znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 26/05-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval   sťažnosť   Jána   Rybára,   V.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. P.   R.,   Ž.,   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Žilina v konaní sp. zn. 14 C 175/01, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Jána Rybára na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina sp. zn. 14 C 175/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 14 C 175/01 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Jánovi   Rybárovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 20 000 Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   nahradiť Jánovi Rybárovi trovy právneho zastúpenia vo výške 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na bankový účet právneho zástupcu JUDr. P. R. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti Jána Rybára vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2005 doručená   sťažnosť   Jána   Rybára,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. P. R., Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 14 C 175/01.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 26/05-10 z 27. januára 2005 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 7. marca 2005, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 9. marca 2005 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 12. februára 2001 podal na okresnom súde návrh na určenie výživného. Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd odvtedy nevykonal žiadny   procesne   relevantný   úkon   v predmetnej   veci   a nebolo   uskutočnené   ani   jedno pojednávanie. S prihliadnutím na predmet konania – určenie výživného pre sťažovateľa, je jeho   právna   neistota   zvýraznená   aj   znížením   životnej   úrovne   v dôsledku   nerozhodnutia o výživnom a so sťaženým uhrádzaním výdajov v súvislosti s vysokoškolským štúdiom.

Sťažovateľ   doručil   predsedovi   okresného   súdu   3.   decembra   2004   sťažnosť   na prieťahy v   konaní v   zmysle ustanovenia   §   17 ods.   1 zákona Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a   voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov a požiadal o odstránenie prieťahov v predmetnom konaní.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite)   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   konaní   sp.   zn. 14 C 175/01 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň   sťažovateľ   požaduje   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   60   000   Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 1. marca 2005 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda okresného súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 4. apríla 2005 uviedol prehľad úkonov vykonaných v predmetnej veci a vyjadril sa, že „... sťažnosť navrhujeme zamietnuť, je totiž účelová a nedôvodná“.

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku zároveň uviedol, že sťažovateľ bol tiež   nečinný   v čase   nečinnosti   okresného   súdu   a   musel   mať   vedomosť   o majetkových pomeroch   odporcu,   pričom   1.   decembra   2004   prevzal   predvolanie   na   pojednávanie nariadené na 27. január 2005 a „... v rozpore s daným stavom podal ústavnú sťažnosť“. Okresný súd vec prejednal a rozhodol, preto okresný súd vo svojom vyjadrení žiadal, aby sťažovateľovi nebolo priznané primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedu okresného súdu a najmä   podrobného   preštudovania   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   14   C   175/01   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ   doručil   16.   februára   2001   okresnému   súdu   návrh   na   úpravu   rozsahu vyživovacej   povinnosti   rodičov   voči   deťom   proti   odporcovi   –   otcovi   sťažovateľa, s prílohami. Okresný súd prípisom z 21. februára 2001 požiadal sťažovateľa o poskytnutie informácií týkajúcich sa predmetu konania a doručenie dvoch rovnopisov návrhu na začatie konania. Matka sťažovateľa doručila okresnému súdu informácie a požadované písomnosti 28. februára 2001 a Obecný úrad Varín 16. februára 2001. Okresnému súdu bola 20. marca 2001 doručená zásielka, ktorú odporca v odbernej lehote neprevzal.

Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu   z 12.   júna   2001   bol   posudzovaný   spis preradený do registra C okresného súdu. Okresný súd vydal 13. marca 2002 pokyn na doručenie prípisov zamestnávateľom rodičov sťažovateľa a Registru obyvateľov Slovenskej republiky, aby súdu v určenej lehote oznámili skutočnosti týkajúce sa predmetu konania. Požadované informácie boli okresnému súdu doručené 29. apríla 2002 a 21. mája 2002.Okresný   súd   vydal   3.   júna   2002   pokyn   na   zaslanie   prípisu   sťažovateľovi,   aby v určenej   lehote   oznámil   súdu   adresu   odporcu.   Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu 9. septembra 2002 odpoveď na prípis okresného súdu. Okresný súd vydal 11. septembra 2002 pokyn na doručenie prípisu odporcovi a Okresnému úradu práce Žilina, ktoré boli vypravené 27. marca 2003. Okresný úrad práce Žilina doručil okresnému súdu odpoveď na prípis 17. apríla 2003, pričom prípis odporcovi bol okresnému súdu vrátený 1. apríla 2003 ako nedoručený.

Okresný súd vydal 13. mája 2003 pokyn na opätovné doručenie prípisu odporcovi a 9. júla 2003 vydal pokyn na zaslanie žiadosti o doručenie prípisu odporcovi Obvodnému oddeleniu Policajného zboru Žilina – okolie. Obvodné oddelenie Policajného zboru Žilina – okolie   doručilo   okresnému   súdu   12.   augusta   2003   upovedomenie   o postúpení   žiadosti Obvodnému oddeleniu Policajného zboru Žilina – východ. Obvodné oddelenie Policajného zboru Žilina –východ doručilo okresnému súdu 5. septembra 2003 oznámenie o doručení prípisu odporcovi.

Odporca doručil okresnému súdu 11. septembra 2003 vyjadrenie k návrhu na začatie konania s prílohami. Okresný súd vydal 15. marca 2004 pokyn na doručenie prípisu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Žiline, pričom odpoveď na uvedený prípis bola okresnému súdu doručená 1. apríla 2004.

