znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 261/03-27

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   M.   V.,   bytom   D., zastúpeného advokátom JUDr. P. B., Advokátska kancelária, Š., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 306/97 na neverejnom zasadnutí 3. marca 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 306/97 p o r u š i l základné právo M. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   306/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   V. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40   000   Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania M. V. v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. P. B., Advokátska kancelária, Š., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti M. V. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e  .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 261/03-9 z 26. novembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   M.   V.,   bytom   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. B., Advokátska kancelária, Š., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 306/97. Právny zástupca sťažovateľa sťažnosť doplnil podaniami z 20. novembra 2003, 1. decembra 2003 a 15. januára 2004.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 5. júla 1997 podal na okresnom súde návrh na rozvod manželstva, ktorým sa domáhal rozvodu manželstva s V. V. a úpravy práv a povinností k maloletej V. V., ktorá ešte pred podaním návrhu na rozvod manželstva bola zverená do pestúnskej starostlivosti J. a M. V., starých rodičov maloletej. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd od podania návrhu vo veci vôbec nekonal (odhliadnuc od jedného alebo   dvoch   pojednávaní   vytýčených   v roku   1999   a uznesenia   vydaného   v roku   2001, ktorým   do   konania   pribral   pestúnov   maloletej),   a to   aj   napriek   žiadosti   jeho   právneho zástupcu zaslanej 21. júla 2003, ktorou okresnému súdu oznámil prevzatie právnej veci a zároveň požiadal zákonného sudcu o odstránenie prieťahov v konaní. Podľa sťažovateľa týmto „laxným   prístupom   súdu   a dlhoročnou   nečinnosťou   vo   veci,   ktorá   si   nevyžaduje žiadne rozsiahle dokazovanie ani zložité či časovo náročné úkony“, bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti z 15. októbra 2003 žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

„1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod spis. zn. 12 C 306/97 porušil právo M. V., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote, garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Bratislava II sa v konaní vedenom pod spis. zn. 12 C 306/97 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. V. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť mu v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. M. V. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 8.796 Sk (2 x úkon pr. služby po 4.270 Sk za prevzatie veci a spísanie sťažnosti a 2 x rež. paušál po 128 Sk), ktorú je   Okresný   súd   Bratislava   II   povinný   mu   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu JUDr. P. B., advokáta, a to v lehote do 15 dní od právoplatnosti nálezu“.

V   sťažnosti   právny   zástupca   sťažovateľa   zdôvodnil   požadované   finančné zadosťučinenie nasledovne: „(...) sťažovateľ už 10 rokov nežije v spoločnej domácnosti so svojou   (formálne   stále)   manželkou,   7   rokov   sa   s   ňou   kvôli   nečinnosti   súdu   rozvádza, spoločné dieťa pochádzajúce z manželstva žije v domácnosti s pestúnkou J. V. (druhý pestún M. V. zomrel v roku 2003) a svojím otcom, sťažovateľom. Jeho právny status je už 7 rokov neistý, resp. nekonanie súdu vo veci rozvodu jeho manželstva mu neumožňuje založiť si novú rodinu.“

Sťažovateľ ústavnému súdu predložil taktiež fotokópiu svojej sťažnosti na prieťahy v konaní   z   9.   septembra   2003   preukazujúcej   využitie   účinného   právneho   prostriedku nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   v zmysle   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov.

Na základe výzvy ústavného súdu z 18. decembra 2003 sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril (podaním sp. zn. Spr. 2121/03 z 13. apríla 2004) aj okresný súd. V predmetnom vyjadrení sa uvádza: „(...)Po oboznámení sa s obsahom predmetného spisu som zistila, že sťažnosť   sťažovateľa   týkajúca sa prieťahov v konaní   je   dôvodná,   pričom tieto   doposiaľ pretrvávajú. Dôvody sú jednak objektívne, zavinené nedostatočným personálnym obsadením súdu v roku 2002, kedy zákonná sudkyňa Mgr. N. nastúpila v apríli na materskú dovolenku a vec bola prikázaná na vybavenie inému sudcovi až v októbri 2002, a tiež subjektívne. Je nepochybné, že zákonná sudkyňa JUDr. P. P. doposiaľ vo veci nekonala, táto skutočnosť však vyplýva z veľkého množstva vecí, ktoré táto sudkyňa vybavuje.

