znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 260/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej I., s. r. o., B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   I.   L.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 3296/2012 a sp. zn. Rvp 3311/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 NcC/56/2011-50 z 19. januára 2012 a č. k. 16 NcC/2/2011-81 z 21. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 3296/2012 a sp. zn. Rvp 3311/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 260/2012.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. a 12. apríla 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 3296/2012 a sp. zn. Rvp 3311/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 5 NcC/56/2011-50 z 19. januára 2012 a č. k. 16 NcC/2/2011-81 z 21. decembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z rozhodnutí k nim pripojených vyplýva, že sťažovateľka je podľa rozhodcovských rozsudkov [rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 06247/11 z 9. augusta 2011 (vo veci sp. zn. Rvp 3296/2012) a rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 03262/11 zo 6. júna 2012 (vo veci sp. zn. Rvp 3311/2012)] vydaných Stálym rozhodcovským súdom obchodnej spoločnosti   Slovenská   rozhodcovská,   a.   s.   (ďalej   len   „rozhodcovský   súd“), v spotrebiteľských veciach v postavení oprávnenej.

Vo veci sp. zn. Rvp 3296/2012 povinná osoba (p. K.) podala Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 06247/11 z 9. augusta 2011. Konanie bolo na uvedenom okresnom súde pôvodne vedené pod sp. zn. 29 C 220/2011, teraz pod sp. zn. 17 C/22/2012.

Vo veci sp. zn. Rvp 3311/2012 povinné osoby (p. G. a p. G.) podali Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 03262/11 zo 6. júna 2012. Konanie bolo na uvedenom okresnom súde pôvodne vedené pod sp. zn. 12 C/107/2011, teraz pod sp. zn. 27 C/28/2012.

Po   preskúmaní   miestnej   príslušnosti   postúpili   obidva   okresné   súdy   v   oboch konaniach vec Okresnému súdu Bratislava IV v zmysle ustanovenia § 88 ods. 2 poslednej vety   v   spojitosti   s   §   105   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení rozhodujúcom pre konanie vo veci (ďalej aj „OSP“). Podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP je   na   konanie   o   zrušení   rozhodcovského   rozsudku   však   vždy   príslušný   súd,   v   ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania.

Okresný súd Bratislava IV s postúpením vecí nesúhlasil s poukazom na prednosť práva Európskej únie (ďalej aj „európske právo“ alebo „právo EÚ“ a v citovanom texte aj „komunitárne právo“)   a na §   87   písm.   f)   OSP,   podľa   ktorého   popri   všeobecnom   súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor   zo   spotrebiteľskej   zmluvy.   Na   základe   uvedeného   veci   predložil   na   rozhodnutie krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu v súlade s § 105 ods. 3 OSP.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   č.   k.   5 NcC/56/2011-50   z 19.   januára 2012 (vo vzťahu   ku   konaniu   vedenému   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   17   C/22/2012) a napadnutým uznesením   č.   k.   16   NcC/2/2011-81 z 21.   decembra 2011 (vo   vzťahu   ku konaniu   vedenému   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   27   C/28/2012)   rozhodol,   že   v   oboch prípadoch je na konanie miestne príslušný okresný súd.

Podľa sťažovateľky sú rozhodnutia krajského súdu arbitrárne a nedostatočne, resp. nesprávne odôvodnené, pretože krajský súd nerozhodoval na základe relevantnej právnej normy   Občianskeho   súdneho   poriadku   (podľa   ustanovení   §   84   až   §   88   o   miestnej príslušnosti). Obdobne jeho právny názor sa neopiera ani o jeho vlastnú rozhodovaciu prax (vo veci sp. zn. Rvp 3296/2012 v podobnom prípade uvádza rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 3 NcC/2/2012 z 30. januára 2012, ale i ďalšie), v ktorom vyslovil, že „na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania, nakoľko žalobca ako podnikateľ nemá povahu spotrebiteľa“, ako aj ďalšie rozhodnutia, čím porušil princíp právnej istoty. Sťažovateľka je presvedčená, že v danej veci mal krajský súd aplikovať Občiansky súdny poriadok a ustanovenie § 88 ods. 2 OSP poslednú vetu nemožno pokladať za rozporuplné s komunitárnym právom a čl. 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie tak, ako to uviedol krajský súd.

Neprípustné   v   oboch   veciach   podľa   sťažovateľky   je «i   použitie   zásady eurokonformného   výkladu   (interpretácie).   Faktické   využitie   zásady   eurokonformnej interpretácie je zásadne možné iba v tých prípadoch, kedy ustanovenie právneho predpisu je   neurčité   do   takej   miery,   že   je   možné   jeho   znenie   vyložiť   (interpretovať)   rôznymi spôsobmi, pričom je nutné prikloniť sa k takému spôsobu interpretácie, ktorý je v súlade s komunitárnym právom. Znenie predmetného ustanovenia § 88 ods. 2 OSP je však natoľko jednoznačné („Na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého   obvode   sa   nachádza   miesto   rozhodcovského   konania“),   že   to   je   možné interpretovať len jediným spôsobom. Eurokonformný výklad teda neprichádza do úvahy.».

