znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 26/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vedenúpod sp. zn. Rvp 16814/2014, a sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenúpod sp. zn. Rvp 16815/2014, oboch zastúpených advokátom JUDr. Michalom Slameňom,Šoltésova 11, Martin, pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právana prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresnej   prokuratúry   Martin   v konanívedenom pod sp. zn. 1 Pv 568/09 v spojení s oznámeniami Krajskej prokuratúry v Žilineč. k. 1   Kpt   120/14-9   z 25.   apríla   2014   a č.   k.   1   Kpt   120/14-8   z 25.   apríla   2014a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/3 GPt 116/14/1000-6z 12. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 16814/2014a sp.   zn.   Rvp   16815/2014   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedenépod sp. zn. III. ÚS 26/2015.

2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnené.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola5. decembra 2014   mailom   a 8.   decembra   2014   poštou   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedená pod sp. zn. Rvp 16814/2014, a sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   16815/2014   (ďalej   len„sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupomOkresnej prokuratúry   Martin   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 1 Pv 568/09 v spojení s oznámeniami Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len„krajská   prokuratúra“)   č. k. 1 Kpt 120/14-9   z 25.   apríla   2014   a č.   k.   1   Kpt   120/14-8z 25. apríla   2014   a oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„generálna prokuratúra“) č. k. IV/3 GPt 116/14/1000-6 z 12. marca 2014).

Sťažovatelia v sťažnostiach zhodne uviedli:„1/   Dňa   08.   11.   2001   bolo   vydané   uznesenie   o   vznesení   obvinenia,   na   základe ktorého bol sťažovateľ obvinený zo spáchania trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného v čase do 31. 12. 2005 v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona účinného v čase do 31. 12. 2005...

2/ Dňa 24. 07. 2013 bola podaná obžaloba na príslušný súd, pričom táto bola podaná takmer po 13 rokoch od vznesenia obvinenia. Sťažovateľ počas celého obdobia nevedel, že táto vec nebola procesné ukončená, o stave nemal žiadne informácie.

3/ Na základe podanej obžaloby bol vydaný trestný rozkaz sp. zn. 2 T/108/2013 zo dňa 10. 02. 2014, voči ktorému v zákonnej lehote podal dňa 03. 03. 2014 sťažovateľ odpor. Podaným odporom sťažovateľ namietal celkový postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré vo veci nekonali v adekvátnej lehote, pričom bolo zrejmé, že v dôsledku konania dozorujúceho prokurátora došlo k premlčaniu trestného stíhania.

4/ Súčasne sťažovateľ podal dňa 04. 03. 2014 sťažnosť na nečinnosť a na vzniknuté prieťahy   v   konaní,   adresovanú   Generálnej   prokuratúre   SR“,   ktorá   túto   (oznámenímč. k. IV/3 GPt 116/14/1000-6 z 12. marca 2014 a ďalším bližšie neoznačeným podaním,pozn.) „z dôvodu príslušnosti“ postúpila na ďalšie konanie krajskej prokuratúre.

Oznámením č. k. 1   Kpt 120/14-9 z 25.   apríla 2014, resp.   č.   k.   1 Kpt   120/14-8z 25. apríla 2014 krajská prokuratúra „... vyrozumela sťažovateľa o jednoznačnej nečinnosti dozorujúceho prokurátora, zistenej v rámci mimoriadnej previerky Krajskej prokuratúry Žilina, na základe čoho mal byť dozorujúci prokurátor disciplinárne riešený. Preskúmaním spisového materiálu boli konštatované jednotlivé úkony. K veci premlčania sa nevyjadrili, ani nevykonali potrebné úkony.

6/   Jednoznačné   premlčanie   trestného   stíhania   konštatoval   až   príslušný   súd, na základe čoho uznesením zo dňa 08. 10. 2014 rozhodol o zastavení trestného stíhania. 7/ Sťažovateľ trval na prejednaní veci, keďže bol presvedčený o svojej nevine a toto chcel dokázať aj pred súdom s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 3 Tr. por. Na základe uvedeného   bolo   nariadené   pojednávanie,   na   ktorom   bolo preukázané,   že   skutok obžalovaný/sťažovateľ nespáchal.

