znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 26/03-35

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť E. Ch., bytom T., zastúpenej advokátom JUDr. P. M., Advokátska kancelária, V., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v   Trnave   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 70/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Právo E. Ch. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného súdu   v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 70/98   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   v   Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   70/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. Ch.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Sk (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Trnave p o v i n n ý   zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   zaplatiť trovy právneho zastúpenia E. Ch. vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún)   na   účet   advokáta   JUDr.   P.   M.,   Advokátska   kancelária,   V.,   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd v Trnave je   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún) na účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   23429-512/0720   vedený v Národnej   banke   Slovenska,   pobočke   Košice,   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

6. Návrh na čiastočné späťvzatie sťažnosti a zastavenie konania v časti, v ktorej sťažovateľka žiadala, aby Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   127 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky prikázal Okresnému súdu v Trnave, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 70/98 konal,   n e p r i p ú š ť a.

7. Sťažnosti E. Ch. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 5. decembra 2002 doručená sťažnosť   E. Ch., bytom T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. M., Advokátska kancelária, V., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Trnave (ďalej len „okresný súd“) v konaní o neplatnosť právneho úkonu prevodu členských práv a povinností k družstevnému bytu vedenom pod sp. zn. 14 C 70/98.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že návrh na začatie konania podala okresnému súdu 31. marca 1998. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo 10. júna 1998, ďalšie pojednávania sa uskutočnili 14. októbra 1998, 13. januára 1999, 3. marca 1999 a   9.   júna   1999.   Okresný   súd   vyniesol   rozsudok   10.   decembra   1999   pod   č.   k. 14 C 70/98-42. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie odporcovia v 1. a 2. rade. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) vydal uznesenie č. k. 8 Co 427/00-63, ktorým zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a 10. apríla 2001 mu vrátil vec na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľka   sa   niekoľkokrát   sťažovala   na   postup   súdu,   a   to 20. februára 2002 a 23. septembra 2002 sťažnosťou adresovanou okresnému súdu, 11.   apríla   2002   a   24.   októbra   2002   sťažnosťou   adresovanou   Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. V sťažnosti uvádza, že kvôli prieťahom v konaní nemôže bývať spolu s deťmi, pretože má malý byt a má päťčlennú rodinu.

Dňa   11.   decembra   2002   bola   sťažovateľka   vyzvaná   ústavným   súdom   na doplnenie podania. Podaním doručeným ústavnému súdu 30. decembra 2002 požiadala sťažovateľka   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   na   zastupovanie   v konaní   pred ústavným   súdom.   Svoju   žiadosť   odôvodnila   tým,   že   je   invalidná   dôchodkyňa s dôchodkom 4 972 Sk. Zároveň sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť tak, že žiadala priznať sumu 70 000 Sk ako primerané finančné zadosťučinenie z dôvodu porušovania jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 26/03-12 z 22. januára 2003 bol sťažovateľke ustanovený právny   zástupca. Dňa   24.   februára 2003   bolo   ústavnému súdu   doručené   doplnenie   sťažnosti   právnym   zástupcom   sťažovateľky,   ktorým   boli odstránené nedostatky sťažnosti. V tomto podaní sa uvádza, že od vrátenia spisového materiálu   prvostupňovému   súdu   10.   apríla   2001   sa   nevykonal   žiaden   procesný úkon,   ktorý   by   smeroval   k prejednaniu   a rozhodnutiu   veci,   okrem   doručenia druhostupňového   rozhodnutia.   Navrhovateľka   namietala,   že   bolo   porušené   jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani veľký počet vecí a práceneschopnosť sudcu   nemožno   považovať   za   také   okolnosti,   ktoré   by   zbavovali   okresný   súd povinnosti   postupovať   tak,   aby   sa   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty vyplývajúci   z nerozhodnutej   prejednávanej   veci.   Ako   primerané   finančné zadosťučinenie požadovala sťažovateľka sumu 70 000 Sk z dôvodu, že od roku 1998 žije v neistote a nemôže si trvalo za takéhoto stavu riešiť svoju bytovú otázku, svoje rodinné záležitosti a dokonca tento stav jej spôsobil rozdelenie rodiny.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a   doplnenej podaním svojho právneho zástupcu navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Ústavný   súd   vyslovuje,   že   nekonaním   Okresného   súdu   v Trnave v občianskoprávnej veci E. Ch. vedenej na Okresnom súde v Trnave pod č. k. 14 C 70/98 došlo k porušeniu jej ústavného práva na prerokovanie jej veci bez prieťahov, zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   prikazuje Okresnému súdu v Trnave, aby vo veci E. Ch. vedenej na Okresnom súde v Trnave pod č. k. 14 C 70/98 konal.

