znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 260/06-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. B., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   pre   namietané   porušenie   jeho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Daňového úradu Košice   II   sp. zn. 696/2100/110138/02/Babj.   z 25.   novembra   2002,   platobným   výmerom Daňového   úradu   Košice   II   sp.   zn.   696/2100/110143/02/Babj.   z 25.   novembra   2002, rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR pracoviska Košice sp. zn. VI/256/356/1775/2003 z 24.   marca   2003,   rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   SR   pracoviska   Košice sp. zn. VI/256/356/1777/2003 z 24. marca 2003 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 SžoKS 119/2004 z 22. decembra 2005, ako aj postupom uvedených orgánov, ktorý vydaniu označených rozhodnutí predchádzal, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť JUDr. P. B., v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Daňového   úradu   Košice   II   sp.   zn. 696/2100/110138/02/Babj.   z 25.   novembra   2002,   platobným   výmerom   Daňového   úradu Košice II sp. zn. 696/2100/110143/02/Babj. z 25. novembra 2002, rozhodnutím Daňového riaditeľstva   SR   pracoviska   Košice   sp.   zn.   VI/256/356/1775/2003   z 24.   marca   2003 a rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR pracoviska Košice sp. zn. VI/256/356/1777/2003 z 24.   marca   2003,   ako   aj   postupom   uvedených   orgánov,   ktorý   vydaniu   označených rozhodnutí predchádzal o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť JUDr. P. B., vo zvyšnej časti o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2006 doručená sťažnosť z toho istého dňa sťažovateľa JUDr. P. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“) rozhodnutím Daňového úradu Košice II (ďalej aj „daňový úrad“) sp. zn. 696/2100/110138/02/Babj. z 25. novembra 2002, platobným výmerom Daňového úradu Košice II sp. zn. 696/2100/110143/02/Babj. z 25. novembra 2002, rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR pracoviska Košice (ďalej aj „daňové   riaditeľstvo“)   sp.   zn.   VI/256/356/1775/2003   z 24.   marca   2003,   rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR pracoviska Košice sp. zn. VI/256/356/1777/2003 z 24. marca 2003   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“) sp. zn. 2 SžoKS 119/2004 z 22. decembra 2005, ako aj postupom uvedených orgánov, ktorý vydaniu označených rozhodnutí predchádzal.

Z obsahu sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že rozhodnutím Daňového úradu Košice II sp. zn. 696/2100/110138/02/Babj. z 25. novembra 2002 nebol sťažovateľovi priznaný   nadmerný   odpočet   dane   z pridanej   hodnoty   (ďalej   len   „DPH“)   v sume 1 211 833 Sk za zdaňovacie obdobie december 1999 a bola mu určená daňová povinnosť v sume 600 761 Sk. V nadväznosti na to rozhodol daňový úrad platobným výmerom sp. zn. 696/2100/110143/02/Babj. z 25. novembra 2002 o zvýšení dane vo výške 50 % vlastnej daňovej povinnosti sťažovateľa (za zdaňovacie obdobie december 1999) zistenej daňovým úradom   (v sume 300 381 Sk). Daňový úrad neuznal sťažovateľovi uplatnený nárok na vrátenie   nadmerného   odpočtu   DPH   dôvodiac,   že   zdaniteľné   plnenie,   prijatie   ktorého sťažovateľ deklaroval a na základe ktorého vrátenie nadmerného odpočtu   DPH uplatnil (prenájom   nákladných   motorových   vozidiel   AVIA   a vysokozdvižného   vozíka),   nebolo uskutočnené, sťažovateľ „... ich nevyužil v súvislosti s uskutočňovaním svojich zdaniteľných plnení,   čo   sa   v plnej   miere   preukázalo   pri   daňovej   kontrole.   Daňovník   za   fakturované obdobia neúčtuje v peňažnom denníku o takých tržbách ani ku kontrole nepredložil také doklady   na   výstupe,   ktoré   by   vyvrátili   tvrdenia   správcu   dane.   Nezamestnával   vodičov, neviedol   evidenciu   jázd,   neviedol   evidenciu   PHM,   ani   o spotrebe   PHM   neúčtoval, za predmetné vozidlá nebola zaplatená cestná daň ani zákonné poistenie“.

Proti   uvedeným   rozhodnutiam   podal   sťažovateľ   23.   decembra   2002   odvolanie. Daňového   riaditeľstvo   ako   odvolací   orgán   rozhodnutím   sp.   zn.   VI/256/356/1775/2003 z 24. marca   2003   potvrdilo   prvostupňové   rozhodnutie   daňového   úradu sp. zn. 696/2100/110138/02/Babj.   z 25.   novembra   2002   a ďalším   rozhodnutím sp. zn. VI/256/356/1777/2003 z 24. marca 2003 potvrdilo platobný výmer daňového úradu sp. zn. 696/2100/110143/02/Babj. z 25. novembra 2002.

Sťažovateľ   sa   žalobami   z   10.   júna   2003   domáhal   preskúmania   zákonnosti označených   rozhodnutí   daňového   riaditeľstva   z 24.   marca   2003,   ako   aj   preskúmania zákonnosti postupu daňových orgánov, ktorý predchádzal ich vydaniu, správnym súdom podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Žiadal zrušenie týchto rozhodnutí ako aj prvostupňových rozhodnutí daňového úradu a vrátenie veci správnemu orgánu   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   svojím rozsudkom č. k. 1 S 17/03-36 z 19. marca 2004 obe žaloby zamietol.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 17/03-36 z 19. marca 2004 odvolanie. Najvyšší súd však rozsudkom sp. zn. 2 SžoKS 119/2004 z 22. decembra 2005 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv,   ako   aj   práv   zaručených v dohovore a v jeho dodatkoch nezákonnosťou napádaných rozhodnutí daňových orgánov a najvyššieho   súdu,   ako   aj   nezákonnosťou   postupu   uvedených   orgánov,   ktorý   vydaniu napádaných rozhodnutí predchádzal.

