znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 26/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. M., P., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 Tš 23/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2009 doručená sťažnosť Ing. J. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr.   R.   T.,   PhD.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   prejednanie   jeho   záležitosti   nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 Tš 23/2005.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na sťažovateľa bola 8. septembra 2004 v zmysle § 176 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   podaná   Krajskou   prokuratúrou v Trenčíne obžaloba pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. b) a ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Vec sťažovateľa bola v zmysle § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku postúpená bývalému Špeciálnemu súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“).

Po   zriadení   špecializovaného   trestného   súdu   sa   pred   týmto   súdom   uskutočnilo v uvedenej veci sťažovateľa 13. augusta 2009 hlavné pojednávanie, na ktorom sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým členom senátu s odôvodnením, že do termínu tohto hlavného pojednávania nebolo Súdnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) rozhodnuté o preložení vo veci konajúcich členov senátu na špecializovaný trestný súd,   čo   sťažovateľ   považoval   za   dôvod   svedčiaci   o   tom,   že   členovia   senátu   nie   sú zákonnými sudcami. O podanej námietke špecializovaný trestný súd nerozhodol.

Sťažovateľ argumentoval, že podľa   čl. 141a písm. b) ústavy a naň nadväzujúce ustanovenia   §   12   ods.   1   a   2   a   §   14   ods.   1   a   2   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“) patrí rozhodovať o pridelení a preložení sudcov do výlučnej pôsobnosti súdnej rady.

Sťažovateľ uviedol, že „integrálnou súčasťou práva na zákonného   a nezaujatého sudcu zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo namietať zaujatosť sudcu a z toho vyplývajúce právo na rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesenej niektorou zo strán trestného konania“.

Postup   v   trestnom   konaní,   keď   pri   prerokúvaní   veci   sťažovateľa   na   hlavnom pojednávaní   nerozhodoval   senát   ustanovený   v   súlade   s   ústavou   a   zákonom   a   keď špecializovaný   trestný   súd   nerozhodol   o   námietke   zaujatosti   uplatnenej   na   tomto pojednávaní, považuje sťažovateľ za porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Špecializovaný trestný súd v konaní vedenom pod sp. zn. PK - 1 Tš 23/2005 tým, že v trestnej veci sťažovateľa vykonal dňa 13.08.2009 hlavné pojednávanie, porušil právo sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky,   právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   prejednanie   jeho   záležitosti   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Špecializovaný trestný súd v konaní vedenom pod sp. zn. PK - 1 Tš 23/2005 tým, že nerozhodol   o námietke   sťažovateľa vznesenej   na hlavnom pojednávam dňa   13.08.2009, porušil   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľa   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Špecializovanému   trestnému   súdu   sa   prikazuje   obnoviť   stav   pred   porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Špecializovanému trestnému súdu sa prikazuje rozhodnúť o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom na hlavnom pojednávaní dňa 13.08.2009.

5. Špecializovaný trestný súd je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie svojej záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 Tš 23/2005.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zmyslom obsahu základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je zabezpečiť nezávislosť súdnej organizácie od výkonnej moci, t. j. zabrániť tomu,   aby   organizácia   súdneho   systému   v   demokratickej   spoločnosti   bola   ponechaná na ľubovôľu výkonnej moci, a zabezpečiť, aby sa tento systém opieral o zákon parlamentu.

Judikatúra ústavného súdu definuje pojem zákonného sudcu tak, že je ním sudca, ktorý   spĺňa   zákonom   ustanovené   predpoklady   na   funkciu   sudcu,   bol   pridelený   alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, ktorého funkcia nezanikla a ktorý bol určený na prerokovanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce (II. ÚS 15/96).

Nestrannosť   súdu   predpokladá   jeho   nezávislosť   a   medzi   nezávislosťou a nestrannosťou   existuje   funkčný   vzťah,   a   síce,   že   účelom   nezávislosti   je   v   podstate zabezpečiť nestrannosť súdu.

Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku   (zaujatosti)   a   straníckosti.   V   judikatúre   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, na ktorú   nadväzuje   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   sa   rozlišuje   nestrannosť   subjektívna a nestrannosť   objektívna.   Subjektívne   chápanie   nestrannosti   je   posudzovaním   správania súdu   (sudcu).   Nestrannosť   z   hľadiska   správania   sudcu   je   vlastne   dostatok   subjektívnej nezaujatosti,   o   ktorom   svedčí   správanie   sudcu.   Objektívna nestrannosť   sa   naproti   tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Z doterajšej   judikatúry   možno   vyvodiť,   že   do   rámca   skutočností   spochybňujúcich nestrannosť   súdu   z   objektívneho   hľadiska   patria   predovšetkým   rôzne   prípady inkompatibility, teda situácie, keď sudca rozhodujúci o veci mal s ňou do činenia predtým, resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako vyšetrovateľ či prokurátor. Ďalej do tejto skupiny patria aj prípady, keď vo veci koná miestne alebo vecne nepríslušný súd alebo   sudca,   ktorý   podľa   rozvrhu   práce   nie   je   zákonným   sudcom   (I.   ÚS   46/05, II. ÚS 331/09).

Z judikatúry ústavného súdu teda možno vyvodiť, že tvrdenie účastníka konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu (II. ÚS 331/09).

Sťažovateľ   svoje   námietky   týkajúce   sa   porušenia   označených   základných   práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom predostrel v týchto dvoch rovinách:

1.   Sťažovateľ   uviedol,   že   v   jeho   trestnej   veci   rozhoduje   senát   špecializovaného trestného súdu, ktorého členovia neboli do svojich funkcií kreovaní ústavne konformným spôsobom. Vychádza z argumentov, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 bol vyslovený nesúlad podstatnej časti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s príslušnými článkami ústavy a medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Trestnú vec sťažovateľa prevzal novovzniknutý špecializovaný trestný súd zriadený zákonom   č.   291/2009   Z.   z.   o   Špecializovanom   trestnom   súde   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 291/2009 Z. z.“). Sťažovateľ namietal, že vo veci konajúci senát špecializovaného trestného súdu, teda jeho členovia, neboli pridelení na tento súd súdnou radou tak, ako si to vyžaduje čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy a naň nadväzujúce ustanovenia § 12 ods. 1 a 2 a § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z.

Ústavný súd sa   v prvom   rade   vysporiadal s námietkou   sťažovateľa   týkajúcou sa porušenia   jeho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu opretú o argumentáciu, že sudcovia vo veci konajúceho senátu tohto súdu neboli naň pridelení postupom v zmysle relevantných ustanovení ústavy a zákona č. 385/2000 Z. z.

Námietka   sťažovateľa   sa   teda   netýka   pochybení   v   procesnom   postupe špecializovaného   trestného   súdu   pri   prerokúvaní   jeho   veci,   ale   poukazuje   na porušenie pravidiel   ústavnosti   a   zákonnosti   pri   pridelení   členov   rozhodujúceho   senátu na špecializovaný trestný súd.

Na tomto mieste ústavný súd poukazuje na to, že kontinuitu pri prechode právomoci špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd zabezpečil zákon č. 291/2009 Z. z., ktorého čl. II novelizoval zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006“) tak, že za § 567e vložil § 567f, ktorý   v   odseku   1   zakotvil,   že   vo   veciach,   ktoré   patria   do   pôsobnosti   špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je príslušný na konanie špecializovaný trestný súd, ak ďalej nie je ustanovené inak, a   ktorého   čl.   XII   novelizoval   zákon   č.   371/2004   Z.   z.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (v   znení zákonov   č.   428/2004   Z.   z.   a   č.   757/2004   Z.   z.)   tak,   že za § 18h vložil § 18i, ktorý ustanovil, že výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu   správy   majetku   štátu,   práv   a   povinností   vyplývajúcich   z   pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností   z   osobných   vzťahov   sudcu   k   štátu   prechádza   dňom   vyhlásenia   nálezu ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.ÚS   17/08   z   20.   mája   2009   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej republiky zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd.

Z toho možno vyvodiť záver, že senát špecializovaného trestného súdu prerokúvajúci vec sťažovateľa bol kreovaný v súlade so zákonom, konkrétne na základe relevantných ustanovení zákona č.   291/2009 Z.   z.,   prostredníctvom   ktorých   je v   danom   konkrétnom prípade sťažovateľa ústavná požiadavka prerokovania veci zákonným sudcom dodržaná.