Ústavný súd priznáva E. Ch. za porušenie jej základných práv Okresným súdom v Trnave   zaručených   v čl.   48   ods.   2   Ústavou   Slovenskej   republiky   finančné zadosťučinenie v sume 70.000,- Sk.

Okresný   súd   v Trnave   je   povinný   jej   ho   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 26/03-22 z 26. februára 2003 bola sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prijatá na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila podaním z 26. marca 2003 predsedníčka okresného súdu, ktorá vo vyjadrení uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie, že okresný súd nevykonal žiaden procesný úkon, vo veci sa konalo v rámci možností konajúcich sudkýň, ktoré vybavovali a pracovali v senáte v priemere so 700 spismi   a   s   mesačným   nápadom   50   vecí   zo   všetkých   občianskoprávnych   agend. Subjektívne   prieťahy   v konaní   zo   strany   konajúcich   sudkýň   zistené   neboli.   Dňa 10. apríla   2001 sa vrátil spis okresnému súdu, sudkyňa JUDr. B. M., ktorá vo veci konala, odišla na starobný dôchodok, spis prevzala 28. júna 2001 nová sudkyňa JUDr. M.   M.,   ktorá   nevybavené   veci   postupne   študovala,   v mesiaci   október   bola práceneschopná a následne odišla na materskú dovolenku. Spis bol 8. marca 2002 pridelený   na   prejednanie   a rozhodnutie   novej   sudkyni   Mgr.   B.   M.,   ktorá   po naštudovaní veci začala konať. Dňa 29. novembra 2002 určila termín pojednávania na 29. január 2003, na tento termín sa nedostavili odporcovia ani ich právny zástupca, právny   zástupca   navrhovateľku   ospravedlnil   z   dôvodu   práceneschopnosti.   Nový termín pojednávania bol určený na 19. marec 2003, po výsluchu účastníkov konania bolo pojednávanie odročené na 9. máj 2003 z dôvodu zabezpečenia ďalších dôkazov vo veci zo strany účastníkov konania.

Predsedníčka   okresného   súdu   oznámila   v súlade   s ustanovením   §   30   ods.   2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní pred   ním a   o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“), že   netrvá   na   ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od neho. Spolu s vyjadrením bol ústavnému súdu 7. apríla 2003 doručený spis okresného súdu sp. zn. 14 C 70/98.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní zo 4. apríla 2003 uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní, vyčíslil trovy právneho zastúpenia, zobral v časti sťažnosť späť a navrhol konanie zastaviť v časti, v ktorej sťažovateľka žiada, aby ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby vo veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. 14 C 70/98 konal.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa   ktorého   v konaní   o   každom   návrhu   pred   ústavným   súdom,   v ktorom navrhovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   (inú   právnu) ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98).

Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Sťažovateľka využila právne prostriedky, ktorých uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov 20. februára 2002 a 23. septembra 2002 podala sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   okresnému   súdu   a   11.   apríla   2002 a 24. októbra 2002 Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ   ide   o   prvé kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a   platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I.   ÚS   92/97)   relevantnú   pre   rozhodnutie,   ako   aj   právnu   povahu   (charakter)   veci, pričom   na   základe   týchto   hľadísk   konanie   o   neplatnosť   právneho   úkonu   prevodu členských práv a povinností k družstevnému bytu je možné hodnotiť ako zložitú vec z dôvodu, že konanie o neplatnosť právneho úkonu podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka (neplatný je právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou) je náročné, pokiaľ ide o proces dokazovania, bolo potrebné vypočúvať svedkov a zisťovať duševný stav sťažovateľky v čase vykonania právneho úkonu.

Pri kritériu „správanie sťažovateľa“ v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil také   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   spôsobovaniu   prieťahov   zo   strany sťažovateľky takým správaním, ako je neospravedlnená neúčasť na pojednávaniach.

Dňa 31. marca 1998 bol okresnému súdu doručený návrh na začatie konania.Dňa 10. júna 1998 sa konalo pojednávanie (účastníci a právni zástupcovia boli prítomní).

Dňa   10.   júla   1998   bolo   doručené   okresnému   súdu   oznámenie   právneho zástupcu navrhovateľky s adresami svedkov.

Dňa   13.   januára   1999   sa   konalo   pojednávanie   (navrhovateľka,   jej   právny zástupca a odporcovia v 1. a 2. rade boli prítomní).

