znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 260/07-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti Š., s. r. o., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie jeho základných práv na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 283/06 zo 16. mája 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   práva   Š.,   s.   r.   o.,   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 283/06 zo 16. mája 2007 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   1   Co   283/06   zo   16.   mája   2007 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove.

3. Krajský súd v Prešove j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Š., s. r. o., v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. T. Š., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 260/07-8 z 27. septembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie sťažnosť   Š.,   s.   r.   o.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie jeho základných práv na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 1 Co 283/06 zo 16. mája 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 283/06 zo 16. mája 2007 porušil jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil rozsudok krajského súdu,   prikázal mu vo   veci   znovu   konať a rozhodnúť a zaplatiť náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   krajský   súd prostredníctvom predsedu kolégia, a to listom sp. zn. Spr 10164/07 zo 6. novembra 2007 doručeným ústavnému súdu   15. novembra 2007. V liste predseda   kolégia   okrem   iného uviedol:

„(...) Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa 19. 10. 2006 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. 1 Co 283/2006. Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkovej a právnej náročnosti bolo vo veci rozhodnuté dňa 16. 5. 2007. V predmetnej veci už bolo rozhodnuté súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom tak, že žaloba žalobcu o určenie vlastníckeho práva v predmetnej veci bola zamietnutá, pričom išlo   o   rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   13   C   80/01-69   z   9. 10. 2002   v   spojení s rozsudkom odvolacieho súdu č. k. 1 Co 45/03-122 z 20. 6. 2003.

Vo   veci   v   dôsledku   mimoriadneho   dovolania   rozhodoval   Najvyšší   súd   SR,   ktorý rozsudkom 2 M - Cdo 8/04 z 21. 9. 2004 uzavrel, že i keď bod A článok 3 schvaľujúcej časti A uznesenia mimoriadneho zjazdu ČSZTV už neustanovuje žiadnu lehotu, nemožno z neho vyvodiť záver, že na právneho predchodcu žalovaného v 2. rade prešlo vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti. (...)

Vychádzajúc z tohto právneho názoru dovolacieho súdu vo veci rozhodol súd prvého stupňa,   pričom   ide   o   záväzný   právny   názor.   Týmto   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   bol poskytnutý záväzný výklad ako pristupovať k výkladu bodu A článku 3 časti A uznesenia mimoriadneho zjazdu ČSZTV pri prevode majetku na nástupnícke organizácie.

Z uvedeného vyplýva, že je potrebné vychádzať z toho, že telovýchovné jednoty alebo kluby mohli nadobudnúť vlastnícke právo k majetku, ktorý reálne užívali a hospodárili len vtedy, ak boli ako samostatný právny subjekt zaregistrované do 30. 6. 1990 a zároveň mali predmetný majetok vo svojej účtovnej evidencii.

V nadväznosti na tento výklad dovolacieho súdu treba skutočne konštatovať, že táto podmienka v prípade právneho predchodcu žalovaného v 2. rade nebola splnená, pretože ako   právny   subjekt   sa   zaregistroval   až   6. 8. 1990   a   naviac   predmetný   majetok   nemal vo svojej účtovnej evidencii.

Ako vyplynulo z ďalšieho dokazovania, predmetná budova stolnotenisovej haly bola zapísaná do evidencie nehnuteľnosti až v roku 1992. Vtedy bolo zapísané vlastnícke právo na S. k. Š. P., teda evidencia v prospech právneho predchodcu žalovaného v 2. rade dovtedy vykonaná nebola.

Tak ako správne konštatuje súd prvého stupňa, bolo potrebné preskúmať aj otázku právnej subjektivity žalobcu, teda Slovenského zväzu telesnej kultúry, pričom z dokazovania najmä zo správ Ministerstva vnútra SR jednoznačne vyplýva, že žalobca splnil zákonné podmienky pre vznik právnej subjektivity v podobe občianskeho združenia v zmysle zákona č. 83/1990 Zb., pretože oznámil Ministerstvu vnútra SR svoj názov, sídlo a stanovy a teda do 30. 6. 1990 mal právnu subjektivitu v zmysle zákona č. 83/1990 Zb. (...)“

Na základe uvedeného predseda kolégia krajského súdu vyslovil názor, že okolnosti uvádzané   sťažovateľom   považuje   za   nedôvodné,   a   preto   ústavnému   súdu   navrhol   jeho sťažnosť   odmietnuť.   Zároveň   vyjadril   súhlas   s   tým,   aby   sa   v   danej   veci   konalo   bez nariadenia ústneho pojednávania.

Právny zástupca sťažovateľa listom doručeným ústavnému súdu 26. novembra 2007 oznámil, že netrvá na tom, aby vec bola prerokovaná na ústnom pojednávaní.