V argumentácii   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietal   sťažovateľ   nezákonnosť napádaných rozhodnutí daňových orgánov z dvoch dôvodov. Daňový úrad Košice II nebol podľa   jeho   názoru   oprávnený   vydať   rozhodnutie   sp.   zn.   696/2100/110138/02/Babj. z 25. novembra 2002 a platobný výmer sp. zn. 696/2100/110143/02/Babj. z 25. novembra 2002,   pretože   nezačal   daňovú   kontrolu   oprávnenosti   uplatneného   nároku   na   vrátenie nadmerného odpočtu DPH v lehote podľa § 23 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   289/1995   Z.   z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v znení   neskorších   predpisov   - platného a účinného v tom čase (ďalej len „zákon č. 289/1995 Z. z.“). Označené napádané rozhodnutia   daňového   úradu   a na   ne   nadväzujúce   napádané   rozhodnutia   daňového riaditeľstva   boli   podľa   sťažovateľa „...   vydané   v konaní,   ktoré   daňový   úrad   nebol oprávnený vykonať...“, resp., ktoré „... vôbec nemalo prebehnúť...“, čím došlo k porušeniu zásady zákonnosti daňového konania (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších predpisov - ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) ako súčasti ústavne garantovaného princípu zákonnosti v zmysle čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ taktiež namietal, že mu „... nebolo v priebehu dokazovania umožnené uplatniť svoje právo klásť svedkom otázky a byť prítomný pri výsluchu svedkov a to napriek tomu,   že   svedecké   výpovede   boli   dôkazom,   na   ktorom   daňový   úrad   svoje   rozhodnutie o nepriznaní nadmerného odpočtu založil“.

Tieto   námietky   o nezákonnosti   postupu,   ktorý   predchádzal   vydaniu   napádaných rozhodnutí   daňových   orgánov,   vzniesol   sťažovateľ   aj   v konaní   pred   krajským   súdom vedenom pod sp. zn. 1 S 17/03, v ktorom sa na základe žalôb z 10. júna 2003 domáhal súdnej   ochrany svojich   práv preskúmaním zákonnosti   označených   rozhodnutí   daňového úradu   a   daňového   riaditeľstva.   Krajský   súd   sa   však   s nimi   vo   svojom   rozsudku č. k. 1 S 17/03-36   z   19.   marca   2004   dostatočne   nevysporiadal   a najvyšší   súd   jeho pochybenie v odvolacom konaní nenapravil.

Najvyšší   súd   nerešpektoval   výslovné   znenie   §   205i   ods.   3   OSP   a v odôvodnení svojho rozhodnutia „... teleologicky pozmenil znenie tohto ustanovenia...“, podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania   pred   správnym   orgánom,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého rozhodnutia.

Arbitrárnosť   aplikácie   tohto   zákonného   ustanovenia   najvyšším   súdom   sa   podľa právnej   zástupkyne   sťažovateľa   prejavila   v tom,   že   jeho   text   interpretoval   spôsobom zužujúcim význam preskúmavania zákonnosti postupu správnych orgánov na skúmanie, či nezákonnosť   postupu   nepochybne   zapríčinila   nesprávne   zistenie   skutkového   stavu. Pri bezpodmienečne kladnej a jednoznačnej odpovedi na túto otázku je zákonnosť alebo nezákonnosť   postupu   správneho   orgánu   relevantná.   Za   iných   okolností   je   podľa interpretácie najvyššieho súdu   úlohou   súdu   akceptovať akékoľvek porušenie   zákonných ustanovení upravujúcich procesný postup a rozhodovanie správneho orgánu.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľovu   námietku   márneho   uplynutia   lehoty   na   vykonanie kontroly oprávnenosti uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, krajský súd sa ňou podľa sťažovateľa v konaní týkajúcom sa preskúmania zákonnosti rozhodnutí daňového   riaditeľstva   a daňového   úradu   odmietol   zaoberať.   Najvyšší   súd   v odvolacom konaní proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 17/03-36 z 19. marca 2004 toto pochybenie nenapravil. Vo svojom rozsudku sp. zn. 2 SžoKS 119/2004 z 22. decembra 2005, ktorý sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   napáda,   sa   v plnom   rozsahu   stotožnil so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu. Sťažovateľ považuje postup krajského súdu ako aj najvyššieho súdu, ktoré sa uvedenou námietkou pri preskúmaní zákonnosti napádaných rozhodnutí daňového riaditeľstva a daňového úradu nezaoberali, za nezákonný.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocnenej právnej zástupkyne žiadal, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „Právo sťažovateľa

– na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zakotvené   v článku 46 ods. 2 Ústavy SR,

–   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   zakotvené   v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

– na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru – v spojení s jeho právom na to, aby mu povinnosti boli ukladané na základe zákona   v jeho medziach a pri zachovávaní základných práv a slobôd zakotvené v článku 13

  odsek 1 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 SžoKS 119/2004 zo dňa 22. 12. 2005 a postupom Najvyššieho súdu SR, ktorý mu predchádzal, bolo porušené. Právo sťažovateľa

– domáhať sa svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku   46 ods. 1 Ústavy SR, – vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy SR – s právom na pokojné užívanie majetku zakotvené v článku 1 dodatkového protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – nebyť zbavený majetku zakotveného v článku 1 dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení – s jeho právom na to, aby mu povinnosti boli ukladané na základe zákona v jeho   medziach a pri zachovávaní základných práv a slobôd zakotveného v článku 13 odsek 1 Ústavy SR rozhodnutím Daňového úradu Košice II sp. zn. 696/2100/110138/02/Babj. zo dňa 25. 11. 2002 a postupom, ktorý mu predchádzal, bolo porušené.

