znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 260/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. spoločnosť s r. o., M., zastúpenou advokátom JUDr. R. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Okresného   súdu   Košice   –   okolie sp. zn. 17 Er/1192/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. spoločnosť s r. o.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2013 doručená sťažnosť spoločnosti P. spoločnosť s r. o., M. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 Er/1192/2011 z 20. novembra 2012.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola účastníkom exekučného konania, ktoré sa proti nej viedlo na Exekútorskom úrade Mgr. M. Z., M., pod sp. zn. EX 403/11. Keďže sťažovateľka uhradila oprávnenému istinu dlhu aj s príslušenstvom vrátane trov konania, ktoré mu vznikli, podal oprávnený 20. augusta 2012 návrh na zastavenie exekúcie. Pred rozhodnutím o podanom návrhu boli 21. septembra 2012 okresnému súdu doručené   námietky   povinného   proti   trovám   exekúcie,   v   ktorých   namietal   nesprávnosť výpočtu odmeny súdnej exekútorky. Okresný súd uznesením č. k. 17 Er/1192/2011-40 z 20. novembra   2012   zastavil   exekúciu   v rozsahu   vymáhanej   istiny   pohľadávky   spolu   s príslušenstvom. Okresný súd v rozhodnutí konštatoval, že námietky proti trovám exekúcie boli podané po zákonnej lehote. Keďže trovy exekúcie zostali neuhradené, súd zastavil exekúciu iba v rozsahu vymáhanej pohľadávky oprávneného a neuhradené trovy exekúcie zostali naďalej predmetom exekúcie.

Sťažovateľka sa domnieva, že okresný súd mal predmetným uznesením rozhodnúť aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. V sťažnosti k tomu uvádza:

«Sťažovateľ   má   za   to,   že   uznesenie   Okresného   súdu   Košice   -   Okolie,   ktorým rozhodol o zastavení exekúcie v rozsahu vymáhanej istiny pohľadávky oprávneného spolu s príslušenstvom je nesprávne a nespravodlivé a týmto uznesením bolo zasiahnuté do jeho základných práv, ktoré sú garantované Ústavou Slovenskej republiky. Nakoľko proti tomuto uzneseniu nie je   podľa   § 58 ods.   4 Exekučného   poriadku prípustné odvolanie,   pretože zastavenie exekúcie navrhol ten, kto jej vykonanie navrhol (§ 57 ods. 1 psím. c) Exekučného poriadku). Podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku je odvolanie prípustné proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku, tj. ak z dôvodov tam uvedených súd rozhodne o zastavení konania. Vzhľadom k tomu, že v tomto prípade súd nerozhodol   o   náhrade   trov   konania   sťažovateľ   nemôže   podať   odvolanie,   a   jedinou možnosťou sťažovateľa ako sa domáhať ochrany svojich práv je ústavná sťažnosť. Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne   aj   o   tom,   kto   a   v   akej   výške   platí   trovy   exekúcie.   Pod   pojmom   rozhodne   sa rozumie, že sa s uvedenou skutočnosťou súd vysporiada vo výroku rozhodnutia, a nie len v jeho odôvodnení.

Okresný   súd   Košice   -   Okolie   správne   v   odôvodnení   rozhodnutia   uviedol,   že „... v súlade   s   citovaným   zákonným   ustanovením   súd   exekúciu   na   návrh   oprávneného zastavil, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, nakoľko oprávnený má výlučné dispozičné   právo   k   predmetu   konania   a   súd   v   takomto   prípade   musí   exekúciu   vždy zastaviť.“ Ak má oprávnený spoločnosť CH. a. s., so sídlom B., má výlučné dispozičné právo k predmetu konania a podľa názoru súdu musí v takomto prípade súd exekúciu zastaviť, tak je veľmi zarážajúce prečo tak neučinil, a ponechal v platnosti časť exekúcie týkajúcu   sa   neuhradených   trov   exekúcie,   a tým   nerešpektoval   výlučné   dispozičné   právo oprávneného - spoločnosti CH. a. s., so sídlom B.

Podľa   nášho   názor   Okresný   súd   Košice   –   Okolie   mal   v   tomto   prípade   zastaviť exekúciu, a v súlade s ustanovením § 200 ods. 2 Exekučného poriadku rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

V uvedenej veci bola medzi oprávneným – Ch.   a.   s.   a Sťažovateľom uzatvorená dohoda o postupnom splácaní sumy vo výške 57 722,30 Eur, z ktorej časť vo výške 25 030,05 Eur, mala byť splatená spoločnosťou A. s. r. o. podľa dohody uvedenej v „Dohode o splátkach a súhlas o doblokovaní účtov“ zo dňa 31. 8. 2011 prostredníctvom exekútorského úradu Mgr. M. Z. a druhá časť v splátkach tak, ako je uvedené v dohode, v celkovej výške 32 692,25 EUR.

Sťažovateľ, na základe dohody o postupnom splatení pohľadávky zo dňa 23. 9. 2011 splatil sumu vo výške 57 722,30 Eur tj. istinu. V zmysle uvedenej dohody sa oprávnený, v prípade ak dôjde k uhradeniu istiny zaviazal, že nebude vymáhať úroky z omeškania tak ako boli vyčíslené v exekučnom konaní sp. zn. Ex 403/2011. Uvedená dohoda bola zaslaná na e-mailové adresu exekútorského úradu dňa 23. 9. 2011. Na základe uvedenej dohody a jej priebežného plnenia boli odblokované bankové účty povinného, a tým došlo podľa § 56 ods. 9 Exekučného poriadku k odkladu exekúcie.