Súčasne Vám oznamujem, že súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od konania o veci samej na verejnom ústnom pojednávaní.(...)“

Právny   zástupca   sťažovateľa   v podaní   z   15.   januára   2004   ústavnému   súdu   na základe jeho výzvy oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho prejednania predmetnej veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako   aj   z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu,   ústavný   súd   zistil   nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Dňa 4. júna 1997 sťažovateľ na Okresný súd Šaľa doručil svoj návrh na rozvod manželstva, v ktorom ako druhého účastníka v konaní označil V. V., bytom B. (ďalej len „odporkyňa“).

Vo veci konajúca sudkyňa pokynom z 5. júna 1997 nechala vyzvať sťažovateľa na predloženie potvrdenia o poslednom spoločnom bydlisku manželov.

Sťažovateľ   12.   júna   1997   okresnému   súdu   predložil   čestné   prehlásenie   s úradne overeným podpisom, ktorým prehlásil, že posledné spoločné bydlisko s odporkyňou mal na adrese B.

Okresný súd Šaľa listom z 13. júna 1997 sťažovateľovi oznámil, že spisový materiál v predmetnej   veci   postupuje   Okresnému   súdu   Bratislava   III   z   dôvodu   jeho   miestnej príslušnosti podľa § 88 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Na základe pokynu vo veci konajúcej sudkyne Okresného súdu Šaľa z 23. júna 1997 bol predmetný spis doručený 27. júna 1997 Okresnému súdu Bratislava III.

Okresný   súd   Bratislava   III   nesúhlasil   s postúpením   spisu,   a preto   ho   na   základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 2. júla 1997 odstúpil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozhodol o miestnej príslušnosti.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndc 704/97 z 24. júla 1997 (ďalej len „uznesenie z 24.   júla   1997“)   rozhodol,   že   na   prejednanie   veci   je   miestne   príslušný   okresný   súd. Spomínané   uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   Okresnému   súdu   Bratislava   III   doručené 1. augusta 1997.

Vo veci konajúci sudca Okresného súdu Bratislava III nechal pokynom zo 6. augusta 1997 uznesenie z 24. júla 1997 doručiť účastníkom konania.

Listom   z 26.   septembra   1997   (doručeným   6.   októbra   1997)   bol   spisový   materiál v predmetnej veci odstúpený okresnému súdu.

Pokynom z 27. októbra 1997 nechal vo veci konajúci sudca požiadať Okresný súd Galanta o zapožičanie spisu sp. zn. Nc 709/94 a poručnícke oddelenie Okresného súdu Šaľa o ustanovenie kolízneho opatrovníka pre maloletú V V.

Okresný   súd   Šaľa   listom   doručeným   17.   novembra   1997   požiadal   okresný   súd o oznámenie   identifikačných   údajov   ohľadom   účastníkov   konania,   aby   im   bolo   možné doručiť uznesenie o ustanovení opatrovníka.

Okresný súd reagoval na prípis Okresného súdu Šaľa listom z 18. novembra 1997 doručeným 9. decembra 1997 (oznámil mu chybnú adresu odporkyne: B.).

Okresnému   súdu   bola 12.   decembra   1997   doručená   opätovná   žiadosť   Okresného súdu   Šaľa o zaslanie identifikačných   údajov   ohľadom   účastníkov konania, aby im   bolo možné doručiť uznesenie o ustanovení opatrovníka.

Okresný súd Šaľa listom z 10. marca 1998 (doručeným 18. marca 1998) požiadal okresný súd, aby mu oznámil, či mu nie je známa iná adresa odporkyne, pretože na adrese B. zásielky nepreberá.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   pokynom   z 24.   marca   1998   nechala   zistiť   pobyt odporkyne   v Mestskej   evidencii   obyvateľov,   ako   aj   v Centrálnej   evidencii   pobytu obyvateľov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „CEPO MV SR“). Podľa úradného záznamu bol 9. júna 1998 vylúčený spis Okresného súdu Galanta sp. zn. Nc 709/94.