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s   upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj zo spisu Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 80/2001 ústavný súd zistil nasledovný skutkový stav týkajúci sa predmetnej veci:

Na základe žaloby Slovenského združenia telesnej kultúry, B. (ďalej aj „žalobca“ a „SZTK“),   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   proti   sťažovateľovi   ako žalovanému v 1. rade a S. k. Š., P., ako žalovanému v 2. rade (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 13 C 80/2001 z 9. októbra 2002 tak, že žalobu   proti   obom   žalovaným   zamietol.   O   odvolaní proti   tomuto   rozhodnutiu   rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 45/03 z 20. júna 2003 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Proti   uvedeným   rozsudkom   podal   na   podnet   žalobcu   generálny   prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 2 M - Cdo 8/2004   z   21.   septembra   2004   tak,   že   napadnuté   rozsudky   okresného   súdu a krajského súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   rozsudku   okrem   iného   uviedol:   «(...) Z   výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že uznesením mimoriadneho zjazdu ČSZTV konaného 25. 3. 1990   došlo   (okrem   iného)   k   zániku   ČSZTV   ku   dňu   registrácie   nástupníckych organizácii,   najneskoršie   k   30. 6. 1990.   Došlo   tiež   aj   k   ukončeniu   platnosti   Stanov Československého zväzu telesnej výchovy (ďalej len „Stanov") s výnimkou článku 40 a 41, pričom do Stanov bol zaradený aj článok 42, podľa ktorého správny výbor ukončí činnosť ČSZTV ku dňu registrácie poslednej nástupníckej organizácie ČSZTV, a to najneskoršie do 30. 6. 1990. Oprávnenie usporiadať majetok zaniknutého ČSZTV v Slovenskej republike pripadlo delimitačnej a majetkovej komisii ustanovenej výkonným výborom Slovenského združenia telesnej kultúry (ďalej len „SZTK“) a to v súlade so stanovami SZTK a závermi zjazdu ČSZTV (bod B č. 4 citovaného uznesenia). Zjazd súčasne schválil prevod majetku vo vlastníctve ČSZTV a jeho záväzkov na jednotlivé nástupnícke organizácie tak, že tento majetok prechádza do vlastníctva subjektov vymenovaných pod písmenami a) až e). Keďže v predmetnej veci treba posúdiť, či vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti prešlo na právneho predchodcu odporcu II), t. j. na T. Š., P., prichádza do úvahy aplikácia schvaľujúcej časti uznesenia   uvedená   pod   písmenom   a)   bodu   3,   v   zmysle   ktorej   bol   schválený   prevod nehnuteľného majetku ČSZTV   v   prospech   telovýchovných   jednôt a   klubov   tak,   že tento prechádza do ich vlastníctva ku dňu ich registrácie. Podmienkou tohto prechodu majetku však bolo, aby išlo o majetok zapísaný u príslušného orgánu v prospech TJ alebo klubu a aby bol buď vedený v účtovnej evidencii alebo aby tieto subjekty mali k nemu právo hospodárenia (viď schvaľujúcu časť uznesenia mimoriadneho zjazdu A) bod 3. písm. a). Na základe zmocnenia zjazdu ČSZTV vyplývajúceho z bodu B (ktorým zjazd vzal na vedomie ďalšie skutočnosti) č. 4 citovaného uznesenia Výkonný výbor SZTK schválil (15. 5. 1991) úpravu o usporiadaní majetkovoprávnych vzťahov po zániku ČSZTV. Podľa časti II (upravujúcej pôsobnosť) bod 3 formy a spôsob majetkovoprávneho usporiadania (prevody   a   prechody   vlastníctva   majetku)   ČSZTV   vyplývajú   zo   záverov   zjazdu   ČSZTV a registrácie   právnických   osôb   podľa   zák.   č.   83/1990   Zb.   na   Ministerstve   vnútra   SR. Originálni právni nástupcovia sú tie právnické osoby, ktoré sa najneskoršie do 30. 6. 1990 právoplatne zaregistrovali alebo splnili oznamovaciu povinnosť a na ktorých časť majetku ČSZTV na základe uznesenia mimoriadneho zjazdu ČSZTV prechádza priamo (prechod majetku). Právnické osoby, ktoré podľa stanov ČSZTV mali odvodenú právnu subjektivitu, ale registrovali sa právoplatne až po tomto termíne, môžu požiadať SZTK, na ktorého prešli včas   neuplatnené   nástupnícke   práva   po   ČSZTV,   o   prevod   časti   majetku   ČSZTV,   ktoré do dňa registrácie spravovali a ktorý súvisí, alebo nadväzuje na vlastnú štruktúru a činnosť (prevod vlastníctva).

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že vlastníctvo spornej nehnuteľnosti   neprešlo   na   právneho   predchodcu   odporcu   II)   (T.   Š.,   P.),   ako   uzavrel odvolací súd; lebo tento subjekt do 30. 6. 1990 nesplnil podmienku prechodu vlastníctva vyplývajúcu   z   vyššie   uvedeného   uznesenia   zjazdu   ČSZTV   a   úpravy   SZTK,   keď   k   jeho registrácii na Ministerstve vnútra SR došlo až 6. 8. 1990. Nemožno akceptovať názor, podľa ktorého   majetok   pôvodne   patriaci   ČSZTV   prešiel   na   právneho   predchodcu odporcu   II) dňom jeho registrácie.   Termín do 30. 6. 1990,   nebolo množné považovať len za termín poriadkovej, resp. orientačnej povahy, lebo naň sa viazali významné skutočnosti akými sú vznik, resp. zánik subjektov práv a povinností. Tento termín bol relevantný aj z hľadísk podmienok a postupu prechodu a prevodu majetku ČSZTV upravených v článku III bod 2 úpravy   SZTK   z 15. 5. 1991,   v zmysle   ktorého   pracoviská   SZTK   v regiónoch   (spravidla v mieste bývalého kraja) mali sústrediť nároky právnických osôb na prevod alebo prechod majetku práve   podľa toho,   či   sa   zaregistrovali do   30. 6. 1990 alebo   po tomto   termíne. Právnické osoby zaregistrované do 30. 6. 1990 boli povinné predložiť doklad o registrácii a (okrem iného) aj doklad o nehnuteľnom majetku, ktorý im odovzdali príslušné orgány ČSZTV   do   správy.   Povinnosťou   právnických   osôb   zaregistrovaných   po 30. 6. 1990   bolo taktiež predložiť doklad o registrácii, žiadosť a súpis majetku podľa účtovnej evidencie podložené   dokladmi,   ktorými   sa   zdokumentuje   doterajší   majetkovoprávny   vzťah k nehnuteľnosti (výpisy z pozemkovej knihy,   list vlastníctva, identifikáciu parciel, kúpnu zmluvu,   darovaciu   zmluvu,   hospodárska   zmluvu,   prípadne   rozhodnutia   orgánov   štátnej správy a podobne).