Proti napadnutým uzneseniam krajského súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a domáha sa nimi, aby ich ústavný súd prijal na ďalšie konanie a aby vo veci samej nálezom vyslovil, že napadnutými uzneseniami krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv na súdnu ochranu zaručených v čl. 46 ústavy a nebyť odňatý jej zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ústavy a čl. 38 listiny, a zároveň aby zrušil tieto uznesenia a veci vrátil krajskému súdu na ďalšie konania. Sťažovateľka v oboch uvedených konaniach žiada tiež priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Obe sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 3296/2012 a sp. zn. Rvp 3311/2012 sa týkajú tých istých účastníkov konania (sťažovateľky a krajského súdu), pričom navyše sú takmer identické   z   hľadiska   právnej   argumentácie,   ktorú   v   nich   sťažovateľka   použila, a vo všeobecnosti   aj   z   hľadiska   právnej   argumentácie   krajského   súdu   v   odôvodneniach napadnutých   uznesení,   ale   napokon   aj   z   hľadiska   právneho   problému,   ku   ktorému   je potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.

Napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   sú   odôvodnené   úvahou,   že „Vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Európskeho súdneho dvora aj vnútroštátnych súdov je zjavné, že súdy Slovenskej republiky nemajú uplatňovať § 88 ods. 2 posledná veta O. s. p. v „spotrebiteľských konaniach“. Vzhľadom na rozpor tohto ustanovenia s komunitárnym právom a článkom 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Vzhľadom na záväznosť komunitárneho práva, ktorá je nepochybná, eurokonformný výklad vnútroštátneho práva umožňuje   neaplikovať   ustanovenia   vnútroštátneho   poriadku,   ktoré   sú   v   rozpore s komunitárnym právom.“.

Podstatou oboch sťažností je zhodné tvrdenie, že takýto záver krajského súdu je arbitrárny a odkláňa sa od doterajšej rozhodovacej praxe a nemožno ho vyvodiť ani z práva EÚ.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil existenciu dôvodov na ich spojenie a rozhodol o ich spojení na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jeho   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutých uznesení krajského súdu, ktoré mali viesť k tomu, že v týchto veciach nerozhodoval miestne príslušný súd, a teda že vo veci nekonal zákonný sudca. Vzhľadom na tieto tvrdenia a námietky sťažovateľky ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažností ustálil, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vyplývajúceho z čl. 46 ústavy sťažovateľka namieta konkrétne porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a vo vzťahu k čl. 48 ústavy a čl. 38 listiny namieta porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

1. Posúdenie námietok sťažovateľky proti napadnutým uzneseniam krajského súdu   týkajúcich   sa   nesprávnych   právnych   záverov   súvisiacich   s   aplikáciou komunitárneho práva EÚ

Kľúčové   námietky   sťažovateľky   smerujú   proti   spôsobu,   akým   krajský   súd v napadnutých uzneseniach aplikoval právo EÚ (komunitárne právo), ako aj proti záveru, ktorý   krajský   súd z tohto práva EÚ   vo vzťahu k vnútroštátnemu právu   v napadnutých uzneseniach vyvodil.

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd musel preto posúdiť, či odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu   spĺňa   uvedené   ústavné   požiadavky,   a   na   základe   toho   posúdiť,   či   je   konformné so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   v   podstate   svojich   sťažností   tvrdí,   že   krajský   súd   neaplikoval ustanovenie   vnútroštátneho   práva   (§   88   ods.   2   posledná   veta   OSP   platné   v   čase rozhodovania), ale dal prednosť komunitárnemu právu, čím porušil jej označené základné práva podľa ústavy a listiny.

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutí krajského súdu konštatuje, že bez potreby podrobnejšieho skúmania sa žiada dať sťažovateľke za pravdu v tom, že krajský súd bližšie nekonkretizoval „ustálenú rozhodovaciu činnosť Európskeho súdneho dvora aj vnútroštátnych súdov“ k tomu, že súdy Slovenskej republiky nemajú uplatňovať § 88 ods. 2 poslednú vetu OSP v „spotrebiteľských konaniach“, ale len všeobecne uviedol, že „toto ustanovenie je v rozpore s komunitárnym právom a článkom 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie“, a tiež konštatoval, že „vzhľadom na záväznosť komunitárneho práva, ktorá je nepochybná, eurokonformný výklad vnútroštátneho práva umožňuje neaplikovať ustanovenia vnútroštátneho poriadku, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“.

