znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 261/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   odkladacím   listom   Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici č. k. Kc 75/07-9 z 18. júna 2007 v súvislosti s nepodaním mimoriadneho dovolania podľa § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2007   doručená   sťažnosť   P.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. P. P.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   súdnu   a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   odkladacím   listom   Krajskej   prokuratúry v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   č.   k.   Kc   75/07-9   z 18.   júna   2007 v súvislosti   s nepodaním   mimoriadneho   dovolania   podľa   § 243e   a nasl.   Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ uviedol, že na základe žaloby podanej Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej   len   „okresný   súd“)   10.   februára   2005   sa   navrhovatelia   voči   nemu   domáhali nahradenia jeho vôle o prijatí za člena družstva. Na základe toho rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 20/05 z 19. septembra 2005 tak, že nahradil uznesenie členskej schôdze sťažovateľa s tým, že navrhovateľa v 2. rade prijal za člena družstva. Proti tomuto rozsudku   sa   sťažovateľ   2.   novembra   2005   odvolal.   O odvolaní   rozhodol   Krajský   súd v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   17   Co   286/2006 zo 6. decembra   2006   tak,   že   prvostupňové   rozhodnutie   vo   výrokoch   týkajúcich   sa navrhovateľa v 2. rade potvrdil. Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa rozsudok krajského súdu stal právoplatným 2. februára 2007.

Na základe toho sa sťažovateľ rozhodol, že v danej veci využije podanie podnetu na podanie   mimoriadneho   dovolania,   čo   aj   učinil   30.   marca   2007,   keď   podal   podnet Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“). Následne   mu   krajská   prokuratúra   oznámila,   že   jeho   podnet   bude   vedený   tamojšou prokuratúrou pod sp. zn. Kc 75/07. Sťažovateľ ďalej uviedol, že 21. júna 2007 bolo jeho právnemu zástupcovi doručené oznámenie krajskej prokuratúry z 18. júna 2007, v ktorom mu   dala   na vedomie,   že „predmetnú   právnu   vec   a samotný   podnet   na podanie mimoriadneho   dovolania   odkladá   z dôvodu   neporušenia   zákona   takým   spôsobom,   ktorý predpokladá   § 243e   a nasl.   OSP“. Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   uviedol, „že   príslušná Krajská prokuratúra sa v dostatočnom rozsahu nezaoberala dôvodmi, ktoré ho viedli na podanie mimoriadneho opravného prostriedku, nezaoberala sa ani hmotnoprávnou a ani procesnoprávnou   stránkou   predmetnej   veci.   Vo   svojom   odkladacom   liste   v skratke skonštatovala, že s rozhodnutím krajského súdu sa stotožňuje ako aj s jeho odôvodnením aj napriek   tomu,   že   sme   v podnete   na   podanie   mimoriadneho   dovolania poukázali na stranu   právoplatného   a vykonateľného   rozsudku   Krajského   súdu   Banská   Bystrica č. k. 17 CO 286/2006-13, kde sme vyslovili nesúhlas s názorom súdu“.  

Sťažovateľ v sťažnosti vyjadril názor, že rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu   sú   nevykonateľné   a nerealizovateľné,   a pritom   obchádzajú   inštitút   čakateľstva na členstvo. Sťažovateľ sa preto domnieva, že dôvody na podanie mimoriadneho dovolania boli v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, a preto sa nestotožňuje s názorom krajskej prokuratúry o odložení podnetu z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ argumentoval aj tým, že dôvody na podanie mimoriadneho dovolania   boli „prinajmenšom   v tom,   že   predmetná   vec   mala   spadať   pod   správne súdnictvo“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil, že odkladacím listom krajskej prokuratúry č. k. Kc 75/07-9 z 18. júna 2007 bolo v súvislosti   s nepodaním   mimoriadneho   dovolania   podľa   §   243e   a nasl.   Občianskeho súdneho poriadku porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   odkladací   list   zrušil, vec   vrátil   krajskej   prokuratúre   na   ďalšie konanie a zaviazal ju zaplatiť mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Preskúmaním   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   podnetom z 29. marca 2007 podaným generálnej prokuratúre sa sťažovateľ domáhal postupu podľa § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, teda podania mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 286/06 zo 6. decembra 2006, ktorým bol potvrdený rozsudok   súdu   prvého   stupňa   sp.   zn.   9   C   20/2005   z 19.   septembra   2005   vo   výrokoch týkajúcich sa navrhovateľa v 2. rade.

