znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 261/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2004 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Marty Zámečníkovej, Súkromná zubná ambulancia, N. M. nad V., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 13. mája 2004 č. k. 6 Co 297/03-97, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   Marty   Zámečníkovej o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2004 doručená sťažnosť MUDr. Marty Zámečníkovej, Súkromná zubná ambulancia, N. M. nad V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr. O.   Š.,   B.,   ktorou   namieta porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd   zaručených   čl.   11   Listiny   základných   práv a slobôd, čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) z 13. mája 2004 č. k. 6 Co 297/03-95. Porušenie svojich základných práv vidí sťažovateľka v nasledovnom skutkovom stave.

Uvedeným   rozsudkom   krajského   súdu   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 220/01-79, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľky   proti   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni   Bratislava   (ďalej   len   „VZP“) o uhradenie   istiny   v sume   131   106,46   Sk   s príslušenstvom   z   dôvodu   predčasnosti   jej podania.

Sťažovateľka   je   prevádzkovateľkou   neštátneho   zdravotníckeho   zariadenia,   ktoré v rokoch   1998   a 1999   poskytovalo   zdravotnú   starostlivosť   aj   poistencom   Družstevnej zdravotnej   poisťovne   Perspektíva   (ďalej   len   „Perspektíva“).   Perspektíva   bola   povinná sťažovateľke   uhradiť   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť   do   tridsiatich   dní   odo   dňa doručenia účtovného dokladu, pričom túto zákonnú povinnosť nesplnila.

Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   vydalo   1.   júla   1999   rozhodnutie č. 3215/1999-A o zrušení povolenia na zriadenie poisťovne Perspektíva. Toto rozhodnutie nadobudlo   právoplatnosť   17.   júla   1999.   Krajský   súd   uznesením   z   20.   apríla   2001 č. k. 7 K 70/01-30 na návrh likvidátora vyhlásil konkurz na majetok Perspektívy.

Pretože pri zrušenej poisťovni nastala právna skutočnosť predpokladaná zákonom, a to zistenie, že z majetku Perspektívy nie je možné uspokojiť jej záväzky, sťažovateľka si uplatnila uhradenie záväzkov zrušenej poisťovne vo VZP z dôvodu ich prechodu.

Z dôvodu,   že   VZP   odmietla   záväzky   zrušenej   poisťovne   uhradiť,   sťažovateľka podala   okresnému   súdu   návrh,   ktorý   bol   zamietnutý   s odôvodnením,   že   je   predčasný. Rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 220/01-79 z 5. augusta 2003 bol potvrdený vyššie uvedeným rozsudkom krajského súdu.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí poukazuje na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   vo   viacerých   rozhodnutiach   zaujal   stanovisko,   že   čas prechodu   záväzkov   Perspektívy   na   VZP   v zmysle   §   34   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č.   273/1994 Z.   z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) nastane až vtedy, keď ich nie je možné uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne. To znamená, že prechod týchto záväzkov nastane až   po   ukončení   likvidácie   zrušenej   poisťovne   a jej   zániku,   pokiaľ   ich   nebolo   možné uspokojiť z majetku rezortnej poisťovne v likvidácii. Až ukončením likvidácie totiž možno ustáliť,   ktoré   záväzky   a v akom   rozsahu   zostali   neuspokojené.   Ide   o osobitný   prípad univerzálnej   sukcesie,   v ktorom   pri   zrušení   právneho   subjektu   likvidáciou   práva a povinnosti prechádzajú na právneho nástupcu v rozdielnom časovom odstupe, niektoré dňom zrušenia (prevzatie poistencov), iné až po zániku právneho subjektu (záväzky). Ďalej z rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   pokiaľ   likvidácia   zrušenej   Perspektívy   doteraz nebolo ukončená a doteraz nebolo ukončené ani konkurzné konanie, záväzky Perspektívy zatiaľ na VZP neprešli, a preto VZP v spore chýba pasívna vecná legitimácia. Vychádzajúc z vyššie uvedeného krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd nebral do úvahy lehotu ustanovenú v § 34 ods.   6   zákona   o zdravotnom   poistení,   podľa   ktorého „záväzky   zrušenej   poisťovne   za poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť,   ktoré   prešli   so   všeobecnej   poisťovne   alebo   inej poisťovne   a ktoré   zdravotnícke   zariadenie   a ďalšie   zariadenia   v zdravotníctve   preukážu, uhrádzajú   sa   z vymožených   pohľadávok   zrušenej   poisťovne   a zo   zdrojov   ustanovených zákonom o štátnom rozpočte alebo z iných štátom účelovo určených zdrojov do 24 mesiacov od   schválenia   účtovnej   závierky   poisťovne   ku   dňu   vstupu   do   likvidácie   alebo   do   24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na poisťovňu.“

Sťažovateľka tvrdí, záväzky museli prejsť na VZP najneskôr vyhlásením konkurzu a poisťovňa ich mala uhradiť v danej lehote bez ohľadu na to, či konkurz skončil alebo nie a nemožno   toto   ustanovenie   vykladať   tak,   ako   to   urobil   krajský   súd,   že   pokiaľ   nie   je ukončený konkurz, veriteľov nemožno uspokojiť. Napriek tomu, že zákonom stanovená lehota 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na poisťovňu uplynula a ustanovenie § 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení s jej uplynutím viazalo úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu.

