znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 26/01

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   dňa 8. marca 2001 predbežne prerokoval podnet M. Č., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v Nápravnovýchovnom ústave Ilava, zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., Advokátska kancelária......, na začatie konania pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 To 19/2000 a takto

r o z h o d o l :

1.   Podnet M. Č. v časti, v ktorej namieta porušenie jeho práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 To 19/2000 z 10. augusta 2000, 11. októbra 2000 a 28. novembra 2000,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

2. Podnet M. Č. v časti, v ktorej sa domáha zrušenia uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 To 19/2000 z 10. augusta 2000, 11. októbra 2000 a 28.   novembra   2000,   ktorými   predĺžil   trvanie   jeho   väzby,   o d   m   i e   t   a   pre nepríslušnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo   dňa 29. januára 2001 doručené podanie označené ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom podľa paragrafu 130 ods. 3 Ústavy SR“, v ktorom M. Č., t. č. vo výkone   trestu   odňatia   slobody   v Nápravnovýchovnom   ústave   Ilava   (ďalej   len „navrhovateľ“),   zastúpený   advokátkou   JUDr.   A.   K.,   Advokátska   kancelária  ......, navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv upravených v čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   To   19/2000   na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uzneseniami zo dňa 10. augusta 2000, 11. októbra 2000 a 28. novembra 2000 a aby všetky napadnuté uznesenia   boli   postupom   podľa   ustanovenia   §   57   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) zrušené.

Navrhovateľ uviedol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 75/99 zo dňa 17. decembra 1999 bola predĺžená jeho väzba do 30. septembra 2000. Najvyšší súd   tak   rozhodol   napriek   tomu,   že   podľa   navrhovateľa   je   jeho   väzba   nedôvodná a nezákonná z vecného hľadiska.

Najvyšší   súd uznesením   sp.   zn.   6 To   19/2000   z 10.   augusta   2000 rozhodol o opätovnom predĺžení väzby do 19. decembra 2000 a zároveň týmto rozhodnutím zamietol žiadosť navrhovateľa o prepustenie z väzby.

Podľa názoru navrhovateľa po tomto rozhodnutí, t. j. po 30. septembri 2000, sa nachádzal vo väzbe nedôvodne a protizákonne nielen z vecných dôvodov, ale aj formálno-právnych. Najvyšší súd už nemohol podľa názoru navrhovateľa opakovane predlžovať väzbu, ak už raz túto predĺžil, a to uznesením sp. zn. Ntv-II 75/99 zo dňa 17. decembra 1999, pričom vychádzal z ustanovenia § 71 ods. 2 Trestného poriadku, kde je uvedené slovo „rozhodnúť“ - dokonavý dej, a nie „rozhodovať“ opakovane. Až novelou Trestného poriadku zákonom č. 366/2000 Z. z. zákonodarca v ustanovení § 71 ods. 2 výslovne uviedol, že o ďalšom trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú dobu môže rozhodnúť najvyšší súd, a to aj opakovane.

Podľa   ustanovenia   §   71   ods.   2   Trestného   poriadku   v znení   platnom   do 7. novembra 2000 väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmela trvať dlhšie ako dva roky. Ak nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na   slobodu   hrozilo,   že   bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu trestného konania, mohol o ďalšom trvaní väzby v dĺžke do jedného roka rozhodnúť najvyšší súd. V decembri 1999 sa konalo na Krajskom súde v Banskej Bystrici hlavné pojednávanie v navrhovateľovej trestnej veci a spol.

Dňom 19. decembra 1999 mali uplynúť dva roky väzby v prípravnom konaní a v konaní   pred   súdom.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   Ntv-II   75/99   zo   dňa 17. decembra 1999 predĺžil väzbu u navrhovateľa do 30. septembra 2000.

Ani v takto predĺženej lehote trvania väzby nebolo trestné stíhanie v jeho veci skončené, pričom sa aplikovalo ustanovenie § 71 ods. 2 Trestného poriadku platné do 7.   novembra   2000.   Najvyšší   súd   pri   tomto   rozhodovaní   o predĺžení   väzby   do 30.   septembra   2000   ustálil,   že   pre   obtiažnosť   veci   nebolo   možné   trestné   stíhanie v určenej   lehote   skončiť.   Rozhodol,   že   väzbu u navrhovateľa   je potrebné predĺžiť. V zmysle   citovaného   ustanovenia   §   71   ods.   2   Trestného   poriadku   platného   do 7. novembra 2000 mohol väzbu predĺžiť do jedného roka, teda do 19. decembra 2000.

