znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 26/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   spočívajúceho   v zákaze   požadovať   od iného vykonávanie   nútených   alebo   povinných   prác   podľa   čl.   4   ods.   2   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 1 CoE 53/2006 z 22. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2007 faxom a následne 26. júla 2007 poštou doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva spočívajúceho v zákaze požadovať od iného vykonávanie nútených alebo povinných prác podľa   čl.   4   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 CoE 53/2006 z 22. decembra 2006.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Okresný súd Košice II vydal dňa 23. 6. 2004 uznesenie sp. zn. Er 5922/00, ktorým súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú.

Dňa 5. 8. 2004 podal sťažovateľ na Okresný súd Košice II návrh na priznanie trov exekúcie.

Okresný súd Košice II vydal dňa 30.6.2005 uznesenie sp. zn. Er 5922/00, ktorým exekúciu zastavil a poverenému súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Dňa 13. 3. 2006 podal proti tomuto uzneseniu, výroku o trovách konania, sťažovateľ odvolanie.

Dňa 24. 5. 2007 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 CoE 53/2006 zo dňa 22. 12. 2006, ktorým zmenil uznesenie o výroku o trovách exekúcie tak, že oprávnený je povinný zaplatiť exekútorovi Ing. Bc. K. M. trovy exekúcie vo výške   1.084,-   Sk   do   3   dní   od   právoplatností   uznesenia   a   účastníkom   náhradu   trov odvolacieho konania nepriznal. (...)

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   ako   odvolacieho   súdu   zasiahlo   do   práva sťažovateľa zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Súd môže preskúmať vyčíslenie trov exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie, ktoré neboli účelne vynaložené.

V   predmetnej   veci   súd   nepriznal   trovy   ako   trovy   exekúcie   účelne   vynaložené   za príkaz   na   začatie   exekúcie   -   zaslanie   upovedomenia   o   spôsobe   vykonania   exekúcie. Uvedený právny názor nemá oporu v ustanovení Exekučného poriadku.

Súd totiž takýto svoj postup odôvodnil tým, že tieto úkony nemohli byť vykonávané pred tým, ako súd rozhodol o námietkach povinného. Preto, ak ich súdny exekútor napriek tomu,   že   súd   o   námietkach   povinného   vydal,   nepostupoval   v   súlade   s   Exekučným poriadkom. Rovnako z tohto dôvodu nepovažoval za účelne vynaložené trovy, súvisiace s úkonmi - výzvami na poskytnutie súčinnosti (zisťovanie majetku povinného).

Sťažovateľ upozorňuje nato, že v predmetnom exekučnom konaní nikdy nebol vydaný exekučný príkaz, ktorý môže exekútor vydať až po tom, čo uplynie lehota na vznesenie námietok proti exekúcii alebo po tom, keď sa mu doručí právoplatné rozhodnutie súdu o námietkach, ktorými sa námietky zamietli.

V predmetnej veci však odvolací súd nepriznal trovy za iné úkony exekučnej činnosti a to za príkaz na začatie exekúcie a zaslanie upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že súd celkom zjavne nerobil rozdiel medzi   dvoma   úplne   odlišnými   úkonmi   exekučnej   činnosti.   Exekučný   príkaz   stotožnil s príkazom na začatie exekúcie a so zaslaním upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie. (...) Tento výklad ustanovení Exekučného poriadku je zjavne arbitrárny, je v rozpore s účelom a zmyslom citovaných ustanovení Exekučného poriadku. (...)

V predmetnej veci je však sporné, aj to, či možno podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne vynaložených   hodín,   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola   vykonávaná v rôznych dňoch. Sťažovateľ je toho názoru, že súd je orgánom, ktorý je oprávnený vykladať a aplikovať zákon, ale toto jeho právo podlieha určitým obmedzeniam, spočívajúcim v tom, že   výklad   a   aplikácia   zákonov   musí   byť   v   súlade   s   ich   obsahom,   zmyslom   a   cieľom. V predmetnej veci Krajský súd v Košiciach pokiaľ potvrdil rozhodnutie súdu I.   stupňa, konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom zákona č. 233/1995 Z. z., jeho ustanovenia § 196, Vyhlášky č. 288/1995 Z. z., jej ustanovenia § 14.