Z toho samého však nemožno vyvodiť záver, že by krajský súd konal svojvoľne alebo zjavne nesprávne odôvodnil význam práva EÚ pre riešený spor. Naopak, ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutých uznesení krajského súdu za ústavne udržateľné, hoci ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odôvodnenia uznesení krajského súdu sú vzhľadom na nároky formulované ústavným súdom nepochybne minimalistické. Ústavný súd ale zároveň dodáva, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v danom prípade aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenia   so   zámerom   vylepšiť   ich   odôvodnenie,   prípadne   zostaviť   zoznam   možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú   konformitu   záverov   napadnutých   uznesení   s   ústavou   (IV.   ÚS   270/09, IV. ÚS 27/2010, III. ÚS 165/2012).

Ústavný súd pritom vychádzal z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“) a toho, že členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho spoločenstva.

Základnou   charakteristikou   komunitárneho   práva   je   jeho   prednosť   pred   právom vnútroštátnym.   Rozhodnutím,   ktoré   napríklad   obsahuje   problematiku   princípu   prednosti komunitárneho práva, je rozsudok súdneho dvora č. 106/77 vo veci Administrazione delle finanze dello Stato c/a S. p. A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má povinnosť   úplne   aplikovať   komunitáme   právo   a   chrániť   práva   zverené   komunitárnym právom   jednotlivcovi,   pričom   má   ponechať   neaplikované   každé   prípadné   ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom a to bez ohľadu na to, či ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy. V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom komunitárnym   (tzv.   eurokonformný   výklad).   Pokiaľ   právna   norma   členského   štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.

Pri výklade smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa, a to napríklad v rozsudku vo veci č. C-473/00 Cofidis.

Ďalej v rozsudku č. C 243/08 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi súdny dvor   konštatuje,   že   účinnú   ochranu   spotrebiteľa   možno   zaručiť   len   vtedy,   ak   má vnútroštátny súd možnosť posúdiť takúto podmienku ex offo. Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží sa   jej   uplatnenia,   okrem   prípadu,   že   to   spotrebiteľ   namieta.   Vnútroštátny   súd   má   túto povinnosť tiež vtedy, ak preveruje svoju vlastnú miestnu príslušnosť. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať ako nekalú. V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť skutočnosť, že podmienka   obsiahnutá   v   zmluve   uzatvorenej   medzi   spotrebiteľom   a   predajcom   alebo dodávateľom,   ktorá   bola do   nej vložená   bez osobitného   vyjednávania a   ktorá   priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. V predmetných veciach rozhodcovská doložka nebola v spotrebiteľskej zmluve dohodnutá individuálne, pričom bez ďalšieho priznáva právomoc riešiť spory zo zmluvy rozhodcovskému súdu v Bratislave (odôvodnenie rozhodcovského rozsudku); vzhľadom na vzdialenosť bydliska spotrebiteľa je preto možné považovať ju za nekalú.

Krajský súd teda správne uzavrel, že vzhľadom na záväznosť komunitárneho práva nie   je   v   predmetných   veciach   daná   miestna   príslušnosť   Okresného   súdu   Bratislava   IV v zmysle § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, ale iných okresných súdov už spomínaných.

Prípadné iné, a to pozitívne rozhodnutie o sťažnosti v tejto časti, ktorým by boli uznesenia   krajského   súdu   zrušené,   by   mohlo   viesť   iba   k   ďalšiemu   vylepšeniu   jeho odôvodnenia krajským súdom v následnom konaní.

Navyše, napadnuté uznesenia krajského súdu boli prijaté v procesnej fáze zisťovania miestnej   príslušnosti   a   zrušenie   týchto   rozhodnutí   s   predpokladom   vylepšenia   ich odôvodnení by viedlo k zbytočnému predlžovaniu súdnych konaní. Takisto   bez ohľadu na to, či je aplikácia predmetných právnych noriem vnútroštátneho alebo európskeho práva krajským súdom správnou alebo jedinou možnou, nevzhliada ústavný súd v takejto úvahe znaky svojvoľnosti ani zjavnej neodôvodnenosti takej intenzity, ktorá by viedla k možnosti vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy po prijatí sťažností v tejto časti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

2.   Posúdenie   námietok   proti   napadnutým   uzneseniam   krajského   súdu týkajúcich sa odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti

Sťažovateľka   v   oboch   sťažnostiach   taktiež   namieta,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu sa odkláňajú od iných rozhodnutí všeobecných súdov posudzujúcich tú istú otázku   –   miestnu   príslušnosť   súdov   v   konaní   o   žalobách   o   zrušenie   rozhodcovských rozsudkov v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú príslušné súdy podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, a nie podľa § 87 písm. f) OSP (v rôznych častiach sťažností poukazuje sťažovateľka na uznesenie krajského súdu č. k. 3 Ncb/2/2012-14 z 30. januára 2012, uznesenie krajského súdu č. k. 11 NcC/73/2011-19 z 28. februára 2011, uznesenie krajského súdu č. k. 14 NcC 10/2011-23 z 31. mája 2011 a podobne).