Pretože v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku väzba mohla   trvať   len   nevyhnutnú   dobu,   ustálil   najvyšší   súd,   že   nevyhnutnou   dobou potrebnou na skončenie trestného stíhania je lehota do 30. septembra 2000, o čom svedčí   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   -   uznesenie   sp.   zn.   Ntv-II   75/99   zo   dňa 17. decembra 1999.

Rozhodnutie najvyššieho súdu o predĺžení väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku z 30. septembra 2000 je konečné.

Najvyšší súd podľa názoru navrhovateľa už ďalej nemohol predlžovať väzbu, pretože zákon v citovanom ustanovení hovorí, že o ďalšom trvaní väzby v dĺžke do jedného roka môže rozhodnúť najvyšší súd.

Sloveso   rozhodnúť   gramatickým   a logickým   výkladom   znamená,   že   ide o ukončený dej, ktorý nemožno opakovať. Ak by mal zákonodarca na mysli o ďalšom trvaní   väzby   v dĺžke   do   jedného   roka   rozhodnúť   aj   na   viackrát   podľa   potreby a konkrétnych   okolností,   určite   by   to   bolo   jednoznačne   v zákone   vyjadrené a zákonodarca by namiesto slovesa „rozhodnúť“ použil sloveso „rozhodovať“.

Tento názor plne akceptoval zákonodarca v zákone č. 366/2000 Z. z., ktorým bol novelizovaný Trestný poriadok, pretože až v ňom je v novom znení ustanovenia § 71 ods. 2 Trestného poriadku výslovne uvedené, že najvyšší súd môže o ďalšom trvaní väzby na potrebnú dobu rozhodnúť, a to aj opakovane.

Pretože   najvyšší   súd   v čase   od   30.   septembra   2000   nerozhodoval   o väzbe navrhovateľa zákonným spôsobom, porušil zákon v ustanovení § 71 ods. 2 Trestného poriadku a zároveň ústavu v čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2.

Podľa navrhovateľa obsahom právneho inštitútu väzby je vymedzenie ústavne akceptovateľných   dôvodov   obmedzenia   osobnej   slobody   obvineného   s cieľom znemožniť zmarenie alebo sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania. Väzba preto predstavuje iba nevyhnutné obmedzenie osobnej slobody obvineného, u ktorého platí prezumpcia neviny.

Pri   rozhodovaní   o predĺžení   väzby   musia   byť   okrem   existencie   zákonného väzobného   dôvodu   preukázané   aj   vážne   dôvody,   v dôsledku   ktorých   v doposiaľ uplynutej lehote trvania väzby nebolo možné konanie skončiť. Teda, pri rozhodovaní o predĺžení   väzby   je   nutné   klásť   omnoho   prísnejšie   požiadavky   na   zákonnosť a ústavnosť   konania.   Najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o trvaní   väzby   a rozhodovaní o žiadostiach o prepustenie z väzby nekonal v zmysle citovaných ústavných článkov.

V prípade navrhovateľa ide totiž o osobu, na ktorú sa hľadí ako na netrestanú, o čom svedčí jeho doterajší výpis z registra trestov. Ďalej to je osoba, ktorá sa po tom, ako sa dozvedela, že je voči nej vedené trestné stíhanie, prihlásila dobrovoľne na polícii   a celé   tri   roky   sa   podieľala   potrebnou   súčinnosťou   na   objasňovaní   trestnej činnosti.

Navrhovateľ poukazuje na to, že prílišnou negatívnou medializáciou dôkazovo však nepodloženou sa dostáva do polohy, kedy sa mu nedostáva potrebná objektivita pri zhodnocovaní vecných dôvodov trvania väzby, a celé trestné stíhanie pociťuje ako účelovo namierené voči svojej osobe.

Napriek terajšej právnej úprave a možnosti najvyššieho súdu predĺžiť väzbu aj opakovane nemôže byť považovaná za zákonnú ani navrhovateľova súčasná väzba, lebo táto je založená na nezákonnom postupe pred 7. novembrom 2000.