Rovnaký názor, teda, že sčítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 233/1995 Z. z. a Vyhlášky č. 288/1995 Z. z. zaujal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 2 MCdo 16/2005. Aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp. zn. 5 CoE 74/2006-41 zo dňa 30. 3. 2007, ktorým zmenil uznesenie prvostupňového súdu, práve na odvolanie exekútora, namietajúce okrem iného nesprávny postup súdu I. stupňa pri sčítavaní časov vynaložených potrebných na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uviedol: „Z citovaného §14 ods. 2 prvá vety vyhlášky možno jeho jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť, že odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu, že odmena sa určuje za jednotlivé úkony a preto sčítanie času trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu je v rozpore s týmto ustanovením“.

Rovnako Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 2 CoE 113/2006 zo dňa 23. 3. 2007 uviedol: „Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu I. stupňa, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu základnej hodinovej sadzby za každý úkon exekučnej činnosti, ale za   celkový   čas   účelne   vynaložený   na   jednotlivé   úkony   exekučnej   činnosti   uvedené v časovej špecifikácii. Podľa názoru odvolacieho súdu z citovaného ustanovenia § 14 ods. 2 veta   prvá   Vyhlášky   č.   288/1995   Z.   z.   možno   jeho   jazykovým   (gramatickým)   výkladom vyvodiť, že odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony a preto sčítanie času trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu, je v rozpore s týmto ustanovením“.

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   teda   Krajského   súdu   v   Košiciach   je   teda   zjavne arbitrárne,   účinok   jeho   interpretácie   a   aplikácie   právnych   predpisov   je   nezlučiteľný so základnými právami zaručenými sťažovateľovi Ústavou SR.

K porušeniu práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru, práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 ústavy: (...)

Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej veci sa oprávnený v čase podania návrhu na začatie exekúcie, mohol rozhodnúť, či na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia   využije   súdny   výkon   rozhodnutia   alebo   podá   návrh   na   exekúciu.   V   prvom prípade by oprávnený znášal veľmi nízke náklady (súdny poplatok 2 %) ale musel by rátať s možnosťou veľmi nízkej efektívnosti takéhoto výkonu. Oprávnený sa rozhodol podať návrh na exekúciu, pričom mu mohlo a malo byť zrejmé, že vzhľadom na to, že činnosť exekútora je činnosťou za ktorú patrí odmena, je možný aj taký výsledok konania, že túto odmenu bude musieť zaplatiť on sám. Sťažovateľ nie je a ani nebol súčasťou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mal znášať riziká z týchto   vzťahov   vznikajúce.   Ak   súd   rozhodol   inak   to   rozhodnutia   je   v   rozpore so sťažovateľom uvádzaným práv. (...)»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil, že:

„Právo sťažovateľa

-   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods.   1 Ústavy,

- na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru,

- práva, aby od nebo nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru,  

- práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR,

bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 CoE 53/2006 zo dňa 22. 12. 2006 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 1 CoE 53/2006 zo dňa 22. 12. 2006 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažovateľových námietok bolo tvrdenie, že uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 53/2006 z 22. decembra 2006 došlo k porušeniu uvedených práv, pretože krajský súd ako súd odvolací nepriznal sťažovateľovi trovy exekúcie v sume ním vyčíslenej, a to z dôvodu, že niektoré úkony nepovažoval za účelne vynaložené pri vymáhaní nároku oprávneného, ako aj z dôvodu, že priznanie „časovej odmeny“ posudzoval z hľadiska času účelne vynaloženého na exekúciu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že exekúcia vedená sťažovateľom ako súdnym exekútorom pod sp. zn. Ex 1209/00 bola uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Er 5922/00 z 23. júna 2004 vyhlásená za neprípustnú z dôvodu výmazu povinného z obchodného registra. Na základe tejto skutočnosti sťažovateľ 4.   augusta   2004   spracoval   návrh   na   priznanie   trov   exekúcie   v sume   1   432   Sk,   ktorý predložil   okresnému   súdu.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   Er   5922/00 z 30.   júna 2005 exekúciu zastavil a sťažovateľovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Proti   prvostupňovému   uzneseniu   –   ohľadom   výroku   o trovách   exekúcie   podal sťažovateľ odvolanie. V odvolaní predovšetkým poukázal na úkony, ktoré v rámci exekúcie vykonal s podrobným vyčíslením trov, ktoré mu pri jej výkone vznikli. V tejto súvislosti konštatoval, že v pôvodnom návrhu na priznanie náhrady trov exekúcie sa zamestnanec exekútorského úradu pomýlil a trovy vyčíslil v nesprávnej sume, pričom v odvolaní túto sumu opravil na 3 519 Sk. V odvolaní sťažovateľ dôvodil tým, že „trovy exekúcie nikdy neznáša exekútor, ale povinný alebo oprávnený. Ak by mal znášať trovy súdny exekútor, šlo by o jeho   vyvlastnenie,   pretože   vynaložil   trovy   zo   svojho   majetku   (...)“.   Sťažovateľ súčasne argumentoval aj nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/04, pretože podľa jeho názoru   z neho   vyplýva   povinnosť   súdu   pri   rozhodovaní   o   zastavení   exekúcie   priznať súdnemu exekútorovi náhradu jej trov.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   CoE   53/2006 z 22. decembra   2006,   ktorým   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v napadnutom   výroku o trovách   exekúcie   zmenil   tak,   že   oprávneného   zaviazal   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy exekúcie v sume 1 084 Sk.