CEPO   MV   SR   na   výzvu   okresného   súdu   odpovedala   listom   č.   p.   PPZ-prieb-16524/OI-CE-1998   z 30.   marca   1998   doručeným   3.   apríla   1998   (oznámila,   že   adresa trvalého pobytu odporkyne je B.).

Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru   v Bratislave   listom   z 31.   marca   1998 doručeným 3. apríla 1998 okresnému súdu oznámilo zistené miesto pobytu odporkyne.

Pokynom   z 22.   júna 1998   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   vyhotoviť   odpoveď   na žiadosť   Okresného   súdu   Šaľa   z 10.   marca   1998,   v ktorej   mu   oznámil   zistenú   adresu odporkyne pre doručovanie.

Okresný   súd   Šaľa   uznesením   sp.   zn.   Nc   496/97   z 10.   decembra   1997,   ktoré nadobudlo   právoplatnosť   15.   apríla   1998,   ustanovil   pre   maloletú   V.   V.   opatrovníka (Okresný   úrad   Šaľa,   odbor   sociálnych   vecí).   Uvedené   uznesenie   bolo   okresnému   súdu doručené 21. júla 1998.

Pokynom z 15. februára 1999 vo veci konajúci sudca vytýčil termín pojednávania na 12. marec 1999, nechal naň predvolať účastníkov konania a vykonať ďalšie úkony súvisiace s prípravou pojednávania.

Listom č. K 99/01729-Tha z 5. marca 1999 (doručeným 11. marca 1999) Okresný úrad   Šaľa   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   a súčasne   v ňom   odporučil,   aby maloletá V. V. ostala i naďalej v spoločnej pestúnskej starostlivosti starých rodičov – J. a M. V.

V spise sa nachádzal pokyn vo veci konajúcej sudkyne z 22. februára 1999, ktorým vytýčila   termín   pojednávania   na   12.   marec   1999   a nechala   naň   predvolať   účastníkov konania. Zápisnica z pojednávania konaného 12. marca 1999 sa v spise nenachádzala. Pokynom vo veci konajúceho sudcu zo 17. marca 1999 vytýčil vo veci konajúci sudca   nový   termín   pojednávania   na   16.   apríl   1999   a nechal   naň   predvolať   účastníkov konania.

Okresný úrad Šaľa listom č. 305/94-99/01729-Tha z 9. apríla 1999 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a súčasne uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava podanej správy z 5. marca 1999.

Pojednávanie   konané   16.   apríla   1999   okresný   súd   po   vypočutí   sťažovateľa uznesením odročil na neurčito (na pojednávaní predložil potvrdenie o svojom pobyte, ako aj prehľad svojich zárobkov za posledný rok).

Vo   veci   konajúci   sudca   vytýčil   pokynom   zo   16.   apríla   1999   nový   termín pojednávania na 26. máj 1999 a nechal naň predvolať účastníkov konania.

Pojednávanie konané na okresnom súde 26. mája 1999 bolo po vypočutí odporkyne uznesením odročené na neurčito s tým, že do konania budú ako účastníci konania v časti konania o zverení maloletého dieťaťa pribratí J. a M. V.

Uznesením č. k. 12 C 306/97-35 zo 4. septembra 2001 boli do konania o úpravu práv a povinností rodičov k maloletej V. V. pribratí manželia J. a M. V. Na základe pokynu vo veci konajúcej sudkyne bolo uznesenie zo 4. septembra 2001 doručené všetkým účastníkom konania do 2. októbra 2001.

Pokynom z 22. apríla 2002 dala vo veci konajúca sudkyňa spis na lehotu.

Listom   z 21.   júla   2003   doručeným   22.   júla   2003   advokát   Mgr.   P.   B.   oznámil okresnému   súdu,   že   prevzal   právne   zastúpenie   sťažovateľa,   požiadal   o odstránenie prieťahov v predmetnom konaní, ako aj to, že pestún M. V. medzičasom zomrel.

