znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 26/2016-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ –

Česká republika, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7,Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 308/2013, 3 Cdo 309/2013 zo 14. januára 2015,uzneseniami Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 1/2013-1461 z 28. februára 2013a č. k. 3 Co 3/2013-1463 z 28. februára 2013 a uzneseniami Okresného súdu Bratislava IIIč. k. 7 C 157/2001-1153 z 24. októbra 2012 a č. k. 7 C 157/2001-1262 z 18. mája 2011a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ –

o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ –

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajúporušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 308/2013 zo 14. januára 2015(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“), uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) č. k. 3 Co 1/2013-1461 z 28. februára 2013 a č. k. 3 Co 3/2013-1463z 28. februára 2013 (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“) a uzneseniami Okresného súduBratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 157/2001-1153 z 24. októbra 2012a č. k. 7 C 157/2001-1262 z 18. mája 2011 (ďalej aj „uznesenia okresného súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd označeným uznesením odmietol dovolaniesťažovateľov proti uzneseniam krajského súdu, ktorými boli ako vecne správne potvrdenéuznesenia okresného súdu ohľadne povinnosti sťažovateľov zaplatiť náhradu trov konaniaodporcom.

Vo svojej argumentácii sťažovatelia poukazujú na obsah predchádzajúcich sťažnostípodaných proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Co 1/2013-1461 z 28. februára 2013(vedených pod sp. zn. III. ÚS 416/2013 a sp. zn. II. ÚS 665/2014), ktoré ústavný súdodmietol pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí. Nadväzne na to vyjadrujúnesúhlas s dĺžkou súdneho konania, vedením dotknutého sporu okresným súdom«v registri „C“»a nerešpektovaním na prípad dopadajúcich kogentných právnych noriem. Zároveňodôvodňujú naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. b), c) a f) Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), s ktorých existenciou sa podľa sťažovateľov najvyššísúddostatočnenevysporiadal.Napadnutéuzneseniasťažovateliapovažujúza nepreskúmateľné a neodôvodnené, čím im mala byť postupom najvyššieho súdu odňatámožnosť konať pred súdom. V sťažnosti sa opakovane vracajú k priebehu konania predokresným súdom a krajským súdom ako súdom odvolacím, zaoberajú sa právnymposúdením ich prípadu a poukazujú aj na okolnosti nasvedčujúce existencii zbytočnýchprieťahov v danom súdnom konaní, v ktorých vidia existenciu dôvodov hodných osobitnéhozreteľa v zmysle § 150 OSP na nepriznanie náhrady trov konania. V uvedenýchsúvislostiach napokon vo svoje argumentácii namietajú porušenie práv zaručených čl. 20ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), akoaj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby v predloženej veci vydal ústavnýtakéto rozhodnutie:

„1. Ústavný súd Slovenskej republiky, napadnuté rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 308/2015 a 3 Cdo 309/2015 zo dňa 14.01.2015 zrušuje z dôvodu porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co 1/2013-1461 a sp. zn. 3 Co 3/2013-1463 zo dňa 28.2.2013 a zrušuje aj rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 7C 157/2001-1262 zo dňa 18.5.2011 a sp. zn. 7 C 157/2001-1153 zo dňa 24.10.2012 z dôvodu porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky, pre porušenie základných ľudských práv sťažovateľov v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru... priznáva... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000,- Eur pre každého sťažovateľa, ktorú sumu porušovatelia... sú povinný uhradiť na účet... ich právneho zástupcu JUDr. Jozefa Holiča...

4. Ústavný súd Slovenskej republiky, priznáva sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v rátane DPH, spolu 419,84 Eur ktoré sú porušovatelia... povinní spoločne a nerozdielne uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. Jozefa Holiča...“

V doplnení sťažnosti doručenej 22. júna 2015 sťažovatelia ústavnému súdu súčasnenavrhujú dočasne odložiť vykonateľnosti uznesení krajského súdu a uznesenia okresnéhosúdu č. k. 7 C 157/2001-1262 z 18. mája 2011 až do právoplatného rozhodnutia ústavnéhosúdu o ich sťažnosti.