Dňa   19.   januára   1999   bolo   doručené   okresnému   súdu   oznámenie   právneho zástupcu navrhovateľky o adrese svedkyne D. B.

Dňa   3.   marca   1999   sa   konalo   pojednávanie   (navrhovateľka   a jej   právny zástupca boli prítomní, odporca v 1. a 2. rade boli neprítomní).

Dňa   7.   mája   1999   sa   konalo   pojednávanie   (všetci   účastníci   konania   boli prítomní).

Dňa   27.   mája   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   právneho zástupcu navrhovateľky o dátume narodenia svedkyne D. B.

Dňa   9.   júna   1999   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   pre neprítomnosť svedkyne, ktorá nebola predvedená.

Dňa   25.   augusta   1999   sa   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   boli   účastníci prítomní, pojednávanie bolo odročené z dôvodu nepredvedenia svedkyne D. B.

Dňa   10.   decembra   1999   sa   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   bola   prítomná navrhovateľka a jej právny zástupca, odporcovia v 1. a 2. rade boli neprítomní. Súd vyhlásil rozsudok.

Dňa   10.   marca   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   odporcov v 1. a 2. rade proti rozsudku č. k. 14 C 70/98-42 z 10. decembra 1999.

Dňa   17.   marca   2000   dala   sudkyňa   pokyn   kancelárii   na   zaslanie   odvolania právnemu   zástupcovi   navrhovateľky   a výzvy   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za odvolanie.

Dňa 10. apríla 2000 bol zaplatený súdny poplatok za odvolanie.Dňa 1. júna 2000 bolo okresnému súdu   doručené vyjadrenie navrhovateľky k odvolaniu.

Dňa 31. augusta 2000 bol spis predložený krajskému súdu.Dňa   28.   februára   2001   bolo   vydané   uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 8 Co 427/00-63, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa a vec sa vrátila na ďalšie konanie.

Dňa 10. apríla 2001 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 427/00-63 z 28. februára 2001 a bol mu vrátený spis.

Dňa 7. júna 2001 právny zástupca odporcov v 1. a 2. rade prevzal uznesenie krajského súdu.

Dňa 14. júna 2001 právny zástupca navrhovateľky prevzal uznesenie krajského súdu.

Dňa 30. septembra 2002 okresný súd vyzval právnych zástupcov účastníkov, aby oznámili, či došlo k ďalšiemu prevodu bytu.

Dňa   25.   októbra   2002   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   na   výzvu z 30. septembra 2002.

Dňa 29. januára 2003 sa konalo vo veci pojednávanie, na ktorom odporcovia v 1. a 2. rade a ich právny zástupca neboli prítomní.

Dňa   19.   marca   2003   sa   konalo   pojednávanie   (navrhovateľka   bola   prítomná osobne, odporca v 1. a 2. rade neboli prítomní a právni zástupcovia boli prítomní). Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to „postup“ okresného súdu, je potrebné uviesť, že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdením sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu, že k prieťahom malo dôjsť po vrátení spisu prvostupňovému súdu 10. apríla 2001. Ústavný súd sa zaoberal celkovým priebehom súdneho konania.

Dňa 31. marca 1998 bol okresnému súdu doručený návrh na začatie konania. Dňa   6.   apríla   1998   bol   sudkyňou   daný   pokyn   kancelárii   a   určený   termín pojednávania na 10. jún 1998.

Dňa 10. júna 1998 sa vo veci konalo pojednávanie.Dňa   16.   júna   1998   okresný   súd   vyžiadal   od   Bytového   družstva   v Trnave členský spis predmetného bytu.

Dňa 17. júna 1998 bola požiadaná Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela v   Pezinku o vyjadrenie, či v čase hospitalizácie bola navrhovateľka schopná robiť právne úkony.

Dňa 17. júna 1998 okresný súd požiadal Nemocnicu s poliklinikou v Trnave o zaslanie správy o psychickom stave navrhovateľky v priebehu roku 1995.

Dňa   30.   júna   1998   bol   okresnému   súdu   doručený   členský   spis   z Bytového družstva v Trnave.

Dňa 2. júla 1998 bola okresnému súdu doručená správa o zdravotnom stave zo Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku.

Dňa 3. júla 1998 bola okresnému súdu doručená lekárska správa z Nemocnice s poliklinikou v Trnave.

Dňa   10.   júla   1998   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   právneho zástupcu navrhovateľky s adresami svedkov.

Dňa 6. augusta 1998 bol určený termín pojednávania na 14. október 1998. Dňa 6. októbra 1998 bol zrušený termín pojednávania určený na 14. október 1998.Dňa 19. októbra 1998 bol určený termín pojednávania na 13. január 1999.Dňa 13. januára 1999 sa konalo pojednávanie.Dňa   19.   januára   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   právneho zástupcu navrhovateľky o adrese svedkyne D. B.