Rozsudkom zo dňa 29. 10. 2014 sp. zn. 2 T/108/2013 samosudca Okresného súdu Martin   na   hlavnom   pojednávaní   rozhodol o   oslobodení   obžalovaného/sťažovateľa   spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Martin zo dňa 24. 07. 2013 č. 1 Pv 568/2009.“.Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 29. októbra 2014.

Podľa názoru sťažovateľov „postupom Okresnej prokuratúry Martin 1 Pv 568/09 podaním obžaloby, postupom Krajskej prokuratúry Žilina o spôsobe vybavenia podania sťažovateľa zo dňa 25. 04. 2014... a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o spôsobe vybavenia   sťažnosti...“ bolo   porušené   ich   základné   právo na   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia   uviedli,   že   o   prebiehajúcom   trestom   stíhaní   sa   dozvedeli   ažpo 13 rokoch, keď im bola doručená obžaloba a následne aj trestný rozkaz. Namietajú, že„počas celého časového obdobia neboli zo strany dozorujúceho prokurátora vykonávané žiadne úkony, ktoré by smerovali k trestnému stíhaniu... Dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry Martin nemal žiadny zákonný dôvod, prečo vo veci tak dlho nekonal... Okresná prokuratúra Martin bola v danej veci nečinná, nakoľko na to nebol   žiaden objektívny dôvod. Krajská prokuratúra v Žiline, na základe pokynu Generálnej prokuratúry SR síce konštatuje, že na podklade vykonanej mimoriadnej previerky bola konštatovaná nečinnosť dozorujúceho prokurátora v čase od predloženia veci vyšetrovateľom na konečné opatrenie do podania obžaloby, za čo mal byť dozorujúci prokurátor disciplinárne riešený. Toto ale nebolo riešením trestného stíhania sťažovateľa, ktorý bol bez právneho dôvodu ukrátený o možnosť aktívne sa brániť proti činom, ktoré sa mu kládli za vinu z dôvodu, že vo veci sa nekonalo.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   v petite   žiadali,   aby   ústavný   súd   nálezomvyslovil:

„Základné   právo   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛...   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresnej   prokuratúry   Martin č. 1 Pv   568/09-13   podaním   obžaloby,   postupom   Krajskej   prokuratúry   Žilina   o   spôsobe vybavenia podania sťažovateľa zo dňa 25. 04. 2014 č. k. 1 KPt 120/14-9 a Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   o   spôsobe   vybavenia   sťažnosti   zo   dňa   12.   03.   2014 č. IV/3 GPt 116/14/1000-6 porušené boli...

Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresnej   prokuratúry   Martin   č.   1   Pv   568/09   podaním obžaloby, postupom Krajskej prokuratúry Žilina o spôsobe vybavenia podania sťažovateľa zo dňa 25. 04. 2014 č. k. 1 KPt 120/14-8 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o spôsobe vybavenia sťažnosti porušené boli.“

Každý   zo   sťažovateľov   zároveň   požiadal   ústavný   súd   o priznanie   finančnéhozadosťučinenia v sume 7 000 €, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €. ⬛⬛⬛⬛ II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

1.   Podľa   §   31a   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia... Trestného poriadku.

Podľa § 21 ods. 3 Trestného poriadku ak sú podmienky spoločného konania, môžesúd spojiť na spoločné prejednanie a rozhodnutie veci, v ktorých boli podané samostatnéobžaloby.

Z obsahu   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp 16814/2014a sp. zn. Rvp 16815/2014 vyplýva, že sťažovatelia nimi namietajú porušenie totožných právnapadnutým postupom okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry.Sťažovatelia sú zastúpení tým istým právnym zástupcom a ich sťažnosti sú po formálnejaj obsahovej stránke identické. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd uplatniaccitované právne normy rozhodol o spojení uvedených vecí na spoločné konanie (bod 1výroku uznesenia).

2. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnomprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenianávrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vychádzajúc   z odôvodnenia   sťažností   ústavný   súd   konštatuje,   že   tieto   smerujúpredovšetkým   proti   postupu   prokurátora   okresnej   prokuratúry   v prípravnom   konanívedenom pod sp. zn. 1 Pv 568/09, ktorý tým, že až po uplynutí 12 rokov od vzneseniaobvinenia   sťažovateľom   (8.   novembra   2001)   podal   na   nich   obžalobu   (26.   júla   2013),mal porušiť ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Hoci ako porušovateľov označených práv sťažovatelia v petite označili aj generálnuprokuratúru (ktorá sťažnosti sťažovateľov zo 4. marca 2014 postúpila na vybavenie krajskejprokuratúre) a krajskú prokuratúru (ktorá oznámeniami č. k. 1 Kpt 120/14-9 z 25. apríla2014   a č.   k.   1   Kpt   120/14-8   z 25.   apríla   2014   konštatovala „nečinnosť   dozorujúceho prokurátora...,   za   ktorú   je   disciplinárne   riešený...“,   a zároveň   poukázala   na „okolnosti na strane   obvinených,   pre   ktoré   nebolo   možné   objektívne   ukončiť   vyšetrovanie...“),v odôvodnení   sťažností   týmto   orgánom   verejnej   moci v podstate   nič nevytkli,   ale   právenaopak, zisteniami krajskej prokuratúry podporili svoju argumentáciu o porušení ich právokresnou prokuratúrou. Obsah oznámení krajskej prokuratúry tak jednoznačne preukazuje,že sťažnosti sťažovateľov zo 4. marca 2014 predstavovali účinný právny prostriedok ochranyich základných práv a slobôd v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde; v opačnomprípade   by   ingerencia   ústavného   súdu   znamenala   duplicitné   poskytnutie   ochranyoznačeným právam sťažovateľov v rozpore s jeho vlastnou judikatúrou.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totižpožiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnejmoci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktoréhosťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiacina to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade,   že už k zásahu došlo,aby sa v porušovaní   základných   práv   ďalej   nepokračovalo   (napr.   IV.   ÚS   104/03,IV. ÚS 73/05).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48   ods.   2   ústavy   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej sa   nachádza   osobadomáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 26/95). Pri výklade tohtozákladného práva si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranejlehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,I. ÚS 132/03).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07,III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, žezákladnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytujeochranu len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanémuporušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo. V   súvislosti   s   otázkou   posudzovania   zbytočných   prieťahov   vo   veciach   trestnéhoobvinenia ústavný súd judikoval, že účelom základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   trestnom   konaní   prípravnom   jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná na základe uzneseniao vznesení obvinenia. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný v prípravnom konanínavrhne   podanie   obžaloby   alebo   v   závislosti   od   výsledkov   dokazovania   v   prípravnomkonaní navrhne iný spôsob konečného rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania(III. ÚS 123/07, IV. ÚS 210/04, II. ÚS 325/06).

Ako   vyplýva   z I.   časti   odôvodnenia   tohto   uznesenia,   sťažnosti   sťažovateľov   boliústavnému súdu doručené 5. decembra 2014 mailom a 8. decembra 2014 poštou, teda nielenpo predložení obžaloby okresnou prokuratúrou Okresnému súdu Martin (26. júla 2013), aledokonca   po   jeho   rozhodnutí   v merite   veci,   t.   j.   rozsudku   č.   k.   2   T/108/2013-560z 29. októbra 2014, ktorým sťažovateľov spod podanej obžaloby právoplatne oslobodil.

V súvislosti s uvedeným zistením ústavný súd dospel k záveru, že v čase podaniasťažností už okresná prokuratúra nedisponovala právomocou vo veci konať, pretože táto bolapo predložení obžaloby prenesená na všeobecný súd, a teda už žiadnym spôsobom nemohlaovplyvniť   priebeh   trestného   konania   a   ani   porušiť   základné   právo   sťažovateľovna prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právona prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. To znamená,že možnosť domáhať sa ochrany označených práv vo vzťahu k postupu orgánov prokuratúrybola pre sťažovateľov časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v ich vecivyšetrovanie v rámci prípravného konania.

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť považovaná za zjavneneopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia   orgánuverejnej moci v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušeniazákladného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmaťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   zistených   skutkových   okolností   daného   prípaduústavný súd   sťažnosti   sťažovateľov   posúdil   ako   zjavne   neopodstatnené   a   ako   také   ichv zmysle   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol(podobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08, III. ÚS 121/2012). Z tohtodôvodu   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľovvyplývajúcimi z ich sťažností.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2015