SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 260/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Salokom,Advokátskou kanceláriou SITÁR & SALOKA, Zvonárska 8, Košice, vo veci namietanéhoporušenia jej základného na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciachsp. zn. 2 Co 357/2013 z 9. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola9. februára 2015 doručená spoločná sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 357/2013 z 9. októbra 2014 (ďalejlen „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trebišov (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní o zaplatenie bezdôvodného obohatenia v sume 800 000 € rozhodolrozsudkom sp. zn. 6 C 87/2010 zo 16. apríla 2012, ktorým žalobu sťažovateľky v celomrozsahu zamietol. Sťažovateľka podala proti uvedenému rozsudku prvostupňového súduodvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolanímnapadnutý rozsudok potvrdil a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania.
Sťažovateľka nespokojná s výsledkom označeného súdneho konania v sťažnostiuvádza, že napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny, jeho odôvodnenie jenedostačujúce a vnútorne rozporné, zároveň aj nepreskúmateľné. Sťažovateľka v tejtosúvislosti tiež namieta, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje právne posúdenieveci, čo má podľa názoru sťažovateľky okrem iného aj zásadný význam pre posúdenieprípadných budúcich nárokov. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok považujeza nezákonný a porušujúci jej označené práva.
Sťažovateľka preto v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodolo porušení jej označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, aby napadnutýrozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na opätovné prerokovanie a rozhodnutiea priznal jej náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky použitú v sťažnosti, že„neodstránením rozporov medzi vykonanými dôkazmi, ako aj dôkazmi, ktoré neboli súdom vykonané“, jej mala byť „odňatá možnosť konať“, v súčinnosti s okresným súdom zisťoval,či sťažovateľka v označenej veci podala dovolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka protinapadnutému rozsudku krajského súdu podala dovolanie, ktoré okresnému súdu doručila5. januára 2015, o ktorom ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo rozhodnuté.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomociústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdomnemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľk dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkýchprípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných právalebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnychprostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôdúčinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnychpredpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňompríslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdusťažovateľkou vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučujeprávomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkachporušenia označených práv, ak je zrejmé, že sťažovateľka podala dovolanie, pričom v časerozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť pretoodmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenienamieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v časedo rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpalopravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jehozákladných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnúaž po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledkybude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie jej dovolania najvyšším súdom akodovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesnéhorozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnostiústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozhodnutiu krajského súdu.
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyššímsúdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnémusúdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórnenezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosťpodľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenienapadnutého rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania) z dôvodu odmietnutiasťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
Nad rámec odôvodnenia sťažnosti ústavný súd dodáva, že neušlo pozornostiústavného súdu, že sťažovateľka vedome zatajila rozhodnú skutočnosť pre posúdenie
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015