Právo sťažovateľa

– domáhať sa svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku   46 ods. 1 Ústavy SR, – vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy SR – s právom na pokojné užívanie majetku zakotvené v článku 1 dodatkového protokolu

  k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – nebyť zbavený majetku zakotveného v článku 1 dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s jeho právom na to, aby mu povinnosti boli ukladané na základe zákona v jeho medziach a pri zachovávaní základných práv a slobôd zakotveného v článku 13 odsek 1 Ústavy SR platobným výmerom Daňového úradu Košice II sp. zn. 696/2100/110143/02/Babj. zo dňa 25. 11. 2002 a postupom, ktorý mu predchádzal, bolo porušené. Právo sťažovateľa

– domáhať sa svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku   46 ods. 1 Ústavy SR,

– vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy SR, – s právom na pokojné užívanie majetku zakotvené v článku 1 dodatkového protokolu

  k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – nebyť zbavený majetku zakotveného v článku 1 dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s – jeho právom na to, aby mu povinnosti boli ukladané na základe zákona v jeho   medziach a pri zachovávaní základných práv a slobôd zakotveného v článku 13     odsek 1 Ústavy SR rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR pracoviska Košice sp. zn. VI/256/356/1775/2003 zo dňa 24. 3. 2003 a postupom, ktorý mu predchádzal, bolo porušené. Právo sťažovateľa

– domáhať sa svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku   46 ods. 1 Ústavy SR, – vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy SR

– s právom na pokojné užívanie majetku zakotvené v článku 1 dodatkového protokolu

  k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – nebyť zbavený majetku zakotveného v článku 1 dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s – jeho právom na to, aby mu povinnosti boli ukladané na základe zákona v jeho   medziach a pri zachovávaní základných práv a slobôd zakotveného v článku 13   odsek 1 Ústavy SR rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR pracoviska Košice sp. zn. VI/256/356/1777/2003 zo dňa 24. 3. 2003 a postupom, ktorý mu predchádzal, bolo porušené.

Ústavný súd zrušuje napadnuté rozhodnutia a vec vracia Daňovému riaditeľstvu SR na nové konanie.

Odporcovia   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania.“

II.

2.1 Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2 Pri predbežnom prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti v časti, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy, porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru   rozhodnutím   Daňového   úradu   Košice   II   sp.   zn.   696/2100/110138/02/Babj. z 25. novembra   2002,   platobným   výmerom   Daňového   úradu   Košice   II   sp.   zn. 696/2100/110143/02/Babj. z 25. novembra 2002, rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR pracoviska   Košice   sp.   zn.   VI/256/356/1775/2003   z 24.   marca   2003   a   rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR pracoviska Košice sp. zn. VI/256/356/1777/2003 z 24. marca 2003,   ako   aj   postupom   uvedených   orgánov,   ktorý   vydaniu   označených   rozhodnutí predchádzal,   prihliadal   ústavný   súd   k vymedzeniu   jeho   právomoci   v ustanovení   čl.   127 ods. 1   ústavy,   limitujúcom   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k ostatným   orgánom verejnej   moci   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   (ďalej   aj „sťažovatelia“)   vo   veci   porušenia   ich   základných   práv   alebo   slobôd   v tých   prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   aj   prípadov,   v ktorých   sa   sťažovatelia   ako účastníci konania pred orgánom verejnej správy môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd, využitím právnych prostriedkov nápravy, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon.

V danom prípade sa sťažovateľ mohol ochrany svojich práv vo vzťahu k označeným rozhodnutiam   daňového   riaditeľstva   a daňového   úradu   domáhať   využitím   žalôb   na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu (§ 247 až 250k OSP), o ktorých rozhodoval v prvom stupni krajský súd a následne v odvolacom konaní najvyšší súd.

Sťažovateľ   teda   vo   vzťahu   k napádaným   rozhodnutiam   daňového   úradu z 25. novembra   2002   a na   nich   nadväzujúcim   rozhodnutiam   daňového   riaditeľstva z 24. marca 2003 disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany jeho základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.3   Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   zaoberal   aj   tou   časťou sťažovateľovej sťažnosti, ktorá smeruje proti konečnému rozhodnutiu vo veci sťažovateľom uplatneného   nároku   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   DPH   za   zdaňovacie   obdobie december 1999,   t.   j.   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   SžoKS   119/2004 z 22. decembra 2005.

Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé,   že   podstata   ním   namietaného porušenia   jeho základných   práv   a slobôd   spočíva v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov najvyššieho súdu, obsiahnutých v napádanom rozhodnutí (ktorým najvyšší súd potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu   č.   k.   1   S   17/03-36   z   19.   marca   2004   stotožniac   sa   s jeho   závermi   uvedenými v odôvodnení tohto rozhodnutia). Pokiaľ ide o sťažovateľove tvrdenia o márnom uplynutí zákonnej   lehoty   na   vykonanie   kontroly   oprávnenosti   uplatneného   nároku   na   vrátenie nadmerného   odpočtu   DPH   a o porušení   jeho   práva   zúčastniť   sa   na   výsluchu   a   klásť svedkom otázky v priebehu dokazovania vykonávaného daňovým orgánom.

Krajský súd v Košiciach svojím rozsudkom č. k. 1 S 17/03-36 z 19. marca 2004 obe žaloby sťažovateľa proti napádaným rozhodnutiam vydaným v daňovom konaní zamietol dôvodiac: „...   Súd   preskúmal   žalobou   napadnuté   rozhodnutia   žalovaného   a   postup žalovaného ako príslušný súd podľa § 246 ods. 1 O. s. p. a po oboznámení sa s obsahom administratívneho   spisu   žalovaného,   viazaný   rozsahom   a   dôvodmi   uvedenými   žalobcom v žalobe rozhodol bez   nariadenia   pojednávania   rozsudkom   (§   250f O.   s.   p.),   ktorý bol vyhlásený dňa 19. 3. 2004 tak, že žaloby žalobcu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol, majúc za to, že žalované rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom.