Navrhovateľ žiadal, aby jeho vec bola vybavená ako naliehavá mimo poradia a aby boli napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 19/2000 z 10. augusta 2000, 11. októbra 2000 a 28. novembra 2000 podľa ustanovenia § 57 ods. 1 zákona o ústavnom súde zrušené.

Keďže podnet neobsahoval všetky náležitosti požadované ustanovením § 20 zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   sú   predpokladom   preskúmania,   či   podanie   možno považovať za podnet na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle čl. 130 ods. 3 ústavy,   najmä   či   došlo   k porušeniu   práva,   ochrana   ktorého   patrí   do   právomoci ústavného súdu, bol navrhovateľ vyzvaný na doplnenie podania.

V doplnení podania, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 28. februára 2001, zástupkyňa   navrhovateľa   uviedla,   že   jej   klient   nastúpil   výkon   trestu   dňom 7. februára 2001.

Svoje pôvodné argumenty navrhovateľ so svojou právnou zástupkyňou rozšírili o namietanie   porušenia   čl.   17   ods.   5   ústavy,   ku   ktorému   došlo   postupom najvyššieho súdu.

Čo   sa   týka   prieťahov   v konaní,   mal   navrhovateľ   na   mysli   konanie   v jeho trestnej   veci,   ktorá   bola vedená   na Krajskom   súde   v Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn. 3 T 23/99 a najvyššom súde pod sp. zn. 6 To 19/2000. Vždy využil všetky možnosti podania opravných prostriedkov, riadnych aj mimoriadnych, ale ani jednému z nich v konaní nebolo vyhovené.

Záverom navrhli zmenu petitu   tak, aby ústavný súd rozhodol, že „základné práva a slobody M. Č. zakotvené v čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR boli Najvyšším   súdom   SR   uznesením   sp.   zn.   6   To   19/2000   z 10.   8.   2000,   sp.   zn. 6 To 19/2000 z 11. 10 2000, sp. zn. 6 To 19/2000 z 28. 11 2000 porušené a všetky napadnuté uznesenia sa podľa paragrafu 57 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení zrušujú“.

II.

Podľa   čl.   130 ods.   3 ústavy ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh musí obsahovať náležitosti požadované týmto ustanovením.

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   3   citovaného   zákona   náležitosti   požadované ustanovením § 20 ods. 1 platia aj pre podanie podnetu.

Ústavný súd každý návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 citovaného zákona).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z dôvodov   a na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas trvania súdnu kontrolu. Súdna kontrola je zabezpečená od zatknutia, čo predstavuje prvú záruku súdnej kontroly. Povinnosť predviesť zatknutú osobu pred sudcu je bezpodmienečná a koná sa tak bez žiadosti   osoby,   ktorej   sloboda   je   obmedzená.   Druhú   záruku   súdnej   kontroly predstavuje   kontrola   väzby.   Účelom   tejto   záruky   je   zabrániť   tomu,   aby   sa   väzba priečila svojmu účelu a bola uvalená len na nevyhnutnú dobu.

Uvalenie väzby ako krajného obmedzenia osobnej slobody je prostriedkom na zabezpečenie prítomnosti obvineného, zabraňuje mu v recidíve alebo v pokračovaní trestnej činnosti a tiež v marení dôkazov v trestnej činnosti.

Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Za tým účelom mu patrí skúmať   všetky   okolnosti   spôsobilé   potvrdiť   alebo   vyvrátiť   existenciu   skutočného verejného   záujmu   odôvodňujúceho   so   zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného   o prepustenie   na   slobodu   (rozhodnutie   vo   veci   Toth   c/   Rakúsko   z 12. decembra 1991, séria A, č. 224, s. 18, § 67). Rozhodnutie súdu o uvalení väzby nemusí   nutne   ospravedlňovať   väzbu   po   celú   dobu   jej   trvania,   lebo   okolnosti,   na ktorých bolo rozhodnutie založené, sa mohli zmeniť. Vyžaduje sa preto periodická súdna kontrola dlhšie trvajúceho pozbavenia slobody vrátane väzby. Osoba vo väzbe musí   preto   mať   možnosť   nechať   preskúmať   zákonnosť   väzby   v primeraných intervaloch (rozhodnutie vo veci Bezicheri c/ Taliansko z 25. októbra 1989, séria A, č. 164, s. 10, § 20).