I keď bod a) článok 3 (schvaľujúcej časti A) uznesenia mimoriadneho zjazdu ČSZTV už neustanovuje žiadnu lehotu, nemožno z neho vyvodiť záver, že na právneho predchodcu odporcu II) prešlo vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti. Uznesenie mimoriadneho zjazdu ČSZTV, úpravu SZTK a tiež aj konkrétne ustanovenia týchto dokumentov nemožno vykladať oddelene, ale v ich vzájomnej súvislosti. Formy a spôsob majetkovoprávneho usporiadania vyplývajúci z časti II bodu 3 úpravy SZTK (z 15. 5. 1991), treba považovať za úpravu bližšie konkretizujúcu uznesenia Mimoriadneho zjazdu ČSZTV (z 25. 3. 1990) a ak z tohto bližšie konkretizujúceho   ustanovenia   vyplýva,   že   majetok   ČSZTV   prešiel   na   subjekt,   ktorý   bol najneskoršie do 30. 6. 1990 právoplatne zaregistrovaný, potom z tejto úpravy bolo treba vychádzať aj pri rozhodovaní veci. Keďže právny predchodca odporcu II) sa právoplatne zaregistroval až po tomto termíne (6. 8. 1990), nebol subjektom, na ktorý by priamo prešiel majetok ČSZTV na základe uznesenia mimoriadneho zjazdu ČSZTV. Právny predchodca odporcu II) po tomto termíne ani nepožiadal SZTK o prevod časti majetku ČSZTV, ktorý do dňa registrácie spravoval a ktorý súvisí alebo nadväzuje na vlastnú štruktúru a činnosť (prevod vlastníctva). Možno preto uzavrieť, že právny predchodca odporcu II) neuplatnil včas majetkové práva po ČSZTV, z ktorého dôvodu tieto práva na neho prejsť nemohli. Výsledky   vykonaného   dokazovania   nasvedčujú,   že   tieto   majetkové   práva   prešli na navrhovateľa, ak ho (so zreteľom na námietky odporcov) možno považovať za združenie podľa   §   19   ods.   1   zákona   č.   83/1990   Zb.   Na   tomto   závere   nič   nemení   skutočnosť, že telovýchovné jednoty boli držiteľmi predmetného majetku a užívali ho aj po 30. 6. 1990. Keďže sporná nehnuteľnosť nebola zapísaná ani v evidencii nehnuteľnosti v prospech T. Š., P., nebola splnená ani ďalšia požiadavka vyplývajúca z uznesenia mimoriadneho zjazdu [schvaľujúca   časť   A   bod   3   písm.   a)   spočívajúca   v   zápise   u   príslušného   orgánu.   Súdy v konaní nevenovali náležitú pozornosť ani okolnostiam za ktorých k zápisu odporcu II] do evidencie nehnuteľností došlo.»