Z   obsahu   administratívneho   spisu   žalovaného   vyplynulo,   že   správca   dane   mal pochybnosti o vierohodnosti a pravdivosti predložených dokladov, z ktorých vyplýva, že motorové   vozidlá   Avia   -   v   počte   3   motorové   vozidlá   a   1   vysokozdvižný   vozík   pôvodne vlastnila spoločnosti N., spol. s.r.o., ktorá ich v priebehu rokov 1996 až 1997 predala spoločnosti T. s. r. o., pričom táto spoločnosť ich dňa 22. 9. 1997 predala firme C. a v ten istý   deň   táto   firma   motorové   vozidlá   prenajala   spätne   spoločnosti   T s.r.o.   Na   základe nájomných   zmlúv   boli   vozidlá   prenajaté   spoločnosti   T.,   realitnej   kancelárii   K.,   pričom prenajímateľ je na nájomných zmluvách označený ako výlučný vlastník, čo v skutočnosti už nemohol   byť.   V   čase,   keď   boli   doklady   vystavené,   bol   jediným   konateľom   spoločnosti N. s.r.o. a T. s.r.o. žalobca. Zo správy Okresného riaditeľstva PZ bolo zistené, že vozidlo ŠPZ...   (nová   ŠPZ...)   bolo   predané   dňa   6.   12.   2000   pánovi   M.   a   vozidlo   ŠPZ...   bolo odhlásené 3. 11. 1999 do K. na základe jeho predaja pani J. a vozidlo... je stále evidované na   firmu   N. s.r.o.   V.   Svedkyňu   J.   sa   nepodarilo   správcovi   dane   vypočuť,   pretože   sa nezdržiavala   na   adrese   svojho   bydliska   a   jej   pobyt   sa   nepodarilo   zistiť.   Žalobca   bol vypočutý správcom dane, a to spolu s vedúcou sekretariátu, avšak pri svojom výsluchu iba uviedol,   že   evidenciu   jázd   motorových   vozidiel   za   rok   1999   a s   tým   súvisiacu   ostatnú evidenciu   viedla   pani   S.,   správkyňa   budovy   vo   V.,   ktorá   bola   vypočutá,   avšak   žiadne doklady správcovi dane nepredložila.   Žalobca taktiež tvrdil,   že pani S.   zodpovedala za evidenciu jázd, za všetko čo sa týkalo motorových vozidiel a keď si vypýtala peniaze na mzdy pre vodičov, tak jej ich odovzdal. K používaniu motorových vozidiel uviedol, že sa používali na dopravu tovaru pre odberateľov ako pre potreby realitnej kancelárie v jeho prevádzkach KOMPAS - DISKONT, NIKA, Piváreň, Bufet, Espresso, Realitná kancelária, spojitosť   ktorú   mali   mať   motorové   vozidlá   s   činnosťou   realitnej   kancelárie   žalobca neuviedol.

Súd neprihliadol na námietku žalobcu spočívajúcu v tvrdení žalobcu, že správca dane nemohol vydať rozhodnutia, ktoré sú predmetom preskúmania o nepriznaní odpočtu DPH z dôvodu, že nezačal kontrolu oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu DPH v lehote 30 dní z toho dôvodu, že podľa názoru súdu zánik oprávnenia správcu dane vydať rozhodnutie o nepriznaní nadmerného odpočtu DPH, ani zánik oprávnenia správcu dane vydať   platobný   výmer   o   zvýšení   DPH   vo   výške   50   %   sa   nedá   vyvodiť   zo   žiadneho ustanovenia zákona o dani z pridanej hodnoty ani zo zákona o správe daní a poplatkov. Treba pritom uviesť, že žalobca túto námietku vzniesol až v žalobe, a preto žalovaný sa s ňou   nemohol   v   žalovanom   rozhodnutí   vysporiadať   a   preto,   že   ani   nebola   predmetom odvolacieho konania, súd na ňu nemohol taktiež prihliadnuť.

V   súlade   s   ustanovením   §   44   ods.   5   druhá   veta   zákona   o DPH   v   prípade,   že nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní nebol vrátený podľa § 23 určí sa zvýšenie dane vo výške 50 % z vlastnej daňovej povinnosti zistenej daňovým úradom.

Z   citovaného   ustanovenia   §   44   ods.   5   druhá   veta   zákona   o   DPH   vyplýva,   že podmienkou   pre   uloženie   tejto   sankcie   je   nevrátenie   nadmerného   odpočtu   uvedeného v daňovom   priznaní,   pretože   platiteľovi   dane   z   pridanej   hodnoty   nevznikol   nárok   na vrátenie nadmerného odpočtu pre nesplnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočet dane. Súd vychádzajúc z ustanovenia § 20 ods. 1 a 2 zákona o DPH v znení platnom do 31. 12. 1999, kde sú ustanovené všeobecné podmienky nároku platiteľa DPH na odpočet DPH tak, že platiteľ má nárok na odpočet dane pri prijatých zdaniteľných plneniach, ak sú prijaté na účely uskutočňovania svojich zdaniteľných plnení a ak tento zákon neustanovuje inak (druhá veta citovaného ustanovenia § 20 ods.1 v danom prípade nie je použiteľná) a tak, že platiteľ má nárok na odpočet dane, ak a) sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo (§ 13) b) daň na vstupe zúčtoval c) daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie d) má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad, ktoré vyhotovil platiteľ, a doklad o zaplatení   dane,   pričom   dokladom   o   zaplatení   dane   v   prípade,   že   daň   na   vstupe   je 200.000,- Sk a viac, je len doklad o bezhotovostnej platbe uskutočnenej prostredníctvom banky   alebo   doklad   o   platbe   na   pošte   poštovou   poukážkou   (ods.2),   kde   sú   uvedené konkrétne   hmotnoprávne   podmienky,   ktoré   platiteľ   DPH   musí   splniť,   aby   mu   mohol vzniknúť nárok na odpočet DPH, tak potom žalobca si objektívne nemohol svoju dôkaznú povinnosť splniť, ak nepredložil počas daňovej kontroly ani v rámci odvolacieho konania žiadne také dôkazy, ktoré by boli svedčili preukázaniu pravdivosti ním tvrdeného prijatého zdaniteľného   plnenia   na   účely   uskutočňovania   svojich   zdaniteľných   plnení   podľa   §   20 ods. 1, 2 zákona o DPH účinného k 31. 12. 1999.