⬛⬛⬛⬛

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Skôr, ako sa ústavný súd vyjadrí k výsledkom realizovaného ústavného prieskumu,poznamenáva, že ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy je v zmysle čl. 20 ods. 3 ústavyviazaný návrhom sťažovateľov. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášťna návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. To znamená, že ústavnýsúd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahuk tomusubjektu,ktoréhooznačilzaporušovateľasvojichpráv(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Uvedené platí osobitne v prípadoch, v ktorých sú osobypožadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovanýmprávnymzástupcom, tak ako to je aj v tomto prípade. Pretože sťažovatelia žiadajú v petite sťažnostivysloviť len porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,tvrdenia o porušení ďalších označených ustanovení (čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 ústavy), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, považoval ústavnýsúd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 279/07,III. ÚS 131/2012) iba za súčasť ich argumentácie, a preto sa ich porušením vecnenezaoberal.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv uzneseniami okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého môžeústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberaťpredloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojichpráv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv aleboslobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobyzistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,sa sťažovatelia môžu domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnychprostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdomalebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatkusvojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05,IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktorésa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípusubsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákonao ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okreminého aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o uznesenia okresného súdu, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, žeproti týmto uzneseniam bolo možné podať odvolanie, čo sťažovatelia aj využili. Uzneseniaokresného súdu č. k. 7 C 157/2001-1153 z 24. októbra 2012 a č. k. 7 C 157/2001-1262z 18. mája 2011, ako aj sťažovateľmi namietaný postup tohto súdu, ktorý ich vydaniupredchádzal, teda bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom.S prihliadnutím na to bolo preto potrebné tú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajúporušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 3/2013-1463 z 28. februára 2013

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecnýchnáležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľatvrdenia sťažovateľov porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia aleboiného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho, protikomu návrh smeruje.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateliak sťažnosti nepredložili kópie právoplatných uznesení krajského súdu, ktoré sú osobitnounáležitosťou sťažnosti vyžadovanou § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže ústavnémusúdu je z obsahu sťažnosti vedenej pod sp. zn. III. ÚS 416/2013 známy len obsah uzneseniakrajského súdu č. k. 3 Co 1/2013-1461 z 18. mája 2011, vo vzťahu k druhému napadnutémuuzneseniu krajského súdu (č. k. 3 Co 3/2013-1463 z 28. februára 2013) nemohol ústavnýsúd pri predbežnom prerokovaní preskúmať sťažovateľmi tvrdené porušenie právazaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru z hľadiska, či sťažnosť spĺňa podmienky pre prijatiesťažnosti alebo pre rozhodnutie o jej zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom sťažnosti ústavný súd pripomína, že takétonedostatky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitútpovinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšejrozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzujenedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010). Ústavný súd už vo svojom uznesenísp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívaťvšetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tietopovinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré jepovinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielenzačatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonomustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitostiúkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v súvislosti s tým naďalejzostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, o tozvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na uvedené považoval ústavný súd sťažovateľmi doručenú sťažnosťv časti, v ktorej namietali porušenie označeného práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoruuznesením krajského súdu č. k. 3 Co 3/2013-1463 z 28. februára 2013, za nespĺňajúcuzákonom predpísané náležitosti.

2.3 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 1/2013-1463 z 28. februára 2013 a uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04).V súvislosti so svojím postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiežzdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívouani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na toústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkovézistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných nežústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu lenvtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru jezaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo vecikonať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01, II. ÚS 517/2014). K tomu sa pridávajú zárukyspravodlivého procesu vzťahujúce sa na organizáciu a zloženie súdu, ako aj na vedeniekonania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právona spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princípkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). V zmyslerozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v prípadoch namietanéhoporušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu sústreďuje na zistenie, či konanieako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania dôkazov) malo spravodlivý charakter(napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti Holandsku z 23. 4. 1997, § 49, § 50;rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. 12. 1999, § 23, § 24).

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebenedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv aslobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľanázoru ústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovaťrozhodovaniu o trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnémupostupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo vecisamej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru oporušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkamisťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhradetrov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vovzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupujenanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje ibavýnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivýproces) extrémnym spôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II.ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich nesúhlase s postupom a rozhodnutiamivšeobecných súdov v merite veci (ktoré podľa ich názoru neprihliadali na všetkyrozhodujúce skutočnosti), s dĺžkou predmetného konania pred uvedenými súdmi a napokonaj s odôvodnením napadnutých rozhodnutí, v ktorých sa uvedené súdy nemali vysporiadaťs relevantnými právnymi skutočnosťami (v súvislosti s rozhodnutím o náhrade trov konaniaosobitne s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré môžu viesť k čiastočnému aleboúplnému nepriznaniu náhrady trov konania).