Okresný súd po zrušení veci najvyšším súdom rozsudkom sp. zn. 13 C 80/2001 z 5. apríla 2006 určil, že „navrhovateľ Slovenské združenie telesnej kultúry, B., IČO... je výlučným vlastníkom stavby - S. h., súpisné číslo 6539, postavenej na parcele číslo 9204/56, katastrálne   územie   P.,   vedené   na   LV   č.   6710   Okresného   úradu   P.,   odbor   katastrálny, v celosti spolu s jej príslušenstvom a súčasťami“.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie s odôvodnením, že z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa vyvodil nesprávny právny záver. Sťažovateľ poukázal na to, že   v   priebehu   konania   bol   k   veci   vypočutý   svedok,   ktorý   bol   členom   komisie,   ktorá vypracovala   uznesenie   mimoriadneho   zjazdu   Československého   zväzu   telesnej   výchovy (ďalej len „ČSZTV“) konaného 25. marca 1990 (ďalej len „uznesenie z 25. marca 1990“), pričom potvrdil, že 30. jún 1990 nebol konečným termínom, po ktorom by zanikol nárok nástupníckych organizácií na majetok. Okrem iného sťažovateľ argumentoval aj časťou II bodu A) ods. 3 označeného uznesenia, ktoré podľa jeho názoru zakotvilo prevod majetku na nástupnícke   organizácie   bez toho,   aby tento   prevod   bol   limitovaný nejakým   termínom. Sťažovateľ zároveň predložil rozhodnutia z Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“), „z ktorých jednoznačne vyplýva, že termín 30. 6. 1990 nespôsobuje zánik práva nástupníckej   organizácie   na   majetok   v   prípade,   že   došlo   k jej   registrácii   ako   subjektu po 30. 6. 1990.   Súdy   v   Českej   republike   prejednávali   spory   vecne   identické   so   spormi vedenými   v   Slovenskej   republike   ohľadom   práv   a   povinností   nástupníckych   subjektov po ČSTV“.   V   odvolaní   sťažovateľ   poukázal   aj   na   rozhodnutie   NS   ČR   sp.   zn. 3 Cdon 1172/96,   podľa   ktorého „...   registrácia   žalovanej   až   po   uvedenom   dátume nespôsobila jej zánik ani podľa ustanovenia §-u 19 odst. 1., ani podľa ustanovenia § 19 odst.   2   zákona   č.   83/1990   Zb.   (...)   vytýkaný   nedostatok   registrácie   pred   30. 6. 1990 nespôsobil   jej   zánik,   lebo   prípadná   jej   existencia   bola   najprv   prevádzaná   právnou subjektivitou v zmysle ustanovenia § 6 odst. 2 písm. e) zákona č. 83/1990 Zb., odvodenou od Českého zväzu telesnej výchovy“. Sťažovateľ argumentoval aj tým, že podľa písm. d) bodu III časti A) uznesenia z 25. marca 1990 prechádzal na žalobcu hnuteľný a nehnuteľný majetok s výnimkou majetku telovýchovných jednôt. V tejto súvislosti dodal: „Na základe akej   skutočnosti,   či   už   vyplývajúcej   zo   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   alebo záveru mimoriadneho zjazdu ČSZTV dospel dovolací súd k záveru, že citovaný majetok patril   po   30. 6. 1990   SZTK,   zistiť   nemožno.   (...)   mimoriadny   zjazd   ČSZTV   neurčil za vlastníka takéhoto majetku žalobcu a zo všeobecne záväzného právneho predpisu taktiež nesvedčí vlastnícke právo SZTK.“ Sťažovateľ vyslovil aj tento názor: „Pokiaľ sa uvádza v uznesení   Mimoriadneho   zjazdu   ČSZTV   v   časti   II.   A   bod   3   písm.   a),   že   «majetok   je zapísaný v prospech konkrétnej telovýchovnej jednoty», takto formulovaná citácia, nie je podmienkou na základe ktorej právnemu nástupcovi patrí alebo nepatrí nehnuteľný majetok najmä s ohľadom na fakt, že sporný majetok vôbec nebol evidenčne vedený v príslušnej evidencii. To však neznamená, že majetok nemal vlastníka a že teda neprešiel do majetku t. Majetok   patril ČSZTV   ako   celku a na základe uznesenia   mimoriadneho   zjazdu ČSZTV prešiel do majetku t., ktorá ho viedla vo svojej účtovnej evidencii a hospodárila na ňom.“

O   podanom   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Co   283/06 zo 16. mája 2007 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd v rozhodnutí stručne   konkretizoval   obsah   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní, vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu, ako aj právne závery dovolacieho súdu.

Zo   záveru   rozhodnutia   krajského   súdu   okrem   iného   vyplýva: „(...)   Vychádzajúc z tohto právneho názoru dovolacieho súdu vo veci rozhodol súd prvého stupňa, pričom ide o záväzný   právny   názor.   Týmto   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   bol   poskytnutý   záväzný výklad ako pristupovať k výkladu bodu A článku 3 časti A uznesenia mimoriadneho zjazdu ČSZTV pri prevode majetku na nástupnícke organizácie.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   je   potrebné   vychádzať   z   toho,   že   t.   alebo   kluby   mohli nadobudnúť vlastnícke právo k majetku, ktorý reálne užívali a hospodárili len vtedy, ak boli ako samostatný právny subjekt zaregistrované do 30. 6. 1990 a zároveň mali predmetný majetok vo svojej účtovnej evidencii.

V nadväznosti na tento výklad dovolacieho súdu treba skutočne konštatovať, že táto podmienka v prípade právneho predchodcu žalovaného v 2. rade nebola splnená, pretože ako   právny   subjekt   sa   zaregistroval   až   6. 8. 1990   a   naviac   predmetný   majetok   nemal vo svojej účtovnej, ani ďalšej evidencii.

Ako   vyplynulo   z   ďalšieho   dokazovania,   predmetná   budova   s.   h.   bola   zapísaná do evidencie nehnuteľností až v roku 1992. Vtedy bolo zapísané vlastnícke právo na S. Š. P., teda evidencia v prospech právneho predchodcu žalovaného v 2. rade dovtedy vykonaná nebola.

Tak ako správne konštatuje súd prvého stupňa, bolo potrebné preskúmať aj otázku právnej subjektivity žalobcu, teda Slovenského zväzu telesnej kultúry, pričom z dokazovania najmä zo správ Ministerstva vnútra SR jednoznačne vyplýva, že žalobca splnil zákonné podmienky pre vznik právnej subjektivity v podobe občianskeho združenia v zmysle zákona č. 83/1990 Zb., pretože oznámil Ministerstvu vnútra SR svoj názov, sídlo a stanovy a teda do 30. 6. 1990 mal právnu subjektivitu v zmysle zákona č. 83/1990 Zb.

Správne   sú   úvahy   súdu   prvého   stupňa   aj   o   tom,   že   na   základe   týchto   právnych skutočností a okolností, že vlastnícke právo k predmetu konania patrí žalobcovi, osvedčil žalobca aj naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O. s. p. na určení, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.