Krajský súd v napadnutom uznesení venoval pozornosť argumentácii súdu prvého stupňa, ako aj námietkam sťažovateľa obsiahnutým v odvolaní.

V rámci   odvolacieho   konania   krajský   súd   vychádzal   z príslušných   ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   upravujúcich   odmenu   súdneho   exekútora, náhradu   hotových   výdavkov   a náhradu   za   stratu   času,   teda   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ako aj vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 288/1995“). V tejto súvislosti odvolací súd okrem iného uviedol: „Aj v prípade zastavenia exekúcie patrí súdnemu exekútorovi odmena, v zmysle vyhlášky, pretože on svoju prácu vykonal, ale vzhľadom na rozhodnutie súdu a zastavení exekúcie   nedošlo   k uspokojeniu   oprávneného.   Preto   za   vykonanú   prácu   má   právo na odmenu a náhradu výdavkov. Vzhľadom na text ust. § 200 ods. 1 druhá veta EP však súd má   právo   posúdiť,   aké   úkony   boli   zo   strany   exekútora   vykonané   účelne   a odmenu mu priznať len za tie, ktoré boli potrebné na účelné vymáhanie nároku. (...) V prípade, keď k zastaveniu   exekúcie   došlo   z dôvodu,   že   povinný   subjekt   zanikol,   ale   dovtedy   súdny exekútor   v rámci   exekučného   konania   vykonal   určité   úkony,   pri   zastavení   exekúcie   má súdny exekútor nárok na trovy exekúcie podľa uvedenej vyhlášky a pri analogickom použití ust. § 203 ods. 2 EP musí tieto trovy znášať oprávnený.“  