Okrem   toho   podľa   názoru   sťažovateľky   tvrdenie   okresného   súdu,   podľa   ktorého prechod záväzkov ešte nenastal, je potrebné považovať za nesprávne posúdenie veci po právnej   stránke,   lebo   pred   účinnosťou   zákona   č.   233/2001   Z.   z.   (novely   zákona o zdravotnom poistení) nebola stanovená lehota na plnenie a pre VZP vznikla povinnosť plniť ihneď po prechode záväzku.

Sťažovateľka tvrdí,   že súd nemôže v dôsledku   prijatia novely dodatočne predĺžiť lehotu   na   plnenie   záväzku   vzniknutého   v čase   pred   účinnosťou   zákona,   pretože   právna norma   v podmienkach   demokratického   štátu   pôsobí   v zásade   do   budúcnosti,   a nie   do minulosti. Samotný zákon č. 233/2001 Z. z. neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia, v ktorých by bola stanovená výnimka z princípu zákazu retroaktivity.

Rozhodnutie súdu   vychádzajúce z ustanovenia § 34 ods.   6 zákona o zdravotnom poistení   je   podľa   názoru   sťažovateľky   diskriminačné,   pretože   zavádza   nerovnaké zaobchádzanie s určitou skupinou osôb (zdravotnícke zariadenia) a zvýhodňuje inú skupinu osôb (zdravotné poisťovne) bez zodpovedajúceho odôvodnenia, pričom táto úprava vytvára nerovnaké   podmienky   ochrany   vlastníckeho   práva.   Rozhodnutia   okresného   súdu a krajského súdu tak porušujú ústavne garantovanú rovnosť ochrany vlastníctva.

Sťažovateľka preto v návrhu výroku rozhodnutia (petite) svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej ústavných práv, zrušil rozsudok krajského súdu a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na takéto nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd predbežne preskúmal sťažnosť sťažovateľky, ako aj rozsudky okresného súdu a krajského súdu, ktorými mali byť porušené jej práva.

Oba všeobecné súdy zastávajú názor, že návrh sťažovateľky bolo potrebné odmietnuť ako predčasný, lebo pokiaľ nie je známa výška majetkového zostatku zrušenej poisťovne ani   rozsah   uspokojených   záväzkov   poisťovne   voči   zdravotníckym   zariadeniam,   nie   je možné konštatovať nemožnosť uspokojenia týchto záväzkov z majetku zrušenej poisťovne, a tým nie je daný ani prechod záväzkov na inú poisťovňu. V danej situácii nie je VZP nositeľom úhrady týchto záväzkov a nie je na jej strane pasívna vecná legitimácia v spore.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok okresného súdu   alebo   krajského   súdu   bolo   potrebné   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny.   Bolo   nepochybne   v právomoci   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   príslušné ustanovenie   zákona   vyložiť.   Rovnako   nemožno   dospieť   ani   k   záveru,   že   by   výklad všeobecných súdov bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Ústavný   súd   vychádza   z   prezumpcie   ústavnosti   všetkých   ustanovení   zákona o zdravotnom   poistení. Ústavný súd nemôže v rámci konania o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy skúmať ústavnosť zákonov ani ich častí, ale musí vychádzať z prezumpcie ústavnosti zákonov Slovenskej republiky.

Sťažovateľka ako fyzická osoba nepatrí k subjektom, ktoré sú aktívne legitimované na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou. Taxatívny výpočet týchto subjektov je uvedený v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy. Z uvedeného dôvodu   neskúmal   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľky   týkajúcu   sa   údajnej protiústavnosti niektorých ustanovení zákona o zdravotnom poistení.

V tejto súvislosti je nevyhnutné uviesť, že sťažovateľka nepreukázala, že by túto požiadavku uviedla v konaní pred všeobecným súdom, ktorý je subjektom legitimovaným podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy a mohol požiadať ústavný súd o preskúmanie súladu citovaného zákona s ústavou.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách.   Z uvedeného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. rozhodnutia I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu nie sú zjavne svojvoľné ani neodôvodnené, súdy zistili skutkový stav a aplikovali naň relevantné ustanovenia platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení riadne vysvetlili.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 13/01.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2004