Totiž nesplnenie aj len jednej z hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 20 ods. 2 zákona o   DPH má   ten   právny dôsledok,   že správca dane uplatnený nárok na   odpočet nepriznaná.

Výsledky   dokazovania,   v rámci   ktorého   žalobca   mal   možnosť   predkladať   dôkazy v rámci   daňovej   kontroly   a   potom   až   do   rozhodnutia   žalovaného   od   oboznámenia   sa s protokolom   z   opakovanej   daňovej   kontroly   z   28.   8.   2002,   s   ktorým   protokolom   bol oboznámený svedčia tomu, že žalobca nič nenamietal v tom smere, že by výpovede svedka a svedkýň neboli pravdivé, resp. že by boli neúplné a ani to, na čo by ešte správca dane mal uvedené   svedkyne   vypočuť,   a   teda   čo   by   tieto   vypočuté   svedkyne   alebo   iní   svedkovia nevypočutí   mali   ešte   potvrdiť   z   tvrdenia   žalobcu   nevyplýva.   Namietal   výslovne   len porušenie svojich procesných práv vyplývajúcich z § 15 ods. 5 písm. d) zákona č. 511/1992 Zb. Preto   aj   z   tohto   dôvodu   v   súvislosti   s   námietkou   žalobcu,   že   správca   dane   mu neumožnil svedkom klásť otázky, ktorú sám žalovaný uznáva ako námietku opodstatnenú, pretože   je   zjavným   porušením   ustanovenia   §   15   ods.5   písm.   d)   zákona   o   správe   daní a poplatkov, je aj podľa názoru súdu táto námietka síce opodstatnená, avšak podľa názoru súdu   takéto   procesné   pochybenie   pri   uplatnení   práva   žalobcu   nie   je   takým   právne významným   porušením,   vzhľadom   na   uvedenú   námietku,   ktoré   by   mohlo   mať   vplyv   na zákonnosť, rozhodnutia žalovaného v merite veci, a preto súd vychádzajúc z ustanovenia § 250i ods. 2 O. s. p. na toto porušenie práva žalobcu správcom dane neprihliadol. Žalobou namietané porušenie zásad daňového konania uvedených v § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona o správe daní a poplatkov, okrem už uvedeného konkrétneho porušenia zákona žalobca v žalobe slovne nedefinoval, a teda nekonkretizoval obsah námietok, a pretože ani súd nie je oprávnený vyhľadávať za žalobcu konkrétne porušenia zákona o správe daní a poplatkov,   tak   sa   súd   týmito   žalobnými   bodmi   žaloby   nemohol   zaoberať   a   na   tieto neprihliadol, pretože tak, ako ich žalobca v žalobe sformuloval, to znamená stroho, iba citovaním ustanovenia zákona, tak takéto tvrdenie o porušení jeho subjektívneho práva je nedostatkom žaloby.

Preto z uvedených dôvodov súd žaloby žalobcu zamietol....“

Najvyšší   súd   v odvolacom   konaní   rozsudkom   sp.   zn.   2   SžoKS   119/2004 z 22. decembra   2005   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa.   V odôvodnení   svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP na pojednávaní podľa § 214 ods. 1 OSP a rozhodol podľa § 219 OSP tak, že napadnutý rozsudok potvrdil, pretože dospel k záveru, že je vecne správny.

Z   obsahu   administratívneho   spisu   správneho   orgánu   vyplýva,   že   Daňový   úrad Košice II vykonal u žalobcu opakovanú daňovú kontrolu. Podľa protokolu z opakovanej daňovej   kontroly   zo   dňa   28.   augusta   2002,   č.   j.   696/2201/457-96149/02/Han   bola predmetom kontroly kontrola oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty   za   zdaňovacie   obdobie   december   1999.   Opakovaná   daňová   kontrola   bola vykonaná na základe rozhodnutia Ústredného daňového riaditeľstva SR, pracovisko Košice a bola zameraná na dodržiavanie § 20 ods. 1 a 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení. Okrem iného bolo vykonaným šetrením zistené, že pri prenájme nákladných   motorových   vozidiel   došlo   k porušeniu   zákona.   Prenajaté   nákladné   vozidlá a vysokozdvižný vozík žalobca nevyužil na prepravu v dobe, na ktorú si ich prenajal a platil za prenájom podľa faktúr. Správca dane dospel k záveru, že zdaniteľné plnenie nebolo prijaté na účely uskutočnenia zdaniteľných plnení, čo bolo jednou zo základných zákonných podmienok pre odpočítanie dane.

Krajský   súd   v   žalobe   vznesené   námietky   žalobcu,   že   vec   bola   nesprávne   právne posúdená,   nakoľko   zo   strany   žalobcu   jednoznačne   došlo   k   uskutočneniu   zdaniteľného plnenia, že nebola dodržaná lehota na vykonanie daňovej kontroly ako i to, že nemohol klásť svedkom otázky, považoval za nedôvodné.

Vychádzal predovšetkým z ustanovenia § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v platnom znení, podľa ktorého dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.

Je nepochybné, že ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 29 ods. 4 veta prvá vyššie citovaného zákona).

Pri rozhodovaní o určení daňovej povinnosti prihliada daňový úrad aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na jej stanovenie a určenie konkrétneho dlžníka   t.   j.   osobu,   ktorej   je   príslušná   daňová   povinnosť   vyplývajúca   z   individuálneho správneho aktu adresovaná.

