znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 260/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   K.   L.,   a   Základnej   organizácie   Slovenského   zväzu záhradkárov č. 4 - 11 Bratislava – Lamač, Vuka Karadžiča 27, Bratislava, zastúpených advokátkou JUDr. Gabrielou Zelemovou, Heydukova 16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv vlastniť majetok podľa   čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 1 S 138/2010 zo 16. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr/178/2012 z 8. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. L. a Základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov č. 4 - 11 Bratislava – Lamač   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 9. januára 2014   doručená   sťažnosť   K.   L.   a   Základnej   organizácie   Slovenského   zväzu záhradkárov   č.   4   -   11   Bratislava   –   Lamač (ďalej   len „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1,   čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 138/2010 zo 16. februára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr/178/2012 z 8. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovatelia   v sťažnosti   okrem   iného   uviedli,   že „žalobou   zo   dňa   3.   5.   2010   sa sťažovatelia...   domáhali...   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   - Krajského pozemkového úradu v Bratislave č. 269/117/07/2010 zo dňa 22. 2. 2010. Týmto rozhodnutím správny orgán..., potvrdil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Bratislave č. 4691/09/823/09-MSO zo dňa 17. 9. 2009, ktorý ako príslušný správny orgán   v   konaní   podľa   zákona   č.   64/1997   Z.   z...,   ktorým   uvedené   konanie   zastavil... z dôvodu, že „ten, kto podal návrh na začatie konania, nie je účastníkom konania a nejde o konanie, ktoré môže začať správny orgán. Záver, že členovia ZO SZZ -4-11 Bratislava - Lamač   nie   sú   účastníkmi   konania   odôvodnil   nelegálnosťou   užívania   pozemkov,   resp. užívania   pozemkov   bez   právneho   titulu,   v   konečnom   dôsledku   nesplnením   podmienky správneho konania uvedenej v § 2 ods. 1 a 2 a § 8 ods. 1 a 2 zákona č. 64/1997 Z. z. Žalovaný... Krajský pozemkový úrad... svoje rozhodnutie založil na svojom názore, že v predmetnom správnom konaní neboli splnené podmienky podľa § 2 ods. 1 a 2,   § 3 ods. 1, § 6 písm. a) a § 7 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. a teda námietky žalobcu sú nedôvodné.“. Sťažovatelia   považujú   tieto   rozhodnutia   za   nezákonné,   pretože   vychádzajú z „nesprávneho právneho posúdenia... veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, nesprávneho   vyhodnotenia   skutkového   stavu   veci   a   nesprávne   procesného   postupu žalovaného“,   za   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov   a tiež   nespĺňajú   náležitosti, ktoré ustanovuje „§ 46 a § 47 správneho poriadku“.

Krajský   súd   žalobu   sťažovateľov   rozsudkom   zamietol,   proti   ktorému   podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom uviedli, že   krajský súd sa nezaoberal ich námietkami, „čím im odňal právo na spravodlivý súdny proces“ a tiež „bez náležitého vysvetlenia... sa súd stotožnil so závermi žalovaného (a aj prvostupňového správneho orgánu) o správnosti rozhodnutia - o zastavení konania podľa zákona č. 64/1997 Z. z. z dôvodu podľa ust. § 30 ods. 1 písm. a) správneho poriadku, ktorú aplikáciu tohto ustanovenia na daný prípad sťažovatelia tiež namietali...“.