Aj v trestnom konaní platí, že orgány činné v trestnom konaní môžu štátnu moc vo vzťahu k fyzickým i právnickým osobám uplatňovať len v prípadoch a medziach stanovených   zákonom   a len   spôsobom,   ktorý   stanoví   zákon   (čl.   2   ods.   2   Listiny základných   práv   a slobôd,   Šámal,   P.,   Základní   zásady   trestního   řízení v demokratickém systému, CODEX Bohemia 1999, r. 51).

Navrhovateľ tvrdí, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 19/2000 zo dňa 10. augusta 2000, ktorým bola podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku predĺžená väzba obžalovaných   M.   Č.,   J.   K.   a V.   I.   do   decembra   2000,   bolo   porušené   jeho   právo upravené v čl. 2 ods. 2,   čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy bez   toho,   aby   bližšie   charakterizoval   namietané   porušenie.   Svoje   tvrdenia   opiera o gramatický a logický výklad druhej vety ustanovenia § 71 ods. 2 Trestného poriadku (platnom v čase rozhodovania) a toto vyjadrenie zákonodarcom považuje za konečné. Pri svojom výklade vychádza z toho, že najvyšší súd uznesením sp. zn. Ntv-II 75/99 zo 17. decembra 1999 predĺžil podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku trvanie väzby obžalovaných M. Č., J. K. a V. I. do 30. septembra 2000. V dôvodoch konštatuje, že ide   o komplikovanú   a mimoriadne   rozsiahlu   vec,   ktorú   nebolo   možné   v lehote   do 19.   decembra   1999   právoplatne   ukončiť.   Dôvody   väzby   u všetkých   obžalovaných trvajú tak, ako bolo konštatované na začiatku v čase ich vzatia do väzby.

Toto   rozhodnutie   považuje   navrhovateľ   z vyššie   uvedených   dôvodov   za konečné a všetky nasledujúce rozhodnutia o predĺžení väzby za nezákonné, a tým aj neústavné.   K tomu   je   potrebné   uviesť,   že   najvyšší   súd   vo   veci   navrhovateľa   od 17. decembra 1999 rozhodoval o jeho väzbe dňa 10. augusta 2000, kedy zamietol aj jeho žiadosť o prepustenie na slobodu a väzbu predĺžil do 19. decembra 2000.

Dňa 11. októbra 2000 najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 To 19/2000 podľa § 72 ods.   2   Trestného   poriadku   zamietol   žiadosti   obžalovaných   M.   Č.,   J.   K.   a V.   I. o prepustenie z väzby na slobodu.

Dňa 28. novembra 2000 najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 To 19/2000 opätovne podľa ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku zamietol žiadosť obžalovaných M. Č., J. K. a V. I. o prepustenie z väzby na slobodu a podľa ustanovenia § 71 ods. 2 Trestného poriadku lehotu trvania väzby obžalovaných M. Č., J. K. a V. I. predĺžil do 19. júna 2001.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Tento   ústavný   imperatív   má zákonné pokračovanie   v   prvom   oddiele   štvrtej hlavy Trestného poriadku, ktorý upravuje väzbu.

Navrhovateľ v podnete vychádza zo znenia ustanovenia § 71 ods. 2 Trestného poriadku platného do dňa účinnosti zákona č. 366/2000 zo 7. novembra 2000, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa tohto znenia väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky. Ak nebolo možné pre obťažnosť   veci   alebo   z iných   závažných   dôvodov   trestné   stíhanie   v tejto   lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže o ďalšom trvaní väzby v dĺžke do jedného roka rozhodnúť najvyšší súd.

V cit. zákone uvedené (v tom čase platné znenie) sloveso „rozhodnúť“ znamená podľa navrhovateľa singulár právneho riešenia bez možnosti ďalšieho opakovania, čo v konečnom dôsledku zamedzuje ďalej predlžovať väzbu. Sloveso „rozhodnúť“ spája s konaním súdu (jeho rozhodovaním), a nie s lehotou, v ktorej by súd mohol konať viackrát až do jej vyčerpania.

