znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 26/2011-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti MUDr.   M. B., R.,   zastúpeného A.,s.   r.   o.,   Ž.,   v mene ktorej   koná advokát a konateľ Mgr. Ľ. H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/257/2009 takto

r o z h o d o l :

Základné právo MUDr. M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/257/2009 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 26/2011   z 18.   januára   2011   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   MUDr.   M.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou namietal, že postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 3   Cdo/257/2009 bolo   porušené   jeho   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Najvyšší   súd   sa   k prijatej   sťažnosti   vyjadril   podaním   sp.   zn.   KP   4/2011 z 8. marca 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

„Súdny   spis sp.   zn.   5 C 163/2007   spolu   s opravným uznesením   Krajského   súdu v Žiline bol predložený najvyššiemu súdu 18. septembra 2009. Vec bola na najvyššom súde zaregistrovaná pod novou sp. zn. 3 Cdo 257/2009 a bola viackrát predmetom neverejného pojednávania, a to 23. novembra 2009, 10. marca 2010, 22. septembra 2010 a napokon 24. februára 2011. Po dôkladnom preštudovaní veci všetkými členmi senátu 24. februára 2011 sa rozhodlo, že vec je pripravená na rozhodnutie a vyhlásenie rozsudku, ktoré sa uskutoční 14. marca 2011. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo vyvesené   na   úradnej   tabuli   najvyššieho   súdu   7.   marca   2011   (fotokópiu   oznámenia prikladáme v prílohe). Konanie na najvyššom súde vo veci sp. zn. 3 Cdo 257/2009 do dnešného dňa trvalo približne 1 rok a 5 mesiacov. Túto dobu nie je možné považovať za neprimerane dlhú, vzhľadom na fakt, že vec je skutkovo náročná a najvyšší súd ju musel meritórne posúdiť.

Nie   je   možné   súhlasiť   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   od   podania   jeho dovolania nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej. Aj z uvedenej chronológie úkonov v konaniach, ktoré boli vedené na najvyššom súde a ktoré namieta sťažovateľ   je   zrejmé,   že   najvyšší   súd   vo   veci   konal   a   k   prieťahom   v   týchto   konaniach nedošlo.   Postup   najvyššieho   súdu   teda   nepredstavuje   porušenie   základného   práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2.   Pre posúdenie tejto ústavnej sťažnosti je dôležitá aj skutočnosť, že najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodne 14. marca 2011, to znamená, že v čase rozhodovania ústavného súdu o jeho ústavnej sťažnosti bude konanie na najvyššom súde skončené. Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd... tejto ústavnej sťažnosti nevyhovel.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj   k porušeniu   základného   práva   upraveného   v čl. 48   ods. 2   ústavy,   ústavný   súd v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o dovolaní účastníka konania, ktorým napadá rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozhodnutie Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“), musí byť posudzovaná ako vec, ktorá je skutkovo i právne náročnejšia, ak predtým okresný súd nevyhovel žalobe navrhovateľky,   a potom Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   zmenil   toto rozhodnutie v neprospech sťažovateľa ako odporcu v konaní. Možno preto konštatovať, že išlo o vec zložitejšiu, keďže predtým prvostupňový a odvolací súd vec inak právne posúdili. Táto okolnosť preto mohla ovplyvniť doterajšiu dĺžku konania pred najvyšším súdom.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa.   Ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľ vyvíjal aktivitu, pokiaľ ide o urýchlenie postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní, a to sťažnosťou adresovanou predsedovi najvyššieho súdu v decembri 2009. Okrem uvedeného možno správanie sťažovateľa v konaní pred najvyšším súdom vyhodnotiť ako také, ktoré inak neprispelo k predĺženiu doterajšej doby konania najvyššieho súdu.

3. Pokiaľ   ide   o postup   najvyššieho   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd vychádzajúc zo sťažnosti sťažovateľa a vyjadrení účastníkov je toho názoru, že i keď sa mohlo sťažovateľovi zdať, že rozhodovanie o jeho dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 382/2007 z 19. júna 2008 v spojení s opravným uznesením z 28. júla 2009, ktorým   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   z 5.   októbra   2007   sp.   zn.   5   C   163/2007 (o zamietnutí žaloby navrhovateľky), bolo zdĺhavé, keďže nemal žiadnu vedomosť o jeho úkonoch, na druhej strane však zohľadňujúc všetky okolnosti daného prípadu ústavný súd konštatuje, že doba dovolacieho konania od 18. septembra 2009, keď bol spis okresného súdu   predložený   najvyššiemu   súdu,   až   do   14.   marca   2011,   keď   došlo   k vyhláseniu rozhodnutia, ktorým najvyšší súd rozhodol o zamietnutí jeho dovolania (teda 17 mesiacov), je ešte ústavne akceptovateľná.

Ústavný súd tiež uvádza, že vec bola prejednávaná na neverejnom zasadnutí senátu najvyššieho   súdu   viackrát,   a to 23.   novembra   2009,   10.   marca   a   22.   septembra   2010, a napokon aj 24. februára 2011, čo napokon konštatuje aj najvyšší súd, čo tiež spochybňuje argumenty sťažovateľa, že dovolací súd bol v jeho veci po podaní dovolania úplne nečinný.

Podľa názoru ústavného súdu úkony najvyššieho súdu   v inkriminovanom období smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, čo je hlavným účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98), a jeho postup sa v tomto období zjavne nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné vzhľadom na predmet konania kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   namietanými   prieťahmi   v   konaní   najvyššieho   súdu vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/257/2009 opakovane poukazuje na skutočnosť, že „ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03)]. V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo ho   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený   (I. ÚS 17/01,   I.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

V neposlednom rade možno tiež zobrať do úvahy aj skutočnosť, že v danej veci o dovolaní   sťažovateľa   najvyšší   súd   navyše   už   rozhodol   v merite   veci   14.   marca   2011 a následne rozhodnutie aj so spisom vrátil okresnému súdu.

Ústavný súd na základe uvedeného preto považoval celkovú dobu konania vedeného najvyšším   súdom   pod   sp. zn.   3   Cdo/297/2009   (aj   s prihliadnutím   na   čas   potrebný   na štúdium   spisu   a prípravu   pojednávania,   na   ktorom   aj   rozhodol)   za   zodpovedajúcu požiadavke prerokovania veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúcej zo základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd nevyslovil porušenie základného práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Keďže sťažovateľ nebol v konaní pred ústavným súdom úspešný, ústavný súd mu preto nepriznal finančné zadosťučinenie, priznanie ktorého sa viaže na vyslovenie výroku o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa, a tiež mu nepriznal ani úhradu trov konania (podobne napr. II. ÚS 214/03, IV. ÚS 244/04).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti rozhodnutiu   ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011