Ústavný   súd   vychádza   z   prezumpcie   ústavnosti   všetkých   ustanovení   zákona č. 291/2009 Z. z. a nemôže v rámci konania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa   §   49   a   nasledujúcich   zákona   o   ústavnom   súde   skúmať ústavnosť   predmetného právneho predpisu. Priestor pre riešenie uvedenej otázky poskytuje iba konanie o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde, na iniciovanie ktorého však v zmysle právnej úpravy [§ 37 ods. 1 s odkazom na § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde] nie je sťažovateľ aktívne procesne legitimovaný.

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   námietka   sťažovateľa o porušení   jeho základného   práva   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   špecializovaného   trestného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. PK 1 Tš 23/2005 v súvislosti s okolnosťou, že členovia konajúceho senátu neboli na tento súd   pridelení   súdnou   radou   (obdobne   III.   ÚS   330/09,   III.   ÚS   344/09),   je   zjavne neopodstatnená.

Napokon   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   časti   sťažnosti   poukazuje   na   svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   ostatným   orgánom   verejnej   moci   princípom   subsidiarity. V zmysle tohto princípu rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu   je   daná   v   prípade,   ak   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať v konkrétnej veci a poskytnúť tak ochranu označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta (III. ÚS 181/04, III. ÚS 29/09).

Podľa § 566 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 dovolanie podľa tohto   zákona   možno   podať   len   proti   rozhodnutiam,   ktoré   nadobudli   právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   účinného   od   1.   januára   2006 dovolanie možno podať, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd.

V   danej   trestnej   veci   prebieha   na   špecializovanom   trestnom   súde   prvostupňové konanie. Pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že v jeho veci vykonal konanie nepríslušný súd, čo by v podstate zodpovedalo porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods.   1   ústavy,   môže   námietku   takejto   povahy   následne   uplatniť   v   rámci   dovolacieho konania [§ 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 ], a preto je právomoc ústavného súdu o tejto otázke konať vylúčená.

2.   Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   to,   že   v   prerokúvanej   veci   vzniesol   námietku zaujatosti, ktorú oprel o tvrdenie, že členovia senátu konajúceho špecializovaného trestného súdu nie sú zákonnými sudcami, dôvodiac opätovne tými istými argumentmi ako v prvej rovine, a síce, že „do termínu hlavného pojednávania Súdnou radou Slovenskej republiky nebolo rozhodnuté o preložení vo veci konajúcich členov senátu na špecializovaný súd“. Špecializovaný   trestný   súd   o   podanej   námietke   zaujatosti   nerozhodol,   v   čom   videl sťažovateľ porušenie základných práv domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd skonštatoval, že senát špecializovaného trestného súdu konajúci vo veci sťažovateľa   bol   kreovaný   na   základe   ustanovení   zákonom   č.   291/2009   Z.   z.,   teda pri dodržaní   ústavnej   požiadavky   zákonného   sudcu.   Argumentum   a   maiori   ad   minus skutočnosť,   že   sťažovateľom   uplatnenú   námietku   zaujatosti   celého   konajúceho   senátu opierajúcu sa o argument neústavnosti kreovania tohto senátu špecializovaný trestný súd nepreskúmal,   nemohla   spôsobiť   porušenie   sťažovateľom   označených   základných   práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom.

Navyše, podľa   § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 je jedným z dôvodov prípustnosti dovolania skutočnosť, že sa na prejednávaní alebo rozhodovaní veci zúčastnil orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený.

Ak   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   existujú   dôvody   opodstatňujúce   zaujatosť   senátu konajúceho a rozhodujúceho v jeho trestnej veci, zakladajúce vlastne porušenie základného práva   na   prerokovanie   veci   na   nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na prejednanie   záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže   následne   uplatniť   z   uvedených   dôvodov   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok, na základe ktorého je oprávnený, ale i povinný poskytnúť ochranu jeho základným právam Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd príslušný pre dovolacie konanie.

Ústavný súd preto s poukazom na už spomenutý princíp subsidiarity uplatňovaný pri výkone právomoci ústavného súdu konštatuje, že konanie o tejto otázke je vylúčené pre nedostatok jeho právomoci.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010