Okresný súd nariadil 29. novembra 2004 termín pojednávania na 27. január 2005 a vydal pokyn na doručenie prípisov sťažovateľovi a odporcovi. Opatrením č. 4 k rozvrhu práce na rok 2004 z 1. októbra 2004 sp. zn. Spr 1415/2004 bol posudzovaný spis pridelený novému zákonnému sudcovi z dôvodu odchodu pôvodnej zákonnej sudkyne do dôchodku (č. l. 45).

Na   pojednávaní   27.   januára   2005   boli   vypočutí   účastníci   konania   a   rozsudkom č. k. 14 C 175/01-67 okresný súd rozhodol o povinnosti odporcu platiť sťažovateľovi bežné a zameškané výživné v určených finančných sumách. Sťažovateľ doručil okresnému súdu

15. marca 2005 odvolanie proti predmetnému rozsudku. Uvedeným záznamom (č. l. 73) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu,   pričom   nestačí,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná   (napr.   rozhodnutia II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech   alebo   neprospech   účastníka,   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal   a   nerozhodol   ju   s   účinkami   právoplatnosti   a   prípadne   vykonateľnosti   svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie). Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. II. ÚS 813/00,   III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri   základné kritériá,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd vzal do úvahy právny   a   skutkový   stav   veci. Predmetom   konania   je   návrh   na   určenie   vyživovacej povinnosti   rodiča   voči   potomkovi   –   sťažovateľovi.   Posudzovaná   vec   patrí   po   právnej stránke   k   štandardnej   agende   všeobecných   súdov,   pretože   ide   o   spor,   ktorý   patrí   do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s rozsiahlou judikatúrou v danej oblasti.

Skutkovú stránku predmetnej veci možno zaradiť k štandardným v rámci agendy patriacej   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecného   súdnictva   aj   napriek   protichodným stanoviskám účastníkov konania.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci   v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru. Ústavný   súd   v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľa, ktorou by prispel k prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu krajského súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný   súd   navyše   v   tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   hodnotil   predmetné konanie z hľadiska zbytočných prieťahov, posudzoval len obdobia nečinnosti okresného súdu, keď neboli v určitých obdobiach vykonané žiadne úkony.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 20. marca 2001 do 13. marca 2002 (11,5 mesiacov), od 11. septembra 2002 do 27. marca 2003 (6,5 mesiacov) a od 11. septembra   2003   do   15.   marca   2004   (6   mesiacov)   ako   postup,   v ktorom   došlo k zbytočným prieťahom, pretože v uvedenom období okresný súd nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu v posudzovanej veci.

Ústavný   súd   posúdil   uvedené   obdobia   ako   časové   úseky,   v ktorých   došlo k zbytočným prieťahom nečinnosťou krajského súdu v celkovej dĺžke 24 mesiacov.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 4. apríla 2005 uviedol prehľad úkonov vykonaných v predmetnej veci a vyjadril sa, že „... sťažnosť navrhujeme zamietnuť, je totiž účelová a nedôvodná“.

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku zároveň uviedol, že sťažovateľ bol tiež   nečinný   v čase   nečinnosti   okresného   súdu   a   musel   mať   vedomosť   o majetkových pomeroch   odporcu,   pričom   1.   decembra   2004   prevzal   predvolanie   na   pojednávanie nariadené na 27. január 2005 a „... v rozpore s daným stavom podal ústavnú sťažnosť“. Okresný súd vec prerokoval a rozhodol vo veci, preto okresný súd vo svojom vyjadrení žiadal,   aby sťažovateľovi nebolo priznané primerané finančné zadosťučinenie   a náhrada trov právneho zastúpenia.

Zároveň ústavný súd poukazuje v súvislosti s vyjadrením predsedu okresného súdu z 30. marca 2005 na ustanovenie § 101 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.

V   zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   rozhodnutie   sp.   zn. II. ÚS 35/01)   pod   mimoriadnou   pozornosťou   súdnych   sporov   v konaniach,   ktorých predmetom   sú   vzájomné   vzťahy   medzi   rodičmi   a deťmi,   nemožno   rozumieť   len kvantitatívny aspekt aktivity súdu, ale aj jej kvalitatívnu stránku s ohľadom na predmet sporu a dôsledky súdneho rozhodnutia na ďalšie, často nie iba právne vzťahy účastníkov konania.

Základné právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedených obdobiach, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto základné práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Z posudzovaného spisu ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 175/01-67 z 27. januára 2005 v predmetnej veci rozhodol, preto vo výroku tohto nálezu uvedený príkaz okresnému súdu nevydal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy obdobie nečinnosti okresného súdu, ako aj okolnosť, že sťažovateľ svojím správaním neprispel k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní. Ústavný súd v okolnostiach tejto veci považuje sumu 20 000 Sk pre sťažovateľa za primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti   posudzovanej   veci,   a to   najmä   okolnosť,   že   pravidelné   platenie   primeraného výživného   zo   strany   odporcu   je   nevyhnutnou   podmienkou   zabezpečenia   existencie sťažovateľa   ako   študenta   vysokej   školy,   a   preto   žiadosti   sťažovateľa,   ktorý   požadoval primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk, vo zvyšnej časti nevyhovel.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon   je   jedna   šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2005,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   15   008   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   2   501   Sk.   Ústavný   súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 5 302 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2005