Krajský súd sa stotožnil s názorom daňových orgánov, že zdaniteľné plnenie nebolo prijaté platiteľom na uskutočňovanie jeho ďalších zdaniteľných plnení.

Uvedený právny názor krajského súdu je správny aj podľa odvolacieho súdu, pretože žalobcom   tvrdené   skutočnosti,   že   skutočne   došlo   k   uskutočneniu   zdaniteľného   plnenia neboli v žiadnom štádiu konania pred správnymi orgánmi ako i pred prvostupňovým súdom potvrdené. Žalobca uplatnil odpočet DPH na základe dokladov, predmetom dodania bol prenájom nákladných motorových vozidiel a vysokozdvižného vozíka.   Dôkazné bremeno spočívalo výlučne na žalobcovi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky iba konštatuje, že v prípade právne relevantných predpisov /zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v platnom znení/ musel daňový úrad   rozhodnúť   o   vlastnej   daňovej   povinnosti   daňovníka   vo   výške   600   761,-Sk   ako i o zvýšení dane vo výške 300 381,-Sk.

Pokiaľ ide o lehotu podľa § 23 zákona o DPH zákon jej nedodržanie v ustanovení § 23 nesankcionuje a na vady konania pred správnym orgánom by bolo možné prihliadnuť len vtedy, ak by mali vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, tu konkrétne, ak by mohli spôsobiť zásadný obrat v hmotnoprávnom posúdení danej veci, ktoré je postavené hlavne   na   otázke,   či   žalobca   prijal   zdaniteľné   plnenie   na   uskutočňovanie   svojich zdaniteľných plnení alebo nie. Správca dane na uvedenú otázku po vykonaní opakovanej daňovej   kontroly   zodpovedal,   že   nie.   Žalovaný   sa   v   odvolacom   konaní   s   jeho   závermi stotožnil. Žalobca okrem spochybňovania postupu a záverov daňových orgánov pozitívne tvrdenie   resp.   dôkazy   na   podporu   svojho   tvrdenia   neprodukoval.   Nepochybil   preto   súd prvého stupňa, keď napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia   rozhodnutí   daňových   orgánov   a   vrátenia   veci   žalovanému   na   ďalšie   konanie. V odôvodnení   rozsudku   sa   vyčerpávajúcim   spôsobom   vyporiadal   aj   s   námietkami, uvedenými   v   žalobe,   ktoré   sa   týkali   skutočnosti,   že   žalobca   nebol   prizvaný   k   výsluchu svedkov.

Najvyšší   súd vychádzajúc z vyššie   uvedeného preto   podľa   § 219   OSP rozsudok krajského súdu potvrdil....“

2.4   Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu   v Slovenskej   republike   (porovnaj   čl.   142   ods.   1,   čl.   124   a čl.   127   ods.   1   ústavy) vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci   patrí   predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani   posudzovať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov,   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z medzinárodných   zmlúv   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02), zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok (napr. rozsudky A. M. proti Taliansku, 1999, Van Mechelen proti Holandsku, 1997, Solakov proti bývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko, 2001). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé   konanie podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy   a čl. 6   ods.   1 dohovoru   je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

2.5 Po oboznámení sa s obsahom napádaného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 SžoKS 119/2004 z 22. decembra 2005 (s prihliadnutím k obsahu rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 17/03-36 z 19. marca 2004, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia   uvedených   rozhodnutí   je   zrejmé,   že   oba   súdy   sa   námietkami sťažovateľa   o porušení   zákonných   ustanovení   v konaní   predchádzajúcom   vydaniu napádaných   rozhodnutí   daňového   úradu   z 25.   novembra   2002   -   o   márnom   uplynutí zákonnej   lehoty   na   vykonanie   kontroly   oprávnenosti   uplatneného   nároku   na   vrátenie nadmerného odpočtu DPH a o porušení práva sťažovateľa zúčastniť sa na výsluchu a klásť svedkom otázky v priebehu dokazovania vykonávaného daňovým úradom, vecne zaoberali.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   výroky   a formulácie   použité   krajským   súdom v odôvodnení rozsudku č. k. 1 S 17/03-36 z 19. marca 2004 ohľadne nevykonania daňovej kontroly daňovým úradom v lehote podľa § 23 zákona č. 289/1995 Z. z. (na ktoré poukazuje právna zástupkyňa sťažovateľa) je potrebné vykladať v náležitom kontexte a vzájomných súvislostiach celého odôvodnenia označeného rozhodnutia.

Krajský súd uviedol, že na námietku sťažovateľa „... neprihliadol...“ z toho dôvodu, že podľa   jeho právneho názoru „...   zánik,   oprávnenia   správcu   dane vydať   rozhodnutie o nepriznaní nadmerného odpočtu DPH, ani zánik oprávnenia správcu dane vydať platobný výmer o zvýšení DPH vo výške 50 % sa nedá vyvodiť zo žiadneho ustanovenia zákona o dani z pridanej hodnoty ani zo zákona o správe daní a poplatkov...“, teda vzhľadom na charakter lehoty   uvedenej v § 23 ods.   1 zákona č.   289/1995 Z.   z. dospel   k záveru, že z ustanovení   zákona   č.   511/1992   Zb.   a zákona   č.   289/1995   Z.   z.   nemožno   vyvodiť, v prípade   porušenia   povinnosti   daňového   úradu   vrátiť   nadmerný   odpočet   alebo   jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania žiadosti o vrátenie nadmerného odpočtu, právny následok spočívajúci v zániku oprávnenia správcu dane posúdiť splnenie hmotnoprávnych podmienok   pre   odpočet   DPH   podľa   §   20   zákona   č. 289/1995   Z.   z.   Na   skutočnosť,   že sťažovateľ vzniesol uvedenú námietku „... až v žalobe...“ poukázal krajský súd v kontexte vysvetlenia,   prečo   nepovažoval   za   nedostatok   sťažovateľom   napádaných   rozhodnutí daňového riaditeľstva z 24. marca 2003 skutočnosť, že sa touto otázkou v ich odôvodnení žalovaný   správny   orgán   druhého   stupňa   nezaoberal.   Navyše   pochybnosť   o vecnom preskúmaní uvedenej námietky, ktorú mohol sťažovateľ nadobudnúť vzhľadom na krajským súdom   použitý   výraz „prihliadať“ odstránil   najvyšší   súd   v odvolacom   konaní,   keď v odôvodnení   rozsudku   sp.   zn.   2   SžoKS   119/2004   z 22. decembra   2005   jednoznačne konštatoval „...   Pokiaľ ide o lehotu podľa § 23 zákona o DPH zákon jej nedodržanie v ustanovení § 23 nesankcionuje a na vady konania pred správnym orgánom by bolo možné prihliadnuť   len   vtedy,   ak   by   mali   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia...“, poukážuc navyše, že podkladom pre vydanie napádaných rozhodnutí daňového riaditeľstva a daňového úradu bol protokol o opakovanej daňovej kontrole uskutočnenej v roku 2002.