Sťažovatelia nesúhlasili s právnymi závermi krajského súdu, že «nie sú účastníkmi konania podľa predmetného zákona, nakoľko neboli splnené podmienky vyžadované týmto zákonom a to užívanie pozemkov v zriadenej záhradkovej osade, ktorou sa v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. rozumie záhradková osada zriadená do 24. júna 1991 na pozemkoch,   ku   ktorým   bola   uzavretá   zmluva   o   dočasnom   užívaní   pozemku   medzi záhradkárskou organizáciou, alebo jej členom a poľnohospodárskou organizáciou alebo inou organizáciou, ktorá k pozemku mala niektoré z práv tam taxatívne vymedzených. Podľa argumentácie správnych orgánov, ako aj prvostupňového súdu sťažovatelia nesplnili podmienku zriadenej záhradkovej osady - „zriadenej riadne a legálne“, nakoľko v prípade sťažovatelia v konaní nepredložili ako dôkaz rozhodnutie o využití územia na jej „legálny“ vznik. Na základe tejto skutočnosti štátne orgány vyvodili záver o nelegálnosti existencie sťažovateľa v 21 rade - Základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov č. 4-11 Bratislava - Lamač a následne, že sťažovatelia nie sú účastníci konania podľa zákona č. 64/1997 Z. z...».

Najvyšší   súd   rozsudkom   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil,   ale   v rozsudku „neuviedol žiadne konkrétne skutkové a právne dôvody svojho rozhodnutia... a dostatočne neodôvodnil, prečo vyhodnotil odvolanie sťažovateľov za neopodstatnené...

V   odôvodnení   najvyšší   súd   iba   cituje «rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.: 2 Sžo 82/2010 zo dňa 23. 6. 2010 vo veci reštitučného nároku k pozemkom, na ktorých sa nachádza   „záhradková   osada“,   uplatneného   účastníkom   Lesné   spoločenstvo   majiteľov urbáru a lesnej spoločnosti Bratislava - Lamač, v ktorom sa riešila otázka „legálnosti“ danej záhradkovej osady.

Všeobecné   súdy   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nevysporiadali   so   všetkými skutočnosťami,   ktoré   v   konaní   vyšli   najavo.   Zároveň   sa   nevyporiadali   s   námietkami a argumentáciou   sťažovateľov   v   priebehu   celého   konania.   Svoje   rozhodnutia   založili výlučne na argumentácii o nelegálnej existencii danej záhradkovej osady.».

Sťažovatelia ďalej vo v svojej sťažnosti uviedli, že „zákon nepodmieňuje existenciu záhradkovej   osady   vydaním   územného   rozhodnutia   (v   tom   je   pochybenie   napadnutého správneho rozhodnutia), ale faktickou jej existenciou (čo v tomto prípade nie je sporné) keďže   stavebné   úrady   vydávali   stavebné   povolenia   záhradkárom   aj   bez   územného rozhodnutia“.

V tejto súvislosti poukazujú aj na nález ústavného súdu sp.   zn. PL. ÚS 17/2000 z 30. mája 2001 a jeho právny názor, že „existujúcim zákonným režimom sa predovšetkým zabezpečuje   právna   istota   doterajších   užívateľov   pozemkov   v   zriadených   záhradkových osadách a zabezpečuje sa aj reálnosť ich ďalšieho využívania do obdobia konečného vy- riešenia   vlastníckeho   práva   k   nim   na   základe   konania   podľa   §   7   ods.   1   zákona o záhradkových osadách. Je potrebné dodať, že nikdy pred vydaním zákona č. 64/1997 Z. z. neexistoval právny predpis, ktorý by určoval, že záhradkové osady, zriadené bez územného rozhodnutia sú neplatne zriadené. Nemohlo sa tak stať ani na základe zák. č. 64/1997 Z. z., pretože by bolo išlo o neprípustnú spätnú retroaktivitu.“.