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia č. k. 3 Co 1/2013-1463z 28. februára 2013 po uvedení obsahu § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 OSP uviedol:

„V danom prípade sa dôvodnosť podania žaloby posudzuje procesne. Nerozhoduje, aký by bol výsledok konania, ak by nedošlo k späťvzatiu žaloby, ale to, či žalovaný (odporca) splní to, čoho sa žalobca (navrhovateľ) domáha, a len preto vezme žalobu späť. Zavinenie je možno posudzovať len z procesného hľadiska, nie podľa hmotného práva, lebo potom by šlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej, takže by po zastavení konania súd ďalej skúmal dôvodnosť nároku vo veci samej. Preto ak vzal navrhovateľ návrh späť, z procesného hľadiska platí (ak nejde o prípad § 146 ods. 2 veta druhá), že zavinil, že konanie muselo byť zastavené a je preto povinný nahradiť náklady konania odporcovi.

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k názoru, že navrhovatelia späťvzatím návrhu voči odporcom 2/ a 3/ zavinili zastavenie konania, a sú preto povinní nahradiť trovy konania odporcom. V danom prípade, teda nedošlo k splneniu toho, čoho sa navrhovatelia domáhali v návrhu na začatie konania. V odvolaní navrhovatelia poukazovali na to, že ich návrh bol dôvodný. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd dôvodnosť návrhu skúma v merite veci, čo v danom prípade neprichádzalo do úvahy, vzhľadom na späťvzatie návrhu. Pri späťvzatí návrhu sa dôvodnosť podania návrhu na začatie konania posudzuje procesne, teda neskúma sa aký by bol výsledok konania, keby nedošlo k späťvzatiu návrhu.

Odvolací súd dospel k názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď zaviazal navrhovateľov 1/ a 2/ zaplatiť odporcom 2/ a 3/ náhradu trov konania.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne.“

Najvyšší súd svoj právny záver o neprípustnosti dovolania vo svojom uznesení sp. zn. 3 Cdo 308/2013, 3 Cdo 309/2013 zo 14. januára 2015 odôvodnil predovšetkým z hľadiska sťažovateľmi namietaných dovolacích dôvodov. Vo vzťahu k procesnej vade definovanej v § 237 písm. b) OSP uviedol, že spôsobilosťou byť účastníkom konania „sa rozumie spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom konania“, pričom poukázal aj na obsah svojho uznesenia sp. zn. 4 Cdo 247/2013 z 21. augusta 2014, kde najvyšší súd «na obdobnú dovolaciu námietku uviedol, že „uznesením Mestského súdu v Bratislave z 1. februára 1999 č. k. 38 K 111/95-59 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka ⬛⬛⬛⬛ a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený ⬛⬛⬛⬛. Z dôvodu úmrtia ustanoveného správcu konkurznej podstaty, súd uznesením z 13. októbra 2011 č. k. 38 K 111/1995-5561 ustanovil do funkcie nového správcu konkurznej podstaty - ⬛⬛⬛⬛, ktorú na jej návrh uznesením z 2. decembra 2011 č. k. 38 K 111/1995-5568 zbavil funkcie správcu konkurznej podstaty a do funkcie správcu konkurznej podstaty ustanovil

. Z uvedeného vyplýva, že konanie nie je postihnuté namietanou vadou uvedenou v § 237 písm. b/ O.s.p., pretože v čase rozhodovania odvolacím súdom bol namiesto zosnulého ⬛⬛⬛⬛ novo ustanoveným správcom konkurznej podstaty “. Tento právny názor zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci.

Najvyšší súd k vyššie uvedenému dodáva, že spôsobilosť byť účastníkom konania treba odlišovať aj od tzv. vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej) predstavujúcej hmotnoprávny vzťah účastníka k prejednávanej veci, ktorá je z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. b/ O. s. p. právne irelevantná.».

Ako neopodstatnenú najvyšší súd vyhodnotil aj námietku o naplnení procesnej vadypodľa § 237 písm. c) OSP, keď uviedol, že uvedené ustanovenie sa„nevzťahuje na akékoľvek prípady vád vo vzťahu medzi zastúpeným a jeho zástupcom; dopadá len na tie procesné situácie, v ktorých zastúpený subjekt nemal procesnú spôsobilosť (napríklad maloleté dieťa) a - zároveň - nebol riadne zastúpený (napríklad zákonným zástupcom). Existencia vady takej povahy ale zo spisu nevyplýva“.