Námietku   o porušení   sťažovateľovho   práva   klásť   svedkom   otázky   pri   ústnom pojednávaní a miestnom zisťovaní [§ 15 ods. 5 písm. d) zákona č. 511/1992 Zb.] tak krajský súd, ako aj najvyšší súd neakceptovali, pretože podľa ich záveru toto pochybenie týkajúce sa   postupu   daňového   úradu   pri   výkone   daňovej   kontroly „...   nie   je   takým   právne významným porušením..., ktoré by mohlo mať vplyv na zákonnosť, rozhodnutia žalovaného v merite veci...“, predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ bol správcom dane vypočutý pričom však nepredložil účtovné doklady o evidencii jázd prenajatých vozidiel, spotrebe pohonných hmôt, či doklady o zamestnávaní, resp. odmeňovaní vodičov, ktorí mali jazdiť na prenajatých dopravných prostriedkoch. Prihliadajúc k ustanoveniu § 20 ods. 1 a 2 zákona č. 289/1995 Z. z. upravujúcemu podmienky vzniku nároku platiteľa DPH na odpočet DPH dospeli súdy k záveru, že „... žalobca si objektívne nemohol svoju dôkaznú povinnosť splniť, ak nepredložil počas daňovej kontroly ani v rámci odvolacieho konania žiadne také dôkazy, ktoré by boli svedčili preukázaniu pravdivosti ním tvrdeného prijatého zdaniteľného plnenia na účely uskutočňovania svojich zdaniteľných plnení podľa § 20 ods. 1, 2 zákona o DPH účinného k 31. 12. 1999 (...) Výsledky dokazovania, v rámci ktorého žalobca mal možnosť   predkladať   dôkazy   v   rámci   daňovej   kontroly   a   potom   až   do   rozhodnutia žalovaného od oboznámenia sa s protokolom z opakovanej daňovej kontroly z 28. 8. 2002, s ktorým protokolom bol oboznámený svedčia tomu, že žalobca nič nenamietal v tom smere, že by výpovede svedka a svedkýň neboli pravdivé, resp. že by boli neúplné a ani to, na čo by ešte správca dane mal uvedené svedkyne vypočuť, a teda čo by tieto vypočuté svedkyne alebo iní svedkovia nevypočutí mali ešte potvrdiť z tvrdenia žalobcu nevyplýva....“

Najvyšší   súd   sa   s   uvedenou   argumentáciou   krajského   súdu   stotožnil,   doplniac „... Uvedený právny názor krajského súdu je správny aj podľa odvolacieho súdu, pretože žalobcom   tvrdené   skutočnosti,   že   skutočne   došlo   k   uskutočneniu   zdaniteľného   plnenia neboli v žiadnom štádiu konania pred správnymi orgánmi ako i pred prvostupňovým súdom potvrdené. (...) Dôkazné bremeno spočívalo výlučne na žalobcovi. (...) na vady konania pred   správnym   orgánom   by   bolo   možné   prihliadnuť   len   vtedy,   ak   by   mali   vplyv   na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, tu konkrétne, ak by mohli spôsobiť zásadný obrat v hmotnoprávnom posúdení danej veci, ktoré je postavené hlavne na otázke, či žalobca prijal zdaniteľné plnenie na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení alebo nie. Správca dane na uvedenú otázku   po   vykonaní   opakovanej   daňovej kontroly zodpovedal,   že nie. Žalovaný sa v odvolacom konaní s jeho závermi stotožnil. Žalobca okrem spochybňovania postupu a záverov daňových orgánov pozitívne tvrdenie resp. dôkazy na podporu svojho tvrdenia neprodukoval“. (...)

Označené závery najvyššieho súdu (ktorý sa v podstate stotožnil so závermi súdu prvého   stupňa)   možno   považovať   z ústavného   hľadiska   za   dostatočné   a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci.

Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré   majú   vplyv   na   správne   určenie   dane   a   skutočnosti,   ktoré   je   povinný   uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,   správnosť   alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa   §   48   ods.   2   zákona č.   511/1992 Zb.   odvolací   orgán   preskúma   odvolaním napadnuté   rozhodnutie   vždy   v   rozsahu   požadovanom   v   odvolaní.   Ak   vyjdú   pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť. Pritom   nie   je   odvolací   orgán   viazaný   len   návrhmi   odvolávajúceho   sa   a   môže   zmeniť rozhodnutie odvolaním napadnuté i v neprospech odvolávajúceho sa. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania   alebo   toto   doplnenie   alebo   odstránenie   chýb   uložiť   správcovi   dane   s   určením primeranej lehoty.