Vypočítaná   odmena   exekútora   nezohľadňuje   túto   dohodu   medzi   oprávneným a Sťažovateľom o postupnom splatení pohľadávky zo dňa 23. 9. 2011, na základe ktorého došlo k odpusteniu úrokov z omeškania a uhradeniu sumy vo výške 25 030,05 Eur (A., spol. s   r.   o.).   O   odpustení   úrokov   z   omeškania   bol   Exekútorský   úrad   Mgr.   M.   Z.   výslovne oboznámený 12. 7. 2012, ako aj následne listom právneho zástupcu Sťažovateľa zo dňa 24. 8. 2012, v ktorom je táto skutočnosť uvedená.

Ďalej sa nám javí neprípustné, aby si exekútorský úrad účtoval odmenu dvakrát z tej istej sumy. Uvedené sa týka vymáhania sumy vo výške 25 030,05 Eur, ktorú na základe exekučného   konania   Ex   755/2011-25   exekútorský   úrad   vymohol   pre   Sťažovateľa   od spoločnosti   A.,   spol.   s   r.   o.,   ktorá   bola   následne   podľa   dohody   s   oprávneným, prostredníctvom   exekútorského   úradu   použitá   na   splatenie   pohľadávky   Sťažovateľa oprávnenému – Ch. s. r. o.. V tejto súvislosti dávam do pozornosti Dohodu o splátkach a súhlas s odblokovaním účtov podpísanú medzi Sťažovateľom a A., spol. s r. o., na základe ktorej bola uhradená suma vo výške 25 030,05 Eur. V spomínanom exekučnom konaní (Ex 755/2011-25) bola exekútorským úradom uplatnená odmena vo výške 5011,-- Eur + DPH, ktorá bola uhradená spoločnosťou A., spol. s r. o..

Na základe uvedeného mal Exekútorský úrad Mgr. M. Z. upraviť základ pre výpočet svojej odmeny, a vypočítať odmenu len zo sumy po odpočítaní úrokov z omeškania a po dopočítaní sumy vo výške 25 030,05 Eur (Vymoženú v exekučnom konaní Ex 755/2011 Sťažovateľa od povinného – A., spol. s r. o.).

Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách   súdnych   exekútorov   je   základom   na   určenie   odmeny   súdneho   exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie výška vymoženej pohľadávky. V tomto   prípade   výška   vymoženej   pohľadávky   v   exekučnom   konaní   predstavuje   sumu vo výške   39   674,02   Eur.   Na   základe   uvedeného   suma   odmeny   exekútora,   v   zmysle príslušných právnych predpisov, by mala predstavovať 7934,80 Eur bez DPH, a s DPH 9521,76 EUR, a nie 20832,60 EUR (s DPH) ako vypočítala exekútorka.

Uvedené skutočnosti nevzal Okresný súd Košice - Okolie pri svojom rozhodovaní do úvahy, a odmietol uvedené s poukázaním, že Sťažovateľ mal podať námietky voči trovám exekúcie v zákonnej trojdňovej lehote podľa § 201 ods. 2 Exekučného poriadku. Sťažovateľ nepodal   námietky   voči   trovám   exekúcie,   ale   vyjadrenie   aby   poukázal   na   uvedené nezrovnalosti pri výpočte odmeny súdnej exekútorky.»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Okresného súdu Košice - Okolie, sp. zn. 17 Er/1192/2011 zo dňa 20. 11. 2012 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice - Okolie, sp. zn. 17 Er/1192/2011 zo dňa 20. 11. 2012 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania vo výške 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 200 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „Exekučný   poriadok“)   ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podstatou námietok sťažovateľky boli jej tvrdenia, že okresný súd rozhodol v rozpore s §   200 ods.   2   Exekučného   poriadku,   keď vo   výroku   rozhodnutia   o zastavení   konania nerozhodol aj o trovách exekučného konania, čím porušil právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 166 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti,   môže   účastník   do   pätnástich   dní   od   doručenia   rozsudku   navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu.

Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v posudzovanom prípade nenavrhla doplnenie napadnutého uznesenia v zmysle § 166 ods. 1 OSP a rovnako nenavrhla vydanie uznesenia, ktorým by okresný súd samostatne rozhodol o trovách jej konania   podľa   §   167   ods.   1   OSP.   Ak   sťažovateľka   tvrdí,   že   okresný   súd   nerozhodol o trovách exekučného konania, mala možnosť postupovať podľa prvej vety § 166 ods. 1 OSP.   Postup   podľa   citovaného   zákonného   ustanovenia   možno   považovať   za   právny prostriedok, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv účinne poskytoval a na   použitie   ktorého   bola   oprávnená   podľa   osobitných   predpisov.   Primeranú   aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v exekučnom konaní umožňuje § 251 ods. 4 OSP, podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia jeho predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Nevyužitie tejto možnosti nemožno nahrádzať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, a   preto   je   sťažnosť   sťažovateľky   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   neprípustná (m. m. IV. ÚS 398/09, IV. ÚS 85/2010, IV. ÚS 310/2011). V nadväznosti na uvedené ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2013