V súvislosti s procesnou vadou podľa § 237 písm. f) OSP najvyšší súd s poukazomna obsah § 214 ods. 1 a 2 OSP odmietol námietku sťažovateľov, že by bol krajský súdpovinný nariadiť na prejednanie ich odvolania proti uzneseniu o trovách konaniapojednávanie. Zároveň uviedol, že„prieťahy v konaní nie sú judikatúrou najvyššieho súdu považované za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005, ale aj ďalšie rozhodnutia, napríklad sp. zn. 3 Cdo 292/2009, 3 Cdo 164/2007 a 3 Cdo 28/2012)“, pričom k námietke o nepreskúmateľnosti uznesení krajského súdu uviedol, že«judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) nepovažuje nepeskúmateľnosť rozhodnutia za procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení; ide o tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Rovnaký názor v tejto otázke zastáva Ústavný súd... ktorý v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“».

K neprípustnosti dovolania na podklade procesnej vady podľa § 237 písm. g) OSPnajvyšší súd v podstatnom uviedol, že v tejto súvislosti je právne významný vzťah sudcuk veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, pričom vylúčenie sudcu predstavujevýnimku z ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.Poznamenal, že z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno sudcu vylúčiť lenvýnimočne a len zo«závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Z obsahu dovolania vyplýva, že dôvody vylučujúce sudkyňu prvého stupňa vyvodzujú dovolatelia iba z procesného postupu v konaní (najmä z predmetného „konfliktu“) a tiež z oboch rozhodnutí o trovách konania, ktoré považujú za nesprávne, nezákonné a nespravodlivé. Takáto námietka žalobcov sa podľa právneho názoru dovolacieho súdu netýka okolností, ktoré by z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. bolo možné považovať za právne relevantné. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že v prípade predmetnej sudkyne boli dané okolnosti vylučujúce sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, teda že by mala (v prípade žalobcov negatívny) vzťah k účastníkom konania, ich zástupcom alebo prejednávanej veci.».

Keďže dovolaciu námietku nesprávneho právneho posúdenia veci možno vyvodiť lenv procesne prípustnom dovolaní a takúto prípustnosť dovolania nebolo možné z § 239a § 237 OSP vyvodiť, najvyšší súd dospel vo svojom uznesení k záveru, že dovolaniasťažovateľov boli neprípustné, na základe čoho ich podľa § 243b ods. 5 OSP v spojenís § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu č. k. 3 Co 1/2013-1463z 28. februára 2013 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 308/2013, 3 Cdo 309/2013zo 14. januára 2015, ktorých relevantné právne závery boli už uvedené, ústavný súdkonštatuje, že najvyšší súd ani krajský súd označenými rozhodnutiami neporušili právozaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavne neakceptovateľným spôsobom, ktorý byodôvodňoval zásah ústavného súdu do výsledku napadnutého konania.

K sťažovateľom formulovaným námietkam ústavný súd uvádza, že tieto sa obsahunapádaných uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu dotýkajú len nekonzistentnea opakovane sa vracajú k meritórnym otázkam predloženým sťažovateľmi v danom prípadevšeobecným súdom. Na tomto mieste je však potrebné konštatovať, že z hľadiskarozhodovania o náhrade trov konania sa tieto okolnosti nejavia ako právne významné,keďže konanie voči v uznesení krajského súdu označeným odporcom skončilo zastavenímkonania na základe späťvzatia návrhu sťažovateľmi, ktorí v napadnutom súdnom konanívystupovali v procesnom postavení navrhovateľov. Pri rozhodovaní o náhrade trovúčastníkov konania je totiž právne významné ustáliť okruh účastníkov konania, ktorýmsvedčí právo na náhradu trov konania, kvantifikovať ich výšku a následne aplikovaťv danom prípade relevantné právne ustanovenia vyplývajúce z Občianskeho súdnehoporiadku. Ústavný súd preto nemá dôvod vyjadrovať sa k námietkam týkajúcim sameritórneho posúdenia prípadu, pretože tieto neboli predmetom rozhodovania krajskéhosúdu ani najvyššieho súdu o uplatnených náhradách trov konania.