Preto postupom podľa § 219 O. s. p.   odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil so zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. (...)“

III.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení účinnom v relevantnom   čase   (ďalej   len   „zákon   o   združovaní   občanov“)   združenie   vzniká registráciou.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o združovaní občanov návrh na registráciu sa podáva (...) Ministerstvu vnútra a životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) príslušnému podľa sídla združenia uvedeného v návrhu na registráciu

Podľa § 9 ods. 1 zákona o združovaní občanov pokiaľ ministerstvo nezistí dôvod na odmietnutie registrácie, vykoná do 10 dní od začatia konania registráciu a v tejto lehote zašle splnomocnencovi prípravného výboru jedno vyhotovenie stanov, na ktorom vyznačí deň registrácie, ktorým je deň odoslania. O registrácii sa nevydáva rozhodnutie v správnom konaní.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o združovaní občanov za združenia už vzniknuté podľa tohto zákona sa považujú dobrovoľné organizácie, ktoré vznikli po 30. septembri 1951 alebo   ktoré   boli   za   dobrovoľné   organizácie   vyhlásené   podľa   zákona   č.   68/1951   Zb. o dobrovoľných organizáciách a zhromaždeniach a ktoré nezanikli. Tieto organizácie sú iba povinné do 30. júna 1990 oznámiť ministerstvu uvedenému v § 7 ods. 1, prípadne § 11 svoj názov, sídlo a stanovy.

Podľa čl. 40 ods. 2 Stanov ČSZTV publikovaných v Zbierke smerníc a oznámení ČSZTV v čiastke 1 z 8. júna 1989 (ďalej len „stanovy ČSZTV“) právnymi subjektami, ktoré môžu   za   ČSZTV   v   rozsahu   svojej   pôsobnosti   vo   vlastnom   mene   nadobúdať   práva a zaväzovať sa, sú tiež:

a) t.; (...).

Podľa čl. 41 ods. 4 stanov ČSZTV právnym subjektom uvedeným v čl. 40 ods. 2 je zverovaný majetok vo vlastníctve ČSZTV, ku ktorému majú právo hospodárenia.

Podľa časti I bodu A) ods. 5 uznesenia z 25. marca 1990 mimoriadny zjazd ČSZTV schvaľuje   ukončenie   platnosti   stanov   ČSZTV   schválených   VII.   zjazdom   ČSZTV s výnimkou čl. 40 a 41, ktoré znejú takto:

(...) čl. 41

Do doby prevodu majetku ČSZTV na nástupnícke organizácie je majetok ČSZTV v socialistickom spoločenskom vlastníctve organizácie ako celku. (...)

Podľa časti I bodu B) ods. 4 uznesenia z 25. marca 1990 mimoriadny zjazd ČSZTV berie na vedomie oprávnenosť výkonného výboru SZTK ustanoviť delimitačnú a majetkovú komisiu, ktorá vysporiada majetok ČSZTV v Slovenskej republike v súlade so schválenými stanovami SZTK a závermi mimoriadneho zjazdu ČSZTV.

Podľa časti II bodu A) ods. 1 uznesenia z 25. marca 1990 mimoriadny zjazd ČSZTV (...) schválil zánik ČSZTV ku dňu registrácie nástupníckych organizácií, a to najneskôr ku dňu 30. júna 1990.

Podľa časti II bodu A) ods. 2 uznesenia z 25. marca 1990 mimoriadny zjazd ČSZTV (...)   schvaľuje   nástupnícke   organizácie   ČSZTV,   ktorými   sú   predovšetkým   dve   národné organizácie, a to (...)

b) SZTK a subjekty v ňom združené (...)

d) t. a kluby (...).

Podľa časti II bodu A) ods. 3 uznesenia z 25. marca 1990 mimoriadny zjazd ČSZTV (...)   schvaľuje   prevod   majetku   vo   vlastníctve   ČSZTV   a   záväzkov   ČSZTV   jednotlivým nástupníckym organizáciám takto:

a) telovýchovné jednoty a kluby - nehnuteľný majetok, t. j. pozemky, budovy, stavby a ostatný,   ktorý   je   zapísaný   u   príslušného   orgánu   v   prospech   konkrétnej   telovýchovnej jednoty alebo klubu a tieto tiež vedú tento majetok vo svojej účtovnej evidencii alebo majú k nemu právo hospodárenia, prechádza do   vlastníctva   tejto telovýchovnej jednoty   alebo klubu ku dňu ich registrácie, (...)

d) SZTK - nehnuteľný a hnuteľný majetok, majetkové práva a stavy účtu všetkých organizačných   zložiek   (...)   s   výnimkou   telovýchovných   jednôt,   klubov   a   republikových zväzov, a to podľa stavu účtovnej evidencie, inventárnych záznamov, alebo ktorý konkrétna zložka (...) s výnimkou telovýchovných jednôt, klubov a republikových zväzov reálne užíva alebo drží, prechádza do vlastníctva SZTK ku dňu jeho registrácie, (...).

Podľa čl. 4 ods. 5 Dočasných stanov SZTK schválených rozhodnutím ministerstva č. NVVS/2-575/1990   z   19.   marca   1990   (ďalej   len   „dočasné   stanovy   SZTK“)   majetok ČSZTV, ktorý patril organizácii ako celku a na ktorý mali právo hospodárenia telovýchovné jednoty, kluby a iné združené subjekty sa na ich žiadosť prevedie do ich vlastníctva. (...)

Podľa   bodu   II   ods.   1   Úpravy   SZTK   o   usporiadaní   majetkovoprávnych   vzťahov po zániku ČSZTV schválenej výkonným výborom SZTK 15. mája 1991 (ďalej len „úprava SZTK z 15. mája 1991“) táto úprava sa vzťahuje na prechod a prevod majetku ČSZTV na jeho právnych nástupcov. Sú to právnické osoby konštituované v Slovenskej republike, a to:

- SZTK

- republikové zväzy

- telovýchovné jednoty

- kluby.

