znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 26/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., M., zastúpeného JUDr. R. S., M., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/84/2008 zo 16. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2008 doručená sťažnosť JUDr. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn.   7 CoP/84/2008   zo   16.   októbra   2008.   Sťažnosť   bola   doplnená   podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 15. decembra 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok   Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   5   C/47/2006 z 11. decembra 2007 v časti týkajúcej zverenia maloletého dieťaťa do výchovy matky v čase po   rozvode   manželstva   a v prevyšujúcej   časti   (o   úpravu   styku   sťažovateľa   s dieťaťom a určenie výživného) jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Označený   rozsudok   považuje   sťažovateľ   za   nespravodlivý   vzhľadom   na   to, že všeobecné súdy sa mu odmietli vyjadriť k dôkazom a nevysporiadali sa s jeho odvolacou námietkou, že „... súd zveril mal. syna matke, ktorá 10 rokov nikde nepracuje..., mal. M. opakoval   prvý   ročník,   bez   vlastného   a objektívneho   zavinenia...“,   čím   mu   bola   odňatá možnosť   konať   pred   súdom   a v konaní   boli   porušené   aj   princípy   kontradiktórnosti a rovnosti   zbraní.   Podľa   neho   sa   všeobecné   súdy   nevysporiadali   aj   s tvrdením   právnej zástupkyne   odporkyne,   ktorá   nesprávne   uviedla,   že   sťažovateľ   sa   styku   s maloletým ani nedomáhal a „Naviac o pohovore syna M. u psychologičky H. sa sťažovateľ dozvedel až na odvolacom pojednávaní dňa 16. 9. 08, kedy sa stal účinný voči jeho osobe a ani nemal   možnosť   sa   relevantne   voči   nemu   brániť“. Odôvodnenie   rozhodnutia   nedalo odpoveď   i na jeho   námietku, „kde   poukazuje   na   komunitárne   právo,   podotýkam   čl.   5 Protokolu   č.   7   k Dohovoru   209/1992   a súd   ho   mal   aplikovať   ex   oficcio   a na   právne posúdenie   práv   mal. M.   apelujem   na   ustanovenia   dohovoru   104/1991   Zb.   Dohovor o právach dieťaťa...“.

Podľa názoru sťažovateľa bolo napadnutým rozsudkom porušené nielen jeho právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale najmä na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd v konaní o jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné práva JUDr. M. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/84/2008 zo dňa 16. 10. 2008 porušené.

2.   Zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   7   CoP/84/2008   zo   dňa 16. 10. 2008 a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach, na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť náhradu trov konania JUDr. M. K. v celkovej sume 6.732,- Sk..., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané   oneskorene.   Z už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či nie je zjavne   neopodstatnený.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnený   návrh   preto možno   považovať ten,   pri   predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Z textu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľ   sa   v   petite   svojej   sťažnosti   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 CoP/84/2008 zo 16. októbra 2008, pričom za porušenie označených práv považuje najmä skutočnosť, že napadnutý rozsudok krajského súdu je v časti týkajúcej sa   zverenia   maloletého   dieťaťa   matke   nespravodlivý   a   je   v rozpore   so záujmami   tohto dieťaťa,   pričom   uvádza   konkrétne dôvody,   prečo   je to   tak.   Všeobecné súdy   mu nedali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, nevysporiadali sa napr. s jeho námietkami, že okresný súd zveril dieťa do výchovy matky, „ktorá 10 rokov nikde nepracuje..., mal. M. opakoval   prvý   ročník,   bez   vlastného   a objektívneho   zavinenia... o   pohovore   syna   M. u psychologičky H. sa sťažovateľ dozvedel až na odvolacom pojednávaní dňa 16. 9. 08...“, čím   mu bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a súčasne   boli   porušené   aj   princípy kontradiktórnosti   a rovnosti   zbraní.   Odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu   nedalo odpoveď   i   na   jeho   námietku, „kde   poukazuje   na   komunitárne   právo,   podotýkam   čl.   5 Prokololu č. 7 k Dohovoru a súd ho mal aplikovať ex oficcio a na právne posúdenie práv mal. M. apelujem na ustanovenia dohovoru 104/1991 Zb. Dohovor o právach dieťaťa...“.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru v súvislosti   s napádaným   rozsudkom   krajského   súdu,   ústavný   súd   uvádza,   že   ak   by   bol postup súdu protiprávny a jeho postupom by bola sťažovateľovi odňatá možnosť domáhať sa   ustanoveným   postupom   jeho   práva   na   súde,   v tom   prípade   možno   takýto   postup považovať za dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. III. ÚS 88/02, I. ÚS 61/07, I. ÚS 244/07).

Podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Predmetom konania v namietanej veci bol rozvod manželstva, zverenie maloletého dieťaťa   do   výchovy   jednému   z rodičov   a úprava   styku   s maloletým   dieťaťom   a určenie výživného, ktoré je upravené v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Ani uvedená okolnosť   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemá   vplyv   na   prípadnú   prípustnosť   dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. V tomto ohľade poukazuje ústavný súd aj na názor vyslovený v knižnej   publikácii   Občiansky   súdny   poriadok,   komentár;   Krajčo,   J.   a kol.,   I.   diel, Bratislava:   Eurounion,   2006,   s.   618: „Neprípustnosť   dovolania   proti   niektorým rozhodnutiam odvolacieho súdu nemožno vyvodiť ani z ustanovení § 238 ods. 4, 5 a § 239 ods. 3. Tieto ustanovenia totiž nepripúšťajú dovolanie len v prípadoch, keď by inak bolo dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 238 ods. 1, 3 a § 239 ods. 1, 2. To znamená, že i v prípadoch, kde je prípustnosť dovolania vylúčená ustanovením § 238 ods. 4, 5 a § 239 ods. 3 je dovolanie prípustné z dôvodov uvedených v ustanovení § 237. Teda vzhľadom na súčasnú právnu úpravu je aj vo veciach upravených Zákonom o rodine... prípustnosť dovolanie založená podľa ustanovenia § 237“ (obdobne I. ÚS 136/08).

Sťažovateľ v sťažnosti výslovne uvádza, že v konaní mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo je teda v danom prípade dovolacím dôvodom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP. Z obsahu sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažovateľ nevyužil   možnosť   podania   opravného   prostriedku,   ktorý   mu   Občiansky   súdny   poriadok poskytuje na ochranu jeho základných práv.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že na posúdenie predmetnej časti sťažnosti sťažovateľa nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto ju v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci odmietol.

2. Ústavný súd poznamenáva, že ďalším dôvodom, pre ktorý bolo potrebné sťažnosť v tejto   časti   odmietnuť,   je   jej   zjavná   neopodstatnenosť.   Sťažovateľ   v nej   namieta, že odôvodnenie rozhodnutia nie je dostatočné, nejasné, a teda je nepreskúmateľné.

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konštatoval, že jeho právoplatná   časť   týkajúca   sa   zverenia   maloletého   dieťaťa   do   výchovy   matky   je   riadne odôvodnená, pričom sa opiera aj o podrobné závery vyplývajúce zo znaleckého posudku a o návrh kolízneho opatrovníka.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí k tomu okrem iného uviedol:„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku o zverení maloletého M. pre čas po rozvode do výchovy jeho matky, t. j. odporkyne, pretože toto rozhodnutie vychádza zo záverov znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný v tomto konaní práve v súvislosti s rozhodovaním o výkone rodičovských práv a povinností rodičov k tomuto dieťaťu pre čas po rozvode. Zo záverov tohto znaleckého posudku vyplýva, že maloletý M. manifestuje k obidvom rodičom pozitívne kladné city, má ich oboch rád, sám vníma, že obaja rodičia k nemu prechovávajú kladný cit, vzájomný citový vzťah medzi otcom a synom znalkyňa kvalifikuje ako pozitívny, taktiež ako pozitívny kvalifikuje   vzťah   medzi   matkou   a   synom.   Znalkyňa   v   posudku   však   dospela   k   záveru, že viaceré položky, výsledky znaleckého vyšetrenia však nasvedčujú tomu, že matka je pre M.   tá,   ku ktorej ho viaže silnejšia citová väzba,   cíti sa pri nej bezpečnejšie a istejšie, dôveruje   jej.   Znalkyňa   zistila   zvýraznenú   potrebu   dominancie   materskej   ochrany, t. j. denného kontaktu maloletého M. s matkou. Pocit spolupatričnosti a potrebu dieťaťa byť ňou ako dominantnou, chránený, čo z psychologického hľadiska nasvedčuje silnejšej citovej väzbe   a   silnejšiemu   prežívaniu   pocitu   bezpečia   dieťaťa   smerom   k   matke,   t.   j.   jeho manifestnej prejavujúcej sa dôvere smerom k matke vo väčšej miere ako smerom k otcovi, aj keď otca maloletý M. emocionálne neodmieta a potrebuje ho. Z týchto dôvodov znalkyňa doporučila maloletého M. zveriť pre čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky, pretože je to v záujme tohto dieťaťa.

Odvolací   súd   nemal   dôvod   spochybňovať   tieto   odborné   závery   znalkyne,   pričom odvolací súd poukazuje na to, že maloletý M. bol už pred rozvodom zverený do výchovy matky a to na základe rozsudku Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 8. 11. 2004, ktorým   bola   schválená   dohoda   rodičov,   na   základe   ktorej   bol   maloletý   M.   zverený do výchovy   matky   a   otcovi   bolo   uložené   prispievať   na   výživu   maloletého   po   200,-   Sk mesačne. Z vykonaného dokazovania neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné hodnotiť ako zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala iné rozhodnutie o výchove maloletého a teda jeho zverenie do výchovy navrhovateľa - otca maloletého M. pre čas po rozvode.“

Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   (prerokovanie   veci   odvolacím súdom na verejnom ústnom pojednávaní za prítomnosti sťažovateľa, výsluch účastníkov konania, ako aj vyhlásenie a odôvodnenie rozsudku a poučenie o opravnom prostriedku) nemožno   výklad   a   interpretáciu   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a zákona o rodine,   ktorú   krajský   súd   v   danom   prípade   zvolil,   považovať   za   arbitrárnu   alebo popierajúcu základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná súvislosť medzi označenými právami   sťažovateľa   a postupom   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   v danej   veci,   ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení označených práv sťažovateľa. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia   a nezakladá   oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto odmietol   jeho sťažnosť podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde i   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Neušlo   pozornosti   ústavného   súdu,   že „protokol   č.   7   k Dohovoru   209/1992“ nie je súčasťou komunitárneho práva, tak ako sa domnieva sťažovateľ.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2009