Podkladom   rozhodovania   krajského   súdu   o   trovách   exekúcie   bolo   pôvodné vyúčtovanie týchto trov, ktoré sťažovateľ predložil okresnému súdu, pretože podľa jeho názoru korešpondovali s obsahom exekučného spisu, s ktorým sa odvolací súd oboznámil. Krajský   súd   súčasne   zdôraznil   a   odôvodnil,   ktoré   úkony   exekučnej   činnosti   považoval a ktoré nepovažoval za účelne vykonané pri vymáhaní nároku oprávneného. Na základe zisteného skutkového stavu krajský súd vyslovil názor: «Odvolací súd neakceptoval výpočet odmeny   podľa   špecifikácie   v odvolaní.   Pokiaľ   exekútor   v tomto   vyúčtovaní   pri   výpočte časovej odmeny túto požadoval v plnej výške 200,- Sk za každý úkon exekučnej činnosti (spolu za 10 úkonov á 200,- Sk) nepovažoval odvolací súd tento postup za správny, pretože ust.   §   14   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky   pri   časovej   odmene   vychádza   z času   „účelne vynaloženého na exekúciu“ (na rozdiel od paušálnej odmeny, ktorá sa v zmysle písm. b) tohto   ustanovenia   priznáva   za   jednotlivé   úkony   exekučnej   činnosti).   Pokiaľ   si   v tomto vyúčtovaní   exekútor   vyúčtoval   odmenu   aj   za   príkaz   na   začatie   exekúcie   a zaslanie upovedomenia   o spôsobe   vykonania   exekúcie,   išlo   o úkony,   ktoré   síce   vyplývajú z exekučného   spisu,   ale   nemožno   ich považovať   za   účelne   vykonané   úkony   exekučnej činnosti,   pretože   takéto   príkazy   nemohli   byť   vykonané   a doručované   predtým,   ako   súd rozhodol   o námietkach   povinného.   (...)   Ak ku dňu   rozhodovania   súdu   o námietkach už povinný zanikol, treba akceptovať postup prvostupňového súdu, keď o námietkach už ani nerozhodoval, ale exekúciu vyhlásil za neprípustnú.»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   konkrétnym   rozhodnutím   všeobecného   súdu   uviedol,   že   právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v súdnom   konaní   nie   je   možné   považovať   za porušenie   základného   práva. Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom prípade postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku ako generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces, Exekučného poriadku a vyhlášky č. 288/1995. Po oboznámení sa s exekučným spisom sp. zn. Ex 1209/00, preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu a zohľadnení argumentov sťažovateľa, krajský súd s prihliadnutím na § 200 ods. 2 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   ak   súd   rozhodne   o   zastavení   exekúcie,   rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie, zmenil prvostupňové rozhodnutie (ktorým nebola sťažovateľovi priznaná náhrada trov exekúcie) tak, že oprávneného zaviazal zaplatiť trovy exekúcie v sume 1 084 Sk. Vo vzťahu k uvedenému sa krajský súd riadil aj druhou vetou § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorej oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Odvolací súd ďalej špecifikoval a vysvetlil, ktoré úkony považoval a ktoré nepovažoval za účelne vykonané pri vymáhaní nároku oprávneného. Zároveň s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky č. 288/1995 ozrejmil, že pri priznaní časovej odmeny je potrebné vychádzať z času účelne vynaloženého na vykonanie konkrétnych úkonov, a nie je možné zamieňať si ju s odmenou paušálnou.   Krajský   súd   upriamil   pozornosť   aj   na   vysvetlenie,   z akého   dôvodu   úkony spočívajúce v spracovaní príkazu na začatie exekúcie a upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie   nepovažoval   za   účelne   vykonané.   V tejto   súvislosti   je   potrebné   konštatovať, že išlo   o úvahu   krajského   súdu   pri   posudzovaní   účelnosti   vykonaných   úkonov,   ktorú s prihliadnutím na § 200 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku možno hodnotiť ako legitímnu.

Z namietaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu. Krajský súd zreteľne odôvodnil svoje skutkové zistenia s použitím príslušných zákonných ustanovení, a preto nemožno konštatovať, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa o tom, že v iných prípadoch týkajúcich sa totožnej problematiky použili všeobecné súdy rozdielnu interpretáciu všeobecne záväzných právnych   predpisov,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   úlohou   ústavného   súdu zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej praxe   je   vecou   odvolacích   súdov,   resp.   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

V   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 116/05,   III.   ÚS   218/07), v nadväznosti   na   vyššie   uvedený   záver   a   vychádzajúc   z toho,   že   absencia   porušenia ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, ústavný súd postupoval   aj   pri   posudzovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy. Ústavný súd totiž v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva   názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom,   a nie súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov, ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   na   to, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod príslušné   právne   normy   (II. ÚS   71/07).   Rozhodovanie   o základnom   práve   podľa   čl.   20 ústavy   všeobecným   súdom   a nevyhovenie   návrhu   nemožno   chápať   ako   poškodenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy. Právomoc všeobecného súdu rozhodovať vo veciach občianskoprávnych vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy.

Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru ústavný súd upriamuje pozornosť na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má   nespravodlivý   či   vynútený   charakter   a výkon   takejto   práce   je   neodvratný (Van der Mussele c. Belgicko z 23. novembra 1983, obdobne aj I. ÚS 191/06). Ústavný súd je zároveň toho názoru, že v predmetnej veci sťažovateľ nebol nijako nútený vykonávať exekučnú   činnosť,   keďže   rešpektoval   návrh   oprávneného   na   vykonanie   exekúcie,   na základe čoho požiadal exekučný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Za tohto stavu   preto   vôbec   nemožno   hovoriť   o tom,   že   by   sťažovateľ   vykonával   v danej   veci exekútorskú   činnosť   proti   svojej   vôli.   Je   to   tak   tým   viac,   že   sťažovateľ   vykonáva súdnoexekútorskú činnosť ako slobodné povolanie (obdobne I. ÚS 199/07), a teda aj ako podnikateľskú činnosť za účelom tvorby zisku.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa už na predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2008