Podľa   bodu   II   ods.   3   úpravy   SZTK   z   15.   mája   1991   formy   a   spôsob majetkovoprávneho   usporiadania   (prevody   a   prechody   vlastníctva   majetku)   ČSZTV vyplývajú zo záverov mimoriadneho zjazdu ČSZTV a registrácie právnických osôb podľa zákona o združovaní občanov. Originálni právni nástupcovia sú tie právnické osoby, ktoré sa   najneskoršie   do   30.   júna   1990   právoplatne   zaregistrovali   alebo   splnili   oznamovaciu povinnosť a na ktorých časť majetku ČSZTV na základe uznesenia mimoriadneho zjazdu ČSZTV prechádza priamo (prechod majetku). Právnické osoby, ktoré podľa stanov ČSZTV mali odvodenú právnu subjektivitu, ale registrovali sa právoplatne až po tomto termíne, môžu požiadať SZTK, na ktorého prešli včas neuplatnené nástupnícke práva po ČSZTV, o prevod časti majetku ČSZTV, ktorý do dňa registrácie spravovali a ktorý súvisí alebo nadväzuje na vlastnú štruktúru a činnosť (prevod vlastníctva).

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti vyslovil, že všeobecný súd je povinný interpretovať a aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   prípadne   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   alebo   s   vecou súvisiacich právnych aktov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, či práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť uvedené práva bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že v občianskom súdnom konaní je povinný poskytnúť materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP) (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Pri   posudzovaní   námietky   nastolenej   sťažovateľom   ústavný   súd   vychádzal z konštantnej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie   a   aplikácie   práva   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Takýto   prístup   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodnutiam   všeobecných   súdov je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokúvaní   a   rozhodovaní   vecí patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a   vlastnej   interpretácie   zákonov a podzákonných   úprav.   Z   postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade, ak   v   konaní,   ktoré   im   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania   a   rozhodovania   všeobecných   súdov   vo   veciach,   v   ktorých   niet   iného   súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené právo účastníka konania pred všeobecným súdom.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   alebo   z   ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné   a   neudržateľné, a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne napr. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02, III. ÚS 200/05).

Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie krajského súdu zo 16. mája 2007 bolo vo vzťahu k jeho   základným   právam   a   slobodám   arbitrárne   a   svojvoľne   interpretovalo   úpravu, ktorá predchádzala transformácii majetku telovýchovných organizácií na nových vlastníkov, a bolo potrebné preskúmať aj hmotnoprávne vzťahy, v ktorých má toto rozhodnutie svoj základ.

Za právneho nástupcu v hmotnoprávnych vzťahoch sa vo všeobecnosti považuje ten, kto vstupuje do práv a povinností predchodcu na základe skutočností stanovených hmotným právom. Keďže v tomto prípade právne nástupníctvo T. Š., P. (ďalej len „T. Š.“) a jeho majetkovoprávne následky riešilo predovšetkým uznesenie mimoriadneho zjazdu ČSZTV z 25. marca 1990, dočasné stanovy SZTK a úprava SZTK z 15. mája 1991, ústavný súd v rámci   preskúmavania   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal   z   uvedených právnych aktov, pričom v tejto súvislosti skúmal, ako ich v praxi interpretoval a aplikoval krajský súd, aj keď viazaný právnym názorom dovolacieho súdu.

Je nepochybné, že v zmysle časti I, bodu A) ods. 5 uznesenia z 25. marca 1990 bol majetok   ČSZTV   do   doby   prevodu   na   nástupnícke   organizácie   vo   vlastníctve   tejto organizácie ako celku, aj keď v súlade s čl. 40 ods. 2 stanov ČSZTV bola t. právnym subjektom, ktorý mohol za ČSZTV vo vlastnom mene nadobúdať práva a zaväzovať sa. Toto   platilo   aj   o   vlastníctve   spornej   nehnuteľnosti   (s.   h.),   ktorá   bola   na   základe kolaudačného rozhodnutia sp. zn. Výst. 8489/83-Ba z 25. januára 1984 vydaného odborom výstavby   a   územného   plánovania   bývalého   Mestského   národného   výboru   v   P.   daná do užívania T. Š. Zápis vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti v príslušnej evidencii nebol   po   zániku   ČSZTV   vykonaný   ani   v   prospech   T.   Š.,   ani   v   prospech   SZTK. Rozhodnutím o určení súpisného, orientačného a evidenčného čísla sp. zn. Vn. 610/92 dom. kat. z 2. marca 1992 vydaným Mestským úradom v P. bolo označenej nehnuteľnosti určené orientačné a súpisné číslo v prospech „vlastníka“ T. Š.

Tento zápis deklaruje skutočný stav veci, že užívateľ užíval predmetnú nehnuteľnosť nepretržite   a   menil   (transformoval)   len   svoju   právnu   formu   zodpovedajúcu   zmene socialistického vlastníctva spoločenských a športových organizácií.

Ústavný   súd   nemusí   presviedčať,   že   tento   proces   bol   zložitý   a   nemal   obdobu vo vyspelých právnych systémoch, kde takéto zmeny neprebehli, a nebolo teda ani od koho prevziať zabehnutý právny režim transformácie.

O tom, že i Mestský úrad v P. považoval T. Š. za vlastníka, svedčí aj jeho postup pri identifikácii   nehnuteľnosti,   keď   pridelil   označenie   nehnuteľnosti,   určil   orientačné a súpisné   číslo   v   prospech „vlastníka“ T.   Š.   Sledujúc   túto   líniu   ústavný   súd   zistil, že 15. decembra 1994 bol sťažovateľ (Š., s. r. o.) zapísaný ako vlastník tejto nehnuteľnosti na základe zmluvy o predaji z 30. marca 1994 od T. Š., ktorý ju nepretržite užíval počas celého obdobia transformácie.

