd nie je oprávnený na jeho meritórne preskúmanie.   V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský súd dostatočným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré postupoval takýmto spôsobom, a nie iným, a v každom prípade jeho postup pri odôvodňovaní právneho záveru vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať   ani   za   zjavne   neodôvodnený   napriek   tomu, že sa nezaoberal   platnosťou   či   neplatnosťou   kúpnej   zmluvy   medzi   pôvodne   žalovanými a sťažovateľom.

Argumenty   sťažovateľa,   že   fyzické   osoby,   ktoré   boli   pôvodne   žalované,   v čase uzatvárania kúpnej zmluvy s ním nevedeli o prebiehajúcom súdnom spore, alebo si mysleli, že sa spor týka iných nehnuteľností, prípadne, že nemohli predložiť iné dôkazy týkajúce ich oprávnenej   držby   pred   zámenou   účastníkov,   sa   javia   v   tomto kontexte   ako   právne irelevantné, pokiaľ títo účastníci sami nepodali kvalifikované sťažnosti na ústavnom súde pre porušenie svojich základných práv.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   vo   vzťahu k namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   ako   zjavne   neopodstatnenú   už   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Co   209/2009   a jeho   rozsudkom z 22. februára 2010

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1   ústavy   v tom,   že   rozhodnutím   krajského   súdu   v   konaní   o určenie,   že   nie   je oprávneným držiteľom nehnuteľností,   mu bolo odňaté jeho vlastnícke právo. Tvrdil, že žalobca v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem. Argumentoval tým, že on tieto nehnuteľnosti   nenadobudol   z titulu   vydržania,   ale   riadne   na   základe   kúpnej   zmluvy od pôvodne   žalovaných   ako   predávajúcich,   ktorí   nevedeli,   že   prebieha   súdny   spor so žalobcom   týkajúci   sa   práve   tých   nehnuteľností,   ktoré   boli predmetom   predaja.   Preto každé iné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol zapísaný na základe tejto žaloby ako vlastník Slovenský   pozemkový   fond,   považuje   za   zásah   do   svojho   základného   práva   vlastniť majetok.

Toto základné právo však nie je možné zamieňať s „právom na úspech v súdnom konaní“,   ktoré   náš   právny   poriadok   nepozná.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti,   arbitrárnosti   názoru   alebo   svojvôli   krajského   súdu   a nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.Keďže sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   bola   odmietnutá   z dôvodu   neexistujúcej   príčinnej súvislosti medzi porušením ústavnoprocesných princípov a namietanými hmotnoprávnymi základnými právami, akými je aj právo vlastniť majetok, neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   už   v súvislosti s uvedeným   vyslovil, že absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   vylučuje založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecného   súdu   za   porušenie   základného   práva sťažovateľa   hmotnoprávneho   charakteru   upraveného   v označenom   článku   ústavy   (m. m. II. ÚS 201/04, IV. ÚS 116/05). Ústavný súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl.   48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je základným   predpokladom   toho,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Po   odmietnutí   sťažnosti   i   v tejto   časti   bolo   preto   už   bez   právneho   významu rozhodovať   o   nárokoch   sťažovateľa   na zrušenie   napadnutých   rozsudkov   všeobecných súdov,   aj   o jeho   návrhu   na   vydanie   dočasného   opatrenia,   ktoré   sťažovateľ   požadoval (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2010