Sťažovatelia   ďalej   nesúhlasia   s názorom   všeobecných   súdov „o   neexistencii nájomného   vzťahu   ex   lége   podľa   zákona   č.   229/1991   Zb.   a   neskôr   podľa   zákona č. 64/1997 Z.   z.,   sťažovatelia   užívajú   pozemky   bez   právneho   titulu,   t.   j.   nelegálne a nespĺňajú   podmienku   byť   užívateľmi...“, a tvrdia,   že «V   rámci   správneho   konania a v konaní   pred   súdom   bolo   preukázané,   že   od   roku   1962   sa   v   „priestore“   terajšej záhradkovej osady (právny termín zavedený až v roku 1997) Základnej organizácie 4-11 Slovenského   zväzu   záhradkárov   Bratislava   Lamač   vykonávala   záhradkárska   činnosť v súlade s vtedy platnými zákonmi, teda lége artis a to na základe nájomných zmlúv na dočasné   užívanie   pozemkov   medzi   prenajímateľom   JRD   Bratislava   Lamač   a   občanmi záhradkármi, ktorí sa následne, potom ako sa po zrejmom spoločenskom prospechu týchto aktivít občanom dostala podpora štátu, stali členmi ZO SZZ v Bratislave Lamači... V   zmysle   zák.   č.   64/1997   Z.   z.   a   týchto   predložených   a   vykonaných   dôkazov o existencii nájomných vzťahov, existovala zriadená záhradková osada v teritóriu určenom rozsahom nájomných zmlúv a to dňom, kedy sa dovtedajší nájomcovia stali aj členmi ZO SZZ. ZO SZZ Bratislava - Lamač bola zaregistrovaná na RV SZZ odo dňa 29. 3. 1974, ktorý právny stav trvá doposiaľ. Zmena v osobe nájomcu, ktorá sa udiala v roku 1984, je pre posúdenie, či daný stav vyhovuje podmienkam zák. č. 64/1997 Z. z. právne irelevantná a znamenala   v   tom   čase   len   formálnu   systemizáciu   a   zjednodušenie   administratívy.   Vo faktickom   a   zákonnom   užívaní   pozemkov   na   záhradkárske   účely   občanmi   združenými v záujmovej organizácii podľa miesta právne korektného užívania k žiadnej zmene nedošlo. Nie je podstatným, že zmluvy boli uzavierané so žalobcom -jednotlivými užívateľmi pozemkov, ktorí v tom čase neboli členmi záhradkovej osady.

Okrem uvedených zmlúv v roku 1981 došlo medzi ZO SZZ a Jednotným roľníckym družstvom   Devín   v   Bratislave   -   Záhorská   Bystrica   k   uzavretiu   Zmluvy   o   prenechaní združených   členských   pozemkov   na   poľnohospodárske   využitie   podľa   §   40   zákona č. 122/1975 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve.

Nie je nám jasné, prečo od týchto zmlúv súdy nevyvodili užívateľský vzťah v zmysle § 2 ods.   2 zákona č.   64/1997 Z.   z.   Tento vo svojom odôvodnení uvádza,   že užívatelia pozemkov užívajú pozemky nelegálne bez právneho titulu, nakoľko SZZ ZO 4-11 Bratislava od účinnosti zákona č. 229/1991 Zb., t. j. od 24. 6. 1991 nemala k pozemkom žiadne práva. „Veľká nájomná zmluva“ uzavretá v roku 1981 bola uzavretá na dobu 12 rokov...

Vyslovený   právny   záver   súdu   nie   je   správny.   Ako   bolo   uvedené   záhradkárska organizácia mala predmetné pozemky v nájme na základe Zmluvy o prenechaní združených členských pozemkov na poľnohospodárske s JRD Devín v Bratislave zo dňa 10. 11. 1981 na dobu 12 rokov, ktorý nájom by skončil v roku 1993. Medzitým bol prijatý zákon č. 229/1991 Zb., ktorým došlo k zániku užívacích práv uvedených v ust. § 22 ods. 1 tohto zákona. Bol zavedený ex lége nájomný vzťah medzi užívateľmi a pôvodnými vlastníkmi pozemkov. To znamená,   že   kontinuálne,   bez   prerušenia   zákonného   užívania   pozemkov   žalobcami,   títo užívali pozemky z titulu zákonného nájomného pomeru najskôr podľa ust. § 22 ods. 2 a 3 zákona č. 229/1991 Zb. a neskôr podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z...

Z   dôvodov   už   vyššie   uvedených   a   to,   že   sťažovatelia   riadne   užívali   pozemky v záhradkovej osade - platne existujúcej zmluvy z roku 1981, nájom pozemkov neskončil v roku 1993, ale v zmysle zákona 229/1991 Zb. a ust. § 22 ods. 2 a 3 došlo k predĺženiu tohto nájmu na nájomný vzťah ex lege.».