Na   podnet   sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   reagovala   krajská prokuratúra listom č.   k. Kc 75/07-9 z 18. júna 2007. Prokurátorka krajskej prokuratúry v namietanom   liste   konštatovala,   že   sa   oboznámila   so   spisom   vzťahujúcim   sa   na   vec a dospela k záveru, že dôvody na podanie mimoriadneho dovolania nie sú splnené. V liste stručne opísala predmet žaloby, argumenty navrhovateľov, vyjadrenie sťažovateľa a právne závery   okresného   súdu   a krajského   súdu.   Prokurátorka   krajskej   prokuratúry   uviedla, že sa plne stotožňuje so závermi rozhodnutia krajského súdu, a keďže dôvody na podanie mimoriadneho   dovolania   boli   podľa   jej   názoru   aj   predmetom   odvolacieho   konania, poukázala   na   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu.   V liste   prokurátorka   zároveň konštatovala: „Súčasne   dodávam,   že   v stanovách   poľovníckeho   združenia   (č.   l.   32-38 súdneho spisu), v čl. IV ods. 4 je uvedené, že prednostné právo členstva v združení majú priami   vlastníci   poľovných   pozemkov   nachádzajúcich   sa   v užívaní   v poľovnom   revíri. Z čl. IV   ods.   2   vyplýva,   že   členstvo   v združení   vzniká   ostatným   (t.   j.   nie   zakladajúcim) členom po prijatí členskou schôdzou na základe písomnej prihlášky (teda tento prejav vôle –   prijatie,   nahradil   rozsudkom   súd),   po   zaplatení   členského   podielu   a podpise   stanov združenia (t.   j.   ktoré úkony už musí urobiť   sám žalobca 2/ - J.   H.).   Z čl.   VII   vyplýva, že predseda združenia zvoláva a vedie členské schôdze aspoň jedenkrát do roka. Vzhľadom k vyššie uvedenému je zrejmé, že od apríla 2004 – do právoplatného skončenia súdneho konania (január 2007) mal žalovaný dostatočný časový priestor, aby o prihláške žalobcu 2/ na svojej členskej schôdzi rozhodol. Keďže tak neurobil, žalobca 2/ nemal inú možnosť, ako domáhať   sa   svojho   práva   na   súde,   preto   bol   súd   o tomto   práve   oprávnený   a povinný rozhodnúť...   Nakoľko   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   Vami   napádaným   rozhodnutím neporušil   zákon   takým   spôsobom,   ktorý   predpokladá   §   243e   a nasl.   OSP,   podnet   na podanie mimoriadneho dovolania odkladám.“

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou rozhodovacou činnosťou   (I. ÚS 66/98,   II. ÚS 201/03,   IV.   ÚS   21/05)   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažnosť sťažovateľa   smeruje   proti   označenému oznámeniu   krajskej   prokuratúry, ktorým malo dôjsť k porušeniu ním uvedených práv, a to z dôvodu, že krajská prokuratúra nevyhovela   jeho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti   uvádza,   že   na   vyhovenie   podnetu   na podanie   mimoriadneho   dovolania   nie   je právny   nárok,   t.   j.   právnickej   osobe   alebo   fyzickej   osobe,   ktorá   takýto   podnet   podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie a generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.

Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 21/05). Z toho dôvodu generálny prokurátor nemôže odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovaním, spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 14/04).

Rovnako   stabilnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   názor, že súčasťou   žiadneho   zo   základných   práv   (podľa   ústavy   alebo   medzinárodnej   zmluvy) nie je aj povinnosť orgánu štátu podať mimoriadny opravný prostriedok na základe návrhu podnecovateľa (m. m. II. ÚS 168/03).

Predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení možno bez akýchkoľvek pochybností   vyvodiť,   že   ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie   ktorého   patrí iba generálnemu   prokurátorovi.   Citovaná   právna   norma   neukladá   povinnosť   (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené. V prípade podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nemôže však ísť o právo sťažovateľa,   využitie   ktorého   by   bolo   možné   zahrnúť   pod   čl.   46   ods.   1   ústavy   alebo pod čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   namietanom   prípade   krajská   prokuratúra   z   poverenia   generálneho   prokurátora oznámila sťažovateľovi listom č. k. Kc 75/07-9 z 18. júna 2007, že jeho podnet na podanie mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   17   Co   286/06 zo 6. decembra 2006, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 20/2005 z 19.   septembra   2005   vo   výrokoch   týkajúcich   sa   navrhovateľa   v 2.   rade,   odkladá. V oznámení krajská prokuratúra sťažovateľovi ozrejmila, aké skutkové a právne zistenia ju viedli k záveru o tom, že v namietanom prípade podanie mimoriadneho dovolania nie je dôvodné.   Tým   bol   podľa   názoru   ústavného   súdu   podnet   sťažovateľa   riadne   vybavený, čo v okolnostiach   prípadu   vylučuje   akúkoľvek   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom krajskej prokuratúry   (poverenej   generálnym   prokurátorom)   a   namietaným   porušením sťažovateľových práv, resp. zistenie takej možnosti porušenia jeho práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z   týchto   dôvodov   bol   ústavný   súd   už po   predbežnom   prerokovaní   (§   25   ods.   1 zákona   o   ústavnom   súde)   nútený   odmietnuť   sťažnosť   sťažovateľa   proti   označenému oznámeniu krajskej prokuratúry pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti (nie v jej petite, ktorým je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) namieta aj porušenie čl. 2 ods. 3 ústavy, ako aj porušenie práva podľa čl. 11 dohovoru oznámením krajskej prokuratúry, avšak rozhodnutia vo veci samej   sa   vo   vzťahu   k tomuto   právu   a   čl.   2   ods.   3   ústavy   nedomáhal,   ústavný   súd súc viazaný návrhom rozhodnutia sa sťažnosťou zaoberal iba v rozsahu, v akom predmet konania vymedzil právny zástupca sťažovateľa v petite sťažnosti.

Pre odmietnutie sťažnosti ako celku už ústavný súd nerozhodoval o ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007