Dňa 3. marca 1999 sa vo veci konalo pojednávanie.Dňa 29. marca 1999 bol určený termín pojednávania na 7. máj 1999.Dňa 7. mája 1999 sa konalo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 9.   jún   1999.   Okresný   súd   nariadil   predvedenie   svedkyne   D.   B.   prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru v Trnave.

Dňa   26.   mája   1999   bola   podaná   žiadosť   okresného   súdu   o predvedenie svedkyne D. B. adresovaná Obvodnému oddeleniu Policajného zboru v Trnave.

Dňa   27.   mája   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   právneho zástupcu navrhovateľky o dátume narodenia svedkyne D. B.

Dňa   9.   júna   1999   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   pre neprítomnosť svedkyne, ktorá nebola predvedená.

Dňa   21.   júla   1999   bolo   zaslané   oznámenie   okresného   súdu   adresované Bytovému družstvu v Trnave o termíne vrátenia členského spisu predmetného bytu.Dňa   14.   júna   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   Obvodného oddelenia Policajného zboru v Trnave o dôvode nevykonania predvedenia.

Dňa 25. augusta 1999 sa konalo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu nepredvedenia svedkyne D. B.

Dňa 22. novembra 1999 bola zaslaná žiadosť okresného súdu o predvedenie adresovaná Obvodnému oddeleniu Policajného zboru v Trnave.

Dňa   10.   decembra   1999   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   bol vyhlásený rozsudok.

Dňa   20.   decembra   1999   bola   okresnému   súdu   doručená   správa   Obvodného oddelenia Policajného zboru v Trnave o neúspešnom predvedení svedkyne.

Dňa   10.   marca   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   odporcov v 1. a 2. rade proti rozsudku č. k. 14 C 70/98-42 z 10. decembra 1999.

Dňa   17.   marca   2000   sudkyňa   dala   pokyn   kancelárii   na   zaslanie   odvolania právnemu   zástupcovi   navrhovateľky   a výzvy   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za odvolanie.

Dňa 10. apríla 2000 bol zaplatený súdny poplatok za odvolanie.Dňa 1. júna 2000 bolo okresnému súdu   doručené vyjadrenie navrhovateľky k odvolaniu.

Dňa 31. augusta 2000 bol spis predložený krajskému súdu.Dňa   28.   februára   2001   bolo   vydané   uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 8 Co 427/00-63, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa a vec sa vrátila na ďalšie konanie.

Dňa 10. apríla 2001 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 427/00-63 z 28. februára 2001 a bol mu vrátený spis.

Dňa 7. júna 2001 právny zástupca odporcov v 1. a 2. rade prevzal uznesenie krajského súdu.

Dňa 14. júna 2001 právny zástupca navrhovateľky prevzal uznesenie krajského súdu.Dňa   28.   júna   2001   bolo   vydané   opatrenie   predsedníčky   okresného   súdu č. Spr. 649/01, ktorým bola vec prikázaná na ďalšie konanie sudkyni JUDr. M. M. (z dôvodu odchodu sudkyne JUDr. B. M. do dôchodku).

Dňa 13. júla 2001 podľa úradného záznamu sudkyňa JUDr. M. M. prevzala spis. Dňa   8.   marca   2002   bolo   vydané   opatrenie   predsedníčky   okresného   súdu č.   Spr.   366/02,   ktorým   bola   vec   prikázaná   na   prejednanie   a rozhodnutie   sudkyni Mgr.   B.   M.   (z   dôvodu,   že   sudkyňa   JUDr.   M.   M.   v mesiaci   október   bola práceneschopná a následne odišla na materskú dovolenku).

Dňa 14. augusta 2002 bola zaslaná odpoveď predsedníčky okresného súdu na sťažnosť navrhovateľky.

Dňa 23. septembra 2002 bola okresnému súdu doručená žiadosť navrhovateľky o oznámenie stavu konania.

Dňa   30.   septembra   2002   bola   výzva   okresného   súdu   zaslaná   právnym zástupcom účastníkov, aby oznámili, či došlo k ďalšiemu prevodu bytu.

Dňa   25.   októbra   2002   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   na   výzvu z 30. septembra 2002.

Dňa 29. novembra 2002 bol určený termín pojednávania na 29. január 2003.Dňa 29. januára 2003 sa vo veci konalo pojednávanie.Dňa 19. marca 2003 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 9. máj 2003.