Z uznesenia z výročnej členskej schôdze T. Š. konanej 3. apríla 1992 je zrejmé, že došlo   k   zániku   pôvodnej   T.   Š.,   ako   aj   jej   výboru   a   k   prevodu   majetku,   záväzkov a pohľadávok na S. k. Š. (ďalej len „S. Š.“). Na základe žiadosti T. Š. z 2. marca 1992, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Pri usporiadaní vzťahov v T. pri zisťovaní podkladov o vlastníctve   sme   zistili,   že   doposiaľ   nedošlo   k   zápisu   vlastníckeho   práva   na   stredisku geodézie v P., v prospech T. Š., P.“, doplnenej 8. apríla 1992, došlo na Stredisku geodézie a kartografie   v   P.   k   zápisu   vlastníckeho   práva   k   uvedenej   nehnuteľnosti   v   prospech vlastníka S. Š. Na základe zmluvy z 30. marca 1994 S. Š. predal s. h. sťažovateľovi, ktorý bol od 15. decembra 1994 zapísaný ako vlastník tejto nehnuteľnosti.

Zo   zisteného   skutkového   stavu   vyplýva,   že   T.   Š.   nebola   v   príslušnej   evidencii po zániku   ČSZTV   zapísaná   ako   vlastník   spornej   nehnuteľnosti,   ale   je   zrejmé,   že   mala k nemu právo hospodárenia.

V súlade s časťou II, bodom A) ods. 1 uznesenia z 25. marca 1990 ČSZTV zanikol ku dňu registrácie nástupníckych organizácií, najneskôr však 30. júna 1990. Za nástupnícku organizáciu   bola   podľa   časti   II,   bodu   A)   ods.   2   písm.   d)   uznesenia   z 25.   marca   1990 považovaná   aj   T.   Š.,   na   ktorú   podľa   časti   II,   bodu   A)   ods.   3   písm.   a)   a   s   poukazom na časť II,   bod   A)   ods.   3   písm.   d)   citovaného   uznesenia   malo   prejsť   vlastnícke   právo k nehnuteľnému majetku, ku ktorému mala právo hospodárenia. K tomuto však mohlo dôjsť pri rešpektovaní dikcie časti I, bodu B) ods. 4 uznesenia z 25. marca 1990, podľa ktorého malo   k   prevodu   majetku   na   nástupnícke   organizácie   dôjsť   v   súlade   so   závermi   tohto mimoriadneho   zjazdu   ČSZTV,   ako   aj   v   súlade   so   stanovami   SZTK.   V   tejto   súvislosti je potrebné poukázať na znenie čl. 4 ods. 5 dočasných stanov SZTK, ktorý zakotvil prevod majetku ČSZTV na žiadosť telovýchovnej jednoty, ktorá mala k nemu právo hospodárenia do   jej   vlastníctva,   ako   aj   na   znenie   bodu   II   ods.   3   úpravy   SZTK   z   15.   mája   1991 pojednávajúcom o prevode a prechode majetku ČSZTV na nástupnícke organizácie.

Ústavný súd je toho názoru, že termín 30. júna 1990 bol jednoznačne termínom, ktorý bol spojený s právnou skutočnosťou - zánikom ČSZTV. Tento dátum však nemožno, a to aj s poukazom na znenie časti II,   bodu A) ods.   3 písm. a) a d)   určiť ako dátum, po uplynutí   ktorého   by   t.   ako   nástupnícka   organizácia   v   prípade,   ak   nebola   ešte registrovaná, stratila práva súvisiace s nadobudnutím vlastníctva k nehnuteľnosti, ku ktorej mala dosiaľ právo hospodárenia a fakticky ho po celú dobu mala v držbe. Opačný výklad by znamenal   narušenie   princípu   právnej   istoty   a   ústavne   neakceptovateľnú   eventualitu obmedzenia pri nadobúdaní vlastníckeho práva a v neposlednom rade aj zvýhodnenie inej nástupníckej organizácie v rámci procesu uplatňovania majetkových práv.

V súlade s citovanými ustanoveniami zákona o združovaní občanov ministerstvo 6. augusta   1990   zaregistrovalo   T.   Š.   Keďže   T.   Š.   ako   nástupnícka   organizácia   nebola zaregistrovaná ku dňu zániku ČSZTV, teda do 30. júna 1990, jej majetkovoprávne vzťahy k majetku vo vlastníctve ČSZTV ako celku mali byť usporiadané v súlade s čl. 4 ods. 5 dočasných stanov SZTK a následne podľa bodu II ods. 3 úpravy SZTK z 15. mája 1991, a teda   T.   Š.   mala   právo   požiadať   SZTK   o   nadobudnutie   vlastníctva   k   nehnuteľnosti, ku ktorej mala právo hospodárenia. Z dokazovania vykonaného všeobecnými súdmi malo vyplynúť, že T. Š. takúto žiadosť nepodala. Vo vzťahu k žiadosti ako právnemu úkonu ústavný súd uvádza, že vôľa T. Š. nadobudnúť spornú nehnuteľnosť do vlastníctva bola nepochybná.   Jej   určitosť   a   zrozumiteľnosť   bola   daná   objektivitou   jej   pochopenia,   teda ak adresát tohto úkonu mohol uvedený prejav vôle bez rozumných pochybností adekvátne vnímať.   Zo   zisteného   skutkového   stavu   vyplýva,   že   T.   Š.   po   zániku   ČSZTV,   ako   aj po svojej   registrácii   spornú   nehnuteľnosť   užívala,   pričom   k   zápisu   vlastníckeho   práva do príslušnej evidencie v prospech jej právneho nástupcu došlo až v priebehu roka 1992. Tieto skutočnosti museli byť SZTK známe, a teda musel mu byť známy aj prejav vôle T. Š. spornú   nehnuteľnosť   vlastniť.   Je   pozoruhodné,   že   SZTK   o   túto   s.   h.   nejavil   záujem, nechýbala   mu   v   zostave   nehnuteľného   majetku   a   nesprával   sa   ani   ako   jej   vlastník   až do roku 1998, keď vstúpil do konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 196/97.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   a   nasl.   ústavy   (I.   ÚS   23/01, III. ÚS 328/05).

