znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 260/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Martinom   Salokom,Advokátskou kanceláriou SITÁR & SALOKA, Zvonárska 8, Košice, vo veci namietanéhoporušenia jej základného na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciachsp. zn. 2 Co 357/2013 z 9. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola9. februára 2015 doručená spoločná sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 357/2013 z 9. októbra 2014 (ďalejlen „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trebišov (ďalej len „okresnýsúd“)   v   konaní   o zaplatenie   bezdôvodného   obohatenia   v sume   800   000   €   rozhodolrozsudkom sp. zn. 6 C 87/2010 zo 16. apríla 2012, ktorým žalobu sťažovateľky v celomrozsahu zamietol. Sťažovateľka podala proti uvedenému rozsudku prvostupňového súduodvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   odvolanímnapadnutý rozsudok potvrdil a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania.

Sťažovateľka   nespokojná   s výsledkom   označeného   súdneho   konania   v sťažnostiuvádza,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   arbitrárny,   jeho   odôvodnenie   jenedostačujúce   a vnútorne   rozporné,   zároveň   aj   nepreskúmateľné.   Sťažovateľka   v tejtosúvislosti tiež namieta, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje právne posúdenieveci, čo má podľa názoru sťažovateľky okrem iného aj zásadný význam pre posúdenieprípadných   budúcich   nárokov.   Z uvedených   dôvodov   napadnutý   rozsudok   považujeza nezákonný a porušujúci jej označené práva.

Sťažovateľka   preto   v závere   svojej   sťažnosti   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodolo porušení jej označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, aby napadnutýrozsudok   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   opätovné   prerokovanie   a rozhodnutiea priznal jej náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   argumentáciu   sťažovateľky   použitú   v   sťažnosti,   že„neodstránením rozporov medzi vykonanými dôkazmi, ako aj dôkazmi, ktoré neboli súdom vykonané“, jej mala byť „odňatá možnosť konať“, v súčinnosti s okresným súdom zisťoval,či sťažovateľka v označenej veci podala dovolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka protinapadnutému rozsudku krajského súdu podala dovolanie, ktoré okresnému súdu doručila5. januára 2015, o ktorom ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomociústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdomnemožno   využiť   súčasne   alebo   pred   inými   prostriedkami   nápravy,   ktoré   má   sťažovateľk dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkýchprípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných právalebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnychprostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôdúčinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnychpredpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o   ňompríslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdusťažovateľkou vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučujeprávomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   uplatnených   námietkachporušenia označených práv, ak je zrejmé, že sťažovateľka podala dovolanie, pričom v časerozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť pretoodmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenienamieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné   podanie   dovolania   a   sťažnosti   na ústavnom   súde   navodzuje   situáciu,keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v časedo rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpalopravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jehozákladných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09,I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnúaž po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledkybude   mať   pre   sťažovateľku   prípadné   posúdenie   jej   dovolania   najvyšším   súdom   akodovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesnéhorozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnostiústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozhodnutiu krajského súdu.

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyššímsúdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnémusúdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórnenezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosťpodľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O ďalších   návrhoch   sťažovateľky   formulovaných   v sťažnostnom   petite   (zrušenienapadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   náhrada   trov   konania)   z dôvodu   odmietnutiasťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

Nad   rámec   odôvodnenia   sťažnosti   ústavný   súd   dodáva,   že   neušlo   pozornostiústavného súdu, že sťažovateľka vedome zatajila rozhodnú skutočnosť pre posúdenie

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015