Dňa 5. decembra 2002 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť. Dňa 7. apríla 2003 bolo ústavnému súdu   doručené vyjadrenie predsedníčky okresného súdu spolu so spisom sp. zn. 14 C 70/98.

Ústavný súd zistil, že nekonaním okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy,   keď   v období   od   10.   apríla   2001   (okresnému   súdu   doručené   uznesenie krajského   súdu   a vrátený   spis)   do   30.   septembra   2002   (výzva   okresného   súdu právnym zástupcom   účastníkov, aby oznámili, či   došlo   k ďalšiemu prevodu   bytu), sa nekonalo 17 mesiacov.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva došlo nekonaním okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 70/98, ústavný súd mu prikázal konať.

Sťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 70 000 Sk. Svoj návrh odôvodnila tak, že od podania žaloby v roku 1998 žije v neistote.   Nemôže   si   trvalo   za   takéhoto   stavu   riešiť   svoju   bytovú   otázku,   svoje rodinné záležitosti a dokonca tento stav jej spôsobil rozdelenie rodiny.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   citovaného   zákona   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľky a vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a   prikázal okresnému súdu, ktorý   jej   právo   porušil,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov.   Dovŕšením opatrení smerujúcich zo strany ústavného súdu k odstráneniu stavu právnej neistoty bolo   i   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Ústavný   súd   priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch. Ústavný súd vzal do úvahy predmet sporu a jeho   zložitosť   a dĺžku   jeho   trvania.   Výšku   zadosťučinenia   stanovil   ústavný   súd najmä s ohľadom na zistené obdobie nečinnosti okresného súdu a na vyššie uvedené kritériá   riešenia   zisteného   porušenia   základných   práv,   pričom   vychádzal   zo   spisu okresného súdu.

Podaním   zo   4.   apríla   2003   právny   zástupca   sťažovateľky   čiastočne   vzal sťažnosť späť a navrhol konanie zastaviť v časti, v ktorej sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 70/98 konal.

Podľa § 54 zákona o ústavnom súde ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť, ústavný   súd   konanie   o nej   zastaví   okrem   prípadu,   ak   ústavný   súd   rozhodne, že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú   základné   práva   alebo   slobody   sťažovateľa.   Vzhľadom   na   to,   že   právny zástupca sťažovateľky vzal sťažnosť späť iba v časti, v ktorej sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, ale v časti, v ktorej sťažovateľka žiadala vysloviť, že bolo porušené jej základné právo, a priznať jej primerané finančné zadosťučinenie, nevzal sťažnosť späť, ústavný súd tento návrh na čiastočné späťvzatie a zastavenie konania v tejto časti nepripustil, pretože prieťahy v konaní   mimoriadne   závažným   spôsobom   porušujú   základné   právo   sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na dovŕšenie nápravy porušenia tohto základného práva je nevyhnutné vysloviť aj výrok, v ktorom ústavný súd prikáže okresnému súdu, aby v danej veci konal bez zbytočných prieťahov.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Právny   zástupca   sťažovateľky   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za štyri úkony po 4 270 Sk (prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady, doplnenie sťažnosti, porada so sťažovateľkou 3. apríla 2003 a čiastočné späťvzatie sťažnosti) a štyri režijné paušály (4 x 128 Sk). Spolu si trovy právneho zastúpenia vyčíslil vo výške 17 592 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol sčasti vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   citovanej   vyhlášky,   ktoré   upravuje   výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   je   v zásade nevyjadriteľná   v peniazoch   a   je   nezameniteľná   s primeraným   finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto   vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Ústavný   súd   priznal   odmenu   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   a   to   prevzatie a   prípravu   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   a   doplnenie   sťažnosti.   Podľa   takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci vo výške 8 800 Sk (za jeden úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk), ktoré ústavný súd zaviazal okresný   súd   uhradiť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa.   Za   čiastočné   späťvzatie nepriznal ústavný súd odmenu z dôvodu, že späťvzatie nebolo pripustené. Za poradu s klientkou 3. apríla 2003 nepriznal ústavný súd odmenu, pretože porada s klientom je zahrnutá v prvom úkone – prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady.

Keďže   ústavný   súd   po   splnení   podmienok   ustanovil   sťažovateľke   právneho zástupcu   na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii ústavného   súdu   uhradiť   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   trovy   právneho zastúpenia.

Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   štát   má   podľa   výsledkov   konania   proti účastníkom   právo   na   náhradu   trov   konania,   ktoré   platil,   pokiaľ   u nich   nie   sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd   zároveň   uložil   okresnému   súdu   povinnosť   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2003