Pokynom súdnej kancelárii z 15. januára 2004 nechala vo veci konajúca sudkyňa vykonať viacero úkonov súvisiacich s prípravou pojednávania.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na rozvod manželstva   spojený   s konaním o   úprave   práv   a   povinností   rodičov   k dieťaťu.   Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich   listín   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť   svedčiacu   o právnej   alebo skutkovej zložitosti veci. Ústavný súd pri posudzovaní dĺžky konania v uvedenom prípade zohľadnil   aj   predmet   tohto   konania,   ktorý   je   podľa   judikatúry   štrasburgských   orgánov zaradený   medzi   konania,   ktorým   majú   príslušné   súdne   orgány   venovať   „mimoriadnu starostlivosť“, pretože akékoľvek procesné omeškanie v takejto veci môže mať za následok de   facto   rozhodnutie   o otázke   predloženej   súdu   (napr.   rozsudok   Európskeho   súdu   pre ľudské práva z 8.7.1987, H. v United Kingdom, para 85).

B) Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd zistil, že sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   na   začatie   konania   uviedol   nesprávnu   adresu   odporkyne, v dôsledku čoho došlo k spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní v dĺžke siedmich mesiacov, počas ktorých okresný súd zisťoval adresu odporkyne. Uvedené obdobie ústavný súd nezapočítal do obdobia zistených prieťahov konania okresného súdu. Na druhej strane vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa v predmetnom konaní zúčastňoval vytýčených pojednávaní, okresnému súdu predložil požadované podklady pre rozhodnutie a za účelom ochrany   svojho   základného   práva   využil   opravné   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   jeho ochranu   poskytuje,   ústavný   súd   nemohol   jeho   správanie   považovať   za   také,   ktoré   by podstatnou mierou prispelo k celkovej neprimerane dlhej dobe konania v predmetnej veci.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil   dlhé obdobia nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé obdobie nečinnosti okresného súdu začalo 26. mája 1999 po uskutočnenom pojednávaní, ktoré bolo odročené za účelom rozšírenia okruhu účastníkov konania o pestúnov maloletej, a trvalo až do 4. septembra 2001, keď okresný   súd   uznesením   č.   k.   12   C   306/97-35   rozhodol   o rozšírení   okruhu   účastníkov konania o pestúnov maloletej, teda dvadsaťsedem mesiacov (dva roky a tri mesiace). Druhé z období   nečinnosti   okresného   súdu   bolo   v rámci   preskúmavaného   konania   ústavným súdom   zistené   v období   od   4.   septembra   2001,   teda   od   vynesenia   uznesenia   č.   k. 12 C 306/97-35, a trvalo šestnásť mesiacov (jeden rok a štyri mesiace) až do 15. januára 2003,   keď   vo   veci   konajúca   sudkyňa   vykonala   v predmetnej   veci   viacero   úkonov smerujúcich k príprave pojednávania.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako šesť rokov a sedem mesiacov. Z uvedenej doby podstatnú časť (takmer tri roky a sedem mesiacov, t. j. teda viac ako polovicu) tvoria obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   predsedu   okresného   súdu   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí,   ako   aj s personálnymi problémami ústavný súd nemohol akceptovať.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a vo vzťahu k čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú zdôvodnil tým, že „(...) sťažovateľ už 10 rokov nežije v spoločnej domácnosti so svojou (formálne stále) manželkou, 7 rokov sa s ňou   kvôli   nečinnosti   súdu   rozvádza,   spoločné   dieťa   pochádzajúce   z manželstva   žije v domácnosti s pestúnkou J. V. (druhý pestún M. V. zomrel v roku 2003) a svojím otcom, sťažovateľom. Jeho právny status je už 7 rokov neistý, resp. nekonanie súdu vo veci rozvodu jeho manželstva mu neumožňuje založiť si novú rodinu“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 40 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   (tri   roky   a sedem   mesiacov)   a s nimi   spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 8 796 Sk pozostávajúcich z dvoch úkonov právnej služby v uvedenom konaní (príprava a prevzatie zastupovania a písomné podanie na súd), vyčíslenú ako jedna tretina výpočtového základu za dva úkony právnej služby 2 x 4 270 Sk a paušálnej   náhrady   hotových   výdavkov   2   x   128   Sk   v   zmysle   ustanovení   §   13   ods.   8 v spojení   s   §   1   ods.   3   a   §   19   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   -   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (III. ÚS 29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2002 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku 12 811 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   8 796   Sk neodporuje platným právnym predpisom. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2003 v konaní pred ústavným súdom predstavuje   4   270   Sk   a hodnota   režijného   paušálu   128   Sk.   Ústavný   súd   preto   priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2004