Rovnako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   pri   rozhodovaní o porušení čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru skúma okrem iného i dodržiavanie procesných pravidiel príslušnými orgánmi [napr. v rozsudku z 21. mája 2002 vo veci Jokela v. Fínsko (No 28 856/95) hovorí tiež o „inherent procedural requirements“ (základných procesných požiadavkách) označeného ustanovenia].

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Z judikatúry ESĽP práva zaoberajúcou sa požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že tento článok dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. A preto skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné   požiadavky   spravodlivého   procesu,   možno   podľa   záverov   ESĽP   posúdiť   len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z   9.   decembra   1994,   séria   A,   č.   288).   Z   uvedeného   preto   možno   vyvodiť   záver,   že odôvodnenie   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   každú   poznámku,   či   pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú   odpoveď   na   riešenie   konkrétneho   právneho   problému   (obdobne   napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

Po   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   1 Co 283/06   zo   16.   mája   2007 ústavný súd konštatatoval, že aj keď krajský súd vychádzal z právneho názoru dovolacieho súdu, jeho právne závery sa javia byť neodôvodnené a arbitrárne vyúsťujúce k porušeniu označených práv, a to s prihliadnutím na interpretáciu a aplikáciu uznesenia mimoriadneho zjazdu   ČSZTV   z   25.   marca   1990   a   naň   nadväzujúcich   hmotnoprávnych   aktov pojednávajúcich   o   nástupníctve   a   majetkových   nárokoch   subjektov   po   zániku   ČSZTV. Z uznesenia   o   zániku   spoločnej   t.   o.   krajský   súd   bez   ďalšej   rozumnej   úvahy   spojil   aj hmotnoprávny   rozmer   tejto   lehoty   s   majetkovým   následkom.   Z   namietaného   rozsudku krajského súdu vyplýva jednostrannosť, ktorá zakladá svojvôľu a taký výklad na vec sa vzťahujúcich právnych aktov, ktorá do istej miery znamená popretie ich podstaty a zmyslu. Spomínanú jednostrannosť je potrebné vnímať aj pri odôvodnení tohto rozsudku, keď sa v ňom krajský súd aj napriek závažnosti predmetu súdneho sporu (určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti) nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa. Neprihliadol   na   jeho   argumentáciu   obsiahnutú   v   odvolaní   a   zreteľne   nevysvetlil,   ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie. Krajský súd pochybil aj pri hodnotení dôkazov,   keď   sťažovateľa   vôbec   nepresvedčil   o   tom,   prečo   pri   rozhodovaní   nevzal do úvahy ním spomínanú výpoveď JUDr. K. P., neozrejmil jej charakter právnej záväznosti predložených   rozhodnutí   NS   ČR,   ktorý   riešil   totožné   situácie,   na   ktoré   sa   odvolával, nevenoval   náležitú   pozornosť   jeho   argumentu   spočívajúcom   v   registrácii   SZTK   a   jeho dosahu na odvodenú právnu subjektivitu telovýchovných jednôt a napokon nereagoval ani na jeho problém, ktorý nastolil v znení: „Na základe akej skutočnosti, či už vyplývajúcej zo všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   alebo   záveru   mimoriadneho   zjazdu   ČSZTV dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že   citovaný   majetok   patril   po   30. 6. 1990   SZTK,   zistiť nemožno.“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že právne závery krajského súdu v predmetnej   veci   je   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   a   arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom namietaných práv.

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 283/06 zo 16. mája 2007 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a   tým   aj   základné   právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy (bod 1 výroku nálezu).

2. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 283/06 zo 16. mája 2007, tento rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Krajský   súd bude v danom   prípade   v súlade s ustanovením   § 56   ods.   6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu.

3. Sťažovateľ   žiadal   priznať   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom,   ktorej výšku vyčíslil jeho právny zástupca sumou 6 296 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených   prípadoch podľa   výsledku   konania uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľa v liste doručenom ústavnému súdu 26. novembra 2007 vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (dva úkony právnej služby vykonané v roku   2007   -   príprava   a   prevzatie   zastúpenia   a   podanie   ústavnej   sťažnosti,   vrátane režijného paušálu za tieto úkony právnej služby).

Podľa   ustanovenia   §   11   ods.   2 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a   slobôd   -   je   v   zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2006 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 17 822 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov právneho   zastúpenia   za   dva   uplatnené   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2007 (príprava a prevzatie zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti)

Podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   ústavný   súd   priznal   právnemu zástupcovi sťažovateľa popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov na miestne   telekomunikačné   výdavky   a   miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby, čo predstavuje celkovo sumu 356 Sk (2 x 178 Sk).

Na základe uvedeného a v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd uložil krajskému súdu zaplatiť trovy konania sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu v sume 6 296 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007