Rovnako neopodstatnené sú aj námietky porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru smerujúcek dĺžke konania pred označenými súdmi, pretože v čase podania sťažnosti ústavnému súdu(13. apríla 2015) už krajský súd o uplatnených náhradách trov konania nerozhodoval(uznesenie krajského súdu č. k. 3 Co 1/2013-1461 z 28. februára 2013 nadobudloprávoplatnosť 9. apríla 2013). V tom čase nekonal vo veci už ani najvyšší súd, ktorýuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 308/2013, 3 Cdo 309/2013 zo 14. januára 2015odmietol dovolanie sťažovateľov ako neprípustné. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu(napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) totiž vyplýva, že právuna prejednanie veci v primeranej lehote zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne akozákladnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy) sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje ochrana len vtedy, ak v čase uplatneniatejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo.Ústavný súd zásadne odmietne sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak v čase, v ktorombola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniu označeného práva nedochádzalo.Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavuprávnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnejmoci.

Zároveň sa nemožno stotožniť ani s námietkou o neodôvodnenosti napadnutýchuznesení, ktorá by mala viesť k záveru o ich ústavnej neudržateľnosti z hľadiska obsahupráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd sa totiždostatočne zaoberal dôvodmi prípustnosti dovolania proti uzneseniam krajského súdu, keďodpovedal na relevantné námietky sťažovateľov, z ktorých vyvodzovali ich existenciu,pričom formulované závery o ich nenaplnení svojvôľu najvyššieho súdu nesignalizujú.Obdobne tak aj krajský súd dôvody svojho rozhodnutia oprel o platné ustanoveniaprocesnoprávneho predpisu (§ 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 OSP), ktoré na prípad sťažovateľovaplikoval ústavne akceptovateľným spôsobom, keď konštatoval, že dôvodnosť podaniažaloby je v prípade zastavenia konania pre späťvzatie návrhu možné posudzovať lenprocesne, a nie podľa hmotného práva, lebo by potom išlo o posudzovanie dôvodnostinároku vo veci samej. Skutočnosť, že sa krajský súd k možným dôvodom hodnýmosobitného zreteľa, pre ktoré by náhradu trov konania nemusel priznať, bližšie nevyjadril,ešte nezakladá dôvod na vyhodnotenie napadnutého uznesenia krajského súdu ako ústavneneakceptovateľného. Takéto dôvody totiž musia mať charakter výnimočnosti, pričomz doslovného znenia § 150 OSP vyplýva, že je na úvahe konajúceho súdu, či v prípadeexistencie dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov konania čiastočne alebo úplneneprizná. S poukazom na ustálený názor, v zmysle ktorého ústavný súd zasahuje v otázkenáhrady trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi otázkyakcesorickej, v zásade iba výnimočne, t. j. keď zistí porušenie práva na spravodlivý procesextrémnym spôsobom, ústavný súd konštatuje, že absencia odpovede krajského súduna argument sťažovateľov o potrebe aplikácie § 150 OSP, podľa ktorého všeobecný súdnemusí výnimočne sčasti alebo úplne priznať náhradu trov konania, ak tu sú dôvodyhodných osobitného zreteľa, bez ďalšieho nespôsobuje porušenie práva zaručeného v čl. 6ods. 1 ústavne relevantným spôsobom. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva totižnevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany,osobitná odpoveď sa vyžaduje, len ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový(Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

V tejto spojitosti sa žiada pripomenúť, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajúpostupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnejnesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecnýmsúdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu je najmä spôsob, akým malo byťzasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručenýchzákladných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach danéhoprípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných právalebo slobôd. Prehodnocovanie záverov krajského súdu o možnej existencii dôvodovhodných osobitného zreteľa v prípade sťažovateľov by išlo zjavne nad rámec právomociústavného súdu, ktorého úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov použitejinterpretácie a aplikácie dopadajúcich zákonných ustanovení s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Ústavný súd tiežzdôrazňuje, že jeho úlohou nie je ani posudzovanie právnej perfektnosti namietanéhorozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcichzo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho„vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. IV. ÚS 325/08).Skutočnosť, že sa sťažovatelia s právnymi závermi krajského súdu a najvyššieho súdunestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti týchto záverov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právnenázory svojím vlastným. V konečnom dôsledku totiž ústavný súd nie je opravným súdomprávnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomocivšeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry bymohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bolsvojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výkladea aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý právny výklad krajského súdu aninajvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzinamietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruna jednej strane a uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 1/2013-1461 z 28. februára 2013a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 308/2013, 3 Cdo 309/2013 zo 14. januára 2015na strane druhej. Ústavný súd preto vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavneneopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkamisťažovateľov (najmä návrhom na odloženie vykonateľnosti či na zrušenie napadnutýchrozhodnutí) nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušeniazákladného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016