znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 26/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   bytom   B.,   pre namietané   porušenie jeho základných   práv   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   č. k. 19   C   180/2005-61 z 10. januára   2005   a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 2 Co   173/06-73 z 19. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2006 doručená (doplnená 22. januára 2007) sťažnosť MUDr. D. B., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv uznesením Okresného súdu Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   19   C   180/2005-61   z 10.   januára   2005 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 173/06-73 z 19. apríla 2006.

V úvode   sťažnosti   sťažovateľ   poukázal   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 338/04 z 20. apríla 2005, v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 73/00.   Okrem   toho   sťažovateľ   vyslovil   názor: „Ústavný   súd   okradol   sťažovateľa o trovy konania vo výške 10 000 Sk, ktoré musel zaplatiť advokátovi ako preddavok.“

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ zameral na konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 19 C 180/05 a zároveň aj na konanie krajského (odvolacieho) súdu vedené pod sp. zn. 2 Co 173/06. V tejto súvislosti uviedol, že 30. mája 2005 podal okresnému súdu žalobu   o náhradu   škody   proti   Slovenskej   republike   v zastúpení   Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“). Zároveň dodal: „To by sa musel stať zázrak, aby nejaké súdne konanie prebiehalo bez zádrheľov a seriózne! Nestal sa a tak súdna úradníčka E. D. si vymyslela nezmysel, že mám do spisu doručiť dostatočný počet rovnopisov   (napriek   tomu,   že   bol)   a mám   doručiť   ešte   jednu   sadu   dôkazov   (a   to   už prečo ????) Túto požiadavku opakovala, šikanovala a zjavne sa jej to páčilo! E. D. nevie, že som plne   invalidný,   ale   len   preto   že   spis   nevidela,   iba   si   žartovala   a starého   dedka preháňala a svojvoľne mu dedkovi dala pokutu 5 000 Sk, napriek tomu, že nemala pravdu, v spise bolo rovnopisov dosť a dôkazy boli tiež.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým mu bola uložená poriadková pokuta, sa odvolal. Podľa jeho názoru odvolací súd „evidentne nevidel spis 19 C 180/05 a odvolanie sťažovateľa odmietol! Laxne a falošne kolegiálne. Odvolací súd rozhodol vo veci dňa 19. 04. 2006 a doručil uznesenie až dňa 18. 10. 2006 – čo je prejavom jeho zodpovedného prístupu k veci – veď je to smiešne, úbohé, primitívne“. Sťažovateľ okrem   toho   uviedol: „Súdna   úradníčka   požaduje   to   čo   v spise   je   (bol   som   do   spisu nahliadnuť)   šikanuje   a otravuje,   provokuje   a napokon   sama   spokutuje;   ja   keď   dôvodne spokutujem   hlúpu   a šikanérku   D.,   s mojim   výrokom   sa   Krajský   súd   nezaoberá. Ale s výrokom šikanérky sa zaoberá a dokonca si tento plevelný súd dovolí ťahať 5 000 Sk korún, ústavný súd 10 000 Sk a to je čo za súdnictvo.“

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   173/06-73 z 19. apríla 2006 je „nespravodlivé, akoby proti plebejcovi – sťažovateľovi, ktorého môže súdna úradníčka nezmyselne šikanovať a on nemá žiadne práva...“

V doplnení sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu predložil rozsudok okresného súdu vo veci samej sp. zn. 19 C 180/2005 z 11. decembra 2006, ktorým okresný súd jeho návrh zamietol.   Toto   rozhodnutie   okresného   súdu   sťažovateľ   označil   ako „šialený   rozsudok zákonnej sudkyne Posluchovej, ktorému chýba aj primitívne ratio, rozsudok je splietanie piateho cez deviate, šialený“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil: „II.   A.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu Bratislava sp. zn.: 2 Co 173/06-73 zo dňa 19. 04. 2006 doručeného dňa 18. 10. 2006; zrušuje uznesenie 19 C 180/2005-61 ako plevelné a bezpredmetné uznesenie.

II. B. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava sú povinní zaplatiť MUDr. D.   B.   satisfakciu   každý   vo   výške   50   000   Sk   pre   nezákonné   šikanovanie   sťažovateľa! sú povinní uvedenú sumu vyplatiť do 15 dní od doručenia nálezu ústavného súdu.

II. C. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava sú povinní zaplatiť trovy konania, každý jednu polovicu sumy, ktorá bude vyčíslená.“

Sťažovateľ   v sťažnosti   zároveň   požiadal   ústavný   súd   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, pretože sa domnieva, že v konaní bude úspešný, je plne invalidný, nemá možnosť zárobku a nehnuteľnosti, ktoré vlastní, sú mu „na príťaž a nepredateľné“.   V tejto   súvislosti   ústavnému   súdu   navrhol   ustanoviť   konkrétneho advokáta   a zároveň   uviedol,   že   v prípade,   ak bude   v konaní úspešný,   účastník   konania, ktorý vo veci nebude mať úspech, vyplatí trovy konania priamo ustanovenému advokátovi, čím sa neumožní „súdu ošklbať sťažovateľa o 10 000 Sk preddavkov“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj osobitné   náležitosti   sťažnosti   vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   jej odmietnutie.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   tohto   zákona   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   prejavuje   nespokojnosť   s uznesením okresného súdu č. k. 19 C 180/2005-61 z 10. januára 2005 a s uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 173/06-73 z 19. apríla 2006, ktoré považuje za nespravodlivé. Napokon v petite sťažnosti žiada namietané rozhodnutia zrušiť.

Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 7. novembra 2006, ako aj doplnenie tejto sťažnosti doručené ústavnému súdu 22. januára 2007 obsahuje hrubo   urážlivé,   neprimerané   a dehonestujúce   výroky,   rôzne   neopodstatnené   obvinenia namierené voči práci a rozhodovaniu zamestnankyne a sudkyne okresného súdu. Z obsahu sťažnosti   je   zrejmý   aj   negatívny   a znevažujúci   postoj   sťažovateľa   k namietanému rozhodnutiu krajského súdu, ako aj k výsledkom rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k predmetnému správaniu účastníka poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý už vyslovil, že: „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých   faktoch,   a rovnako   ak   používa   útočný,   resp.   hrubo   urážlivý   jazyk (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004, III. ÚS 52/06).“

Občiansky súdny poriadok ako generálna právna norma upravujúca civilný proces vo svojich základných ustanoveniach obsiahnutých v § 1 až § 6 okrem iného zakotvuje, že jeho úlohou je úprava postupu súdov a účastníkov konania tak, aby bola zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov,   ako   aj   výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Okrem toho tieto ustanovenia dávajú garanciu, že úlohou súdov je dbať na to, aby v rámci občianskeho   súdneho   konania,   ktoré   je   jednou   zo   záruk   zákonnosti,   nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.

Ústavný   súd   je   však   toho   názoru,   že   sťažovateľ   v   tomto   prípade   výrokmi obsiahnutými vo svojich podaniach prekročil hranicu normálnej kritiky. Jeho výroky preto nemožno   považovať   za   prejav,   ktorý   by   bol   v súlade   s uvedenými   základnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   princíp   zachovávania   úcty k právam   iných   a smerujúcimi   k dodržiavaniu   požiadavky,   aby   účastníci   konania rešpektovali   ľudskú   dôstojnosť,   občiansku   česť   i   osobnosť   ďalších   účastníkov   konania, ale i samotného vo veci konajúceho súdu (obdobne napr. III. ÚS 52/06).

S prihliadnutím   na uvedené   skutočnosti,   ako   aj   na   okolnosti   tohto   prípadu,   ktoré nenasvedčujú   tomu,   že   by   sťažovateľ   mohol   mať   so   svojou   sťažnosťou   v konaní   pred ústavným   súdom   úspech,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Na záver možno preto uviesť, že súčasťou zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania na ústavnom súde je aj primeraná slušnosť vo vyjadrovaní. V prípade hrubo   neslušného   alebo   urážlivého   obsahu   návrhu   môže   byť   tento   návrh   odmietnutý pre nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí,   pokiaľ   záujmy   ochrany   ústavnosti nevyžadujú iný postup (III. ÚS 52/06).

Aj keď sťažovateľ v petite sťažnosti neoznačil základné právo, k porušeniu ktorého malo namietanými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu dôjsť, z obsahu sťažnosti možno usúdiť, že sťažovateľ mal na mysli porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Táto skutočnosť vyplýva aj z jeho tvrdenia o tom, že uznesenie krajského súdu považuje za nespravodlivé.

Preskúmaním sťažnosti, jej príloh, ale aj vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 180/2005 ústavný súd zistil, že v danom prípade nejde o úspešné uplatňovanie nároku sťažovateľa na ochranu ústavnosti, pretože na preskúmanie uznesenia okresného súdu nemá ústavný   súd   s poukazom   na   princíp   subsiadiarity   zakotvený   v čl.   127   ods.   1   ústavy právomoc   (obdobne   napr.   III.   ÚS   239/05,   I.   ÚS   41/06)   a uznesenie   krajského   súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, ktoré by zakladali svojvôľu alebo takú aplikáciu všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by znamenala popretie ich účelu a zmyslu a mala by zároveň za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne napr. III. ÚS 162/05, II. ÚS 228/06). Z uvedeného dôvodu bola táto časť sťažnosti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.  

Ústavný súd prihliadol aj na to, aby sa vysporiadal s kompletnou, aj keď nejasne formulovanou argumentáciou sťažovateľa a nad rámec zákonného ustanovenia § 20 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   (petitom) na začatie   konania,   posúdil   aj   jeho   možnú   námietku   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti ústavný   súd   poznamenáva,   že   vzhľadom   na   charakter   súdneho   sporu,   úkony   súdov, okolnosti   daného   prípadu   a   celkovú   dĺžku   konania   (návrh   doručený   krajskému   súdu 30. mája 2005 a 13. júla 2005 z dôvodu vecnej príslušnosti postúpený okresnému súdu), ako aj   vzhľadom   na   rozsudok   okresného   súdu   vo   veci   samej   č.   k.   19   C   180/2005-87 z 11. decembra 2006, nemožno dosiaľ postup okresného súdu a krajského súdu hodnotiť ako taký, ktorý by znamenal porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. III. ÚS 59/05, II. ÚS 238/06).  

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ako aj jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2007