Podľa   §   250i   ods.   1   OSP   pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   je   pre   súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu   sťažnosti   a z k nej   pripojených   príloh   (vrátane   na   vec   sa   vzťahujúcich rozhodnutí   daňových   orgánov,   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   ako   aj   relevantných podaní   sťažovateľa)   vyplýva,   že   sťažovateľom   napádané   rozhodnutia   daňového   úradu z 25. novembra   2002   a daňového   riaditeľstva   z 24.   marca   2003   ako   aj   procesný   postup daňových   orgánov,   ktorý   ich   vydaniu   predchádzal,   boli   na   základe   žalôb   sťažovateľa z 10. júna 2003 podrobené dvojinštančnej súdnej kontrole.

Tak krajský súd (v prvostupňovom konaní) ako aj najvyšší súd (v rámci preskúmania prvostupňového rozsudku krajského súdu z 19. marca 2004) sa námietkami sťažovateľa o porušení   zákonných   ustanovení   v konaní   predchádzajúcom   vydaniu   napádaných rozhodnutí daňového úradu z 25. novembra 2002 v dôsledku nezačatia daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH a v dôsledku porušenia práva sťažovateľa zúčastniť sa na výsluchu svedkov a klásť im otázky v priebehu dokazovania vykonávaného daňovým úradom, vecne zaoberali.

Súdy žaloby sťažovateľa zamietli dospejúc k záveru, že vady konania pred správnym orgánom, ktoré sťažovateľ namietal, v danom prípade jednoznačne nemohli mať vplyv na zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   (teda   nie   z dôvodu,   že   sťažovateľ   jednoznačne nepreukázal nezákonnosť napádaných rozhodnutí daňových orgánov v dôsledku vytýkaných procesných pochybení, ako to tvrdil sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu).Vzhľadom na povahu a účel ustanovenia § 23 ods. 1 a 2 zákona č. 289/1995 Z. z. upravujúceho zákonné lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti daňovým úradom platiteľovi DPH, nepovažuje ústavný súd právny záver krajského súdu   a najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   nedochádza   v prípade   ich   nedodržania   ex   lege k zániku   oprávnenia   správcu   dane   preskúmať   splnenie   hmotnoprávnych   podmienok   pre odpočet DPH podľa § 20 zákona č. 289/1995 Z. z. a vydať príslušné rozhodnutie v konaní podľa   zákona   č.   511/1992   Zb.,   za   arbitrárny,   t.   j.   popierajúci   znenie,   účel,   či význam uvedených právnych noriem.

Pokiaľ   ide   o druhú   z námietok   sťažovateľa,   ústavný   súd   konštatuje,   že porušenie sťažovateľovho   procesného   práva   zúčastniť   sa   na   výsluchu   svedkov   a klásť   im   otázky v priebehu dokazovania vykonávaného daňovým úradom by mohlo ovplyvniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i OSP) a zároveň by znamenalo obmedzenie procesných práv sťažovateľa spôsobom nezlučiteľným s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak by sťažovateľom napádané   rozhodnutia   daňových   orgánov   boli   výlučne,   alebo   rozhodujúcim   spôsobom založené na výpovediach svedkov a v priebehu konania pred daňovým úradom alebo pred daňovým riaditeľstvom (oprávneným výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane - § 48 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.), prípadne v konaní pred súdom (§ 250i ods. 1 OSP), by sťažovateľ nemal možnosť dať uvedených svedkov vypočuť.

Ústavný súd však nezdieľa sťažovateľov názor, že napádané rozhodnutia daňových orgánov boli výlučne, alebo rozhodujúcim spôsobom založené na výpovediach svedkov, na výsluchu   ktorých   sa   on   zúčastniť   nemohol.   Dôvody,   ktoré   vo   svojich   sťažovateľom napádaných   rozhodnutiach   uviedli   daňový   úrad   a daňové   riaditeľstvo   svedčia   o tom,   že výroky   týchto   rozhodnutí   sú   založené   predovšetkým   na   závere   daňových   orgánov o neunesení   dôkazného   bremena   sťažovateľom   ohľadne   prijatia   deklarovaných zdaniteľných plnení na účely poskytovania vlastných zdaniteľných plnení v zmysle § 29 ods.   8   zákona   č.   511/1992   Zb.   predložením   relevantných   dokladov   z   evidencií   alebo záznamov povinne vedených daňovým subjektom. Sťažovateľ počas celej doby konania nebol spôsobilý predložiť účtovné doklady o evidencii jázd prenajatých vozidiel, spotrebe pohonných hmôt, či doklady o zamestnávaní, resp. odmeňovaní vodičov, ktorí mali jazdiť na prenajatých dopravných prostriedkoch. Ďalšie listinné dôkazy získané daňovým úradom svedčili o nejasnosti právnych vzťahov ohľadne vlastníctva, prenájmu a prevádzky údajne prenajatých dopravných prostriedkov.

Za   danej   dôkaznej   situácie   sťažovateľ   síce   spochybnil   postup   daňového   úradu týkajúci sa vypočutia svedkov, avšak nenavrhol doplnenie výsluchu jednotlivých svedkov aj napriek tomu, že tak mohol v priebehu konania o odvolaní a v konaní pred súdom urobiť, ani nešpecifikoval otázky, ktoré by mali byť svedkom položené, či okolnosti, ktoré by sa mali výsluchom bližšie objasniť.

Ústavný súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je názoru, že by závery najvyššieho súdu   v predmetnej   veci   bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne   a tak   nezlučiteľné   so   sťažovateľom   označenými   článkami   ústavy a dohovoru,   alebo že   by   postupom   daňových   orgánov   v predmetnom   konaní a následne postupom krajského súdu alebo najvyššieho súdu v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru nebola sťažovateľovi   poskytnutá   adekvátna   a náležitá   príležitosť   predniesť   svoju   argumentáciu súdu, predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, alebo ich spochybniť.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006