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom: „Najvyšší súd... rozsudkom č. k.: 1 Sžr/178/2012 zo dňa 8. 10. 2013 a Krajský súd...   rozsudkom č.   k.:   1 S   138/2010 -   176   zo   dňa 16.   2.   2012   a konaním,   ktoré   im predchádzalo   porušili   základné   právo   sťažovateľov   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa článku 46 ods. 1, 47 a 48 Ústavy SR ako súčasť širšieho ústavného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   a základné   právo   sťažovateľov   na   vlastníctvo   podľa   článku   20   ods.   1 Ústavy SR a právo na majetok podľa článku 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru...

Rozsudok....   Najvyššieho   súdu...   č.   k.:   1   Sžr/178/2012   zo   dňa   8.   10.   2013 a rozsudok... Krajského súdu... č. k.: 1S 138/2010 - 176 zo dňa 16. 2. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie... Krajskému súdu...“

Okrem toho sa sťažovatelia domáhajú priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € a náhrady trov konania v sume 331,13 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú   (obdobne IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 440/2010, II. ÚS 454/2012).

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku krajského súdu odvolanie,   o   čom   vedeli,   odvolanie   aj   podali   a   najvyšší   súd   o   odvolaní   rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   najvyšší   súd,   čo   vylučuje   právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv rozsudkom krajského súdu a   jeho   postupom   predchádzajúcim   vydaniu   tohto   rozsudku   z   dôvodu   nedostatku   svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a iných označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovatelia tvrdia, že najvyšší súd   (a tiež krajský súd) „porušili základné právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1, 47 a 48 Ústavy SR ako súčasť   širšieho   ústavného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   základné   právo sťažovateľov na vlastníctvo podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na majetok podľa článku 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru“, pretože sa v odôvodnení svojich rozhodnutí „nevysporiadali   so   všetkými   skutočnosťami,   ktoré   v   konaní   vyšli   najavo.   Zároveň   sa nevyporiadali   s   námietkami   a   argumentáciou   sťažovateľov   v   priebehu   celého   konania. Svoje   rozhodnutia   založili   výlučne   na   argumentácii   o   nelegálnej   existencii   danej záhradkovej osady.“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

V posudzovanom prípade sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov v tejto časti zistiť, či sú právne závery, o ktoré najvyšší súd oprel svoj rozsudok, zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné.   Z toho dôvodu   ústavný   súd   preskúmal   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu.

Ústavný súd v tejto veci súčasne zistil, že tomuto konaniu   predchádzalo konanie, v   ktorom   Obvodný   pozemkový   úrad   v   Bratislave   (ďalej   len   „pozemkový   úrad“) rozhodnutím č. j. 2006/02354-R/Ber zn. 976/92 z 19. júna 2006 (ďalej len „rozhodnutie z 19. júna 2006“) vyhovel reštitučným nárokom oprávnených osôb združených v Lesnom spoločenstve   majiteľov   urbáru   a   lesnej   spoločnosti   Bratislava   –   Lamač   k   pozemkom v katastrálnom   území   Lamač   a   oprávneným   osobám   bolo   prinavrátené   vlastníctvo k uvedeným pozemkom [t. j. boli im vydané v súlade s terminológiou zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.)]. Krajský súd následne rozsudkom sp. zn. 3 Sp 135/2006 z 1. decembra 2009 a najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 82/2010 z 23.   júna   2010   dospeli   k   záveru,   že   v   danom   prípade   na   pozemkoch,   ku ktorým   si oprávnené osoby uplatnili reštitučné nároky, nebola zriadená záhradkárska osada, a preto nie je daná prekážka na prinavrátenie vlastníctva k týmto pozemkom v zmysle § 11 ods. 1 písm. e) zákona č. 229/1991 Zb.

Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   I.   ÚS   440/2010   z 24.   novembra   2010   odmietol sťažnosť   jedného   zo   sťažovateľov   ako   zjavne   neopodstatnenú   práve   proti   uvedenému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 82/2010 z 23. júna 2010.

Predmetom   tejto   sťažnosti   sťažovateľov   je   teda   ich   nesúhlas   s rozsudkami najvyššieho súdu (krajského súdu), ktoré preskúmavali rozhodnutia pozemkového úradu sp. zn.   4691/09/823/09-MSO   z 19.   júna 2009   (potvrdené   Okresným   úradom   Bratislava (pôvodne Krajský pozemkový úrad v Bratislave pod sp. zn. 269/117/07/2010 z 22. februára 2010)   o zastavení   správneho   konania   iba   z dôvodu,   že „sťažovatelia   nie   sú   účastníkmi konania“, pretože   užívajú   predmetné   pozemky   nelegálne   bez   právneho   titulu. V   nadväznosti   na   to   sťažovatelia   nesúhlasia   s   hodnotením   vykonaného   dokazovania a právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   teda   s   interpretáciou   a   aplikáciou   príslušných zákonných ustanovení v ich právnej veci.

Sťažovatelia ďalej poukazujú najmä na to, že „splnili podmienky v zmysle § 7 ods. 1 zákona   č.   64/1997   Z.   z.,   tak   ako   to   tento   zákon   vyžaduje.   Je   pravdou,   že   užívatelia pozemkov   v   záhradkovej   osade   sú   povinní   v   konaní   podľa   zákona   č.   64/1997   Z.   z. preukázať, že vlastníci odmietli k príslušným pozemkom uzavrieť kúpne zmluvy s návrhom ceny najmenej vo výške náhrady uvedenej v ust. § 11 zákona č. 64/1997 Z. z. alebo že vlastníci sa k návrhu kúpnej zmluvy nevyjadrili. Tieto podmienky správny orgán skúma počas   konania   a sú   podkladom   pre   jeho   rozhodnutie.   Ako   je   zrejmé   v   predmetnej   veci prvostupňový   správny   orgán   17.   9.   2009   -   v   čase   keď   tieto   podmienky   boli   žalobcom splnené.

Bolo   by   nespravodlivým   a   tiež   v   rozpore   s   úmyslom   zákonodarcu   -   aby   účelom zákona č. 64/1997 Z. z. bol záujem na riešení a usporiadaní pomerov k pozemkom, na ktorých   sú   zriadené   záhradkové   osady   s   plným   vybavením,   ale   na   cudzej   pôde,   ak   by v konaniach podľa zákona č. 64/1997 Z. z. pri posudzovaní splnenia podmienok podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. nebrali do úvahy všetky skutočnosti v každom jednotlivom prípade osobitne, tak aby bol daný zmysel zákona naplnený.“

V kontexte   daných   okolností   daného   prípadu   ústavný   súd   preskúmal   námietky sťažovateľov vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu a zistil, že ich sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Vo vzťahu k posúdeniu   meritórneho obsahu právnych záverov najvyššieho súdu, ktoré   sú   uvedené   na   strane   20   až   strane   27   ústavný   súd   konštatuje,   že   jeho   závery o zastavení   správneho   konania   o návrhu   sťažovateľov   na   vyporiadanie   vlastníctva k pozemkom v záhradkárskej osade podanom podľa § 7 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 64/1997 Z. z.“) sú (v spojení so závermi krajského súdu, ktoré sú zhrnuté na strane 3 až 6) zrozumiteľné a primerane odôvodnené, aj keď nedávajú všetky odpovede na všetky námietky sťažovateľov podané v odvolaní, najmä preto, že rešpektujú aj osobitosti reštitučných vzťahov, ku ktorým v tejto súvislosti zaujal stanovisko už najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 2 Sžo/82/2010 z 23. júna 2010 a tiež ústavný súd,   ak   odmietol   sťažnosť   jedného   zo   sťažovateľov   vo   vzťahu   k tomuto   rozsudku najvyššieho súdu (pozri uvedené na s. 10).