V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých   podmienkach   dáva   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93,   PL.   ÚS   16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV. ÚS 75/09). Ústavný súd vo vzťahu k danému prípadu dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva   až prezentovaná   rozhodovacia   prax   súdu   najvyššej   inštancie,   ktorá   sa   ustálila po určitú   dobu,   nie   však   ojedinelé   rozhodnutie   súdu.   Požiadavka   právnej   istoty   taktiež automaticky   neznamená,   že   sa   judikatúra   nemôže   vyvíjať   (IV.   ÚS   126/2012).   Najmä v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej judikatúry.   Názor   ústavného   súdu   o   ústavnej   konformite   záverov,   ktoré   krajský   súd v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva EÚ považuje ústavný súd za postačujúci aj na vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch. Ani táto námietka preto neindikuje možnosť porušenia   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   z   hľadiska   takej intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať sťažnosti v tejto časti na ďalšie   konanie.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnymi   názormi   krajského   súdu nestotožňuje, resp.   že sa   jej argumentáciou uvedenou v odvolaní krajský súd podrobne nezaoberal,   nemôže   ešte   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu   nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými. Sťažnosť je preto aj vo vzťahu k tejto námietke zjavne neopodstatnená.

3. Posúdenie námietok proti porušeniu základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny

Podľa   sťažovateľky   došlo   nesprávnymi napadnutými uzneseniami krajského súdu o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku aj k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, príslušnosť súdu ustanoví zákon (podobne aj čl. 38 ods. 1 listiny). Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku ústavy odkazuje, je Občiansky   súdny   poriadok.   Občiansky   súdny   poriadok   ustanovuje,   ktorý   súd   je   vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v okolnostiach prípadu zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov platný v čase začatia konania o návrhu, t. j. 27. februára 1997). So   sústavou   súdov   priamo   súvisí   aj   príslušnosť   súdu   o   veci   rozhodnúť   upravená Občianskym   súdnym   poriadkom,   a   tým   aj   osoba   zákonného   sudcu,   za   ktorého   treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (I. ÚS   52/97,   II.   ÚS   87/01,   III.   ÚS   116/06).   Nevyhnutným   predpokladom   na   to,   aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona (Občiansky súdny poriadok) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný (IV. ÚS 161/08).

Pravidlá   ustanovenia miestnej   príslušnosti   vytvárajú rámec na určenie   zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho veci koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi,   je   na   ňom,   aby   námietku   porušenia   ústavnej   ochrany   vyplývajúcu z ústavnoprocesného   princípu   o   zákonnom   sudcovi   (čl.   48   ods.   1   ústavy)   uplatnil   na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podľa § 237 písm. g) OSP (IV. ÚS 161/08). V prípade nepodania dovolania by tak mohla byť sťažnosť odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, podľa ktorej   je   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania   zásadne   príslušný   dovolací   súd   (napr. IV. ÚS 238/07, II. ÚS 60/09, I. ÚS 481/2010, IV. ÚS 499/2011), a vzhľadom na judikatúru najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní proti rozhodnutiam krajského súdu o miestnej príslušnosti   ako   súdu   nadriadeného   podľa   §   105   ods.   3   OSP   (napríklad   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 243/2010 z 23. novembra 2010), ako aj na okolnosti daného prípadu, nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu sťažností z dôvodu ich neprípustnosti, ale skúmal, či sú v tejto časti dôvody, ktoré by bránili ich prijatiu na ďalšie konanie. Keďže však   odôvodnenia   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   sú   z   ústavného   hľadiska akceptovateľné,   teda   nimi   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a ústavný súd tiež nezistil z okolností daných vecí ani príčinnú súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl.   38   ods.   1   listiny,   aj   v   tejto   časti   preto   jej   sťažnosti   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte dodáva, že neskorší vývoj legislatívy sa ubral smerom vytýčeným napadnutými uzneseniami krajského súdu. Novelizáciou Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) bola s účinnosťou od 1. januára 2012 zmenená právna úprava pravidla miestnej   príslušnosti   v   §   88   ods.   2   poslednej   vete   OSP   takto:   „Na   konanie   o   zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko.“

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažností ako celku tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 270/2012 z 31. mája 2012, ktorým bola odmietnutá vec sťažovateľky v obdobných veciach.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petitoch sťažností nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012