Zákon č. 366/2000 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 7. novembra 2000, v bode 8 uvádza, že v § 71 ods. 2 sa slová „môže o ďalšom trvaní väzby v dĺžke do jedného   roka   rozhodnúť najvyšší   súd“   nahrádzajú slovami „môže   o ďalšom   trvaní väzby   na   nevyhnutne   potrebnú   dobu   rozhodnúť   najvyšší   súd,   a to   aj   opakovane. Celková   doba   trvania   väzby   nesmie   presiahnuť   tri   roky   a pri   obzvlášť   závažných trestných činoch päť rokov“.

Navrhovateľ pri svojom výklade dospel len ku gramatickému výkladu slova „rozhodnúť“   bez   jeho   logického   prepojenia   na   ďalšie   inštitúty   upravujúce   väzbu a najmä   na   samotný   účel   väzby.   Tým   však   opomenul   výklad   logický   a najmä systematický.

Výklad ustanovení Trestného poriadku včítane ustanovení o väzbe je nesporne otázkou,   ktorá   patrí   do   právomoci   a do   kompetencie   orgánov   činných   v trestnom konaní.   Je   neodmysliteľnou   podmienkou   ich   postupu   podľa   ustanovení   Trestného poriadku a pri ich aplikácii. Upieranie takéhoto oprávnenia by sa rovnalo odopreniu možnosti konať podľa tohto právneho predpisu, pretože nevyhnutným predpokladom takéhoto   konania   je   vedomie   o obsahu   právnych   predpisov,   pričom   toto   vedomie zahŕňa   nielen   informáciu   o jazykovom   vyjadrení   právnych   noriem   v predpise obsiahnutých, ale aj chápanie zmyslu a obsahu použitých jazykových prostriedkov, teda ich výklad.

Najvyšší súd nepochybil, keď postupoval v zákonodarcom sledovanom účele inštitútu   predĺženia   väzby   (pozri   už   citovaný   §   71   ods.   2   Trestného   poriadku). Doslovný gramatický výklad, tak ako ho prezentuje navrhovateľ, je neprijateľný preto, lebo by mohol nútiť súd rozhodovať o predĺžení väzby na maximálne možnú hranicu, čo je v rozpore s účelom inštitútu predĺženia väzby a s požiadavkou obmedzenej doby trvania väzby.

Väzba ako jeden z najzávažnejších zásahov do osobnej slobody môže trvať len nevyhnutnú   dobu,   čomu   zodpovedá   ústavný   imperatív   čl.   17   ods.   5   premietnutý v ustanoveniach § 71 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno obvineného vziať iba z dôvodov a na   čas   ustanovený   zákonom   a na   základe   rozhodnutia   súdu.   V navrhovateľom namietanom postupe súdov nebol zistený rozpor so zákonom, a teda ani s ústavou.

Ústavný   súd   už   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   72/96   uviedol,   že   výklad   a aj uplatňovanie   základných   práv   a slobôd   patriacich   účastníkom   konania   nemožno uskutočňovať spôsobom, v dôsledku ktorého by sa všeobecným súdom odňalo alebo obmedzilo   zákonné   oprávnenie   konať   a rozhodovať   spôsobom   zaručeným   ústavou a zákonmi.

Keďže   postupom   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v súlade   s príslušnými procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi,   nemôže   dôjsť   k porušeniu základného práva alebo slobody, podnet v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy bol odmietnutý ako zjavne neopodstatnený podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navrhovateľ   namietal   tiež   porušenie   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, nezdôvodnil však bližšie (a to ani na výzvu ústavného súdu), v čom konkrétne má toto porušenie spočívať. Pretože ani medzi skutočnosťami, ktoré najvyššiemu súdu vytýka, a porušením práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je daná priama príčinná súvislosť, bolo potrebné podnet aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.

V záverečnej   časti   petitu   bolo   ústavnému   súdu   navrhnuté,   aby   podľa ustanovenia § 57 ods. 1 zákona o ústavnom súde zrušil uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 19/2000 z 10. augusta 2000, 11. októbra 2000 a 28. novembra 2000.

Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 51/97 a iných uviedol, že zásahom ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecného súdu zrušením jeho rozhodnutia by došlo k porušeniu ustanovení ústavy, a to čl. 141 až 144 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy. Súčasný   právny   stav   a judikatúra   ústavného   súdu   mu   nedovoľujú   zrušovať rozhodnutia všeobecných súdov.

Návrh v tejto časti petitu preto považuje ústavný súd za taký, na prerokovanie ktorého nie je v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde príslušný.