S týmito dôvodmi sa ústavný súd plne stotožňuje a výklad a aplikácia relevantných ustanovení   zákona   č. 64/1997   Zb.   vykazuje   znaky   logického   výkladu   rešpektujúceho požiadavku   na   ústavne   konformný   výklad   zákonov   (čl.   152   ods.   4   ústavy).   Samotná skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom všeobecných súdov v ich právnej veci nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru.

Všeobecné   súdy   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   primerane   zaoberali   právnymi a skutkovými aspektmi danej veci, ktoré vyhodnotili spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám   na   odôvodnenie   rozsudku   (§   157   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku). Namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   a   ústavný   súd nezistil, že by rozsudku najvyššieho súdu bolo možné vyčítať jednostrannosť,   ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že právne závery najvyššieho súdu   v tejto   veci   nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené,   preto   ústavný   súd sťažnosť   sťažovateľov   (bez   toho,   aby   podrobne   citoval   z rozsudku   najvyššieho   súdu) odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Vo vzťahu k iným označeným právam   podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, ústavný súd konštatuje, že zo systematického zaradenia čl. 47 a čl. 48 ústavy v druhej hlave siedmom oddiele označenom ako „Právo na súdnu a inú právnu   ochranu“,   ktoré   zahŕňa   čl.   46   až   čl.   50,   vyplýva,   že   základné   práva   zakotvené v čl. 47 a čl. 48 ústavy patria do skupiny základných práv širšie označených ako právo na súdnu a inú právnu ochranu. Ústava však v článkoch tvoriacich siedmy oddiel druhej hlavy diferencuje   obsah   jednotlivých   základných   práv   patriacich   do   jednej   skupiny.   Preto   je legitímnym očakávaním, aby sťažovateľ v súlade s § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde v petite sťažnosti výslovne označil základné právo, ktorého porušenie namieta, s uvedením príslušného   článku   ústavy   (prípadne   označil   právo   s uvedením   príslušného   článku dohovoru).

Vymedzenie základných práv podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy v dôvodoch sťažnosti, ako aj   v   petite   sťažnosti   ako   „práva   na   spravodlivý   súdny   proces“   nie   je   možné   pri kvalifikovanom zastúpení sťažovateľov advokátom akceptovať ako namietanie porušenia „práva na spravodlivý súdny proces“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Za   stavu,   keď   sťažovatelia   odôvodňujú   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   47 a čl. 48 ústavy namietanými nesprávnymi skutkovými a právnymi závermi a nedostatočným odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu bez toho, aby uvádzali iné dôvody, v ktorých vidia porušenie označených základných práv, je nutné konštatovať absenciu príčinnej súvislosti medzi argumentáciou sťažovateľov a možným porušením nimi označených základných práv (obdobne ako I. US 440/2010).

Sťažovatelia svoje tvrdenia o porušení základných práv podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy navyše ani riadne neodôvodnili (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), teda ich sťažnosť mohol   ústavný   súd   v tejto   časti   odmietnuť   aj   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože sú kvalifikovane v konaní zastúpení (obdobne III. ÚS 604/08, II. ÚS 571/2012).

3.   K namietanému porušeniu   základného práva   zaručeného   čl.   20 ods.   1 ústavy a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poznamenáva, že sťažovatelia odvodzujú   porušenie   označených   práv   iba   z nesprávnych   právnych   záverov   najvyššieho súdu,   ku   ktorým   dospel   na   základe   vykonaného   dokazovania.   Základné   právo   vlastniť majetok   nemožno zamieňať s   „právom   na úspech   v súdnom   konaní“,   ktoré   náš právny poriadok nepozná.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že sťažovatelia   namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok a práva na ochranu vlastníckeho práva v spojitosti s porušením práva na súdnu ochranu, porušenie ktorého ústavný súd nezistil, v tejto súvislosti tak nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv garantujúcich ochranu ich vlastníctva.   Aj v tejto časti preto ústavný súd ich sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014